Článek

Michal Polák  Skutočná "tretia cesta"

Stáhnout jako PDF

O autorovi

Michal Polák, slovenský levicový ekonom a sociální a politický filozof. —- Vystudoval filosofii a ekonomii na London School of Economics (1995-1999, PhD 2009). V letech 2000-2001 pracoval pro slovenskou redakci BBC World Service a v letech 2006-2007 působil jako šéfredaktor slovenského levicového politicko-kulturního týdeníku Slovo. —- Polákova doktorská dizertace pojednávala o chápaní pojmu “společenská třída” v moderních společnostech.
Díla: Hlavou proti větru (2012).

Anotace

Michal Polák ve svém podrobném textu o “třetí cestě” charakterizuje kapitalismus jako ekonomiku, jejíž dominantní formou je soukromé vlastnictví. Chápe ji jako koordinační mechanismus, který se týká vzájemně soupeřících hospodářských subjektů, tvořících dohromady “trh”. “Třetí cesta” v Polákově pojetí nemá nic společného s významem, který tento pojem nabyl v britské politice 90. let, ani s “tržním socialismem”, ve smyslu kompromisu mezi tržním a plánovaným hospodářstvím. Autor se pokouší vypracovat teoretický model socialistické ekonomiky, poučený z chyb tzv. reálného socialismu a inspirovaný kritickým čtením “kybersocialismu” P. Cockshotta a A. Cottrella.

Autor ďakuje za podnetné poznámky Petrovi Gočevovi.

I. Úvod

Tento prehľad sa zaoberá literatúrou o tom, čomu sa kedysi vravelo „tretia cesta“, ešte kým si tento pojem neprivlastnili ideológovia „novej labouristickej strany“ Tonyho Blaira. Inými slovami, budeme hovoriť o modeloch ekonomiky, ktoré sa líšia od kapitalizmu i od toho, čomu sa na Západe zvykne hovoriť „komunizmus“.1

Pod kapitalizmom rozumieme ekonomiku, v ktorej je súkromné vlastníctvo dominantnou formou vlastníctva a koordinačným mechanizmom, ktorý sprostredkúva vzájomné vzťahy jednotlivých ekonomických aktérov, je trh. Inými slovami, je to ekonomika, v ktorej je za súčasné rozdelenie (alokáciu) zdrojov i investície do budúcnosti zodpovedná vzájomná interakcia kupcov a predajcov, ktorí majú vlastné súkromné nároky na istú časť celkových zdrojov ekonomiky.

To, čomu sa na Západe hovorí „komunizmus“, čo sa v krajinách, kde existoval, nazývalo „reálnym socializmom“, a čo ja nazývam jednoducho systémom sovietskeho typu, je centrálne spravovaná, nedemokratická, plánovaná ekonomika.2 Dominantná forma vlastníctva je teda štátna a koordinačný mechanizmus je, ako to formuloval Kornai (1986), (1992), „byrokratický“. Inými slovami, existuje administratívna hierarchia, v ktorej zdola nahor prúdia informácie a zhora nadol príkazy; rozhodnutia o alokácii a investíciách sa robia v hrubej, globálnej forme v centre a podrobnejšie ich rozvíjajú nižšie úrovne hierarchie. Ekonomika teda funguje na základe centrálne stanoveného plánu.

Ako som už spomenul, „tretia cesta“, ktorú mám na mysli, zjavne nemá nič spoločného s tým, ako sa tento pojem začal nedávno používať najprv v britskej politike a neskôr aj inde vo svete. 3 Už menej zjavné je, že tretia cesta nie je ani tým, čomu sa bežne hovorí „trhový socializmus“. Trhový socializmus možno vo všeobecnosti nazvať ako polcestu medzi kapitalistickou trhovou a štátno-vlastníckou plánovanou ekonomikou – v tom zmysle, že štátne vlastníctvo je naďalej dominantnou (i keď v mnohých prípadoch nie jedinou) formou vlastníctva, kým koordinácia sa dosahuje pomocou nákupno-predajných interakcií na trhu. O chvíľu sa budeme trhovému socializmu venovať bližšie. Zatiaľ by som však chcel zdôrazniť, že žiadny z opisovaných modelov nefunguje podľa tejto schémy, keďže v nich neexistuje (prinajmenšom) nijaký trh výrobných statkov a v minimálne dvoch prípadoch dokonca ťažko povedať, či je možné prevládajúcu formu vlastníctva nazvať „štátnou“.

II. Historické pozadie

Klasickú obhajobu socializmu možno pokladať za splynutie argumentov založených na racionalite a na humanizme. Keďže táto obhajoba stavala na predstave spoločnosti spravovanej uvedomelým, uváženým rozhodovacím mechanizmom, vyjadrovala tým dôveru v racionalitu oproti iracionálnym formám správania. Na druhej strane, rôzne socialistické tradície vykladali socializmus napr. ako zrušenie vykorisťovania, odstránenie nezaslúžených príjmov, prerozdelenie zdrojov, či ako garanciu základného minima pre všetkých členov spoločnosti. V tomto zmysle bol apel socializmu apelom humanizmu: jeho étosom bolo postarať sa dokonca a predovšetkým o tie najponíženejšie z ľudských bytostí.

Oba argumentačné prúdy sa navyše navzájom posilňovali. Po prvé, racionálny rozhodovací mechanizmus možno už z definície pokladať za efektívnejší než akúkoľvek inú alternatívu (a konkrétne, za efektívnejší, než je alternatíva kapitalistická). Nemyslí sa tým tradičné ekonomické chápanie efektívnosti, teda takzvaná Paretova efektívnosť, pri ktorej sú všetky zdroje alokované tak, že v dôsledku ich prípadného prerozdelenia by na tom musela byť prinajmenšom jedna osoba horšie, ako predtým. Relevantná myšlienka efektívnosti spočíva v schopnosti šikovne využívať zdroje, vyťažiť z mála veľa. Socializmus má byť efektívnejším ako kapitalizmus v tom zmysle, že vďaka existencii uváženej alokácie ex ante sa dokáže vyhnúť zbytočnej duplikácii námahy a mrhania zdrojmi, a v dôsledku toho dokáže s rovnakou zásobou výrobných faktorov vytvoriť väčšie množstvo statkov. Z toho vyplýva, že i keby bol kapitalizmus povedzme v dôsledku štátneho prerozdeľovania príjmov rovnostársky, ľudia by na tom stále boli lepšie v socializme.

Po druhé, dôraz, ktorý kladie Marx (ak už nie celá marxistická tradícia) na slobodu jednotlivca, je presne tým, čo umožňuje spomínanému racionálnemu, uvedomenému celospoločenskému alokačnému mechanizmu jeho fungovanie. Nárok na titul „uvedomený“ a „racionálny“ totiž plynie práve z toho, „združení výrobcovia“ spoločne a slobodne určujú, aký je želaný výstup produktívnej aktivity ekonomiky. Je to teda práve dôraz na osobnú slobodu a autonómiu, ktorý umožňuje racionálne celospoločenské rozhodovanie.

V praxi ustanoveným systémom sovietskeho typu sa podarilo obe tieto predstavy totálne zdiskreditovať. Ako sa ukázalo, efektívnosť centrálne plánovanej ekonomiky pri napĺňaní želaní a potrieb spotrebiteľov hlboko zaostávala za schopnosťami západného kapitalizmu. To platí dokonca aj vtedy, ak sa domnievame, že západná spoločnosť už dávno prekročila optimálnu mieru spotreby – pretože ekonomika sovietskeho typu samotná produkovala mnohé potreby, ktoré nedokázala naplniť. I keď je teda podľa môjho názoru mnoho pravdy na tvrdení, že dobrú spoločnosť by nemal poháňať konzumerizmus, takisto sa zdá byť pravdou, že dôvodom je fakt, že v takejto spoločnosti existuje iný vnútorný motor, ktorý jej umožňuje rozvíjať sa iným smerom. Navzdory slovám o „socialistickej morálke“ (alebo „novom človeku“) takýto odlišný motor v sovietskom systéme výrazne chýbal.

Po druhé, je takmer urážkou povedať, že tento systém nedokázal rozšíriť ríšu slobody za jej buržoázne hranice. Zločiny stalinizmu i post-stalinskej byrokratickej diktatúry sú dobre známe a na tomto mieste ich netreba podrobne vymenovávať. Chcel by som však poukázať na to, že nedostatok zmysluplnej demokracie – individuálnej, ale aj spoločenskej autonómie – sa prejavoval aj v samotnej ekonomike. Český filozof Egon Bondy už pred mnohými rokmi vyslovil tvrdenie, že v modernej ekonomike sa jedným z „výrobných prostriedkov“ stáva aj samotná sloboda – to znamená, stáva sa nutnou podmienkou pre tvorivú aktivitu, ktorá je základom technického a ekonomického pokroku. Nedostatok takejto slobody a sprievodný jav odcudzenia patria podľa môjho názoru k prapríčinám v „reálnom socializme“ všeobecne rozšírenej apatie a nedostatku zodpovednosti za majetok, ktorý údajne patril „všetkým“.

No okrem tejto historickej skúsenosti existuje aj teoretická príčina, prečo je klasický socialistický projekt v kríze. Samozrejme, že z praktického hľadiska nič nemôže mať tvrdší dopad, ako bol v rokoch 1989 – 1991 pád systému, ktorý sám seba nazýval socialistickým a ktorý bol považovaný za najdôslednejšie naplnenie klasickej socialistickej predstavy o netrhovej, verejno-vlastníckej ekonomike. (Navyše sa v tom istom období stalo sťahovanie štátu z produktívnej stránky hospodárstva veľmi očividným aj na Západe.)

Surovina prostých historických faktov si však vždy vyžaduje aj interpretáciu, ktorá ju vzťahuje k teoretickým výsledkom. Na tejto teoretickej úrovni sa spojili dva prúdy, ktoré tvrdili, že dokázali nepraktickosť, ba prísne vzaté, nemožnosť plne socialistickej ekonomiky. Na jednej strane sa na Západe oživila takzvaná debata o socialistickej kalkulácii, ktorej nový výklad na prvý pohľad posilňuje antisocialistické závery; na druhej strane dospeli na základe dlhoročných neúspechov reformného úsilia v sovietskom systém v podstate k totožným záverom viacerí východoeurópski ekonómovia (z ktorých najvýznamnejší bol János Kornai – pozri napr. Kornai 1990b).

Každá debata o možných „nových socializmoch“ sa musí vysporiadať s týmito mantinelmi. Začnem preto diskusiou „debaty o socialistickej kalkulácii“ a jej modernom zhodnotení. To povedie k úvahám o trhovom socializme a jeho problematickosti. Nakoniec sa dostanem k hlavnej téme, ktorou je zhodnotenie alternatívnych, netrhových systémov.

III. Debata o socialistickej kalkulácii

Debata o socialistickej kalkulácii sa začala argumentom von Misesa (1920), ktorý tvrdil, že bez trhovej výmeny v rámci súkromno-vlastníckej ekonomiky nemožno jednotlivým statkom a službám prisúdiť nijaké ceny, a vzhľadom na neexistenciu týchto cien nemožno racionálne rozhodnúť o najefektívnejšom spôsobe výroby.4 V tejto podobe však už bol daný argument dopredu vyvrátenýBaronem (1908), ktorý dokázal, že podmienky pre efektívne fungovanie sú v každej ekonomike rovnaké – spočívajú v konečnom dôsledku vo vyriešení sústavy rovníc, popisujúcej celú ekonomiku, ktorá zahŕňa všetky výrobné i úžitkové funkcie (utility functions) v nej. Z toho vyplýva, že pokiaľ dokáže (racionálna) socialistická ekonomika nejakým spôsobom „vyriešiť“ tieto rovnice, v princípe je jej existencia možná. Barone sa však zároveň domnieval, že podmienky optimality boli také nesmierne zložité, že nemohli predstavovať praktický spôsob riadenia ekonomiky. Tento argument použili v debate aj Robbins (1934) a Hayek (1935) (aspoň ako sa to v danom kontexte chápalo – k tomuto bodu sa ešte vrátime).

Takýto bol teda stav debaty v čase, keď prišiel poľský ekonóm Oskar Lange (1938) so svojím slávnym modelom trhového mechanizmu. Význam Langeho príspevku však konkrétny kontext predvojnovej debaty o socialistickej kalkulácii ďaleko presahuje. Poslúžil totiž nielen ako inšpirácia pre celý rad modelov trhového socializmu osemdesiatych a deväťdesiatych rokov 20. storočia, ale čo je možno prekvapujúce, nepriamym spôsobom prispel aj k vyvinutiu niektorých z netrhových modelov, ktoré neskôr opíšem.

Langeho model sa vyrovnáva s tvrdením o praktickej nemožnosti vyriešiť milióny simultánnych rovníc tým, že jednoducho celkom ponecháva bokom nutnosť ich riešiť. Ústredný plánovací úrad (Central Planning Bureau, CPB) netvorí podrobný plán pre všetky ekonomické procesy, ale jednoducho oznámi ekonomickým aktérom ceny kapitálových vstupov. Manažéri podnikov, ktorí berú tieto ceny za dané, potom stanovujú celkový výstup na základe pravidla, že marginálne (hraničné) náklady sa musia rovnať cene, a kombináciu vstupov zase na základe pravidla minimalizovania priemerných nákladov produkcie.5 Využívajú pritom pracovnú silu ponúkanú na voľnom trhu práce a predávajú svoje výrobky na voľnom trhu spotrebného tovaru. CPB potom upravuje ceny výrobných tovarov smerom nahor alebo nadol v závislosti od toho, či ich kvantita využívaná podnikmi naznačuje nadbytok alebo nedostatok. Tento iteratívny proces pokračuje, až dokým sa nedospeje k dokonalej rovnováhe.

Inými slovami, CPB sa v praxi správa presne tak, ako to teoreticky robí Walrasov aukcionár. Namiesto myšlienkového procesu tâtonnementu prebieha skutočný process pokusov a omylov, ktorý vedie až k rovnovážnym cenám. Obvinenie z praktickej neuskutočniteľnosti v dôsledku toho mizne; socialistická ekonomika žiadne milióny rovníc riešiť nemusí.

Napriek určitým opačným tvrdeniam (napr. Howard a King, 1992) je však zrejmé, že Langeho model neposkytuje ani výraznejší priestor pre plánovanie. Je pravda, že mieru akumulácie (čiže investovania) nestanovuje trh, ale CPB, no Lange to považuje skôr za nedostatok, ako za cnosť – daná miera akumulácie je „bezdôvodná“, teda nemá nijakú súvislosť s preferenciami spotrebiteľov. Navyše, hoci z dlhodobého hľadiska je samozrejme určenie miery akumulácie dôležité, ide v podstate o vedľajší produkt modelu, nie o dôsledok vedomého dôrazu na plánovanie. Socialistická náplň Langeho modelu spočíva vo fakte, že väčšinu výrobných prostriedkov vlastní štát 6 a zisky z ich užívania tento štát demokraticky prerozdeľuje. Odtiaľ charakterizácia, podľa ktorej „Langeho model spája alokatívnu efektívnosť idealizovaného neoklasického kapitalizmu dokonalej konkurencie so socialistickým rozdeľovaním príjmov“ (Adaman a Devine, 1997).

Hayek (1940) odpovedal na Langeho model argumentmi o vzájomnej závislosti medzi poznatkami, stimulmi, typom vlastníctva a ekonomickej efektívnosti. Tieto argumenty však v očiach väčšiny príslušníkov ekonomickej profesie silu Langeho modelu neoslabili. Trvalo ďalších štyridsať rokov, než sa karta začala opäť obracať v prospech rakúskej školy ekonómie (medzi ktorej hlavných predstaviteľov Mises a Hayek patrili).

Podľa neo-Rakúšanov spočíva hlavný problém „decentralizovaného“ Langeho modelu – a tým viac všetkých modelov centralizovaných – v povahe poznania. Oplatí sa v tejto súvislosti zdôrazniť, že epistemologická7 koncepcia Rakúšanov sa vzťahuje rovnako na socialistickú, ako aj nesocialistickú neoklasickú ekonomiku (Adaman a Devine 1997), a preto stoja Mises a Hayek mimosubjektívne a lokálne. Lokálne je v tom zmysle, že je roztrúsené medzi veľký počet jednotlivcov, z ktorých každý „vlastní“ iba drobnú čiastočku z mozaiky celkového poznania. Subjektívne je poznanie na druhej strane tým, že jednotlivci často chápu rovnaké záležitosti celkom protichodne. Je zjavné, že táto koncepcia sa hlboko líši od filozofickej idey poznania ako „oprávnenej pravdivej domnienky“. Od tejto filozofickej koncepcie sa síce v epistemológii už väčšinou ustúpilo, no stále nám môže poslúžiť ako užitočné meradlo – a ak ho máme na pamäti, ťažko sa môžeme vyrovnať s možnosťou rozporného poznania. Rakúska koncepcia je však súčasťou chápania poznania ako procesu.objavovania, hlavného prúdu neoklasickej ekonómie. Pre Rakúšanov je poznanie – konkrétne poznanie existujúcich technických možností i preferencií spotrebiteľov – nutne vyhľadávania a využívania nových možností. Subjektívne poznanie sa stáva objektívne platným vtedy, keď je konfrontované s realitou a uspeje. To značí, ak podnikateľ vie o medzere na trhu a so ziskom ju využije, predstavuje to potvrdenie jeho poznania. Rovnako to platí pre arbitražéra (burzového makléra, ktorý využíva rozdiely v cenách cenných papierov), vynálezcu a tak ďalej. Moderná rakúska škola kladie veľký dôraz práve na tento proces ekonomického

Medzi týmito dvoma vlastnosťami rakúskej koncepcie poznania – jeho lokalizovaniu povahou a jeho subjektivitou – je síce spojitosť, no napriek tomu sú myšlienkovo rozlíšiteľné. To, zdá sa, neberú vždy celkom do úvahy ani tí autori, ktorí inak vzali výzvu rakúskej školy veľmi vážne (napr. Adaman a Devine 1997). Vo svete dokonalej istoty by stále bolo možné, aby boli znalosti jednotlivca neúplné – čo znamená, že poznanie by stále bolo lokálne, keďže by pozostávalo z mnohých rozdrobených čiastočiek. Na druhej strane, aj keby všetci dokázali v hlave obsiahnuť všetky fakty na svete – čím by sa lokalizovaná povaha poznania odstránila – stále by to nutne neznamenalo, že všetci by museli v každom ohľade sa na týchto faktoch zhodnúť. Aj globálne poznanie (v rakúskom zmysle slova) by teda stále mohlo byť subjektívne. Spojitosť medzi týmito dvoma vlastnosťami poznania vyplýva podľa môjho názoru z faktu, že v našom svete majú ľudské bytosti svoje medze; nie sú schopné dobrať sa ani absolútnej istoty, ani dokonalého chápania všetkých faktov. V dôsledku týchto obmedzení sa obe vlastnosti vyskytujú naraz; z logického hľadiska sú však od seba nezávislé.

IV. Trhový socializmus

Môžeme sa teda presvedčiť o tom, že kým Langeho model sa dokáže pohodlne vyrovnať s faktom lokálnosti poznania, nevie sa už vyrovnať s ich subjektívnou povahou a s tým spojeným procesom ekonomického objavovania. Keďže sa nikto nepokúša spísať podrobný plán všetkých ekonomických aktivít, otázka, ako by mohol Ústredný plánovací úrad získať poznatky o technických možnostiach i preferenciách spotrebiteľov jednoducho nevyvstáva. Keďže sa „milióny rovníc“ neriešia, nie je nutné ani zisťovať, aké sú koeficienty týchto rovníc. Druhý problém však skutočne ťažkosti spôsobuje. V Langeho modeli totiž nie je priestor pre ekonomické inovácie, objavovanie nových možností a učenie (v rakúskom zmysle tohto slova). 8 Z rakúskej perspektívy teda „Langeho stať bola považovaná za odpoveď Baronemu, nie Misesovi“ (Howard a King, 1992).

Z tohto hľadiska vzaté, existujú dva druhy moderného trhového socializmu: „neoklasický“ a „rakúsky“ (Adaman a Devine 1997). Na jednej strane stoja modely, ako je ten Noveho (1992, prvýkrát vydané 1983) alebo Roemerov (1994). Hlavnou črtou týchto predstáv je, že hoci podobne ako Langeho model vedia primerane odpovedať na prvú časť rakúskej námietky – keďže využívajú trh, nie plán – druhú otázku, otázku objavovania, ignorujú. Do tej istej kategórie spadajú aj modely firiem riadených zamestnaneckou samosprávou v rámci trhovej ekonomiky (napr. Vaněk 1970, Horvat 1982, Šik 1985, Weisskopf 1993), ktoré majú už dlhé dejiny, zakladajúce sa prevažne na juhoslovanskej skúsenosti.

Na druhej strane existujú aj trhovo-socialistické modely, ktoré sa s otázkami podnikavosti a objavovania vyrovnávajú priamo. Jedným z najlepších príkladov je „plný trhový socializmus“ (market socialism proper) Brusa a Laského (1989). Model sa od vyššiespomenutých „neoklasických“ líši tým, že sa nijako nepokúša monitorovať, regulovať, a už vôbec nie plánovať ekonomiku – to značí, že sa v ňom nevyskytuje ani len „strategické“ či „indikatívne“ plánovanie. Rozhodnutia o veľkých investíciách robia samotné verejne vlastnené, ale autonómne fungujúce firmy – čiže inými slovami, okrem trhu práce a spotrebiteľského trhu existuje aj reálny trh s kapitálovými vstupmi.

Tento posledne spomenutý model najlepšie ilustruje najdôležitejší dôvod na nespokojnosť s trhovým socializmom. Brus a Laski poznamenávajú, že i keď sami v minulosti presadzovali „socializovanejšiu“ podobu trhového socializmu, praktická skúsenosť dokazuje, že v praxi určitá neúprosná logika vedie k ich „plnému trhovému socializmu“, v ktorom je úloha štátu zredukovaná na minimum. Keď totiž špecifikujeme model tak, ako sme to urobili vyššie, „socialistický“ prvok je v ňom zredukovaný na čisto formálne štátne vlastníctvo. Toto vlastníctvo však v praxi neznamená takmer nič, keďže firmy musia mať úplnú voľnosť operovať s vlastnými prostriedkami tak, ako uznajú za vhodné. Zachovanie štátneho vlastníctva je tým pádom „umelé a nadbytočné“, ako poznamenávajú Adaman a Devine (1997). Samotní Brus a Laski (1989) dochádzajú k záveru, že „čistá logika plne rozvinutého trhového mechanizmu viac-menej naznačuje, že neštátne (súkromné) podnikanie je prirodzenejším základným kameňom podnikateľského sektora.“

Podobné poučenie vyvodzuje z historických skúsenosti aj Kornai (1990a). Zdá sa teda, že sa nemožno vyhnúť nasledovnému záveru. Bez ohľadu na to, na ktorú jeho podobu sa zameriame, je trhový socializmus nestabilnou formáciou. Má svoju vnútornú logiku, ktorá vedie k nezávislosti rozhodovacích jednotiek, ktorých cieľom je maximalizácia zisku. Čím väčšia je táto nezávislosť, tým väčšmi sú tieto jednotky schopné simulovať podnikanie v rámci kapitalistickej ekonomiky. No na druhej strane sa tým viac zároveň systém aj na kapitalistickú ekonomiku podobá. V konečnom dôsledku nie je napokon medzi konečnou rovnováhou a idealizovanými modelmi trhu so súkromným vlastníctvom nijaký rozdiel. Je dosť možné, že samotní trhoví socialisti sa s tým zmierujú a stávajú sa jednoducho bývalými socialistami (priekopníkom tohto procesu bol opäť raz Kornai), keďže tento výsledok považujú oproti systému centralizovaného plánovania za menšie zlo. Aj to je samozrejme jedna z možností. No pokiaľ hodnotíme trhový socializmus z hľadiska „tretej cesty“ medzi centrálnym plánovaním a kapitalizmom, je jednoducho slepou uličkou.

Aj keby chcel niekto s týmto pesimistickým záverom polemizovať, nedá sa poprieť, že trhový socializmus opakuje mnohé z chýb, ktoré sú pliagou kapitalizmu. Ani jeho stúpenci nepopierajú, že ich modely predpokladajú väčšiu či menšiu mieru nerovnosti, že v nich neexistuje garancia plnej zamestnanosti, a že v konečnom dôsledku sa postavenie robotníkov nijak zvlášť nelíši od ich postavenia v kapitalizme. Možno s najlepšou stručnou kritikou myšlienok trhových socialistov neprišiel ekonóm, ale spisovateľ Kurt Vonnegut. V jeho knihe Kriminálnik (Jailbird) zanechá milionárka-utopická komunistka vo svojej poslednej vôli všetok svoj nazhromaždený majetok „ľudu“, čo prakticky znamená americkej vláde. Vonnegut v tejto súvislosti prirovnáva ekonomiku k počasiu, a poukazuje na to, že presne tak, ako by „vlastníctvo“ počasia neochránilo robotníkov pred hurikánmi, suchami a krúpami, ani formálne vlastníctvo firiem ich nemôže ochrániť pred výkyvmi a rizikami trhu.

Nebudeme na tomto mieste rozoberať relatívne prednosti kapitalizmu a socializmu, zvlášť, keďže ak nestotožňujeme socializmus so sovietskym systémom, nie je zatiaľ vôbec jasné, čo vlastne pojem socializmus znamená. Chcel by som len poznamenať, že ak niekomu kapitalizmus pripadá odporný, či už je to na základe argumentov o spravodlivosti, slobode, demokracii, efektívnosti, ekologickom uvažovaní, solidarite, alebo ich akejkoľvek kombinácie, potom trhový socializmus nemôže predstavovať cestu vpred.

No ak je to tak, prečo sa trhový socializmus stal dominantným prúdom socialistického ekonomického myslenia? Čo konkrétne viedlo k takej obrovskej dezilúzii zo sovietskeho, centrálne plánovaného systému? V tejto súvislosti je nesmierne dôležitá kniha Aleca Noveho (1991), keďže nielen načrtá predstavu trhovej socialistickej ekonomiky, ale takisto obsahuje hlboké a kritické zhodnotenie skúsenosti sovietskeho centrálneho plánovania. Navyše obsahuje aj tvrdý útok proti „idealistickým marxistom“ (alebo, Noveho terminológiou, „revolučným dogmatikom“), ktorý proti tejto reálnej skúsenosti stavajú vysnenú komunistickú spoločnosť. 9

Na krátkom priestore nemožno zosumarizovať všetky Noveho argumenty a protiargumenty, no ústrednou témou jeho knihy sú nepochybne informácie. Nove znova a znova zdôrazňuje, aké obrovské množstvo dát by muselo centrum zozbierať, aby bolo schopné efektívne plánovať, a rozoberá praktické opatrenia, pomocou ktorých sa sovietski plánovači vyrovnávali s praktickou nemožnosťou tohto výkonu. Nemožnosť pramení z dvoch zdrojov. Na jednej strane ide o otázku pohnútok, na druhej zase o výpočtovú kapacitu. Informácie, ktoré musí centrum zozbierať, musia nutne pochádzať z nižších úrovní, siahajúcich až po samotnú výrobu. Nižšie postavení predstavitelia musia byť zodpovední za plnenie plánu na svojej úrovni – inak by sa nedalo kontrolovať, čo vlastne robia. Presne z tohto dôvodu však majú pohnútky poskytovať vyššie postaveným nepravdivé informácie, aby si tým zabezpečili, že plán, ktorý budú nakoniec musieť plniť, nebude príliš náročný. Táto nenáročnosť sa v praxi prejavovala hromadením pracovných síl a kapitálu a z toho vyplývajúcimi nedostatkami a „úzkymi hrdlami“ v iných častiach ekonomiky.

Po druhé, i keby centrum dokázalo zozbierať presné informácie, zdá sa byť nemožným, že by ich mohlo zobrať všetky do úvahy. V tomto bode sa prejavuje plná sila Hayekovej a Robbinsovej teoretickej námietky. Centrum jednoducho nemá výpočtovú kapacitu na to, aby sa mohlo vyrovnať s celým objemom miliónov výrobkov. V skutočnosti plánuje iba vo všeobecnom, vysoko agregovanom zmysle a presné zloženie týchto veľkých celkov ponecháva na nižšie úrovne. V dôsledku toho je plán plný (skrytých) protirečení a nedomysleností, čo v praxi znamená, že ho ako celok jednoducho naplniť nemožno. Prioritu potom dostávajú sektory, ktoré sa považujú za strategické (v priebehu skutočných dejín najmä zbrojárstvo a ťažký priemysel), kým ostatné sú odkázané do menej dôležitých kategórií (z historického hľadiska ľahký priemysel a spotrebný tovar). V dôležitejších sektoroch sa vynakladá dodatočná námaha, aby sa plán naplnil, kým menej dôležité sektory trpia.

Pravdaže, treba povedať, že rakúska „informačná“ (na rozdiel od „podnikateľskej“) kritiky sa nenapĺňa do bodky. Nie je pravda, že by bol centrálne plánovaný systém totálne iracionálny a neschopný veľkého pokroku. Nie je schopný vyrovnať sa so všetkým, čo si vyžaduje pozornosť; dokáže však celkom dobre fungovať, ak sa sústredí na niekoľko veľmi jasne určených priorít. Ako v minulosti mnohí poznamenali – medzi inými aj samotný Lenin – tento systém sa v mnohom podobá na kapitalistickú vojnovú ekonomiku, ktorá je tiež vhodným nástrojom na dosiahnutie niekoľkých jasných cieľov. Rýchly rast v prvých fázach rozvoja sovietskej ekonomiky teda nebol ilúziou, aj napriek úmyselne prehnaným štatistikám. Informačné ťažkosti však napriek tomu skutočne existovali a každý, kto vážne uvažuje o netrhovej ekonomike, ich musí vziať do úvahy.

V. Kritéria úspešného socializmu

Problémy, s ktorými sa bude musieť vyrovnať každá budúca, alebo čo len v predstavách existujúca netrhová socialistická ekonomika, sú teda celkovo nasledovné:

1. Výpočtová kapacita. Model musí poskytnúť realistický, podrobný opis mechanizmu, pomocou ktorého bude môcť spoločnosť bez pôsobenia trhu na základe masy dostupných údajov (ktoré v tejto chvíli považujeme za dané) rozhodnúť o tom čo, ako, a kedy vyrábať.

2. Zber informácií. Model musí špecifikovať, ako sa budú zbierať údaje, potrebné na rozhodovanie o výrobe. V tejto súvislosti treba zvážiť dve podotázky:

a) Pohnútky/stimuly. Prečo by tí, ktorí vlastnia lokalizované poznatky o svojich vlastných podmienkach, mali posúvať tieto informácie ďalej? Aký mechanizmus zaručí, že to skutočne urobia? Ako sa možno vyhnúť vzniku zvrátených pohnútok, ktoré vedú ľudí k tomu, aby potrebné informácie skresľovali či zakrývali?

b) Technológia zberu. Za predpokladu, že ľudia skutočne chcú poskytovať správne informácie, ako to budú robiť? Akým spôsobom dajú v praxi iným vedieť to, čo vedieť potrebujú? Aké technické vybavenie im to umožní?

1. Inovácie. Model musí mať rozmer, ktorý umožňuje ekonomike sa časom rozvíjať – a to rozvíjať sa racionálne, teda viesť k ekonomickému pokroku. To samozrejme znamená vedieť nejakým spôsobom určiť, čo vlastne pokrokom je (vzhľadom na environmentálne úvahy je jasné, že ním nie je čisto len hromadenie materiálnych výstupov). Takisto je potrebné špecifikovať, aké sú podmienky na „výrobu“ inovácií – to značí, akým spôsobom sa podporuje (aplikovaná) veda a výskum – a na druhej strane, ako sa inovácie zavádzajú do praxe. Tento druhý problém zahŕňa podobne ako v prípade zberu informácií otázku motivácie i otázku praktickej realizácie. Ako sa postarať o to, aby nikto nemal záujem na pretrvávaní zastaranej technológie, a ak to nejde, ako možno takéto záujmy prekonať? A ak predpokladáme, že tento problém je riešiteľný, kto a kedy zavedie vyvinuté nové technológie?

Toto sú otázky, ktorých význam vyplýva z vyššie uvedenej diskusie. Existujú však aj ďalšie problémy, ktoré zostali v dôsledku sústredenia na otázku trhu skryté, no ktoré sú pre každú ekonomiku, ktorá sa chce nazývať socialistická, nemenej dôležité:

2. Demokracia. Do akej miery majú jednotlivci právo hovoriť do rôznych politických, ale aj ekonomických otázok? Mali by sme predpokladať, že taká úroveň demokracie, akú dosiahli existujúce západné spoločnosti, je minimom, z ktorého musí začať každá prípadná socialistická spoločnosť. I keď inštitucionálny rámec sa môže líšiť, otázky, ktorými sa možno zaoberať v kapitalistickom demokratickom rámci, musia byť riešiteľné aj v socialistickom. A keď už sme pri tom, aké sú vlastne inštitucionálne usporiadania, ktoré umožnia skupinám i jednotlivcom, aby vyjadrovali svoje názory? Ako sa možno postarať o to, aby žiadny jednotlivec ani skupina nezískala politickú či ekonomickú moc nad spoločnosťou?

A napokon

3. Socialistický koordinačný mechanizmus. Rôzne časti tohto problému samozrejme už pokryli všetky vyššieuvedené body. Zásadnú otázku socialistickej spoločnosti však treba položiť ešte raz nezávisle od týchto čiastkových problémov. Otázka znie – akým spôsobom si spoločnosť sama vládne? Pomocou akého mechanizmu môže spoločenský celok jednotlivcov spoločne a spoločensky rozhodovať? Ako možno legitímne vyjadriť čiastkové záujmy, a zároveň umožniť, aby spoločnosť ako celok našla riešenie svojich problémov?

Toto sú otázky, ktoré podľa môjho názoru musí zodpovedať každý model netrhového hospodárstva s verejným vlastníctvom. V ďalších častiach tejto state sa budem venovať trom dnes existujúcim podrobným modelom takéhoto hospodárstva. Každý z nich je vedomým pokusom odpovedať na Noveho výzvu, ktorá stručne a jednoznačne stavia hlavnú otázku: „Je jasné, že niekto (nejaká inštitúcia) musí výrobcom povedať, čo požadujú spotrebitelia. Ak tým „niekým“ nie je neosobný trhový mechanizmus, môže to byť len nadriadený v hierarchii. Existujú vodorovné väzby (trh), existujú zvislé väzby (hierarchia). Aký ďalší rozmer ešte existuje?“ (Nove 1991, str. 245)

VI. Devine: participatívne plánovanie

Prvý model, o ktorom chcem hovoriť, je Devinov (1988). Devine určuje „politickej ekonómii sebevládnej spoločnosti“ 10 tri hlavné ciele: zospoločenštenie výroby, demokraciu a zrušenie spoločenskej deľby práce. Nie sú to však ciele v zmysle abstraktných ukazovateľov, ktoré možno naplniť najrôznejšími spôsobmi. Ako sa neskôr ukáže, vzťah medzi týmito „cieľmi“ a zvyškom modelu nie je taký, ako medzi účelmi a prostriedkami; ide skôr o rôzne spôsoby opisu účelov i prostriedkov zároveň.

Pokiaľ ide o zospoločenštenie vlastníctva, Devine rozlišuje medzi spoločenským (sociálnym) vlastníctvom na jednej strane a štátnym i čiastkovým (partikulárnym) vlastníctvom na strane druhej. Prvé rozlíšenie je potrebné, aby sa jeho pojem odlíšil od formy štátneho vlastníctva bežného v kapitalistických i „etatistických“ (teda sovietskych) ekonomikách; druhé zase, aby sa zdôraznil rozdiel medzi Devinovým chápaním pojmu „spoločenské vlastníctvo“ a obsahom, ktorý mu prisúdila napríklad oficiálna juhoslovanská ideológia – v ktorej na trhu súťažiace „samosprávne podniky pracujúcich“ boli považované za „spoločensky vlastnené“. Devine chce svoje spoločenské vlastníctvo postaviť tiež do protikladu s tým chápaním „sociálneho vlastníctva“, podľa ktorého ide o každú formu vlastníctva líšiacu sa od kapitalistického či osobného (medzi ktoré patria vlastníctvo „štátu, miestnej samosprávy, samosprávy pracujúcich, či družstevné“, Devine 1988, str. 133)

Spoločenské vlastníctvo teda nie je ničím z horevymenovaného. Čím však potom vlastne je? Devine nasleduje Brusa (1975), podľa ktorého si existencia spoločenského vlastníctva vyžaduje naplnenie dvoch podmienok: „(1) výrobné prostriedky musia byť využívané v záujme spoločnosti, a (2) spoločnosť musí mať praktickú kontrolu nad výrobnými prostriedkami, ktoré vlastní.“ Tieto dve podmienky sú „neoddeliteľné“, keďže bez demokratickej, všeobecnej účasti na rozhodovaní o budúcom vývoji ekonomiky nemožno vôbec zistiť, aké vlastne záujmy spoločnosti sú. 11 Devine si veľmi dáva záležať na tom, aby zdôraznil priamu, medziľudskú povahu „ľudovej samosprávy“, ktorú si skutočné spoločenské vlastníctvo vyžaduje. Na prvý pohľad však existuje určitý rozpor medzi vierou v decentralizáciu a účasť na strane jednej a nutnosťou robiť centralizované rozhodnutia (bez ktorých by spoločnosť nebolo možné nazvať plánovanou) na strane druhej. Alebo, inými slovami, ako môžu mať skupiny a jednotlivci pocit skutočnej moci nad zdrojmi – ale ako sa pritom tieto zdroje nestanú zároveň vlastníctvom partikulárnych, nie spoločenských záujmov? Devine samozrejme na tento zdanlivý rozpor odpovedá. Oplatí sa však zdôrazniť túto otázku, na ktorú musí takým či onakým spôsobom odpovedať každý netrhový socialistický model.

Keďže bez vyjadrenia pocitov a záujmov všetkých jednotlivcov a skupín v spoločnosti nemožno dosiahnuť spoločenské vlastníctvo v Devinovom zmysle, neprekvapí, že autor venuje veľkú pozornosť demokracii, a to demokracii politickej i ekonomickej. Podľa Devinových predstáv by súčasný systém zastupiteľskej demokracie i straníckeho pluralizmu zostal zachovaný. Ako však hovorí, štruktúra, ktorú by si želal, „vykazuje jasnú kontinuitu so súčasnými systémami zastupiteľskej demokracie, no zároveň by predstavovala ich revolučnú transformáciu“ (Devine 1988, str. 142) V čom má pozostávať táto transformácia? Devine, nasledujúc Beethama, (1981), poukazuje na dva rozmery, v ktorých je nutné dosiahnuť „rovnováhu medzi centralizáciou a decentralizáciou“: funkčný a vertikálny. Čo sa týka prvého aspektu, základnou otázkou je, kto riadi verejné služby? Ide o jedinú štruktúru autority, alebo sú za rôzne aktivity zodpovedné rôzne organizácie? Pokiaľ ide o druhý aspekt, otázkou je, koľko zodpovednosti zostáva v centre a koľko je prevedených na nižšie stupienky hierarchie. Devinovi sa najviac pozdáva taká odpoveď na obe tieto otázky, ktorá „zahŕňa na jednej strane rozlíšenie rôznych funkčných aktivít a ich pridelenie tým, na ktorých majú dopad, a na druhej strany, decentralizácia zodpovednosti v rámci každej funkčnej aktivity smerom nadol až na najnižšiu úroveň, ktorá je konzistentná s efektívnosťou a spravodlivosťou“. (Devine 1988, str. 141-142).

Po druhé, Devine má predstavu systému, v ktorom prebieha neustála tvorivá interakcia medzi štátom a „samosprávnymi skupinami“, teda občianskou spoločnosťou. Tieto skupiny by mali byť pri rozhodovaní brané do úvahy, a postupne by samé mali prebrať úlohy, ktoré dnes napĺňa štát – „priamo tým, že by sa samé podieľali na riadení vo svojom najbližšom okolí a nepriamo tým, že by na rôznych štátnych úrovniach požaadovali zdroje a žiadúce zmeny politiky“ (Devine 1988, str. 145).

Vo sfére ekonomickej demokracie Devine odmieta čistú zamestnaneckú samosprávu a namiesto nej presadzuje akúsi dvojstupňovú štruktúru. Vrchný rozhodovací orgán by mal pozostávať „zo všetkých záujmových skupín, ktorých sa vec týka“ – to značí, zo spotrebiteľov výrobkov podniku, z obyvateľov oblasti, v ktorej sa podnik nachádza, zo samotných zamestnancov, z dodávateľov vstupov atď. – zatiaľ čo vnútorná štruktúra, ktorá má na starosti napĺňanie rozhodnutí, by mala byť založená na čistej zamestnaneckej samospráve.

V modeli, ktorý sa pokúša urobiť zo samosprávy ústredný princíp spoločnosti, sa však treba opýtať, ako sa môže samospráva stať realitou pre tých, ktorí momentálne nemajú kvalifikáciu, intelektuálne nástroje a schopnosti sa na samospráve zmysluplne podieľať? Devine v tejto oblasti nasleduje Bahrov (1978) radikálny názor, že jediný spôsob, ako to dosiahnuť, je zrušiť deľbu práce.

Devine uznáva, že tento cieľ považuje za nepraktický či utopický dokonca aj väčšina marxistov. Proti tomuto názoru argumentuje na základe zdôraznenia rozdielu medzi funkčnou a spoločenskou deľbou práce. Je možno nutné či efektívne rozdeliť rôzne aktivity do jasne odlíšených druhov práce – to zodpovedá funkčnej deľbe práce. Podľa Devinovho názoru však v modernej spoločnosti už nie je nutné, aby celé skupiny a triedy ľudí strávili svoje životy iba v určitých druhoch zamestnaní: „Fakt, že sa neľudskosť celých pracovných životov strávených [nekvalifikovanou a monotónnou drinou] tak dlho považovala za niečo prirodzené, normálne, alebo za čo ako smutnú, ale predsa len nevyhnutnosť – ba že sa tak vlastne chápe dodnes, je vysvedčením o moci ideológie” (Devine 1988, str. 172)

Devine sumarizuje diskusiu v Bahrovi (1978), ktorá odôvodňuje cieľ zrušiť spoločenskú deľbu práce potrebou odstrániť nerovnomernosť vo vývoji ľudského vedomia. Bahro na vedomie aplikuje isté klasické marxistické rozlíšenie – podobne, ako marxizmus rozlišuje medzi „nutnou“ a „nadbytočnou“ prácou („nadprácou“), rozlišuje Bahro aj medzi „nutným“ (alebo „absorbovaným“) a „nadbytočným“ vedomím. Absorbované vedomie je to, ktoré sa spotrebúva pri produkovaní základných podmienok ľudskej existencie – teda je to vedomie nutné na rutinné výrobné a reprodukčné úlohy. Nadbytočné vedomie je to, ktoré zostáva, keď boli tieto úlohy naplnené – je to „voľné“ vedomie, ktoré sa dá využiť „na dobré i zlé veci, v závislosti od možností, ktoré ponúka štruktúra danej spoločnosti“ (Devine 1988, str. 164). Nadbytočné vedomie sa dá využiť buď na kompenzačnú, alebo na emancipačnú (oslobodzujúcu) aktivitu – teda buď na reakciu voči tomu, ako spoločnosť obmedzuje rozvoj jednotlivca, alebo na seba-aktiváciu a vlastný vnútorný rast. Podľa Bahra možno kompenzačným aspektom nadbytočného vedomia vysvetliť jav konzumerizmu, pri ktorom je skutočný osobný rozvoj nahrádzaný napĺňaním čoraz sofistikovanejších materiálnych potrieb.

Devine odobruje túto analýzu a dodáva, že ak niečia životná skúsenosť pozostáva prakticky úplne len z absorbovaného vedomia – teda zo sústredenia na rutinné, monotónne, nekvalifikované a ničím neobohacujúce úlohy – potom takýto človek dospieva k subalternému vedomiu, neschopnosti myslieť v rozmeroch spoločenského celku a operovať na vyššej úrovni abstrakcie, nemožnosti plne sa rozvinúť ako ľudská bytosť.12 Podľa Devina je nutné zrušiť spoločenskú deľbu práce práve preto, aby sa mohla prekonať táto „intelektuálna chudoba“.

Devine ďalej tvrdí, že produktívne a reproduktívne ekonomické aktivity možno rozdeliť do piatich hrubých kategórií:

  • plánovanie a riadenie – prijatie zodpovednosti za väčší celok
  • tvorivosť – v závislosti od kontextu produkovanie nových nápadov, pojmov, či umeleckej aktivity
  • starostlivosť – zabezpečovanie praktických i emocionálnych potrieb iných ľudí
  • kvalifikovaná práca – skutočná „priama“ (ale nie nutne manuálna) práca, vyžadujúca si konkrétne danosti
  • nekvalifikovaná práca – rutinná, monotónna, nenáročná práca

V knihe sa tvrdí, že aby sa dala dosiahnuť spoločnosť, akú Devine presadzuje, je nutné, aby sa každý podieľal na všetkých týchto druhoch aktivít. Povšimnime si ešte raz: na druhoch aktivít. Netvrdí sa tu, že „každý môže robiť všetko“. Ide skôr o to, že každý (možno až na malú menšinu ľudí s určitým postihnutím) má potenciál vykonávať nejakú úlohu z každej z vymenovaných kategórií. To by malo dôsledky pre systém vzdelávania, organizáciu práce, i rodovú deľbu práce na pracovisku i v domácnosti. Devine tvrdí, že „hoci je to ešte veľmi vzdialené, zrušenie spoločenskej deľby práce, rozdelenia na ľudí, ktorí vykonávajú duševnú a ľudí, ktorí vykonávajú manuálnu prácu, rozdelenia na mužskú a ženskú prácu, je úplne realistickým cieľom“. V spoločnosti, kde sa takéto zrušenie dosiahlo, možno podľa Devina očakávať, že záujmy ľudí sa presmerujú od orientácie na materiálne uspokojenie, a teda aj od ekonomického rastu v konvenčnom ponímaní, na vnútorný rozvoj psychologických a tvorivých potrieb, čím nastane odklon od ekologicky neudržateľného druhu rozvoja.

Devine sa nakoniec v tejto súvislosti venuje faktu, že bez ohľadu na formálnu štruktúru spoločnosti môže potreba existencie odborných znalostí nanovo vytvoriť rozdiel medzi vládnucimi a ovládanými, medzi subjektmi a objektmi spoločnosti. Navrhuje situáciu riešiť „zrušením spoločenskej deľby práce medzi expertmi a neexpertmi. Nikto z nás nemôže byť odborníkom na všetko, ale každý by mohol byť odborníkom na niečo.“ Jednoducho povedané, Devine sa domnieva, že ľudia majú sklon mať v úcte a vážiť si iných, ktorí sú na rovnakej úrovni odbornosti, i keby to malo byť v inej než ich vlastnej oblasti – kdežto na ľudí vo svoje vlastnej pracovnej oblasti sa dívajú buď zhora, alebo zdola, podľa toho, na akej úrovni odbornosti sa nachádzajú. Takže „kvalifikovaní manuálni pracujúci, napríklad elektrikári a strojári, sa navzájom cítia bez ohľadu na povolanie byť viac doma, než … napríklad s elektrotechnickými či strojárskymi inžiniermi“ (Devine 1988, str. 182). Treba teda oddeliť „osobnú závislosť“ (ktorá vzniká rozdelením na odborníkov a neodborníkov) od „technickej závislosti“ (ktorá bude existovať dovtedy, dokým bude existovať odbornosť ako taká).

Toto sú teda Devinove „ciele“. Zvyšok modelu sa zaoberá rozborom tých častí inštitucionálneho usporiadania, ktoré doteraz neboli opísané.

Pokiaľ ide o koordinačný mechanizmus, Devine je jednoznačne proti trhovým silám ako základni pre socialistickú spoločnosť (Devine 1988, 1992, Adama a Devine 1997). Vzhľadom na povahu jeho cieľov to nie je nijakým prekvapením. Na druhej strane je však autor výrazne za využívanie trhovej výmeny v rámci socialistickej spoločnosti. Čo presne má znamenať tento rozdiel? Devine hovorí, že trhové sily sa prejavujú v procese,

v dôsledku ktorého sa zmeny v celkovej podobe investícií, v štruktúre výrobných kapacít, v relatívnych rozmeroch rôznych odvetví, v zemepisnom rozložení ekonomickej aktivity, v rozmeroch či dokonca samotnej existencii jednotlivých výrobných jednotiek, objavujú ako výsledok atomizovaných rozhodnutí, ktoré padajú nezávisle od seba a sú motivované jedine tým, ako jednotliví činitelia vnímajú svoje vlastné osobné záujmy – bez toho, aby ich dopredu vedome koordinovali (Devine 1988, str. 23)

Inými slovami, trhové sily sú tým, čo určuje výrazné zmeny v rámci trhovej ekonomiky – sú tlakom na rozširovanie ziskových a obmedzovanie neziskových aktivít.

V protiklade k tomu označuje trhová výmena jednoducho nakupovanie a predávanie. Tento prostý akt nijako nenaznačuje, že by mal automaticky dopad na zmeny v produktívnej kapacite. Ba z jednoduchej výmeny tovarov samej o sebe dokonca nevyplýva ani len maximalizácia zisku pri využívaní existujúcej kapacity. To je presne koreňom Devinovho modelu.

Devine navrhuje nahradiť trhovú koordináciu vyjednávacou koordináciou (negotiated co-ordination). Najlepšie možno tento pojem objasniť asi pomocou myšlienky „internalizácie externalít“. Externalita je v neoklasickom ponímaní každý dôsledok ekonomickej činnosti – pozitívny či negatívny – za ktorý jeho pôvodca nedostane plnú odmenu či zaň plne nezaplatí. Medzi klasické negatívne externality patrí napríklad znečisťovanie životného prostredia, pozitívnou je zase napríklad zvýšená odolnosť celého obyvateľstva proti chorobám pri zaočkovaní iba jednej časti obyvateľov. Vyjednávacia koordinácia zahŕňa však nielen externality, ktoré pozná neoklasická ekonómia. Pokúša sa inštitucionalizovať každú vzájomnú závislosť v rámci ekonomiky. Rozhodnutia o veľkých investíciách, zamestnávaní, presune podnikov, spotrebovaní fosílnych palív, zvyšovaní či znižovaní miezd totiž všetky majú dopad nielen na dané dve strany v rámci trhovej výmeny, ale na mnohých ďalších ľudí v celej ekonomike. Z tohto dôvodu by k takýmto rozhodnutiam nemali dospievať len spomínané dve strany. Pri robení takýchto rozhodnutí by mali byť zastúpené všetky strany, na ktoré majú dopad.

V Devinovom modeli sa podniky, ktorých správne rady zahŕňajú všetky relevantné záujmové skupiny, zaoberajú trhovou výmenou medzi sebou navzájom i medzi sebou a spotrebiteľmi. To znamená, že nakupujú a predávajú výrobné vstupy i spotrebný tovar. Nepokúšajú sa však maximalizovať zisky. Do tej miery, do akej im to ich zásoby a kapacita dovoľujú, jednoducho reagujú jednoducho na dopyt. Ak sa v prípade nejakého podniku prejavuje neustály prebytok dopytu či ponuky, naznačuje to, že treba rozšíriť či obmedziť jeho kapacitu – práve tak, ako v trhovej ekonomike. Na rozdiel od prípadu trhovej ekonomiky to však nestačí. Než sa kapacita začne meniť, treba kvantitatívne informácie o zásobách a predaji doplniť kvalitatívnymi informáciami od tých, ktorí sú činnosťou podniku ovplyvňovaní – dodávateľov, spotrebiteľov, zamestnancov atď.

Vyjednávacia koordinácia sa teda líši od trhovej i od byrokratickej koordinácie. Na rozdiel od trhovej ekonomiky neurčujú podobu hospodárstva trhové sily samotné. Alokovanie zdrojov však na druhej strane nemajú na starosti ani byrokratické nariadenia zhora. O celkových strategických prioritách, podobne ako o cenách primárnych vstupov – vrátane miezd – sa rozhoduje na celoštátnej úrovni v demokratickom zhromaždení. Toto zhromaždenie pritom berie do úvahy aj názory konzultatívnej „Snemovne záujmových skupín“. Podrobnejšie sa rozhoduje na nižších úrovniach, pričom na každej sú do rozhodovania zapojené „orgány vyjednávacej koordinácie“, zahŕňajúce všetky záujmy, na ktoré má rozhodovanie dopad. O tom, ktoré rozhodnutia sa robia na akej úrovni, sa rozhoduje v súlade s princípom, že to musí byť na čo najnižšej úrovni, na ktorej ešte možno zobrať do úvahy všetky relevantné záujmy.

Pokiaľ ide o otázku vlastníctva, je jasné, že v bežnom slova zmysle žiadne fakticky neexistuje. To znamená, že niet nijakého „nárokovateľa zostatku“, ktorý by mal aj všetky zostatkové práva. Spravovacie právomoci sú rozdelené na rôzne úrovne, pričom v závislosti od úrovne sú záujmy zastúpené v orgánoch vyjednávacej koordinácie rôzne. Zostatkový príjem ako taký neexistuje, keďže súčasná výroba i investície sú plánované.

Ako sa Devinov model vysporiadava s požiadavkami, ktoré som vymenoval vyššie? Po prvé, neexistuje v ňom nijaké centrum, ktoré by malo na starosti výpočty pre ekonomiku ako celok – okrem široko poňatých priorít. Podobne ako v sovietskom systéme, tieto priority sa „rozmieňajú na drobné“ na nižších úrovniach. Rozdiel je však samozrejme v tom, že to, ako sa plán realizuje, sa neurčuje „zhora“, ale vyjednávacou interakciou medzi záujmami na vyšších a nižších úrovniach. Pokiaľ ide o zber informácií, Devine neopisuje nijaký pohnútkový či trestný mechanizmus, ktorý by sa oň staral. Predpokladá totiž, že „ľudia, ktorí sa zúčastnili na konštrukcii kolektívne určeného spoločenského záujmu, ho aktívne budú chcieť realizovať“ (Devine 1988, str. 203) Autor tvrdí, že zaviesť stimuly či tresty síce možné je, no bližšie sa nimi nezaoberá. Namiesto toho zdôrazňuje „transformačnú dynamiku“, ktorá je súčasťou procesu vyjednávania, a ktorá by mala rozšíriť hľadiská jednotlivých účastníkov a viesť preč od úzko poňatého vlastného záujmu. Do istej miery sa tým model vystavuje riziku obvinenia, že predpokladá „nového človeka“, ktorý chce nesebecky pracovať pre dobro spoločnosti, a že je teda do tejto miery utopický. Treba si však v tejto súvislosti povšimnúť dve veci. Po prvé, Devine môže mať pravdu v tom, že do jeho modelu by sa stimuly zaviesť dali. A po druhé, nemusíme veriť na utópie, no pritom sa môžeme domnievať, že na to, aby sa nejaká práca vykonala, nie sú vždy nutné materiálne pohnútky. Možno si predstaviť – i keď nevyhnutné to nie je – že proces vyjednávacej koordinácie, proces zapojenia do rozhodovania a aktívneho tvarovania istej štruktúry, by mohol vytvoriť istý pocit „rozšíreného vlastníctva“ tejto štruktúry. Mám na mysli určitý pocit, že „toto je moje“, vyjadrujúcej chápanie, že človek má o úspech nejakej štruktúry hlboký záujem, hoci z nej nemá nijaký výrazný materiálny prospech (s výnimkou toho, čo by sa dalo tak či tak očakávať). Takéto stotožnenie s projektmi, pracoviskami či komunitami sa často vyskytuje dokonca aj v dnešnej spoločnosti a naozaj je mocným motivačným zdrojom (príkladom sú povedzme knihovníčky, ktoré sa veľmi poctivo starajú o im zverené knihy, napriek nízkej materiálnej motivácii – mnohí tento typ poznáme).

Z technického hľadiska vzaté prebieha zber informácií jednoducho počas procesu vyjednávacej koordinácie, pričom väčšina z nich sa do centra ani nedostane (keďže to nie je nutné). Napokon sa dostávame k otázke inovácií. Adaman a Devine (1997) tvrdia, že tento model, keďže je decentralizovaný, poskytuje presne to prostredie, aké si inovácie vyžadujú. Využíva totiž lokalizované znalosti ľudí, ktorých sa rozhodovanie týka. Dalo by sa dokonca tvrdiť, že systém je efektívnejší, než kapitalizmus, keďže zapája podnikateľské schopnosti všetkých, nielen úzkej triedy kapitalistov. Nie je však jasné, ako by proces produkcie a zavádzania inovácií fungoval v praxi. I keď model sám o sebe zdá sa niečomu takému nebráni, „mechanizmus prechodu“ inovácií od prvej hmlistej myšlienky po konečný produkt špecifikovaný nie je.

Pokiaľ ide o otázky demokracie a socializácie, Devinov model dosahuje veľmi dobré výsledky, zvlášť vzhľadom na jeho dôraz na účasť, decentralizované právomoci, ktorými je spoločenská štruktúra popretkávaná, a zrušenie spoločenskej deľby práce. Je však dôležité zvážiť, že prax sa môže hlboko líšiť od pôvodných zámerov. Zvlášť v oblasti zrušenia deľby práce je pravdepodobné, že aj mnohí, ktorí sa považujú za socialistov, budú reagovať skepticky. Napriek tomu sa však domnievam, že skutočne ide o cenný cieľ, ktorého uskutočnenie je z dlhodobého hľadiska nevyhnutné. Napriek tomu však nemožno zanedbať ťažkosti, ktoré by boli s jeho realizáciou spojené.

VII. Cockshott a Cottrell: „kybernetický socializmus“

Cockshott a Cottrell (1993) predložili model, ktorý by sme mohli nazvať „kybernetickým socializmom“. Napriek tomu, že sa spolieha na vyspelú technológiu, však jeden z jeho základných princípov zachádza ešte ďaleko pred Marxa: konkrétne ide o myšlienku dokonale bezpeňažnej ekonomiky, v ktorej sa účtovníctvo a rozdeľovanie spotrebiteľom deje na základe času stráveného prácou. Inými slovami, pracujúci dostávajú pracovné kupóny v závislosti od svojho pracovného času. (Cockshott a Cottrell tiež umožňujú rôzne stupne namáhavosti práce, v dôsledku ktorých by sa počet kupónov pripadajúcich na jednu hodinu mohol zmeniť.) Základom je tu samozrejme marxistická pracovná teória hodnoty. Ako sa však ukáže neskôr, Cockshott a Cottrel sa nedomnievajú, že pracovná teória hodnoty je sama o sebe dostatočným základom pre ekonomický mechanizmus.

Účty vedené v jednotkách pracovného času vedú oboch teoretikov okamžite ku kameňu úrazu informačných problémov socializmu. Ak má ich systém fungovať, musia totiž opísať spôsob, ako možno vypočítať prácu obsiahnutú v miliónoch produktov ekonomiky, pričom treba zarátať priamu i nepriamu prácu vynaloženú na ich výrobu. 13 Cockshott a Cottrell pri tomto výpočte využívajú Leontievovu analýzu vstupov a výstupov, teda maticu, v ktorej sú špecifikované vstupy do výroby každého druhu výstupov. Potom zdvíhajú Noveho (a samozrejme aj Robbinsovu a Hayekovu) hodenú rukavicu – vyrovnávajú sa s tvrdením, že výpočty v takomto rozsahu sa jednoducho nedajú uskutočniť. Cockshott a Cottrell na základe výsledkov teórie komplexnosti uvádzajú, že vyriešiť sústavu rovníc daných maticou vstupov a výstupov pomocou kanonickej metódy – gaussovskej eliminácie – by trvalo dobu úmernú číslu N3, kde N je počet všetkých výstupov. Pre ekonomiku, v ktorej sú rádovo milióny produktov, 14 by superpočítaču štandardu roka 1993 trvalo prinajmenšom 16 000 rokov, než by danú sústavu rovníc vyriešil – čím sa zdanlivo Noveho-Hayekov argument potvrdzuje.

Cockshott a Cottrell však prichádzajú aj s alternatívnym riešením, ktoré využíva fakt, že matica vstupov a výstupov je veľmi „riedka“ – koeficienty, ktoré sa v nej nachádzajú, tvoria totiž do veľkej miery nuly. Počet vstupov pre väčšinu výstupov totiž málokedy presahuje povedzme stovky (dlaždice sa nepoužívajú pri výrobe podkov, tie zase neslúžia na chovanie sliepok, a z tých sa zase nepečú cukrovinky atď.). Preto možno využiť metódu postupnej aproximácie, pri ktorej sa najprv počíta iba s priamou prácou vynaloženou na výrobu; v nasledujúcom kole sa zahŕňajú už aj pracovné hodnoty vstupov, na základe hodnôt vypočítaných v počiatočnej fáze, a tak ďalej. Tento iteratívny proces síce nikdy nepovedie k absolútne presným výsledkom, no zaručí presnosť do ľubovoľne vysokej miery. Absolútna presnosť ani nie je podstatná. Ako Cockshott a Cottrell tvrdia, za predpokladu rovnakého počtu výrobkov, ako bolo spomínané vyššie, by trvalo len niekoľko minút, kým by sa dospelo k výpočtu platnému na štyri desatinné miesta – „čo je lepšie, než ako to dokáže trh“ (Cockshott a Cottrell 1993, str. 59). Inými slovami, keď si raz uvedomíme, že nejde o to, dosiahnuť úplnú optimalitu, ale iba predstihnúť výkon trhu, problém sa výrazne zjednoduší.

Ak poznáme technické koeficienty výroby (teda objem z každého vstupu, potrebný na výrobu každého z výstupov) – a to je veľmi otázny predpoklad – potom podobnú iteratívnu techniku (známu pod menom Jacobiho metóda) možno využiť aj na vypočítanie detailných požiadaviek takmer úplne konzistentného plánu. To značí, že pre danú množinu výstupov možno vypočítať množinu vstupov, pričom rozdiel medzi skutočne presným riešením sústavy rovníc a riešením približným je menší, ako dopredu daná požadovaná odchýlka. Vzhľadom na možnosti dnešných počítačov je komplexnosť tejto výpočtovej techniky sotva nejako veľmi prehnaná.

Ak existuje povedzme desať miliónov produktov, z ktorých každý má v priemere 200 vstupov, potom ak je potrebných 100 iterácií, treba vykonať 2×1011 výpočtov. Povedzme, že každý z nich si vyžaduje 10 počítačových inštrukcií. V tom prípade máme celkovo 2×1012 inštrukcií. Počítač s rýchlosťou miliardu inštrukcií za sekundu by mal úlohu zvládnutú za 2×103 sekúnd – čiže za niečo vyše pol hodiny (Cockshott a Cottrell 1993, str. 90)

Cockshott a Cottrell sa však zaoberajú ešte ďalším problémom. Mohlo by sa totiž ukázať, že dopredu určený zoznam produktov si vyžaduje takú kapacitu a také množstvo práce, ktoré jednoducho neexistuje. Pre takýto zásobami obmedzený plán majú autori pripravený nový algoritmus, založený na simuláciách neurónových sietí z výskumu umelej inteligencie. Časový rád tohto algoritmu je „približne nm, kde n je počet odvetví a m priemerný počet vstupov na jedno odvetvie“ (Cockshott a Cottrell 1993, str. 98) Opäť na základe počítačového štandardu roka 1993, odvtedy dávno prekonaného, autori odhadujú, že „plán pre ekonomiku veľkých rozmerov by bol vypočítateľný približne za desať minút“ (Cockshott a Cottrell 1993, str. 99) Navyše

okrem toho, že algoritmus dospieva k vyprodukovateľnej množine cieľových výstupov, poskytuje ako vedľajší produkt aj správnu alokáciu kapitálových vstupov a surovín pre jednotlivé odvetvia. To sú presne tie podrobné informácie, ktoré si plán vyžaduje (Cockshott a Cottrell 1993, str. 99)

V tejto chvíli je poučné si pripomenúť jednu zo statí Langeho (1967). Lange v nej považuje svoj skorší model trhového socializmu za prekonaný technickým vývojom:

Trhový proces so svojimi neohrabanými tâtonnementami pôsobí zastarane. Ba môžeme ho dokonca považovať za výpočtové zariadenie predelektronického veku. … Trhový mechanizmus a procedúra pokusov a omylov v mojej eseji vlastne hrali úlohu výpočtového zariadenia na riešenie sústavy rovníc. Riešenie sa nachádzalo pomocou procesu iterácie, o ktorom sa predpokladalo, že konverguje k nejakému výsledku. … Trh možno považovať za jedno z najstarších historických zariadení na riešenie sústavy rovníc. (Lange 1967, v: Nove a Nuti 1972, str. 402)

Je zaujímavé, že Lange považuje za jednu z najdôležitejších funkcií počítačov plánovanie v dlhodobom horizonte, teda rozhodovanie o investíciách a akumulácii:

[D]lhodobé investície treba vyňať z pôsobenia trhového mechanizmu a založiť na úsudkoch o rozvojovej ekonomickej politike. Ceny totiž odrážajú súčasné údaje, no investície práve údaje menia, keďže vytvárajú nové príjmy, nové technické podmienky výroby a často aj nové spotrebiteľské želania … plánovanie dlhodobého ekonomického rozvoja je spravidla založené na celkovom zvážení ekonomickej politiky, nie na výpočtoch zakladajúcich sa na súčasných cenách. Teória a prax matematického programovania (lineárneho i nelineárneho) však umožňuje zaviesť do tohto procesu striktné ekonomické účtovníctvo. Po stanovení cieľovej funkcie … a určitých obmedzení možno vypočítať budúce tieňové ceny. Tieto tieňové ceny slúžia pri dlhodobých plánoch rozvoja ako nástroj ekonomického plánovania. … V tomto prípade elektronický počítač trh nenahrádza. Počítač tu vykonáva funkciu, ktorú trh sám nikdy vykonať nedokázal. (Lange 1967, v: Nove a Nuti 1972, str. 402)

Ako sa však neskôr ukázalo, Langeho optimizmus nebol na mieste. To by malo vniesť do prehnane optimistických diskusií o „kybernetickom socializme“ určitú opatrnosť. Samozrejme, že v ekonomike sovietskeho typu existovali materiálne, ale i politické mantinely, ktoré neumožňovali naplno využiť prostriedky dnes dostupné na Západe (Cockshott a Cottrell 1993, str. 90-92). Treba však mať na pamäti, že po každej výraznej zmene sa objavujú nečakané problémy. Nemožno sa teda príliš spoliehať na čisto technické možnosti, ktoré, koniec koncov, nie sú to isté, ako spoločenské možnosti (ako napríklad Cockshott a Cottrell 1993, str. 49, sami upozorňujú, hoci starí Rimania poznali technické možnosti mechanickej energie, nikdy ich to neviedlo k jej širokému uplatneniu, keďže tomu bránila samotná štruktúra otrokárskej spoločnosti).

Po druhé, je zaujímavé si povšimnúť, že Lange považuje za takú silnú stránku elektronickej kalkulácie práve investície. Stavia sa tým totiž otázku podnikavosti a objavovania, na ktorú moderná rakúska škola kladie taký dôraz a o ktorej tvrdí, že je kľúčovým dôvodom nutnej neúspešnosti akéhokoľvek možného socializmu. Ba Adaman a Devine (1997) sa ako socialistickí teoretici, ktorí berú rakúsku výzvu vážne, domnievajú, že „kým Cockshottov a Cottrellov model fakticky odstraňuje argument, že priama kalkulácia je v praxi nemožná … robí to na základe neoklasických epistemologicých predpokladov a nikde sa nezaoberá otázkami objavovania a podnikavosti.“ Adaman a Devine k tomuto záveru dospievajú na základe toho, že aby mohla Cockshottova a Cottrellova plánovacia procedúra fungovať, vyžaduje si „zoznam vyrábaných produktov a pravidelné obnovovanie informácií o technológii využívanej v každom výrobnom procese (Cockshott a Cottrell 1993, str. 126) a mnohé ďalšie informácie, ktoré z rakúskeho hľadiska jednoducho neexistujú vo forme, ktorú by mohla ústredná moc ľahko získať.

V tomto ohľade treba od seba oddeliť dve vyššiespomenuté otázky lokálneho roztrieštenia a „subjektívnosti“ (alebo skôr potenciálnosti) poznania. Venujme sa najprv faktu, že poznatky o veciach, ako sú technické koeficienty, sú nutne lokalizované. Cockshott a Cottrell fakticky tvrdia, že takéto niečo nepredstavuje vážny problém, pretože „i keď sa môže zdať, že zhromaždiť informácie o každej výrobnej technológii využívanej v ekonomike je obrovská úloha, mali by sme si uvedomiť, že tieto informácie sú zaznamenávané už dnes“ (Cockshott a Cottrell 1993, str. 131, zdôraznené v origináli) – konkrétne v účtovníckych počítačových programoch kapitalistických firiem, pomocou ktorých sa dnes organizujú nákupy vstupov. Tieto objednávky predstavujú prakticky portrét technológie podniku.

Autori vo svojej kritike Hayeka (Cockshott a Cottrell 1994) navyše tvrdia, že i keď časť z lokalizovaných znalostí by sa skutočne ťažko dala centralizovať, nie je to ani potrebné, pretože tieto znalosti by sa lokálne aj využívali. „Uvážme znalosti na úrovni jedného podniku – o tom, ktorí pracujúci sú najvhodnejší na ktoré úlohy, kto je najrýchlejším pracovníkom, kto najspoľahlivejším, a tak ďalej … Prečo by sa takéto poznatky nemali jednoducho využívať lokalizovane, pri tvorbe vlastného podrobného rozvrhu podniku, pomocou ktorého by mal naplniť plán odovzdaný „centrom“? (Cockshott a Cottrell 1994) Autori takisto pomocou analýzy nákladov spojených s cenovým mechanizmom a ich porovnaním s nákladmi fiktívnej plánovanej ekonomiky dospievajú k názoru, že údajná jednoduchosť cenového mechanizmu ako spôsobu, ktorým sa lokálne poznatky stávajú verejnými, nie je robustnou vlastnosťou trhového systému.

Tieto argumenty do istej miery dokazujú, že zber lokalizovaných poznatkov možný je. Chýba však spôsob, ako sa vyrovnať s faktom, že nové výrobky, nové technológie a nové spôsoby organizácie do značnej miery závisia od „subjektívneho poznania“, ako ho nazývajú Rakúšania. Cockshott a Cottrell si predstavujú strategické plánovanie budúceho vývoja ekonomiky ako proces, ktorý majú na starosti experti:

Nie je jasné, do akej miery môže byť táto úroveň plánovania demokratická. Znalosti o tom, ktoré technológie budú pravdepodobne podstatné o 10 či 20 rokov, sú spočiatku sústredené v malej výskumnej komunite, a pre ľudí, ktorí nemajú špecializované poznatky, ťažko v tejto záležitosti dospieť k nejakému úsudku. Je však možné, aby technickí špecialisti načrtli viacero uskutočniteľných možností budúceho priemyselného vývoja, ktoré by potom mohli byť predložené na verejnú diskusiu (Cockshott a Cottrell 1993, str. 71)

Ak však o vývoji rozhodujú ľudia s takýmito špecializovanými poznatkami, potom aj tento demokratický výber spomedzi možností je nadbytočný – ako poukazuje citovaný Langeho (1967) opis, keď raz špecifikujeme cieľovú funkciu, racionálne rozhodovanie je prostou otázkou ekonomických výpočtov za pomoci počítačov. Problém je však práve v tom, že takáto procedúra úplne obchádza poznanie ľudí „v poli“ o tom, aké inovácie sú potrebné a aké by sa dali zaviesť, ktorých nových produktov by sa radi dočkali a aké výrobné technológie by sa mali podporovať či postupne rušiť, v závislosti od toho, do akej miery obohacujú či narúšajú „dobrý život“. O štruktúre ekonomiky „o 10 či 20 rokov“ by predsa hádam nemali rozhodovať názory malej skupinky vedcov, ktorí nie sú o nič väčšími expertmi v chápaní želaní priemernej občianky, než je ona sama (ba v skutočnosti sú na túto otázku expertmi o dosť menšími). Pravdaže, väčšina ľudí nebude mať ani schopnosti, ani veľkú ochotu zaoberať sa niečím takým abstraktným, ako je „štruktúra ekonomiky“, no na druhej strane ich bude zaujímať, či sa zavedú ich konkrétne myšlienky o možných zlepšeniach, alebo nie. Úlohou podnikateľa z rakúskeho hľadiska je práve vyhľadávať podobné možné zlepšenia a uskutočňovať ich. V netrhovej socialistickej spoločnosti je pravdepodobné, že sa táto úloha bude vykonávať iným spôsobom. Ak však má takáto spoločnosť zostať v reálnom, podstatnom, „žitom“ zmysle slova demokratickou, nejako ju naplniť potrebné bude. Či sa iné prvky Cockshottovho a Cottrellovho systému dajú skombinovať, aby viedli k zovšeobecnenej „socialistickej podnikavosti“, v akejkoľvek možnej podobe, to zostáva otvorenou otázkou.

Lange bol však predchodcom Cockshottovho a Cottrellovho modelu aj v inom zmysle. I keď ich model nie je trhovým, predsa len trh pri rozdeľovaní spotrebiteľských tovarov určitú úlohu hrá. To si vyžaduje bližšie vysvetlenie.

Podľa predstáv Cockshotta a Cottrela by na každom výrobku stálo označenie toho, koľko práce šlo do jeho výroby. Cenu výrobku – teda množstvo pracovných kupónov potrebných na jeho výrobu – by však určovali ponuka a dopyt. Inými slovami, tovar, ktorého výroba trvá desať hodín, by sa mohol ľahko predávať za dvanásť alebo osem, podľa toho, či by existoval prebytočný dopyt alebo prebytočná ponuka. Cockshott a Cottrell to odôvodňujú tým, že v podstate v rovnostárskej ekonomike nemožno namietať proti tomu, ak tovar dostanú tí, ktorým na ňom najväčšmi záleží (a ktorí sú ochotní podporiť svoju túžbu svojimi pracovnými kupónmi). 15 A presne tak, ako v Langeho modeli, informácie poskytované trhom – v tomto prípade pomer trhovej ceny k pracovnej hodnote výrobku – by sa využívali na súčasné rozhodovanie o rozširovaní či znižovaní výroby. Cockshott a Cottrell sa domnievajú, že tento mechanizmus predstavuje odpoveď tým, ktorí poukazujú na neschopnosť ekonomiky sovietskeho typu uspokojiť želania a potreby spotrebiteľov, a ktorí zovšeobecňujú túto neschopnosť na všetky druhy socializmov.

Venujme sa nakoniec ešte spoločenskému a politickému systému, ktorý si Cockshott a Cottrel predstavujú ako doplnok ku svojej ekonomike. Hneď na začiatku treba poznamenať, že u nich nevidno tendenciu rušiť rozdiely medzi ľuďmi, s výnimkou rozdielu medzi vlastníkmi a pracujúcimi (a do istej miery aj medzi mužmi a ženami – ale iba na základe zospoločenštenia dnes rodovo podmienenej práce, nie na základe vyrovnania podielov oboch rodov na nej). V knihe sa teda opakovane vyskytujú pomenovania ako „plánovači“, „technológovia“ (engineers) a „manažéri“, podobne ako aj „pracujúci“. V rámci ich systému teda protiklad medzi „manuálnymi pracujúcimi“ a „duševnými pracujúcimi“ bude teda zrejme naďalej existovať.

Po druhé prichádzajú Cockshott a Cottrell so zaujímavou myšlienkou „mestských komún“, ktorých hlavnou úlohou je „nahradiť rodinu“ (Cockshott a Cottrell 1993, str. 166) Tento výrok s mierne totalitárnymi (a rozhodne utopickými) podtónmi sa stáva stráviteľnejším, keď sa vysvetlí, že a) hovorí sa tu o ekonomických funkciách rodiny a b) pri ich vytváraní sa nepredpokladá nijaké donucovanie – „komúny budú prekvitať iba vtedy, ak dokážu, že sú žiadúcou alternatívou voči buržoáznemu rodinnému životu“ (Cockshott a Cottrell 1993, str. 166) Úlohou komún je prevziať funkcie, ako je ubytovanie, príprava jedál, starostlivosť o deti a zostarnutých a niektoré voľnočasové aktivity. Vidíme teda, že autori pokladajú komúny za hlavný prostriedok na prekonanie rodovej deľby práce – komúna má prevziať väčšinu práce, ktorú majú dnes na starosti poväčšine ženy. Môže to urobiť buď tým, že zamestná ľudí zvonka, ktorí budú vykonávať tieto aktivity, alebo tým, že sa pri týchto úlohách budú postupne striedať jej členovia.

Ak takáto myšlienka vyznieva radikálne, Cockshottove a Cottrellove názory na demokraciu sú možno ešte radikálnejšie. Vo všeobecnosti možno autorov charakterizovať ako obhajcov „klasického“, aténskeho typu demokracie, ako ju opísal Aristoteles. Táto predstava má viacero aspektov. Po prvé, Cockshott a Cottrell odmietajú voľby ako „ustanovizeň triednej nadvlády“. Príčinou je, že v súlade s Aristotelom považujú voľby za súčasť systému aristokracie, teda výberu „najlepších“ (aristoi). Podľa Cockshotta a Cottrella totiž dlho netrvá, kým sa slovo „najlepší“ stane synonymom pre najbohatších. Ako dôvod, prečo nepoužívať voľby v predpokladanom socialistickom systéme je to však trocha čudné, keďže v ňom zrejme nemožno predpokladať nejaké výrazné materiálne rozdiely. Odpor k voľbám však možno vnímať aj inak – akoby ním autori mlčky uznávali, že privilegovaný prístup k informáciám, vzdelaniu a „kultúrnym statkom“ by mohol predstavovať základ pre spoločenskú stratifikáciu práve tak, ako vlastníctvo materiálneho bohatstva – a teda inými slovami, formálna zastupiteľská demokracia by nezabránila formácii triedy „plánovačov“ a vo všeobecnosti zle zastúpených „pracujúcich“.

Cockshott a Cottrell preto presadzujú istú podobu priamej demokracie, v ktorej o veľkých strategických otázkach („úroveň daní, percento národného dôchodku smerujúce na investície, zdravotníctvo, vzdelávanie atď.“) rozhodujú „zhromaždenia“ všetkých občanov. Pochopiteľne, nejde o skutočné zhromaždenia, ale o zhromaždenia „virtuálne“ – jednotlivci by o týchto otázkach hlasovali elektronicky, po zhliadnutí televíznej diskusie „reprezentatívneho zhromaždenia v štúdiu“. Pokiaľ ide o každodenné riadenie štátu, Cockshott a Cottrell nasledujú Burnheima (1985) – a samozrejme aj starých Aténčanov – keďže presadzujú rozhodovanie výbormi, „ktorých členovia sú vybraní lósom spomedzi všetkých, ktorí majú legitímny podstatný záujem na veci, o ktorej sa hovorí“ (Cockshott a Cottrell 1993, str. 184) V tomto systéme demarchie by mali jednotlivé pracovné orgány svoje vlastné „poroty“, vybrané náhodne spomedzi občanov ovplyvňovaných ich činnosťou (teda napr. spomedzi všetkých v prípade zdravotníctva, spomedzi obyvateľov nejakého mesta v prípade miestneho športoviska, atď.), ktoré by hlasovali o ich návrhoch. Čiže, „napríklad plánovanie nemá pod kontrolou vláda, ale dozorná rada bežných občanov, ktorí, keďže sú vybraní lósom, budú prevažne pracujúci [sic]” (Cockshott a Cottrell 1993, str. 188). Inými slovami, Cockshott a Cottrel si predstavujú spoločnosť, v ktorej prakticky neexistuje ústredná vláda, a v ktorej moc majú v rukách náhodne vybrané demarchické rady.

Či už sa niekomu táto vízia pozdáva, alebo nie, zdá sa byť v ostrom protiklade k technokratickému duchu ich ekonomického systému. Navzdory problému ekonomického objavovania sa mi vidí, že najpálčivejším problémom pre Cockshotta a Cottrella nie sú technické otázky (hoci ich model by sa v praxi určite stretol s nepredvídanými ťažkosťami tak, ako všetky ostatné). Problém je politický. Napriek dôrazu na radikálne odlišnú verziu demokracie logika ich systému pôsobí jednoznačne centralizačne. Faktom je, že úplný monopol na rozhodovanie o výrobe i akumulácii má jediný orgán – konkrétne štát. Je pravda, ako Cockshott a Cottrell poukazujú, že ide o „acefalózny“ štát, teda štát, ktorý „nemá hlavu“, je rozsieťovaný do rôznych demarchických rád. Stále však zostáva otázkou, do akej miery sú takéto demokratické inštitúcie konzistentné s centralizačnou logikou ich ekonomiky. Nove (1991) cituje Radovana Seluckého, ktorý poukázal na podobný problém v súvislosti so samotným Marxom: jeho „ekonomický model socializmu bol vysoko centralizovaný, politický model vysoko decentralizovaný. No na základe Marxových vlastných úvah, ako by mohla takáto politická nadstavba spočívať na takej ekonomickej základni?“ (citované v Nove 1991, str. 128) Ba Nove dochádza k záveru, že centralizovaná štruktúra sovietskej ekonomiky by spôsobila vznik byrokracie, ktorá ju spravovala, celkom bez ohľadu na pôvodné zámery boľševikov. A je jasné, že nemusíme naplno akceptovať celú predstavu o „základniach“ a „nadstavbách“, a predsa sa nevyhneme pocitu, že v modeloch, kde v ekonomickej a politickej sfére existujú také protikladné tendencie, by sa ľahko mohlo vyskytovať skutočné napätie, a že jedna sféra by nakoniec mohla úplne podkopať základy druhej (pričom nemusíme tvrdiť, že vieme, ktorá sféra by bola „víťazná“ a kedy by sa tak stalo).

VIII. Albert a Hahnel: „participatívna ekonomika“

Práve úvahy tohto typu vlastne napĺňajú víziu, z ktorej vychádza tretí model, o ktorom budem písať – konkrétne, „participatívnu ekonomiku“ predloženú Albertom a Hahnelom (1991 a, b, rozšírená verzia v Albert 2004). Títo autori argumentujú v tom smere, že centrálne plánovanie nutne podkopáva samosprávu, ktorú definujú ako „rozhodovanie v závislosti od toho, do akej miery má rozhodnutie na daného činiteľa dopad“ (Albert a Hahnel 1991b, str. 11) Autori odmietajú hierarchický spôsob organizácie, v ktorom zdola nahor prúdia informácie a zhora nadol príkazy. Zároveň však odmietajú ako ekonomický koordinačný mechanizmus aj trh. Ich dôvody sú plne vyložené v ich publikácii (1990), ktorá sa pokúša dosiahnuť transformáciu tradičnej ekonómie blahobytu na základe predpokladu endogénnych preferencií. Konkrétne sa tvrdí, že jednotlivci vedome formujú svoje preferencie, aby sa vyhli frustráciám z nenaplnených potrieb. Albert a Hahnel dokazujú na základe tohto predpokladu viacero „nových viet o blahobyte“. Príležitosti na samosprávu, posilnenie moci a na solidaritu majú v ich ponímaní pozitívne externality, z čoho samozrejme na základe bežného neoklasického uvažovania vyplýva, že trh ich ponúka v suboptimálnom množstve. Novinkou je, že v dôsledku endogénnosti preferencií sa ľudia tejto charakteristike trhu prispôsobujú, čo zase vedie k zníženiu dopytu po týchto spoločensky žiadúcich aktivitách, v dôsledku čoho je pre ne alokovaných menej zdrojov, a tak ďalej – inými slovami, neoptimalita sa časom na seba „nabaľuje“ a riadny ľudský rozvoj je „zmrzačený“.

Keďže Albert a Hahnel odmietajú ako koordinačný mechanizmus trhy i ústredné plánovanie, ponúkajú v (1991a, b) model založený na decentralizovanom plánovaní. Na modeli je zaujímavé, že podobne ako pri viacerých ďalších aj jeho korene siahajú až k Langeho brilantnej myšlienke. Pripomeňme si, že v Langeho (1938) modeli sa ceny prispôsobujú ex posttâtonnemente nevyskytujú. Arrow a Hurwicz (1960) neskôr vytvorili novú verziu modelu, v ktorom sa k rovnovážnym cenám dospieva ex ante, teda ešte predtým, ako sa začne s výrobou (pozri aj Arrow, Hurwicz a Uzawa, 1958). Albert a Hahnel začínajú práve od tejto verzie ex ante. prostredníctvom trhu, kým Ústredný plánovací úrad hrá úlohu walrasovského aukcionára. To si však vyžaduje obchody počas nerovnovážneho stavu, ktoré sa v čisto imaginárnom walrasovskom

Než budeme môcť podrobne opísať ich plánovaciu procedúru, treba najprv venovať určitú pozornosť iným stránkam ich modelu. Po prvé je to otázka tried a ako triedne rozdelenie prekonať. Pre Alberta a Hahnela nejde čisto o otázku vlastníctva. Autori sa domnievajú, že triedne rozdiely existujú čiastočne aj v dôsledku rozdielneho prístupu k informáciám a rozhodovaniu. Triedu, ktorá si podľa nich tento prístup monopolizuje, nazývajú autori „koordinátorskou“. Práve táto koordinátorská trieda podľa nich vládla v niekdajších systémoch sovietskeho typu (ktoré v súlade s touto myšlienkou Albert a Hahnel nenazývajú socializmom, ale „koordinatorizmom“). Zrušiť triedne rozdiely si preto podľa nich vyžaduje (okrem zrušenia súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov) aj zrušenie delenia na manažérov a „manažovaných“.

Albert a Hahnel sa teda, i keď to nevyjadrujú rovnakým spôsobom, plne stotožňujú s Bahrovým/Devinovým cieľom „zrušenia spoločenskej deľby práce“. Dôraz, ktorý na tento cieľ kladú, je však ešte väčší; opis spôsobu, akým sa má tento cieľ dosiahnuť, je oveľa podrobnejší a v rámci celého modelu hrá svoju organickú úlohu.

Základným prvkom rušenia triednych rozdielov je vytvorenie „vyrovnaných pracovných komplexov“ (balanced job complexes) namiesto tradičných zamestnaní. Tieto komplexy sú súbormi úloh, ktoré kombinujú prácu posilňujúcu sebavedomie a postavenie a kvalifikované, intelektuálne a žiadúce úlohy na jednej strane, s ťaživou, monotónnou, nekvalifikovanou a nepríjemnou prácou na strane druhej, tak aby sa každý (v priemere) podieľal rovným dielom na každom z týchto druhov práce. Pracovné komplexy musia byť vyrovnané nielen v rámci jedného pracoviska, ale aj medzi nimi. Samozrejme, ako sme už poukázali v súvislosti s Devinovými predstavami, neznamená to predpísať nemožné, totiž žiadať, aby všetci robili všetko: „Ide jednoducho o to, že ľudia by sa v nejakom rozumnom časovom období mali vystriedať pri plnení určitého poriadia úloh, pre ktoré sú primerane vyškolení, tak aby nikto nemal neustále výhody nad inými“ (Albert a Hahnel 1991b, str. 25).

Ak existujú vyrovnané pracovné komplexy, niet dôvodu na rozdiely v platoch založené na rozdielnej nepríjemnosti práce. A samozrejme, v rámci participatívnej ekonomiky je takisto nemožné odmeňovať ľudí na základe súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov. Albert a Hahnel rozoberajú tri ďalšie možné „maximy rozdeľovania“: platba v závislosti od osobného príspevku, v závislosti od úsilia, alebo v závislosti od potrieb (Albert a Hahnel 1991b, str. 45). Táto posledná maxima podľa nich „zachádza za férovosť“ – „Nie je to ani tak predstava o spravodlivosti, ako (štastlivá) situácia, v ktorej už na férovosti ani nezáleží“ (Albert a Hahnel 1991b, str. 45). Prvú maximu odmietajú na základe argumentu, že talent či šťastie nie sú dôvodom na odmeňovanie. Samo o sebe ním nie je ani vzdelanie, aspoň pokiaľ neberieme do úvahy obete, ktoré kvôli nemu bolo treba priniesť – čo sa však redukuje na odmenu za úsiliesubjektívneho úsilia, teda akoby stupňa vnútorného sebaprekonávania pri práci, v prípade Cockshotta a Cottrella ide o možnosť rozdielnych odmien v závislosti od objektívne merateľnej16 vynaložené na získanie tohto vzdelania, nie odmenu za samotné nové schopnosti. Albert a Hahnel preto vo svojej ekonomike navrhujú odmeňovanie na základe úsilia. To pritom majú posudzovať spolupracovníci, ktorí najlepšie dokážu posúdiť, aké úsilie musel jednotlivec v skutočnosti vyvinúť. Autori umožňujú aj existenciu rôznych systémov na odstupňovanie úsilia; dalo by sa povedať, že v dôsledku toho sa postupne ich návrhy začínajú prelínať s predstavami Cockshotta a Cottrella opísanými vyššie, ktoré tiež umožňujú rozdielne platby za rozdielnu produktivitu. Rozdiel je však v tom, že kým v prípade Alberta a Hahnela ide o hodnotenie produktivity.

Albert a Hahnel sa domnievajú, že jedine vyrovnané pracovné komplexy umožňujú zmysluplnú ekonomickú demokraciu. Demokratická ekonomická moc sa vykonáva pomocou inštitúcie rád pracujúcich. Tieto rady existujú na rôznych úrovniach, čo znamená, že existujú rôzne rady zahŕňajúce rôzne skupiny ľudí. Ich organizačným princípom je, že rada na každej úrovni by mala zahŕňať tých ľudí, na ktorých majú dopad rozhodnutia na danej úrovni urobené.

To je, pravdaže, veľmi podobné Devinovej predstave o samospráve, no s jedným dôležitým rozdielom: do fungovania podniku nezasahujú priamo nijaké iné záujmy okrem záujmov samotných pracujúcich. O chvíľočku sa dostaneme k tomu, akým spôsobom poskytuje model možnosť vyjadrovať sa zástupcom spotrebiteľov. No povedzme záujmy obyvateľov miesta, kde je podnik umiestnený, v Albertovom a Hahnelovom modeli explicitne uznané nie sú. Je možné, že sa predpokladá, že nejde v prvom rade o záujmy ekonomické, a tak sa na ne prihliada v rámci politickej štruktúry spoločnosti, no otvorene sa o tom v opise modelu nehovorí.

Záujmy spotrebiteľov reprezentujú spotrebiteľské rady, ktoré sú akýmsi zrkadlovým obrazom organizácií na pracoviskách. Tieto rady takisto existujú na rôznych úrovniach a fungujú na princípe „matriošky“ – to znamená, že rada spotrebiteľov určitej štvrte je súčasťou spotrebiteľskej rady oblasti, či mesta, a tak ďalej. Úlohou týchto rád je prijímať a zvažovať spotrebiteľské „objednávky“ a starať sa o kolektívnu spotrebu verejných statkov. Táto posledná charakteristika je veľmi jednoduchou, no zároveň veľmi zaujímavou súčasťou modelu. O kolektívnej spotrebe sa totiž v spotrebiteľskej rade rozhoduje ešte predtým, ako sa zvažujú objednávky jednotlivcov. Inými slovami, jednotlivci míňajú zo zostatku, ktorí zostane po pokrytí všetkých verejných statkov. To má potenciálne obrovské dôsledky, ktoré Albert a Hahnel sami nezdôrazňujú. Vzhľadom na dôležitosť javu „rámcovania“, teda toho, v akej podobe (v akom „rámci“) sa tá-ktorá otázka predkladá na zváženie, 17 je skutočne veľký rozdiel v tom, či je verejná spotreba vnímaná ako niečo financované z daní, teda z príjmov, ktoré sú tým či iným spôsobom jednotlivcovi odňaté, alebo či naopak nielenže zdaňovanie neexistuje, ale súkromná spotreba sa financuje zo zvyškového príjmu, teda z niečoho, čo jednotlivec dostáva. Možno s veľkou istotou očakávať, že jeden z rozporov, ktorý spôsobuje problémy pri rozhodovaní o rozpočtoch v stredno- a vysokopríjmových krajinách – konkrétne dopyt po lepších verejných službách, sprevádzaný zároveň zdanlivo nenasýtiteľným hladom po nižších daniach – by v takomto systéme nikdy nenadobudol význam.

Ak sa teraz vrátime k súkromnej sfére, Albert a Hahnel od svojho modelu vyžadujú, aby sa vysporiadal s externalitami nielen pri výrobe, ale aj pri spotrebe, a preto prideľujú svojim spotrebiteľských radám jednu veľmi kontroverznú úlohu. Rady totiž dostávajú jednotlivé spotrebiteľské „objednávky“, ku ktorým sa potom môže vyjadriť každý jeden z ich členov. Autori síce určujú, že zoznamy výrobkov sa predkladajú v anonymnej podobe a že žiadnu objednávku nižšiu či rovnú priemernej nemôže spotrebiteľská rada zamietnuť. Napriek tomu však členovia rady majú právo kritizovať spotrebiteľské objednávky predložené inými – ba v skutočnosti práve to je jedným z hlavných dôvodov existencie rady.18

Druhým hlavným dôvodom je, že spotrebiteľské rady slúžia ako jeden z aktérov v iteratívnom plánovacom procese. Podstata tohoto procesu sa dá vysvetliť jednoducho: je to iteratívna procedúra, ktorá pomocou niekoľkokolovej výmeny informácií o ponukách a dopytoch vedie nakoniec k tomu, že celková ponuka a celkový dopyt dospejú do rovnováhy (vďaka určitým zabudovaným obmedzeniam, ktorých účelom je postarať sa o to, aby sa proces ukončil). Začína sa tým, že každý jednotlivec predloží návrh, v ktorom uvedie, koľko a ako ťažko je ochotný v nasledujúcom plánovacom období pracovať. Keďže pracovné komplexy všetkých obyvateľov sú vyrovnané, tieto „ponuky práce“ prakticky predstavujú návrhy priemerného pracovného vstupu pre ekonomiku ako celok. Zároveň obyvatelia predkladajú aj svoje spotrebiteľské objednávky na nasledujúce plánovacie obdobie, na základe hodnoty tovarov určenej „indikatívnymi cenami“ z minulého obdobia. 19 zoskupujú statky do rôznych tried v závislosti od toho, do akej miery sú ekvivalentné vzhľadom na zdroje, medzivstupy a prácu potrebnú na ich výrobu“ (Albert a Hahnel 1991a, str. 76, kurzíva M. P.)] To je pravdaže potenciálnou slabou stránkou modelu – pretože, ako môžem vedieť, koľko zmrzliny, kníh, ceruziek, šálov, áut, alebo štupľov do uší v nasledujúcom roku spotrebujem? Albert a Hahnel však poukazujú na to, že keď je raz procedúra zabehaná, stačí, aby každý zvážil len hraničné zmeny. Je oveľa jednoduchšie si zvážiť, či budem na budúci rok chcieť konzumovať zmrzliny (či kníh, atď.) viac, alebo menej, ako v tomto roku.

Po tom, čo sa odošlú prvé návrhy, je potrebné porovnať celkovú ponuku produktívnej činnosti s celkovou požadovanou spotrebou, pričom je vysoko pravdepodobné, že sa budú rozchádzať. Na základe týchto údajov o ponuke a dopyte je však možné upraviť takzvané indikatívne ceny všetkých statkov nahor či nadol. Informácie o zmenených cenách sa potom zašlú späť jednotlivcom, ktorí v súlade s tým upravia svoje návrhy práce i objednávky. Oba druhy návrhov majú právo vidieť ostatní jednotlivci (a to isté platí aj pre rady – na ponuku i dopyt každej dohliadajú všetky ostatné), pričom sa dbá na to, aby nikto nekonzumoval viac, ako si zaslúži, t. j. celoštátny priemer (možno však povoliť aj výnimky). Potom sa proces zopakuje. Aby sa zabezpečilo, že sa postupne dospeje k rovnováhe, možno vyžadovať, aby sa neskorších kolách plánovania upravovali ponúkané či požadované množstvá statkov iba o určité percento, alebo umožniť ďalšie úpravy iba radám na vyšších úrovniach a návrhy jednotlivcov zafixovať. Nakoniec možno dospieť k niekoľkým verziám všeobecného plánu, o ktorých potom všetci občania hlasujú.

Aby sa dali riešiť neočakávané vzostupy dopytu, 20 Albert a Hahnel predpokladajú „voľné plánovanie“ (slack planning), tzn. väčšie zásoby statkov a vyššiu produktívnu kapacitu, než si vyžaduje samotný hotový plán. To umožňuje v priebehu plánovacieho obdobia plán upravovať vo svetle skutočného vývoja (Albert a Hahnel 1991a, str. 79-81).

K tomuto opisu treba dodať, že okrem indikatívnych cien predpokladajú Albert a Hahnel aj prítomnosť veľkého množstva kvalitatívnych informácií o výrobe jednotlivých tovarov, ktoré by boli uložené vo verejne prístupných databázach, a ktoré by si mohol pri spisovaní svojich pracovných a spotrebných návrhov prezrieť každý jednotlivec.

Nakoľko je model participatívnej ekonomiky uskutočniteľný v praxi? Pokiaľ ide o pohnútky vedúce k odovzdávaniu správnych informácií, model má jednu veľkú výhodu: informácie, ktoré prúdia do plánovacieho procesu, sú pravdivé takmer už z definície. Nezbierajú sa tu totiž informácie o technických možnostiach, ale o želaniach jednotlivcov – teda o tom, koľko práce sú ľudia ochotní odovzdať a koľko spotreby za to požadujú. Možný problém nesprávnych informácií vzniká v modeli až vtedy, keď sa tieto želania majú sústrediť do zmysluplného celku. Túto agregáciu majú na starosti „Výbory pre uľahčovanie iterácií“ (Iteration Facilitation Boards, IFB). Tieto výbory by teoreticky mohli zaviesť do plánu nepravdivé prvky a tým negatívne ovplyvniť jeho konečnú podobu. Na druhej strane, „uľahčovacie výbory iba spracúvajú údaje a vypracúvajú hypotetické výsledky, ktoré potom slúžia ako ďalšie údaje, ktorých použitie je celkom na výrobcoch a spotrebiteľoch. Uľahčovatelia o ničom nerozhodujú“ (Albert a Hahnel 1991a, str. 92) Dokonca aj drobnú možnosť osobného zisku z manipulácie „možno triviálne odstrániť tým, že sa zabezpečí, aby jednotlivci nespracúval údaje, ktoré sa týkajú ich vlastných ekonomických aktivít“ (Albert a Hahnel 1991a, str. 92).

Väčšie starosti však spôsobuje samotné množstvo informácií, ktoré prechádza rukami výborov IFB. Hoci tieto výbory „nerozhodujú o ničom“, aj tak zhromažďujú a spracúvajú toľko informácií, koľko by musel zhromaždiť aj centrálny plánovací úrad – sú totiž zodpovedné za tvorbu hypotetických plánov zahŕňajúcich opis pracovnej aktivity a spotreby každého jedného jednotlivca v ekonomike. Ak je úloha centrálneho plánovača nesplniteľná, potom úloha uľahčovacích výborov je nesplniteľná prinajmenšom rovnako, ak nie viac.

Na druhej strane však takéto tvrdenia neberú do úvahy pokroky výpočtovej techniky, ktoré tak šikovne vo svojom modeli využívajú Cockshott a Cottrell. Ak by bolo možné naprogramovať softvér so štandardizovanými kolonkami pre vlastnosti pracovných aktivít i druhov spotrebných statkov, potom by bola práca výborov IFB samozrejme nesmierne zjednodušená. Uvažovanie týmto smerom však vedie k záveru, že model je vhodný pre krajiny, ktoré dosiahli aspoň určitú stredne pokročilú úroveň vývoja a majú prístup k modernej informačnej technológii. Zámerom Alberta a Hahnela však je, aby ich model mohli využiť aj krajiny Tretieho sveta, ako je napríklad Kuba (Albert a Hahnel 1991a, str. 39). Nie je celkom jasné, ako si predstavujú priebeh nutných výpočtov za takýchto okolností, keď sa dá predpokladať nedostatok technických vymožeností.

Adaman a Devine (1997) tvrdia, že model Alberta a Hahnela nerieši otázku investícií a teda nemôže predstavovať odpoveď na rakúske obvinenia, že socializmus neotvára dostatočné možnosti pre podnikavosť. Je pravda, že autori investíciám nevenujú veľmi veľkú pozornosť a rozhodne sa v ich práci nevyskytuje podrobný opis procesu technických inovácií. Nezdá sa však nemožné, aby v rámci ich ekonomiky existovali špecializované pracoviská venujúce sa vede a výskumu – tak, ako existujú aj dnes – s tým rozdielom, že ich zamestnanci by sa pravdaže v rámci svojich vyrovnaných pracovných komplexov venovali aj menej intelektuálnym a monotónnejším aktivitám.21

To však samozrejme na vyrovnanie sa s tvrdením o lokalizovanej a subjektívnej povahe poznania nestačí. Podobne ako v prípade Cockshotta a Cottrella tu ide najmä o otázku objavovania, nie lokalizovanej povahy poznatkov. Miestne informácie sú v participatívnej ekonomike dobrovoľne odovzdávané, prosto preto, lebo sa očakáva, že to ich nositeľovi prospeje (keďže sa tým poskytuje náhľad do jeho pracovných podmienok a tým vzniká príležitosť na sympatie a solidaritu ostatných). Otázkou skôr je, či je možné zmobilizovať nápady jednotlivcov v prospech spoločenského blaha.

Dalo by sa to možno urobiť pomocou jednotlivých rád pracujúcich, ktoré riadia podniky. Drobnou ťažkosťou je, že každá technická zmena, ktorá zlepšuje kvalitu práce, efektivitu atď., okamžite zmení rovnováhu úloh v pracovnom komplexe daných zamestnancov. V záujme toho, aby mala celá spoločnosť ten istý štandard, je preto potrebné tieto pracovné komplexy nanovo vybalansovať – povedzme tým, že sa do nich zahrnú nové pracovné úlohy na iných pracoviskách a tým sa uľahčí práca iných. Vo všeobecnosti platí, že každá takáto pozitívna technická zmena bude mať dopad na všetkých, keďže menší výskyt nepríjemných/monotónnych/nekvalifikovaných úloh umožňuje, aby ich každý vykonával menej. Zároveň to však znamená, že technické zmeny na konkrétnom pracovisku nebudú mať v skutočnosti na toto konkrétne pracovisko veľký dopad. Z tohto hľadiska majú pracujúci na mieste veľmi malý dôvod zavádzať inovácie, ktoré im počas práce napadnú. Možným spôsobom, ako túto zotrvačnosť prekonať by bolo, keby sa pracovné komplexy nanovo vybalansovali iba po uplynutí určitého časového obdobia – bola by to akási obdoba patentov v dnešnej spoločnosti. Inými slovami, pracujúci by využívali plody svojich technických inovácií až dovtedy, dokým sa v celej spoločnosti nanovo nevypočíta vyrovnaná úroveň práca v pracovnom komplexe. Možno očakávať, že v priebehu tohto obdobia by sa s inováciami prišlo aj inde v ekonomike, v dôsledku čoho by sa mohla situácia zlepšiť všeobecne.

XI. Záver

Pochopiteľne, že mnohé znaky týchto modelov môžu z hľadiska praktickej politiky tu a teraz pôsobiť ako nerealistické, ba že modely ako celok môžu pôsobiť utopicky. To je však v poriadku. Účelom týchto predstáv nie je stať sa zajtra podkladom pre praktický program politickej strany. Predstavujú „základný výskum“, v rámci ktorého musí prebehnúť čo najširšia a najpodrobnejšia diskusia, aby sa časom skutočne k praktickým návrhom dalo dospieť. Hlavnou úlohou relatívne podrobných predstáv o netrhovom socializme je oslobodiť ľudskú myseľ od neplodnej dichotómie „reálny socialimus – kapitalizmus“ a načrtnúť spôsoby, ako o otázke nového systému vôbec uvažovať.

Domnievam sa, že tri modely, ktorými sme sa zaoberali, poskytujú dostatočné dôvody sa domnievať, že skúmať možné netrhové ekonomiky sa oplatí. Netvrdím, že nemajú svoje problémy, ba na niektoré z nich som sa snažil upozorniť. Nepochybne by sa našli aj ďalšie. Napriek tomu sú však podľa môjho názoru plodnou pôdou, z ktorej by mohl vzísť ďalšia generácia predstáv o netrhovej ekonomike.

  1. 1
    Treba hneď podotknúť, že tieto “tretie cesty” sú od základu odlišné od oboch spomínaných typov ekonomiky; nejde teda o „cesty medzi dvoma extrémami“. Ide o dôležitý rozdiel, ako uvidíme, keď sa budeme zaoberať tzv. trhovým socializmom.

  2. 2
    Prívlastok “nedemokratická” nie je myslený ako nadávka. Jeho účelom je poukázať na fakt, že v samotnej ekonomike sa nijakým výrazným spôsobom neuplatnila ekonomická demokracia. Nejde teda v tomto konkrétnom prípade o otázku politickej demokracie, ktorá samozrejme v spoločnostiach sovietskeho typu takisto výrazne absentovala (čo s veľkou pravdepodobnosťou nie je náhoda).

  3. 3
    Tretiu cestu v zmysle, v ktorom tento pojem používal napr. blairovský ideológ Anthony Giddens (1998), možno zhruba charakterizovať ako kompromis medzi tradičnou sociálnou demokraciou a Novou pravicou Thatcherovej a Reagana.

  4. 4
    Okrem niektorých z pôvodných zdrojov sa moje podanie debaty opiera najmä o Adaman a Devine (1997) .

  5. 5
    Inými slovami, správajú sa tak, ako sa pri úsilí o maximalizáciu ziskov správajú manažéri kapitalistických podnikov – pravdaže, za predpokladu, že títo kapitalistickí manažéri fungujú v rámci dokonalej konkurencie.

  6. 6
    Lange výslovne odmietol štátne vlastníctvo v oblastiach, ktoré majú dostatočne blízko k dokonalej konkurencii – bola to totiž práve monopolistická moc, nie vykorisťovanie, ktorá bola podľa neho hlavným zlom kapitalizmu.

  7. 7
    Epistemológia – filozofická náuka o poznaní

  8. 8
    Iróniou pritom je, že podľa Langeho je socializmus lepším systémom práve preto, že poskytuje lepšie podmienky pre technické zlepšenia.

  9. 9
    Za najdôležitejšie kritické zhodnotenie ekonomiky sovietskeho typu sa často považuje Kornai (1992). Dávam však prednosť citácii Noveho práce, pretože je zaujímavejšie uvažovať o kritike sovietskej skúsenosti z pera niekoho, kto sa hlási k aspoň nejakej forme socializmu, než z pera jej nepriateľa (zvlášť, keď je onen nepriateľ podobne ako v prípade náboženských obrátencov pápežskejší ako pápež.)

  10. 10
    Podtitul knihy. Na niektorých miestach dávam prednosť novotvaru „sebevládny“ oproti bežnejšiemu „samosprávny“, podčiarkujúc tým fakt, že model má aj politický rozmer, popisujúc spoločnosť, ktorá „má vládu sama nad sebou“.

  11. 11
    Ciele samozvaných „elít” či „vedúcich síl“ spoločnosti samozrejme nemožno stotožňovať so skutočnými záujmami spoločnosti. To je viac-menej hlavný dôvod, prečo Devine odmieta priznať sovietskemu systému titul „socialistický“ a dáva namiesto toho prednosť názvu „etatistický“ (statist).

  12. 12
    Nejde samozrejme o nejaký prevratný objav. Tieto dôsledky spoločenskej deľby práci si povšimol a odsúdil už Adam Smith, ktorého pritom pravicoví ideológovia radi vydávajú za svojho najväčšieho predchodcu.

  13. 13
    Nepriama práca je práca vložená do tej časti výrobných prostriedkov, ktorá sa pri výrobe spotrebuje.

  14. 14
    Pre porovnanie – Nove (1991, str. 36) cituje sovietsky zdroj, podľa ktorého bolo v ZSSR koncom sedemdesiatych rokov 12 miliónov rôznych produktov. Samozrejme, sovietska ekonomika bola dobre známa svojou nízkou schopnosťou reagovať na potreby spotrebiteľov. Nezdá sa teda príliš prehnané predpokladať, že v kapitalistickej ekonomike západného typu by celkový počet produktov mohol zasahovať až stovky miliónov.

  15. 15
    Je zaujímavé, že Devine (1988) tiež uvažuje o tomto argumente, no nakoniec ho odmieta na základe toho, že pravdepodobné “nemá všeobecnú platnosť” (Devine 1988, str. 242) Domnieva sa namiesto toho, že v záujme vyrovnania sa s výkyvmi dopytu by sa mali udržiavať zásoby, a ak je nutné pristupovať k prídelom, „často sa ako najlepšia metóda ukáže byť kvalitatívny úsudok na základe smerníc odsúhlasených zástupcami tých, ktorí sú rozhodnutím ovplyvnení, a podrobné kvalitatívne znalosti“ (Devine 1988, str. 243)

  16. 16
    Medzi týmito dvoma pojmami je samozrejme súvislosť – za predpokladu rovnakých materiálnych okolností i rovnakých vnútorných daností (talentu a schopností) a vylúčenia pôsobenia náhody môže rozdiely v produktivite spôsobiť iba rozdielna ochota vyvíjať úsilie. No i keby sme predpokladali, že materiálne podmienky produkcie budú skutočne umožňovať rovnakú produktivitu, danosti ľudských bytostí nikdy rovnaké nebudú. Rozdiel medzi prístupom Alberta a Hahnela na jednej a Cockshotta a Cottrella na druhej strane je v tom, že kým druhá dvojica je ochotná odmeňovať na základe rozdielnej produktivity aj vtedy, keď je výsledkom „od boha daného“ nadania, druhá dvojica autorov chce takéto rozdiely, založené na „nezaslúžených“ (pretože náhodne sa vyskytujúcich) schopnostiach, úmyselne eliminovať.

  17. 17
    Pojem “rámcovanie“ (framing) zaviedli do literatúry Tversky a Kahneman (1981), ktorí sa v mnohých prácach spoločne i jednotlivo zaoberali skúmaním reálne existujúcich odchýlok od „racionality“ požadovanej neoklasickou teóriou (pozri ďalej napr. Tversky a Kahneman 1986).

  18. 18
    Autori v tejto súvislosti dodávajú, že „posvätnosť voľby každej osoby je teda zachovaná … možnosťou konzumovať v prípade záujmu výhradne ako jednotlivec, tým, že sa človek stane spotrebiteľskou radou o jednom členovi, i keď takéto správanie by viedlo ku strate mnohých kolektívnych výhod“ (Albert a Hahnel 1991a, str. 49)

  19. 19
    “Neznamená to ale, že musíme uviesť podrobnosti o všetkých tovaroch, až po veci, ako sú rozmery a farba? Nie, pretože [zvláštne orgány nazvané Výbory pre uľahčenie iterácií

  20. 20
    Mimochodom, ak nevzrastie (či neklesne) celkový dopyt po nejakom statku, potom už z definície vyplýva, že náhodné odchýlky od plánovanej spotreby sa jednoducho navzájom rušia. Z toho vyplýva, že jednotlivec nie je nútený presne sa držať svojej plánovanej spotreby, keďže odchýlky s vysokou pravdepodobnosťou vykompenzujú opačným pohybom iní jednotlivci.

  21. 21
    To pravdaže okamžite vedie k zjavnej námietke proti myšlienky vyrovnaných pracovných komplexov – konkrétne, že je neefektívne, aby vysokokvalifikovaní, inteligentní ľudia míňali čas na pracovné aktivity, v ktorých ich schopnosti zostávajú nevyužité. Albert a Hahnel na túto námietku odpovedajú spôsobom, ktorý pripomína Devinovu požiadavku, aby sa „každý stal expertom“: „i keď je pravda, že v spoločnostiach, v ktorých veľké množstvo skutočne talentovaných ľudí nie je vyškolených, je cena príležitosti (opportunity cost) za to, že v nemocniciach vymieňajú nočníky zjavne nižšia, ako keby to robili lekári, ak by sa všetkým dostalo dostatočného vyškolenia v nejakej oblasti, na ktorú majú talent, neplatilo by to. Ak by každý rozvinul svoje konkrétne nadanie, výrazné ceny príležitosti by vznikli bez ohľadu na to, kto tie nočníky vynáša“ (Albert a Hahnel 1991b, str. 34)

Literatúra

Albert, Michael (2004): Parecon: Life After Capitalism, Verso, London and New York

Albert, Michael, a Hahnel, Robin (1990): Quiet Revolution in Welfare Economics, Princeton University Press, Princeton

(1991a): Looking Forward: Participatory Economics for the Twenty First Century, South End Press, Boston

(1991b): The Political Economy of Participatory Economics, Princeton University Press, Princeton

Adaman, Fikret, a Devine, Pat (1996): ”The Economic Calculation Debate: Lessons for Socialists”, Cambridge Journal of Economics, 20, pp. 523-537, repr. in Boettke (2000)

(1997): “On the Economic Theory of Socialism”, New Left Review, 221, January/February, pp. 54-80

Arrow, Kenneth; Hurwicz, Leonid, a Uzawa, Hirofumi: (1958): Studies in Linear and Nonlinear Programming, Stanford University Press, Stanford

Arrow, Kenneth, a Hurwicz, Leonid (1960): “Decentralization and Computation in Resource Allocation”, in: Arrow, Kenneth, a Hurwicz, Leonid eds., Studies in Resource Allocation Processes, Cambridge University Press, Cambridge 1977

Bardhan, Pranab K., a Roemer, John E. eds. (1993): Market Socialism, Oxford Univesity Press, New York

Barone, Enrico (1908):”The Ministry of Production in the Collectivist State”, repr. in Nove a Nuti (1972)

Boettke, Peter J. ed. (2000): Socialism and the Market: The Socialist Calculation Debate Revisited, vol. I - IX, Routledge, London

Brus, Wlodzimierz, a Laski, Kazimirz (1989): From Marx to Market, Clarendon Press, Oxford

Burnheim, James (1985): Is Democracy Possible?, Polity Press, Oxford

Cockshott, W. Paul, a Cottrell, Allin (1993): Towards a New Socialism, Spokesman, Nottigham

(1994): ”Information and Economics: A Critique of Hayek”, http://th.ac.uk/~wpc/reports/hayek/hayek.html

Devine, Pat (1988): Democracy and Economic Planning, Polity Press, Cambridge

(1992): “Market Socialism or Participatory Planning?”, Review of Radical Political Economics, Vol. 24, no. 3 & 4, Fall & Winter 1992

Giddens, Anthony (1998): The Third Way: Renewal of Social Democracy, Oxford : Polity Press, 1998

Hayek, Friedrich (1935): “The Nature and History of the Problem”; “The Present State of the Debate”, in Hayek, ed. (1935)

Hayek, Friedrich ed. (1935): Collectivist Economic Planning, repr. as vol. II of Boettke (2000)

(1940): ”Socialist Calculation: The Competetive ‘Solution’”, Economica, Vol. 7, No. 26, May 1940, pp. 125-149, repr. in Boettke (2000) vol. V

Horvat, Branko (1982): The Political Economy of Socialism, Martin Robertson, Oxford

Howard, M. C., a King, J. E. (1992): A History of Marxian Eocnomics: Volume II, 1929-1990, Macmillan, London

Kornai, J?nos (1986): “The Hungarian Reform Process: Visions, Hopes, and Reality”, Journal of Economic literature

(1990a): “The Affinity Between Ownership Forms and Coordination Mechanisms: The Common Experience of Reform in Socialist Countries”, Journal of Economic Perspectives

(1990b): The Road to a Free economy: Shiftng from a Socialist System; the Example of Hungary, W. W. Norton & Company, New York

(1992): The Socialist System: The Political Economy of Communism, Oxford University Press, Oxford

Lange, Oscar (1938): “On the Economic Theory of Socialism”, in: Lippincot ed. (1938)

(1967): ”The Computer and the Market”, repr in Nove a Nuti (1972)

Lippincott ed. (1938): On the Economic Theory of Socialism, The University of Minnesota Press, Minneapolis

Mises, Ludwig (1920): “Economic Calculation in the Socialist Commonwealth”, repr. in Nove a Nuti (1972)

(1949): Human Action: A Treatise on Economics, Yale University Press, New Haven

Nove, Alec, a Nuti, D. M. (1972): Socialist Economics, Penguin Education, Harmondsworth

Nove, Alec (1992): The Economics of Feasible Socialism Revisited, Second Edition, HarperCollins Academic, London

Robbins, Lionel C. (1934): The Great Depression, Macmillan, London

Roemer, John E. (1994): A Future for Socialism, Verso, London

Šik, Ota (1985): For a Humane Economic Democracy, Praeger, New York

Taylor, Fred M. (1938): “The Guidance of Production in a Socialist State”, in: Lippincott ed. (1938)

Tversky, Amos a Kahneman, Daniel (1981): “The framing of decisions and the psychology of choice”, Science, Vol. 211, pp. 453-458.

(1986): “Rational choice and the framing of decisions”, Journal of Business, Vol. 59, S251-0S278

Vanek, Jaroslav (1970): The General Theory of Labor-Managed Economies, Cornell University Press, Ithaca, NY

Weisskopf, Thomas (1993): “A Democratic Enterprise-Based Market Socialism”, in Bardhan a Roemer eds. (1993)