Článek

Michal Polák  Hlavou proti vetru

Stáhnout jako PDF

O autorovi

Michal Polák, slovenský levicový ekonom a sociální a politický filozof. —- Vystudoval filosofii a ekonomii na London School of Economics (1995-1999, PhD 2009). V letech 2000-2001 pracoval pro slovenskou redakci BBC World Service a v letech 2006-2007 působil jako šéfredaktor slovenského levicového politicko-kulturního týdeníku Slovo. —- Polákova doktorská dizertace pojednávala o chápaní pojmu “společenská třída” v moderních společnostech.
Díla: Hlavou proti větru (2012).

Anotace

Ukázky z knihy Michala Poláka Hlavou proti vetru , která vyšla v edici SOK roku 2012 v Bratislavě.

Nedokončená revolúcia

Dvadsiateho novembra 2002

Keď sa niekdajšieho čínskeho štátnika pýtali na význam Veľkej francúzskej revolúcie z roku 1789, odpovedal údajne slovami: „Na hodnotenie je ešte priskoro.“ Čo možno trinásť rokov po 17. novembri 1989 povedať o našej revolúcii? Odvážime sa jej už teraz prisúdiť nejaký historický význam?

Všetky revolúcie sú si navzájom podobné. Nadšenie, energia, eufória, aké sme zažili v novembri, nie sú výnimočné – patria k revolúcii ako k ťave hrby. „Byť nažive za toho úsvitu bolo blahom, ale byť vtedy mladým, to bol priam raj,“ napísal anglický básnik William Wordsworth o dobe, ktorá sa začala vzburou „tretieho stavu“ vo Francúzsku proti kráľovi a ktorá vzbudila nevídané nádeje po celej Európe. „V tých dňoch poskytovali ulice zvláštny pohľad: všade stáli v hlúčikoch ľudia a rozhorúčene debatovali a hádali sa o najnovších udalostiach… Hodinu po polnoci mohol človek zachytiť útržky rozhovoru – boľševici, menševici… O tretej ráno Miljukov, boľševici… O piatej – stále tie isté rozhovory na rohu, politika, atď. Petrohradské biele noci sa v mojej mysli vždy spájajú s týmito celonočnými politickými diskusiami,“ spomínala zase na dni revolúcie Nadežda Krupská. Najväčšie podobnosti by sa však asi našli medzi slovenským novembrom 1989 a parížskym májom 1968. Študenti ako baranidlo revolúcie, stovky duchaplných, podomácky vyrobených plagátov, neformálni vodcovia vo svetroch, živelná, nenalinajkovaná podoba revolučného hnutia – revolucionári z ľavého brehu Seiny a z Námestia SNP by si mohli podať ruky. VPN i OF boli vo svojich počiatkoch ako rodné sestry hnutí západnej „novej ľavice“. (Nie náhodou sa východonemecké Bündnis ‘90 zlúčilo práve so západonemeckými zelenými.) Líšil sa len ich cieľ. Logicky. Revolučné hnutie si nepriateľa nemôže vyberať – musí búšiť do toho, ktorý tu je. Preto kým v Paríži znelo „Kapitál proti nám, my proti kapitálu!“, na Slovensku sa ozývalo „Zbohom, súdruhovia! K lopate!“

Čo zostalo z tohto nadšenia? Dve tretiny Slovákov sa dnes údajne domnievajú, že sa im pred rokom 1989 žilo lepšie ako dnes. Cynici sa bohorovne škeria nad „hlúposťou“ ľudí, ktorí sa zase raz dali nachytať – ako pri všetkých ostatných revolúciách. V pozadí blahosklonne a trochu smutne kýva hlavou Machiavelli – ľudia zmenia vládu vo viere, že tá nová bude lepšia, ale v skutočnosti je vždy horšia. Lenže, ako sa zase hovorí v knihe Kazateľ, je čas radovať sa aj čas plakať. Revolúcie sú nádherné i strašné udalosti; sú výbuchom, ktorý pretrháva stvrdnutú kôru „bahna stáročí“, a vyplavujú na povrch všetko, čo bolo dlho skryté a nemohlo sa priznať k svojmu menu – to dobré i zlé. Ale čo ako krásne sú a čo ako kruto sa vysporiadavajú s bývalým režimom – a tá naša bola vskutku mierumilovná –, všetky očakávania nikdy nenaplnia. V revolúcii sa spája obrovské množstvo záujmov a skupín ľudí do jedného mohutného prúdu, pretože všetci majú jedno spoločné: všetkým im stojí v ceste jedna a tá istá mohutná bariéra. Keď riava hrádzu prerazí, prúd sa opäť rozpadne na množstvo drobných potôčikov a riečok, ktoré sa navzájom križujú, zlievajú i rozpadajú, a človeku nemožno vyčítať, ak pri pohľade na to cíti, že zabŕdol do močariska. Vtedy nadíde „čas plakať“ – alebo skôr zamyslieť sa, pozastaviť sa nad tým, kde sa stala chyba.

Politická revolúcia a sociálna „reforma“

Pôvodný revolučný impulz to však nijako nešpiní. November 1989 bol ozajstnou revolúciou proti moci, ktorá stratila akúkoľvek spätnú väzbu, akýkoľvek kontakt s masami, o ktorých tvrdila, že ich zastupuje. Ideály novembra – sloboda a demokracia – boli veľkými ideálmi. Nebola to revolúcia dokonalá – hoci v historickom zrkadle patrí určite k tým najčistejším. A napriek niektorým takzvane ľavicovým názorom určite nebola kontrarevolúciou. Kontrarevolúcia predsa vždy znamenala bodáky vládnucej moci, tankové pásy ohrozených mocipánov. Až sovietska moc tento výklad úspešne obrátila a začala za kontrarevolúciu označovať každé ľudové hnutie, ktoré sa stavalo proti nej – od Budapešti v roku 1956 po Prahu a Bratislavu 1968. Málo si ceníme vlastné dejiny, ak si necháme vnútiť tento výklad.

Nie, november 1989 bol tým pravým orechovým, nefalšovanou ľudovou revolúciou. Že sa väčšina ľudí dnes domnieva, že na ňu doplatila? Ale to je predsa v dejinách revolúcií úplne normálne. Francúzski robotníci, ktorí v devätnástom storočí po víťaznej revolúcii požadovali „sociálnu republiku“, len aby boli krvavo potlačení, by o tom mohli povedať svoje. Rovnako ako kronštadtskí námorníci – v sedemnástom roku úderné sily Októbra –, ktorí o pár rokov neskôr požadovali ústavné slobody a ktorých boľševici utopili v krvi. „Ľudia urobia revolúciu, ale tá revolúcia, ktorú spravia, sa nepodobá na tú, ktorú si predstavovali,“ to vedel už Friedrich Engels. Pretože po novembri prišiel december, január a potom ešte mnoho ďalších mesiacov. A tak, ako pri iných revolúciách, až v týchto mesiacoch a rokoch prebehla tá naozajstná premena spoločnosti – „transformácia“. Kým november 1989 bol politickou revolúciou, zmenou režimu, vynútenou zdola, sociálna revolúcia – zavádzajúco nazývaná „reformou“ – revolúcia zhora, prebehla až po ňom. Obra na hlinených nohách porazili masy, ale vládu chytila do rúk „mocná hŕstka“, ktorej predstava o vývoji bola jasná, priamočiara – a úplne odlišná od vôle väčšiny. Opäť na tom nie je nič nové – a opäť to nie je dôvod označovať november za kontrarevolúciu. Tak to predsa bolo vždy. Októbrová revolúcia, to bol Dekrét o mieri a Dekrét o pôde, v ktorých boli odtlačené tváre mohutných zástupov ruských sedliakov. Stalinská vláda, to už bol teror, kolektivizácia a industrializácia, ktoré týchto sedliakov pôdy opäť zbavili, zbedačili, vyhladovali, nahnali do fabrík. Veľká francúzska revolúcia, to bol útok na Bastilu a Všeobecná deklarácia práv človeka a občana. Revolučná vláda, to už boli výboje, vrcholiace až Napoleonovým cisárstvom. Ako to hutne povedal Orwell: v revolúciách sa spoja „tí dole“ s „tými uprostred“ proti, „tým hore“. Tí hore padnú, tí uprostred zaujmú ich miesta – a tí dole zostanú tam, kde boli odjakživa – naspodku.

Postavíme sa, bratia (a sestry)?

Veľká francúzska revolúcia hovorila o „bratstve, rovnosti, slobode“. November 1989 mal len dve hlavné heslá: slobodu a demokraciu. Ak stotožníme rovnosť s rovnosťou politickou, tak ako ju chápali francúzski revolucionári, teda s demokraciou, vidíme, že „bratstvo“ nám za dvesto rokov z revolučnej trojky akosi vypadlo. Ale dôvodom, prečo bratstvo, „sociálne istoty“, jednoducho rozmer vzájomnej ľudskosti medzi heslami revolúcie chýbalo, nebolo, že by ľudí nezaujímalo. Jednoducho ho považovali za samozrejmosť, za niečo dané – za niečo, čo už mali. O to sa biť nebolo treba. Nebolo treba sa nanovo toho dožadovať. Búriť sa bolo potrebné za to, čo ľuďom bytostne chýbalo – za onú slobodu a demokraciu. Potom sa však sloboda a demokracia rozmenila na drobné. Veľmi, veľmi drobné. Až na odrobinky. Ak má demokracia znamenať naozaj len „vládu mnohých strán“, ktoré si delia štát, namiesto vlády jednej strany, ktorá ho vlastnila celý – potom nie div, že na ňu dnes mnohí pľujú. Ak je sloboda naozaj len tou slobodou spať pod mostom, ktorú zákon udeľuje rovnako boháčovi ako žobrákovi, potom nie div, že mnohí s nostalgiou spomínajú na čas neslobody. Ale to nie je chybou týchto ideálov. Je to dôsledok faktu, že si ich v záujme vlastného bachora privlastnili tí, ktorí s nimi nemajú nič spoločné – podobne ako si tí pred nimi privlastnili a pošpinili ideál bratstva, zvaný socializmus. Novembrová revolúcia nie je poslednou revolúciou, darmo sa ako Mohamed snaží tvrdiť, že je spečatením všetkých predchádzajúcich a nasledovať budú už len tisícročia „konca dejín“. Okiadzať dnes „odkaz novembra“ znamená vzdávať česť pamiatke mŕtvej revolúcie. Žiť odkaz 17. novembra – a 25. októbra a 14. júla a všetkých ostatných slávnych vzbúr – znamená nepovažovať jeho ideály za naplnené. Ktosi raz povedal, že cenou za slobodu je neustála ostražitosť. Cenou za revolúciu je zase neustála nespokojnosť. Ľudia, ktorí v novembri 1989 stáli na námestiach v záujme slobody a demokracie, nie sú iní ľudia ako tí, ktorí dnes „smútia za komunizmom“. Uvedomujú si len, že prišli o niečo, čo pokladali za samozrejmé – a nedostali to, o čo sa usilovali. „Tí dole“ sú ešte stále dole, len ich počet od novembra ešte vzrástol. Uctiť si november znamená byť na ich strane. Revolúcia nikdy nenaplní svoje ciele. Vždy prinesie sklamanie a často i nový útlak svojim najvernejším stúpencom. Ako to spieva Jarek Nohavica: „Zvedal jsem často hlavu – vždycky přišla rána.“ Potiaľ majú cynici pravdu. Lenže – a toto je tá časť pravdy, ktorá cynikom uniká – to zdvihnutie hlavy za to stojí. Tá krátka chvíľa, keď sa všetko zdá možným, ovplyvňuje vývoj na stáročia dopredu. Hrôzovláda gilotíny postriekala snehobiele rúcho demokracie krvou. No napriek tomu na túto myšlienku dnes prisahá celá Európa, ba i svet. Tak ako ani stalinské gulagy nepochovajú myšlienku bratstva medzi ľuďmi naveky a ako ani naša nenažraná „elita“ neumlčí navždy hlas volajúci po naozajstnej ľudovláde. Pretože i keď revolučná vlna opadne, svoju stopu zanechá. K tej stope sa pridáva ďalšia, a ďalšia, a ďalšia, na nikdy neukončenej, ale ani nikdy neopustenej ceste vpred.

(Slovo 47/2002)

 

**Čo je dušou socializmu?

**Pätnásteho novembra 2006

Tento príspevok sa zaoberá odpoveďou na otázku, ktorá bola v roku 2006 témou súťaže o Cenu Daniela Singera. Keďže bol písaný pôvodne pre západné či medzinárodné obecenstvo, obracia sa čiastočne priamo k socialistom toho druhu, ktorý je na Slovensku skôr výnimočný. Napriek tomu dúfam, že esej by mohla zaujať aj slovenských čitateľov.

„Čo je dušou socializmu? Čo sú to za pseudonáboženské, neslano-nemastné moralistické táraniny?!“ Môžeme si poľahky predstaviť, koľko psiny by si v jednej zo svojich typických nálad užil s touto otázkou Marx. V pokojnejšom, analytickejšom, menej polemickom duševnom rozpoložení, naklonenom obraznému spôsobu uvažovania, by však jeho odpoveď poľahky mohla byť iná.

Náboženský podtón tejto otázky totiž nie je tak úplne náhodný. A neprekvapuje ani, že sa táto otázka objavuje dnes, vo svete zbavenom konkrétnej alternatívy voči nenásytnému kapitalizmu zahlcujúcemu planétu. Prezrádza zo strany socialistov určitú existenciálnu úzkosť. Pretože socializmus vo svojich najlepších prejavoch (a, žiaľ, zároveň i v najhorších) je prinajmenšom tak vierou ako hocičím iným. Pravdaže, nie iba vierou. No vierou i tak. To, čo viedlo milióny ľudí k neuveriteľným hrdinským činom, k tvrdej práci a zápasom – no na druhej strane aj k ohromujúcim zločinom – nebola len nejaká prešpekulovaná vedecká teória, abstraktný zmysel dejín či racionálny kalkul najlepšieho vzorca konania. Bola to predovšetkým citová zviazanosť – so solidaritou, ľuďmi, triedou, víziou.

Tieto slová neznamenajú, že sa pridávam ku kedysi i dnes módnym kritikom, ktorí socializmus zatracujú ako „falošné náboženstvo“. Socializmus nie je iba vierou, naopak. Hoci socialistické hnutie, samozrejme, malo s niektorými náboženskými svetonázormi spoločnú oddanosť nízkopostaveným a utláčaným, toto cítenie zároveň pevne zviazalo s vyrovnaným, ba už z definície nesentimentálnym, „vedeckým“ pohľadom na svet. Klasickú obhajobu socializmu možno považovať za spojenie argumentov humanizmu a racionality. Cieľom socializmu nebolo len odstrániť vykorisťovanie a útlak, teda postarať sa aj a predovšetkým o tie najponíženejšie z ľudských bytostí, ale zároveň po prvýkrát v dejinách umožniť spoločnosti ako celku, aby samu seba spravovala racionálnym spôsobom. Bolo to vyjadrením najvyššej istoty v nadradenosť racionálnych nad iracionálnymi formami správania. „Produkt slobodne združených ľudí pod ich vedomou plánovitou kontrolou“ sa staval do protikladu s chaotickou „anarchiou trhu“. A toto slobodné združenie výrobcov nemalo byť len nejakou prázdnou utópiou. Malo byť logickým vyvrcholením rozvoja ľudskej spoločnosti – rozvoja, ktorý opisovala takisto skrz-naskrz nesentimentálna a intelektuálne pozoruhodná teória pohybu cez jednotlivé fázy triednej spoločnosti. Ba socializmus bol taký príťažlivý práve preto, že v ňom bolo toľko racionálneho, „vedeckého“.

Je však jasné, že takisto bola dôležitá aj ona citová zviazanosť. Dejiny netvoria slepé výrobné sily, ani abstraktné triedy, ale iba živé ženy a muži. A tieto ženy a muži venujú svoje životy nejakej veci preto, že sú presvedčení, že konajú správne. Veď nie je azda jasné, že dnešná kríza socializmu je práve hlbokou krízou presvedčenia? Ak sa nenájde spôsob, ako znova presvedčiť milióny ľudí, že alternatíva je žiaduca, nevyhnutná, ale aj možná, má socializmus sotva nejakú nádej.

 

Socializmus a utópia

Tak teda viera – ale viera v čo?

Chcel by som tvrdiť, že dušou socializmu je „utópia“, v primeranom význame tohto slova. Domnievam sa, že bez oživenia tejto utopickej duše – vo veľmi praktickom zmysle, nech už to znie akokoľvek paradoxne – nebude mať socializmus už nikdy nádej.

Pravdaže, Marx a Engels sa k utópiám stavali pohŕdavo, nemali chuť písať „recepty pre kuchyňu budúcnosti“ a radšej sa sústreďovali na peľhanie rodiaceho sa robotníckeho hnutia, ktorého neskoršia zrelosť mala byť jedinou zárukou existencie socializmu. Zdá sa mi však, že tento nemilosrdný, oboma nohami pevne na zemi stojaci postoj svojím spôsobom paradoxne podporoval utopické myšlienky. Pretože ak marxizmus poskytoval len málo návodných obrazov budúcej spoločnosti, každý mohol popustiť uzdu vlastnej predstavivosti. Keďže sa nič o podobe budúcej spoločnosti nepísalo, nebolo ani čo kritizovať. A tak sa stal socializmus prinajmenšom do roku 1917, a pre ľudí za hranicami „socialistického tábora“ dokonca aj potom, práve určitou utópiou, hmlistou predstavou v hlavách ľudí, stelesnením všetkého dobrého a túžobne očakávaného, čo si dokázali predstaviť. Takáto vízia sa potom ľahko mohla projektovať do hociktorej „socialistickej“ krajiny, ktorej sa podarilo získať ich vernosť.

Situácia bola, pravdaže, veľmi odlišná pre ľudí, ktorí urobili revolúciu, pre boľševikov, ktorí zrazu zistili, že nesformulovaná utópia je málo platná, keď polovica krajiny po občianskej vojne umiera od hladu. Boľševici sa nemohli zaobísť bez improvizácií, kompromisov a osvojenia si štruktúr i personálu starého režimu. V rámci „socialistického tábora“ sa tak pocit utopickosti postupne stratil a slovo socializmus nadobudlo časom jednoducho význam „realita“, či už bola dobrá alebo zlá (a ona často zlá bola).

Čiastočne v dôsledku tejto neschopnosti riadne premyslieť odpoveď na otázku „čo robiť“ bol socializmus časom stotožnený s hladomormi a gulagmi – v tom lepšom prípade s radmi pred obchodmi a odsunom disidentov do kotolní. Ťažko poprieť, že konečný pád celej štruktúry, ktorý nadobro skoncoval s nádejami na reformu sovietskeho „komunizmu“, fatálne podkopal sebadôveru socialistov, ubíjajúc ich vôľu až do dneška, a urobil zo socialistickej agitácie viac-menej nemožný podnik.

A aby toho nebolo málo, toto ochromenie nastalo práve v čase, keď má kapitalizmus čoraz menšiu chuť na kompromisy so svojimi poddanými. Ako napísal Daniel Singer, „ak človek akceptuje, ako to dnes akceptuje takmer každá politická strana, že jediná forma rozvoja je pomocou zisk prinášajúceho rozširovania súkromného podnikania, potom jeho požiadavky na vyššie mzdy, kratšiu pracovnú dobu, inú formu organizácie práce, udržateľný rozvoj či skutočnú rovnosť pre ženy, musia naraziť na logiku ustanoveného systému. Vtedy sa musí buď proti tomuto systému postaviť (…), alebo sa ich vzdať.“

A ľudia sa aj vzdávajú, lepšie povedané, vzdávame sa – lebo čo môžeme ponúknuť? Kritika kapitalizmu je dnes už dobre známa, a dokonca aj ľudia, ktorí sa považujú za konzervatívcov, sú si vedomí všetkých chýb systému. V každom rozhovore s kritikom kapitalizmu však nadíde okamih, keď sa partner opýta: „No dobre, a čo by ste chceli vy? Hej, tento systém je zlý – tak čo by malo prísť namiesto neho?“

Za týchto okolností je podľa môjho názoru povinnosťou prichádzať s „utópiami“. No úvodzovky sú rovnako dôležité ako slovo uprostred nich. Nesmie ísť len o vízie rozprávkovej krajiny, kde padajú pečené holuby rovno do úst; takéto myšlienky nikoho nepresvedčia. Potrebujeme dnes „konkrétne“ utópie, ako to napísali Sam Gindin a Leo Panitch, alebo „realistické“, ako to vyjadril Daniel Singer. Potrebujeme starostlivo prepracované vízie, ktoré čo najpresvedčivejšie ukazujú, o akú alternatívu nám ide, keď odmietame tvrdenie, že „alternatíva neexistuje“; aký iný svet je možný, keď tvrdíme, že možný je.

Návody a smerovníky

Pýtame si teda azda nejaký podrobný návod? Áno, myslím si, že pýtame. Uvedomujem si, o aký kontroverzný výrok ide, no napriek tomu sa mi zdá správny. Samozrejme, existuje nebezpečenstvo, pred ktorým varoval Marx, že sa niekto bude usilovať vnútiť svoje rozprávkové predstavy obrovskému, živému hnutiu, ktoré si v konečnom dôsledku bude musieť presekať vlastnú cestu hmýriacou sa, pariacou sa džungľou dejín. No uvedomme si, že ľudia, ktorí prichádzajú s utopickými návodmi, sú práve tak súčasťou hnutia ako všetci ostatní; že ich myšlienky sú na to, aby sa o nich diskutovalo, aby boli kritizované, vylepšované, ba dokonca aby sa odmietali. Ba práve v tomto procese diskusie hnutie objavuje, čo vlastne chce dosiahnuť. Nemôžeme sa domnievať, že „konečné výsledky bude určovať podoba zápasu“ bez toho, aby sme si uvedomili, že strategické myslenie, rozprava o cieľoch je presne taká istá súčasť zápasu ako tisíce taktických rozhodnutí. Takýto proces diskusie je v skutočnosti predobrazom stavu vecí, ktorý sa má dosiahnuť – veď netúžime práve po niečom takom, po spoločnosti, ktorá vďaka účasti všetkých dospieva k spoločnému rozhodnutiu o svojich cieľoch?

Samozrejme, žiadny plán sa nikdy do slova a do písmena neuskutoční. A ani by sa nemal, pretože to by práve znamenalo, že živé hnutie a konkrétne, rýchlo sa meniace podmienky nevložili nič do konečného výsledku. Ani nijaký nový stroj, keď už je postavený v podobe fungujúceho prototypu, nie je totožný s pôvodnou myšlienkou. Možno ešte oveľa podnetnejšou analógiou je umelecké dielo, ktoré sa nikdy celkom neponáša na pôvodnú predstavu – ba niekedy medzi nimi nie je podobnosť skoro žiadna! No napriek tomu by sa konečný výsledok bez prvotného impulzu nikdy nepodarilo dosiahnuť. Neexistujú žiadne skratky, žiadne spôsoby, ako obísť proces tvorby – a tento proces sa začína myšlienkami v hlavách ľudí, než ich možno uskutočniť v praxi.

Účelom plánov teda nie je, aby sa uskutočnili. Majú byť stupienkami rebríka v určitom dialektickom procese. Majú poskytnúť pocit, že alternatíva je skutočná možnosť. Majú odštartovať hnutie smerom k niečomu, nielen proti niečomu. Majú postrčiť apatických, majú „urobiť nádej reálnou, nie dodávať presvedčivosť zúfalstvu“. Niekde cestou zanecháme pôvodné plány bokom – a je dosť možné, že na jej okraji zostanú drobné sekty, ktoré ich budú chrániť ako sväté ostatky a ostro útočiť na hnutie, že sa ich nedržalo – presne tak, ako sa to deje aj dnes. Nuž, nechajme ich. Nie je to privysoká cena, ak sa vďaka tomu pohneme ďalej.

Hoci voláme po novej utópii, neznamená to, že sa nemáme čo naučiť z boľševického experimentu. Práve naopak. Mnohí z našich dôležitých spojencov v „nových sociálnych hnutiach“, samozrejme, s dešpektom zavrhujú akékoľvek myšlienky, že z tejto skúsenosti možno vyvodiť nejaké dôležité ponaučenie, keďže sa domnievajú, že sú morálne i teoreticky vysoko nadradení nad „autoritárskymi boľševikmi“. Ide o nebezpečný sebaklam. Lebo i keď možno pochybovať o užitočnosti leninistickej teórie, ba možno ju ako celok zavrhnúť, i keď možno kritizovať nedostatok skutočného myslenia s výnimkou plánov na uchopenie moci, ako sme to urobili vyššie – napriek tomuto všetkému je veľmi nemúdre zabúdať na to, že mnohé z činov ruskej revolúcie jej boli vnútené okolnosťami, nie slobodne zvolené jej vodcami. Tento fakt zdôrazňujú socialistickí kritici stalinizmu prinajmenšom od čias Trockého.

Ako to elegantne vyjadril Daniel Singer: „(Vzhľadom na to, že sa revolúcia nerozšírila za ruské hranice), boľševici sa mohli buď vzdať, alebo sa zubami-nechtami držať moci v nádeji, že ich izolácia sa ukáže len dočasnou. V tom prípade však museli medzitým sami naplniť nevykonanú úlohu ich krajiny, totiž priemyselnú revolúciu. Sovietsky zväz, izolovaný, obkolesený nepriateľmi, musel za jedno desaťročie – keďže nebezpečenstvo zvonka bolo akútne – dokázať to, čo na Západe trvalo za pomoci koloniálneho pľundrovania a nemilosrdného vykoreňovania roľníctva viac ako storočie. V onom hlboko rozpornom pojme, ,prvotná socialistická akumulácia‘ … sa skrýva celá strašná, ale zároveň aj absolútne neočakávaná úloha, ktorá padla na plecia revolúcie.“

Sovietsky systém nebol socializmom, čo ako si rád privlastňoval toto meno, aby sa mohol kúpať v žiare morálnej nadradenosti, ktorá sa s ním kedysi spájala. No rozhodne vznikol ako pokus dosiahnuť socializmus. Keď Róza Luxemburgová ostro zaútočila na Lenina a Trockého za ich antidemokratický postup, dodala zároveň, že „zachránili česť medzinárodného socializmu“ – tým, že sa aspoň o niečo pokúsili. Povedané jazykom starej bájky, keď revolúcia došla na Rhodos, neotáľala, nevyhovárala sa, neváhala. Skočila. Dopadla bolestne, katastrofálne. Ak však nechceme, aby sa v budúcnosti zopakovali podobné chyby, ak sa nechceme zrútiť do priepasti, musíme sa touto skúsenosťou veľmi pozorne zaoberať a nájsť dôvody pádu. Poučenie zo sovietskeho experimentu je nesmierne dôležité, i keď je to v konečnom dôsledku poučenie negatívne.

Deliť sa o spoločné bohatstvo

Keď teda tvrdíme, že duša socializmu je utopická, a že je potrebné starostlivo opísať túto utópiu, mohli by sme sa o takýto opis teraz pokúsiť? Obávam sa, že v krátkom priestore tejto eseje nemožno poskytnúť viac než len drobný náznak problémov, o ktoré ide. Koniec koncov, diskutujeme len o duši, o podstate, nie o celom organizme. Iní autori už urobili v tomto smere oveľa viac a objavujú sa povzbudzujúce náznaky, že ich práca začína mať dosah na širšie obecenstvo. Troma prístupmi, ktoré sa zdajú ako najsľubnejšie a ktoré si najviac zasluhujú pozornosť, sú „participatívna ekonomika“ (krátko parekon) Michaela Alberta a Robina Hahnela, „kybersocializmus“ W. Paula Cockshotta a Allina Cottrella, a v neposlednom rade „participatívne plánovanie“ Pata Devina. Na tomto mieste by som chcel preskúmať len niektoré z hlavných problémov, s ktorými sa konkrétno-utopické myslenie musí vyrovnať, aby si zasluhovalo toto meno – problémov, súvisiacich s rozpracovaním myšlienky „sociálneho“ či „spoločného“ vlastníctva.

Spoločné vlastníctvo je myšlienka stará, no nie nemenná. Mnohé náboženské spoločenstvá napríklad chápali spoločenské vlastníctvo v tom zmysle, že komunita vlastní spoločne úplne všetko, vrátane predmetov osobného užívania a spotreby. Podobná myšlienka v anarchistickom kontexte sa nachádza aj v „dvojznačnej utópii“ Ursuly LeGuinovej Vydedenec, v ktorej napríklad neexistuje „moja“ vreckovka, iba „vreckovka, ktorú používam ja“.

Takéto predstavy sú zjavne spojené s myšlienkou chudoby, asketizmu či nedostatku. Socializmus vo svojej modernej podobe však nikdy nemal za cieľ takéto „spoločenstvo chudoby“; naopak, mal byť spoločnosťou nadbytku, spoločného bohatstva. Neusiloval sa preto ani o zospoločenštenie všetkého; mal umožniť iba spoločné používanie prostriedkov výroby, ktoré tak mali umožniť každému jednotlivcovi, aby sa rozvíjal slobodne a nezávisle.

Netreba tu prejsť celými dejinami pokusov socialistického hnutia uskutočniť túto myšlienku počnúc Parížskou komúnou. Upozorniť treba len na dôležitý fakt, že spoločenské vlastníctvo sa takmer vždy jednoducho stotožňovalo so štátnym vlastníctvom – a táto tradícia má svoj počiatok už u Marxa a Engelsa. Nenachádzame azda v Komunistickom manifeste tvrdenie, že „proletariát využije svoju politickú moc na to, aby postupne vyrval buržoázii všetok kapitál, aby sústredil všetky výrobné nástroje v rukách štátu“? Hoci pred nástupom Stalina k moci sa v sovietskych dejinách objavili všelijaké vývrtky a zákruty, táto myšlienka, že štát má dominovať, bola neustále prítomná. Niekedy bola oslabená, inokedy naberala na sile, no úplne inej predstave spoločenského vlastníctva neustúpila nikdy.

Ak nás však sovietska skúsenosť a jej podobné niečo naučili, potom je to to, že stotožňovať štátne a sociálne vlastníctvo je falošné a nebezpečne scestné. Spoločnosť nevlastnila svoje vlastné spoločenské bohatstvo; naopak, veľmi by sme neprehnali, keby sme povedali, že štát vlastnil spoločnosť.

Ale ak tamto (sovietsky systém) nebol socializmus, potom čo ním je? Ak nestačí znárodniť všetko majetok, čo treba robiť? Z dejín pokusov o socializmus v dvadsiatom storočí vyplýva, že pojmu „spoločenské vlastníctvo výrobných prostriedkov“ vlastne vôbec nerozumieme.

Majetok je moc

Možno by sme mohli začať jednoducho tým, že sa pokúsime pochopiť význam slova „vlastníctvo“. Dvadsiate storočie prinieslo nový prvok v rozvoji samotného kapitalizmu, takzvaným „oddelením vlastníctva a správy“, v rámci ktorého sa funkcie pôvodného kapitalistického vlastníctva rozdelili medzi poväčšine pasívnych akcionárov a aktívnych manažérov podniku. Užitočnejší rozbor práv zahrnutých pod toto jediné slovo nám poskytol český exilový ekonóm Václav Holešovský:

  1. Kustodiálne práva, t. j. kompetencia rozhodovať o konkrétnom používaní vlastnenej hodnoty. Tomuto sa vraví ovládanie, skutočná „kontrola“ alebo „manažovanie“ hodnoty.

  2. Požívacie práva, t. j. nárok na privlastnenie si nových statkov pochádzajúcich z využívania predmetu vlastníctva (ako je napríklad hodnota pridaná vo výrobe), či už priamo vo forme skutočných výrobkov alebo vo forme príjmu (miezd, úroku, renty alebo zisku).

  3. Odcudziteľnosť, v zmysle možnosti preniesť vlastníctvo prostredníctvom predaja či darovania na iný subjekt.

  4. Zničiteľnosť, ktorá si nevyžaduje komentár.

Táto klasifikácia naznačuje, že ak chceme hovoriť o „spoločnom vlastníctve“, bude nevyhnutné zaoberať sa aj puntičkárskymi podrobnosťami, rozobrať tento pojem na stráviteľné sústa. Musíme urobiť túto myšlienku uchopiteľnou. Musíme poznať ekonomické práva a povinnosti jednotlivých ľudí na pracovisku i v spoločnosti ako celku. Jednoducho povedané, otázka, na ktorú musíme dať odpoveď, znie – kto môže robiť čo s ktorými časťami čoho?

Aby sme ju mohli zodpovedať, je dobre jasne si povedať, čo presne by mal socialistický ekonomický systém dosiahnuť. Isteže, jeho cieľom je odstrániť vykorisťovanie. Ale takisto, a to je kriticky dôležité, je jeho cieľom odstrániť aj fetišizmus tovaru, ako aj všetky autoritárske vzťahy na pracovisku – do tej miery, do akej je to konzistentné s napĺňaním potrieb iných. Každý človek v spoločnosti je zároveň spotrebiteľom i výrobcom. Spoločenské vlastníctvo by malo brať ohľad na tento fakt a urobiť opäť zo vzťahu medzi spotrebou a výrobou vzťahy medzi ľuďmi také priehľadné, ako boli kedysi v pôvodnom primitívnom komunizme, ibaže tentoraz vo veľkom meradle v rámci (post)industriálnej ekonomiky. Spoločenské vlastníctvo by teda malo zaručiť, že nebude existovať nadspotreba na úkor nadpráce iných ľudí a že nebude existovať leňošenie spôsobujúce nedostatok výrobkov potrebných pre iných. Alebo, aby sme to povedali rukolapnejšie, úlohou transparentného spoločenského mechanizmu je postarať sa o to, aby ničia chamtivosť netlačila iných do nepotrebnej nadpráce a zároveň, aby nikto nehladoval v dôsledku niečej neodôvodnenej lenivosti.

Práve z tohto dôvodu sa trhy nehodia na úlohu koordinačného mechanizmu socialistickej spoločnosti, keďže práve trhy sú primárnou príčinou existencie fetišizmu tovarov. I keby neexistovalo súkromné vlastníctvo, stále by nám zahaľovali skutočné spoločenské vzťahy; stále by sme nevideli iné ľudské bytosti, od ktorých závisíme a ktoré závisia od nás prostredníctvom našich spotrebiteľských a výrobcovských aktivít – stále by sme mali pred očami iba čísla, teda inými slovami náklady a ceny. Trh by niektorých ľudí donútil, aby obmedzovali svoju spotrebu nie preto, že by to tak bolo spravodlivé, ale preto, že majú tú smolu pracovať na pracoviskách, ktorých výstup nie je žiadaný; trh by iným umožnil znížiť ich aktivitu len preto, lebo majú to šťastie, že ich produkcia sa vysoko cení.

Rakúska kritika, trhový stalinizmus a nomenklatúrny kapitalizmus

V tejto súvislosti je poučné povšimnúť si, že pokusy niekdajších vládcov zreformovať pôvodný stalinistický systém sa v drvivej väčšine prípadov orientovali v tej či onej podobe na zavedenie prvkov trhu. Podobne je aj dnes „trhový socializmus“ dominantnou formou „ľavého“ ekonomického myslenia.

Napriek tomu, čo bolo povedané vyššie, sú na to dôvody – dôvody, ktoré nemožno brať na ľahkú váhu. Niektoré z nich boli preskúmané už v takzvanej „debate o socialistickej kalkulácii“ v tridsiatych rokoch minulého storočia, v rámci ktorej oní zaprisahaní antisocialisti, Rakúšania von Mises a Hayek, tvrdili na jednej strane, že socializmus nemôže existovať, a na druhej, že aj tak sa musí zrútiť. I keď ich argumenty mali ďaleko k dokonalosti a v danom období sa usudzovalo, že pozostávajú najmä z rozhadzovania rukami, neskorší vývoj donútil aj ich oponentov, aby sa nad vecou znova zamysleli. Treba uznať, že z hmly ideologickej zaujatosti sa vynárajú niektoré skutočne dôležité poznatky, ktoré musí vziať do úvahy každý prípadný budúci socializmus.

Po prvé, všezahŕňajúci plán pre celú spoločnosť by si vyžadoval na jednej strane zozbieranie všetkých dôležitých údajov, a na druhej konzistentné výpočty za pomoci týchto údajov, aby sa mohlo dospieť k súdržnému plánu. To je zložité. Nielen preto, že v modernej spoločnosti sú doslova milióny produktov a výroba každého z nich si zase vyžaduje znalosť stoviek premenných; a nielen preto, že výpočty v takomto meradle sa javia nemožnými. Takéto čisto technické prekážky by sa možno prekonať dali. Skutočným problémom je, že všetky dodané informácie musia byť pravdivé – a je veľmi dobre známe, že ekonomiky sovietskeho typu mali s naplnením tejto požiadavky nesmierne ťažkosti, vzhľadom na to, že podhodnotenie výrobnej kapacity uľahčovalo podnikom život – a po druhé, čo je možno menej zjavné, že mnohé z informácií vyžadovaných absolútne všezahŕňajúcim plánom ani plánovači, ani samotní ľudia, ktorí ich majú, vôbec ako informácie nevnímajú.

Očividný spôsob, ako prekonať takéto ťažkosti, je vzdať sa ambícií na skonštruovanie absolútne všetko zahŕňajúceho, absolútne konzistentného centrálneho plánu a umožniť v rámci ekonomiky dostatočnú „vôľu“ na to, aby absorbovala nevyhnutne sa vyskytujúcu neistotu. Nuž a pre technokratickú inteligenciu v rámci stalinistických spoločností bol trh „očividným“ spôsobom, ako to dosiahnuť.

Pravdaže, keď vezmeme do úvahy, že sovietsky systém neprekročil hranice triednej spoločnosti, nie je to ani také prekvapujúce. Potrebu decentralizácie bolo totiž zároveň nevyhnutné zmieriť so zachovaním privilégií vládnucich vrstiev (v danom kontexte nie je podstatné, či ich nazveme triedami, alebo nie). Demokratická alternatíva – ktorá však, treba priznať, nikdy doteraz v ľudských dejinách neexistovala, a ku ktorej prísť by bol býval oveľa tvrdší oriešok – by na takýto účel sotva stačila. Na druhej strane trh obdivuhodným spôsobom napĺňal všetky dané kritériá, a práve preto bolo nakoniec pre časť údajne „červenej“ nomenklatúry také ľahké nasadiť si po politickom zemetrasení rokov 1989 – 1991 metaforické cylindre a plynulo prejsť na pozície novej buržoázie.

Výmena bez trhu, plán bez útrap

O dôvod viac zavrhnúť trh ako koordinačný mechanizmus socialistickej spoločnosti. No základné rysy „rakúskej“ kritiky sú napriek tomu platné. Úplne všeobecný, úplne konzistentný plán pre celú spoločnosť, ktorý by stačilo poslúchať a ktorý by viedol k všeobecnej spokojnosti, je zrejme mimo sféry možností, a nielen v dôsledku nedostatočne rozvinutej technológie.

Decentralizácii sa teda nemožno vyhnúť. Lenže – ani centralizácii! Ak všezahŕňajúci plán spôsobuje problémy (a potenciálne vedie rovno späť k starej zlej „červenej byrokracii“), nijaký plán zjavne nie je oveľa lepšou alternatívou, čo jasne vidieť na príklade existujúceho kapitalistického systému. Kapitalistická trhová spoločnosť je spoločnosť konkurencie; nemá nijaké prostriedky na to, aby sa postarala o vzájomnú konzistentnosť myriád podnikateľských plánov. Z tohto dôvodu vytvára mnoho dodatočnej neistoty tam, kde by žiadna nemusela existovať, jednoducho preto, lebo podeliť sa o informácie by znemožnilo zvíťaziť nad konkurentmi – toto je jedna zo stránok onej slávnej „anarchie trhu“. Jediný spôsob, ako zistiť, či sú plány podniku konzistentné s plánmi ostatných, je pokúsiť sa ich uskutočniť – a často pritom neuspieť, s dôsledkami pre milióny životov. (Ba ideológovia trhu sa nad týmto procesom typu pokus-omyl často povznášajú, tvrdiac, že ide o zázračný mechanizmus zaručujúci pokračujúce inovácie a pokrok.) To je však zjavne iracionálne; trh sa javí ani nie tak ako koordinačný mechanizmus, ako skôr systematická neschopnosť koordinovať.

Skutočným problémom socialistickej ekonomiky je preto dosiahnuť správnu „rovnováhu“ medzi centralizáciou a decentralizáciou. S touto metaforou však narábajme veľmi opatrne, pretože ak by sme ju brali príliš vážne, zdalo by sa, že centralizácia a decentralizácia sú jednoducho dve stránky tej istej mince. To pravda nie je; tieto dva pojmy sa, samozrejme, vzťahujú na veľmi odlišné stránky existencie spoločenského organizmu – ba ich skutočný vzťah sa skôr ponáša na vzťah vedomej mysle a autonómneho nervového systému.

Ak však otvoríme v rámci socialistickej ekonomiky dvere autonómnemu rozhodovaniu, jestvuje nejaký spôsob chápania takéhoto prístupu, ktorý by sa zaobišiel bez trhu? V tejto súvislosti je veľmi cenným príspevkom rozlíšenie Pata Devina medzi „trhovými silami“ a „trhovou výmenou“. Podľa tejto predstavy by dlhodobo zavedené, bežné výmeny statkov medzi jednotlivými pracoviskami a spotrebiteľmi prebiehali bez akéhokoľvek dohľadu či zásahov „centra“. Zmeny produktívnej kapacity – čiže, keď vybalíme myšlienky z odborného žargónu, hlboké zmeny zasahujúce ľudské životy – však nemôžu byť jednoducho vyvodené z interakcie medzi „ponukou a dopytom“; musia byť spoločensky konštruované pomocou vyjednávania medzi všetkými, ktorých sa otázka týka.

Takto nejako by sa v socialistickej spoločnosti robili decentralizované rozhodnutia. Zahŕňali by priame vzťahy medzi rovnými, medzi jednotlivými výrobnými jednotkami, bez snorenia centra – ale aj bez konkurenčného pachtenia sa za ziskami. Možno by bolo lepšie jednoducho prestať používať v slovnom spojení „trhová výmena“ slovo „trhová“ – pretože i keď sa tu niečo vymieňa, trhový koordinačný mechanizmus tu neexistuje. Veď ak pracovné kredity nie sú o nič viac peniazmi, než sú lístky do divadla, potom statky vymieňané v socialistickej spoločnosti nie sú o nič viac tovary, ako sú nimi vianočné darčeky – výmena sa v tomto prípade presne tak málo deje na základe motivácia zisku a presne rovnako je chápaná ako priamy spoločenský vzťah medzi ľuďmi, nie predmetmi.

Ak však akceptujeme potrebu centralizovaného i decentralizovaného aspektu fungovania socialistickej spoločnosti, musíme sa ešte postarať o jeden dodatočný prvok. Ak padnú slobodné rozhodnutia, ktoré znamenajú odchýlku od existujúceho plánu, má to dopad na všetkých, ktorí berú údaje z plánu za dané. Ak teda existuje decentralizácia, šikovným štatistikom v centre, alebo, lepšie povedané, ich počítačom, treba o týchto odchýlkach povedať, aby sa mohol celkový spoločenský plán obnovovať – a to nielen pravidelne, povedzme raz za rok, ale každý deň a každú hodinu. V konečnom dôsledku sa spoločenský plán stáva nie monolitným blokom, ktorý rozdrví každú nezávislú iniciatívu, ale záznamom potrieb a ponúk, pružnou a priehľadnou pavučinou, okamžite prístupnou každému.

Ale kde je hnutie?

Keď sme si teraz pohovorili o náčrte našej konkrétnej utópie, je čas vrátiť sa späť na zem. Opäť sa nám pripomína antiutopický prístup: „Načo sú dobré takéto vízie, ak nie sú v záujme žiadneho konkrétneho historického činiteľa?“

Problém je vážny. Socializmus je možno utopický, no ak nie je zároveň aj sebaoslobodzujúcim hnutím pracujúcej triedy, nie je ničím. A prinajmenšom vo vyspelých priemyselných krajinách po prvýkrát od čias Prvej internacionály toto hnutie skutočne neexistuje. Ale áno, ešte stále sú tu strany starej sociálnej demokracie – ba v prípade Slovenska dokonca zhora vytvorenej novej sociálnej demokracie –, ku ktorým skalným voličom stále patrí množstvo príslušníkov pracujúcej triedy. Ešte stále existujú odbory s miliónmi členov; existuje viac než dosť socialistických siekt, z ktorých každá je vyzbrojená svojou vlastnou jedine správnou verziou socialistickej teórie. A sú aj socialistickí intelektuáli, pokúšajúci sa prísť na vysvetlenie a na cestu von z historického závozu. A predsa neexistuje nijaké hnutie, nijaká jednota v cieľoch a činoch. Pretože hnutie sa musí hýbať smerom za niečím; z jeho existencie vyplýva existencia takéhoto smeru – a ak by aj konečný cieľ nebol ničím iným, rozhodne musí byť Polárkou, bodom na obzore, ku ktorému sa hnutie blíži.

To však zjavne nie je v dôsledku nejakej chyby v konkrétno-utopickom myslení. Ba úsilie vypracovať víziu toho, čo by potenciálne hnutie „malo“ chcieť otvára možnosť zviazať konkrétne návrhy, ktoré už sa nedajú dosiahnuť v súčasnom systéme, s vnútorne súdržnou predstavou budúcej spoločnosti. To potenciálne ukazuje cestu zo závozu, z ochromenia, v ktorom už malé zmeny nie sú možné, no veľké sú nepredstaviteľné. Je to, pravdaže, nie jednoduchá, ale strastiplná cesta von, keďže systém sa bude brániť rovnako silno ako vždy predtým, so všetkou svojou palebnou silou. Je to však prinajmenšom cesta konzistentná a racionálna: „Ak nám neumožníte, aby sme žili ako ľudské bytosti tu, nuž – vieme o mieste, kde sa to dá. A urobíme, čo je v našich silách, aby sme sa tam dostali.“

Bude však možno treba priniesť nakoniec ešte jednu obeť. Hovorili sme o duchu socializmu. Ak si zvolíme vážnu myšlienkovú prácu ako spôsob, ktorým prekonať všeobecnú melanchóliu, zistíme, že tento duch je stále rovnako silný. Telo však už také zdravé byť nemusí. Možno sa budeme musieť vyrovnať s možnosťou, že z niekdajších foriem rozvoja socializmu sa stali jeho okovy. Tým chcem povedať, že budeme možno musieť opustiť starý jazyk a staré tradície, možno dokonca vrátane samotného mena socializmus. Ak si môžeme dovoliť ešte jednu náboženskú metaforu, je možné, že duša musí zanechať svoju starú telesnú schránku a prerodiť sa do nového, životaschopného tela – takého, ktorému nebude záležať na starých sviatostiach. Môžbyť, že úsilie rehabilitovať tradičné obrazy a jazyk by nás len zdržiavali od tej najdôležitejšej práce – teda od nového naštartovania hnutia medzi masou ľudí, ktorí necítia s týmito rekvizitami žiadnu citovú zviazanosť (ba v prípade východnej Európy im často pri pohľade na ne prichádza skôr zle od žalúdka). Ale i keby to bola pravda, socialisti by nemali zúfať. Nemali by strácať vieru, ktorá im dávala život. Ako jednotlivci môžeme byť sentimentálni, ale mali by sme pripustiť, že dejiny sentimentálne nie sú. Ide o podstatu, nie o rúcho, do ktorého sa halí. Dobrou správou, ktorú treba šíriť, je táto podstata. Raz sa tam dostaneme – ľudia sa tam dostanú. A v konečnom dôsledku bude pramálo záležať na tom, či to spravia pri plnom vedomí konečnej pravdy socialistického hnutia, alebo (ako rád vravieval Daniel Singer) tak, ako Monsieur Jourdain z Molierovej hry Meštiak šľachticom hovoril v próze – totiž, nevedomky.

Tento text sa v medzinárodnej súťaži o Cenu Daniela Singera 2006 umiestnil na druhom mieste. Cena bola založená na pamiatku Daniela Singera, amerického ľavicového novinára poľského pôvodu. Singer mal nepriamu skúsenosť so stalinistickým terorom, keďže jeho otca počas vojny odvliekli do sibírskeho gulagu vo Vorkute. V roku 1968 bol Singer spravodajcom týždenníka The Economist v Paríži a opísal pre tento časopis májovú revoltu študentov a robotníkov. Neskôr spracoval tieto zážitky do knihy Prelude to Revolution (Predohra k revolúcii). V tejto knihe i ďalších bol ostrým kritikom „oficiálneho komunizmu“ a zároveň stúpencom radikálnych robotníckych hnutí. V roku 1980 sa stal očitým svedkom udalostí okolo vzniku a potlačenia Solidarity, ktoré opísal v knihe The Road to Gdansk (Cesta do Gdańska). Daniel Singer zomrel v roku 2000, rok po vydaní jeho poslednej knihy Whose Millenium? Theirs, or Ours? (Čie milénium? Ich, alebo naše?).

(Slovo 46/2006)

Sebe samým

 

Štvrtého apríla 2007

Mám jedného lenivého kamaráta.

Pravdaže, na prvý pohľad to tak nevyzerá. Vstáva ráno o piatej-šiestej, aby bol načas v práci. Robí v malej dielničke, na ďalekom severe Slovenska, plnom nezamestnaných. Robí vo firme reštituovanej potomkom starého zahraničného vlastníka. Pracuje od rána do noci, keď treba, tak aj cez víkend. V zime sa v dielni občas nekúri, lebo majiteľ „na to nemá“. Ale kamarát sa zahreje - jednoducho zrýchli tempo. Výkony aké-také asi má, dielni sa darí.

Ale je lenivý.

Musí byť. Pretože zarába nejakých desaťtisíc korún čistého. A ako vieme od našich pravicových kolegov, ten, kto nemá veľa peňazí a najradšej by dostal niečo navyše, lenivec jednoducho byť musí.

Ibaže by nebol lenivý, ale len nešikovný. Neschopný.

Kamarát pracuje s kovom. Vyrába z neho nádherné svietniky, ozdobné kľučky, kovania. Nemá za sebou výtvarné krúžky ani školy, kus života si odrobil vo fabrike. Ale no a čo. Naučil sa. Vo voľnom čase dlhé roky dobrovoľne trénuje mladých chlapcov futbal. A nakoniec, podarilo sa mu nájsť prácu tam, kde mnohí iní len bezradne čakajú.

Nešikovný? Neschopný?

Nuž áno, ale iba ak schopný a šikovný je ten, komu sa darí zahojiť sa aj vtedy, keď väčšina naokolo žije z ruky do úst. V poriadku, musia byť aj takí. Ale ak je väčšina iná, akosi nedáva zmysel, že oni by mali byť štandardom. Sú výnimkou, nie pravidlom.

Tak však potom musí byť môj kamarát jednoducho hlúpy. Veď prečo sa odtiaľ neodsťahuje? Prečo nehodí všetko za hlavu, nezabalí si batôžtek a nejde do sveta skúsiť šťastie?

Možno preto, že kým naozaj nemusí, nechce za sebou zanechať rodinu a rozvetvené korene. Možno preto, že už nie je najmladší a jazyky ho za mladi neučili. Možno preto, že nemá chuť riskovať aj to málo, čo má - práve preto, že má len to málo. To nie sú zase také hlúpe dôvody.

Malá zahojená menšina dnes rada vykrikuje, ako si každý za svoj život môže sám. Ako nijakú pomoc od nikoho nemá čakať. Už vôbec nie pomoc vynútenú. Solidaritu si pletie s charitou a dane s krádežou.

Lenže ak nikdy nezdvihneme oči od mravčej úrovne jednotlivca a nevšimneme si, že ten jednotlivec sa narodí do nejakých pomerov a v nich musí aj žiť, nikdy nemôžeme ani pochopiť, že tie pomery by sa dali zmeniť. Skutoční myslitelia, aj pravice, veľmi dobre vedia, že isté veci človek nedokáže sám. Stačí otvoriť učebnicu ekonómie. Stojí v nej, že podmienkou dokonalej súťaže na trhu je jedna vec: nijaký jednotlivý podnikateľ na trhu nemôže ovplyvniť cenu svojho výrobku - tá mu je daná. A práve od tohto sa odvíja celá obhajoba reálneho kapitalizmu.

Ale ak je daná cena, čo ak je daná aj cena práce? Čo ak je daná úroveň nezamestnanosti? Čo ak je daná výška inflácie? To všetko má na bežného obyvateľa svoj dopad - a s tým všetkým sám nič nenarobí. Pretože áno, jednotlivci síce tvoria svoje vlastné osobné dejiny, ale určite nie za podmienok, ktoré si sami zvolili. Ťarcha tradície a dejín leží na pleciach súčasných generácií ako nočná mora. A niekedy, naopak, pomáha im k vzostupu. V jednej krajine sa jednotlivec musí zrazu obracať v hurikáne nehostinného trhu. V inej má možnosť spolu s ostatnými, ktorí majú spoločný záujem, vyjednať so združenými hráčmi druhej strany tohto trhu dohodu.

Podmienky sa menia práve vtedy, keď si veľké množstvo ľudí svoj kolektívny záujem uvedomí a snaží sa ho politicky presadiť. Nie je to, navzdory kriku pravicových ideológov, nič neoprávnené. Ale nečudujme sa, že sa prípadnej zmeny podmienok obávajú. Museli by sa prispôsobovať. Oni sami.

(Slovo 14-15/2007)

**Niečo milé

**Dvadsiateho piateho apríla 2007

Na jednej z antiglobalistických prvomájových demonštrácií sa raz objavil transparent s heslom: „Zrušme kapitalizmus, nahraďme ho niečím milším!“

A naozaj. On by to nebol zlý systém. Je výkonný, produktívny, dynamický. Prináša stále nové techniky, spája zdroje do stále nových kombinácií, vymýšľa nové druhy tovarov. Chyba je len v tom, že k ľuďom vie byť milý iba náhodilo. Človek je pre tento systém podstatný len ako nástroj, výrobný vstup, zdroj, ktorý možno šikovne využiť. Systém má len jeden druh spätnej väzby: tok peňazí. Ku všetkým ostatným signálom, že niečo nie je v poriadku, je slepý. Preto sa nevie zľutovať nad nezamestnanými - ich existenčné problémy nie sú jeho problémami, aspoň dokiaľ nie sú ohrozené zisky. Preto nevie rozdeliť príjmy podľa naozajstných zásluh a už vôbec nie podľa potrieb - sedí mu vždy len to rozdelenie, pri ktorom sa kolieska mechanizmu krútia ďalej. Preto sa nevie starať o životné prostredie - príroda nemá sama o sebe nijakú peňažnú cenu, dostáva ju až vtedy, keď sa dá nejako produktívne využiť.

Krajná ľavica kedysi sociálnej demokracii vyčítala, že nechce kapitalizmus rušiť, iba ho reformovať. Takpovediac mu dať ľudskú tvár. Možno ju potajme rozčuľovalo najmä to, že na chvíľu sa to sociálnej demokracii aj darilo. Lebo ak aj ekonomický systém pozná len jeden druh spätnej väzby, spoločnosť si ich môže vytvoriť viac. Tou novou spätnou väzbou mala byť demokracia: kým na trhu má každý toľko hlasov, koľko korún má v peňaženke, v štáte by si mali byť všetci rovní - jeden občan, jeden hlas.

Problém je v tom, že dnes už ani tento minimalistický cieľ akoby nebol na programe dňa. Veľká časť spoločnosti začala považovať štát za príliš tupý nástroj na takúto náročnú úlohu. No ešte podstatnejšie bude, že chorľavie sám ekonomický systém. Kým bol pri sile, dokázal demokratické obmedzenia na svoj beh znášať. Dnes má problémy, a tak sa z týchto medzí snaží všemožne vymaniť.

Za posledných vyše tridsať rokov rast i ziskovosť vo vyspelých krajinách výrazne poklesli. V snahe vyrovnať sa s dlhotrvajúcou stagnáciou sa kapitál presúva ďalej na Východ, vždy v nádeji, že nájde nižšie náklady - inými slovami, menšie mzdy a horšie pracovné podmienky. Lenže ani tento recept neposlúži večne. Útek ešte nikdy nebol víťazstvom.

V tomto pohybe sa ako malý fliačik zeme vznáša aj Slovensko. Predchádzajúca vláda sa s prudkým tokom dejín nesnažila bojovať - naopak, jej presvedčením bolo, že čím väčšmi sa odovzdáme do vôle víchra, tým lepšie nám nakoniec bude. Nám - ale ktorým nám? Príliš veľa ľudí nadobudlo pocit, že k vyvoleným nepatria.

V deväťdesiatych rokoch bol u slovenskej ľavice populárny pojem „sociálne cítenie“. Stačil na to, aby si mohla zabezpečiť svojich približne desať percent. Viac však priniesť nemohol. Logicky, lebo sociálna otázka v danom čase ešte skutočnou otázkou nebola. Stala sa ňou až v dôsledku „reforiem“ minulej vlády. Preto mohlo prísť druhé dejstvo sociálnej demokracie v podobe Smeru. Napriek tomu však sociálne cítenie nestačí ani dnes. Ľavica hľadá svoju odpoveď na slepé sily trhu všade na svete. Ako ďaleko v tom zašla na Slovensku? Bude vedieť vymyslieť nové spätné väzby? Naučí štát reagovať pružnejšie? Dodá spoločnosti ľudskú tvár?

Čo si napíše na svoj prvomájový transparent?

(Slovo 17/2007)