Článek

Peter Takáč  Návrat do minulosti?

Stáhnout jako PDF

O autorovi

Peter Takáč, slovenský levicový filozof, publicista a překladatel. Zabývá se problematikou ideologie, mj. např. Slavojem Žižekem. Publikoval ve “Středoevropském magazínu pro kulturu a politiku” Political Critique (anglická mutace polské Krytyky politycznej) nebo ve slovenském Novém slovu. V současnosti píše pro deník Pravda a pro kulturně-společenský blog Pole. Spoluorganizuje přednášky a diskuse na sociální a ekologická témata s názvem: Debaty o (ľudskej) spoločnosti.

Anotace

Čo je minulosť? Stratená, odžitá, hnijúca, vyprázdnená mŕtvola, za ktorou sa ako za Eurydikou neslobodno obzerať, ktorú nie je možné vrátiť? Alebo mŕtvola, do ktorej sa nemá kopať? Peter Takáč komentuje stát, společnost a systém a svou kritiku doplňuje o symbolickou rovinu velkých literárních příběhů.

V Baudelairovej básni značí Mrcina [1] viac ako len stratu niečoho. Je to melancholický pocit, že to nové zastará, zovšednie, ba zošklivý sa. Nové je už staré a staré ožíva. Jedine opakovanie je večné. Pre Nietzscheho si prijatie toho istého -večný návrat- žiada amor fati (lásku k osudu), teda odmietnutie každého idealizmu zavádzajúceho o nevyhnutnosti [2; 37]. Zmier sa s tým, miluj svoj osud!

Večné opakovanie sa podobá móde – vracajúcej sa, aby priniesla niečo nové, ktoré je, podľa Waltera Benjamina, bez ohľadu na úžitok, samo o sebe zároveň jej najvyššou hodnotou. Móda funguje ako neúnavný agent falošného vedomia [3; 75], procesu zastierajúceho skutočné sociálne vzťahy jednotlivých aktérov tovarovej výmeny. [4]

Orwellovské heslo „Kto ovláda minulosť, ovláda budúcnosť: kto ovláda prítomnosť, ovláda minulosť“ v tejto súvislosti varuje, že ak nejaká vyššia inštancia (“Strana“) dokáže „vnoriť ruku do minulosti a prehlásiť, že sa daná udalosť nikdy nestala, nie je to omnoho hrozivejšie ako púhe mučenie alebo smrť?“ [5; 35] Ak nerozlišujeme medzi minulosťou a prítomnosťou, stracajú slová rovnosť, pokrok, sloboda, spravodlivosť zmysel. [6]

O niečom podobnom píše Walter Benjamin vo svojich Dejinne filozofických tézach. „Minulosť si so sebou vedie časový register, prostredníctvom ktorého bude odkazovaná na vykúpenie.“ [3; 9] Vymazaním minulosti je totiž možné prísť o vybojovanú slobodu, ale tiež ustrnúť, vzdať sa a nevzdať dostatočnú úctu obetám a utrpeniu zotročených predkov. Tento boj o minulosť, o jej význam, je podľa Terryho Eagletona prítomný aj u prezidenta Obamu, ktorý síce nemusí byť potomkom otrockých predkov, no svojím víťazstvom -síce nesplatí, no- pripomína obete rasových konfliktov a to, že Afroameričania nie sú menejcenní. [7]

Citovaný Orwellov román “1984“ býva označovaný ako „klasické dielo antiutopického žánru“. Obsahuje aj náhľad do slovníka newspeaku, jazyka so zúženou slovnou zásobou s účelom otupiť myslenie a odpor voči moci. Opak, či nesúhlas sa napríklad vyjadruje negáciou pozitívneho výrazu (ne-dobrý), čím do seba absorbuje svoj protiklad [8; 346]. Pomenovanie samotnej knihy ako anti-utopickej, namiesto dystopickej, sa toho stáva reálnym príkladom. [9] Má charakteristika knihy viažúca sa na jej negatívny obsah skompromitovať pojem utópie, resp. utopické myslenie ako také? Na to potrebujeme vedieť, čo utópia je.

Platónov model utopickej spoločnosti podaný v Ústave býva označovaný ako protototalitárny: je to príliš tvrdé, nedemokratické a autarkické usporiadanie. Tri pokusy o jeho realizáciu skončili neúspechom a pre autora tragicky. Samotný Platón však píše: Táto obec nikde nie je (u-topos = “nejestvujúce miesto”), je na nebi vystavaná ako vzor, kto by ju chcel vidieť a podľa nej sa zariadiť. [10; 304] Koncept zriadenia naviac rátal s viacerými pokrokovými črtami.

Antickú otrokársku spoločnosť predčil uvažovaním o Štáte, v ktorom otroci nie sú, a muži a ženy sú si rovní. Iný, renesančný návrh utopického ostrovného štátu od Thomasa Mora, počítal s voľne dostupnou zdravotnou starostlivosťou, náboženskou toleranciou, možnosťou eutanázie, rozvodov, a to aj u kňazov. [11] Podnetmi pre oboch nebola fantázia, ale reakcia na dané, kriticky sa zhoršujúce spoločenské pomery: u Platóna nefungujúca demokracia, či hrozba záhuby spoločnosti; u Mora postfedeudálna pauperizácia a drsné sociálne dopady plynúce z ohradzovania [12] a nástupu kapitalistických vzťahov.[11]

Psychoanalytik Slavoj Žižek hovorí o rozlišení medzi utópiou v imaginárnom zmysle, čiže snahe dosiahnuť perfektne harmonický spoločenský poriadok bez antagonizmov. Sem môžeme okrem stalinistickej podoby s istotou začleniť aj konzumeristickú utópiu dnešného kapitalizmu, opísanú vo Fukuyamovej predstave konca dejín. Druhá podoba je a-topická (viažúca sa na Platónovo „nikde sa nevyskytujúca“) vzhľadom na jestvujúce sociálne vzťahy [13], ktorá sa nesnaží o harmóniu, ale rekonfiguráciu schémy.

Podľa Žižeka je táto utópia vecou najvnútornejšieho nutkania, čistého pudu prežitia, teda nutnosti vynájsť nový priestor, v ktorom je to možné. [14] V psychoanalýze sa pojmom jouissance nazýva nielen to nedosiahnuteľné, vždy už stratené, ale i niečo, čoho sa nikdy nie je možné zbaviť. Túžba po utópii nie je nikdy uspokojená, takisto ako odmietnutie utópie, pretože jej reflexivita ju premieňa na túžbu po neuspokojení, na to trpieť dané. [15; 291]

V dnešnej bezveternej situácii postmoderny, kedy si je ľahšie predstaviť koniec sveta než koniec kapitalizmu, je podľa Jamesona budúcnosť len monotónnym opakovaním toho, čo tu je. [16] Básnik a spisovateľ Peter Macsovszky pred novým rokom 2012 napísal: „Jedni vravia, že mašinéria škrípe, druhí zas, že ešte nikdy nefičala tak dobre ako dnes. Nikto nevie, kto sedí v riadiacej kabínke. Zločinec alebo svätec.” [17] Na túto šteklivú, konšpiračnú provokáciu by sme mali zareagovať rozhodne:

Riadiaca kabína je prázdna.

Ak environmentalisti, či socialisti kričia, že nás to zabije, konzervatívci a liberáli posmešne kontrujú, že im tým len chcú zobrať krásny a nepoznaný pocit adrenalínovej jazdy. Veď sa azda nechceme vrátiť do doby vynálezu kolesa?! obracajú sa hystericky na druhých. Koleso však čaká v priepasti. Walter Benjamin tvrdil, že sa treba kriticky postaviť voči samotnej predstave pokroku ľudstva, ktorý má byť nekonečne nevyhnutný a nezadržateľný. Ide o to opätovne vsadiť dejinný pokrok do lineárneho času a kontextu konečnosti [3; 14] [18].

Mali by sme mať na pamäti, že bohatí vždy vyskakujú prví! Neviditeľná ruka brzdu nezatiahne.

http://www.youtube.com/watch?v=5n9iWWLfNYU

ZDROJE:
[1] Baudelaire, Charles: Kvety zla. In: http://www.cesky-jazyk.cz/citanka/charles-baudelaire/zdechlina-kvety-zla.html

[2] Nietzsche, Friedrich: Ecce homo. Ako sa človek stane tým, čím je. IRIS 2004 

[3] Benjamin, Walter: Dílo a jeho zdroj. Odeon 197 

[4] Engels, Friedrich: Letter to Mehring, 14.7.1893. In: http://www.marxists.org/archive/marx/works/1893/letters/93_07_14.htm

[5] Orwell, George: 1984. Nakladatelství KMa, Praha 2003 

[6] Teda: bez poznania minulosti neveríme v zlepšenie, v pokrok; nevieme, čo sa mieni, či čo dokonca sami mienime týmito slovami, no preferujeme ich. V štýle Orwellovho „Vojna je mier, sloboda je otroctvo, nevedomosť je sila“ máme súčasné, reálne varianty: „Humanitárne bombardovanie“ – iniciované „kvôli ľuďom“, nie kvôli hmotným záujmom (Mier); nutnosť vybrať si komu predávať svoju pracovnú silu (Sloboda); Spravodlivosť ako predestinácia, sociálne postavenie vyplývajúce z konania „v predchádzajúcich životoch“; rovná výmena hodnôt, sprevádzaná nerovným privlastňovaním nadhodnoty vlastníkom výrobných prostriedkov (Rovnosť).

[7] Eagleton, Terry: Waking the dead. New Statesman, 12.11.2009. In: http://www.newstatesman.com/ideas/2009/11/past-benjamin-future-obama 

[8]Tento apendix o Princípoch newspeaku vo vydaní Nakladateľstva KMa dokonca chýba. Orwell, George: Nineteen Eighty-Four. Penguin Books 2003 

[9] Román Zvieracia farma sa stal rovnako veľmi populárnym, keďže satirizuje Sovietsky zväz. Podľa Noama Chomského však v dočasne nepublikovanom úvode Orwell napísal, že je o „literárnej cenzúre v Anglicku“ a že síce zosmiešňuje Sovietsky zväz, no Anglicko nie je až tak odlišné, pretože “nesprávne“, nezávislé myslenie nedostáva priestor.  Chomsky, Noam: What Makes Mainstream Media Mainstream. Z Magazine, In: http://www.chomsky.info/articles/199710—.htm Uprednostňuje sa jasne vymedzený nepriateľ  spoločnosti, podobne ako v románe “1984“: Oceánia voči Eurázii a Eastázii.

[10] Platón: Ústava. Oikoymenh, Praha 2001 

[11] More, Thomas: Utopie. Mladá fronta, Praha 1978 

[12] Je zaujímavé, že i sám More bol ohradzovačom.

[13] Žižek, Slavoj: The liberal utopia. The market mechanism for the race of devils. In: http://www.lacan.com/zizliberal2.htm

[14] Taylor, Astra (režisérka): Žižek! ICA Films, 2005 In: http://youtu.be/U0jxclqEJD8?t=4m

[15] Žižek, Slavoj: The ticklish subject: the absent centre of political ontology. Verso 2000 

[16] Jameson, Fredric: Future city. New left review 21. In: http://www.newleftreview.org/?view=2449

[17] Macsovszky, Peter: Zachovajme pokoj. Je to tak – Le Monde diplomatique, 28.12.2011 In: http://www.jetotak.sk/editorial/zachovajme-pokoj  

[18] Rozdiel medzi historikom a historickým materialistom je podľa Benjamina ten, že historik sa pri štúdiu dejín, napr. kultúrnych statkov vlastne vciťuje do víťazov. Je teda na strane barbarstva i kultúry, od čoho by sa historický materialista mal dištancovať a vytvoriť vlastný koncept. [3; 11]