Článek

Slavoj Žižek  Nikto nemusí byť zlý

Stáhnout jako PDF

O autorovi

Slavoj Žižek (1949), slovinský filozof, kulturní teoretik a politický aktivista. —- Vystudoval filozofii na univerzitě v Lublani (Dr.A. 1981) a psychoanalýzu na Université Paris VIII Vincennes-Saint Denis (PhD 1985). Vyučuje na univerzitách v Lublani, Londýně a New Yorku. —- K ranému ovlivnění hegeliánským marxismem a heideggeriánstvím jeho slovinských učitelů přibyl u něho během let vliv lacanovské psychoanalýzy, Althusserova strukturálního marxismu a politické filozofie Althusserových žáků (A. Badiou, J. Ranciéra, É. Balibara). —- Jeho politický vývoj byl podobný vývoji jiných východoevropských disentních intelektuálů: Ve volbách roku 1990 kandidoval do tehdy přímo voleného presídia země - za Liberální demokracii -, nicméně již během následujících deseti let se posunul směrem k čím dál radikálnější levici; v současnosti se prohlašuje za marxistu a komunistu. Angažuje se přitom nejen coby publicista či politický aktivista, nýbrž především jako “populární intelektuál”: popularizátor filozofických koncepcí, jejichž politické implikace pokládá za nejhodnotnější (především Lacanova pojetí fantazmatu v těsném prolnutí s Althusserovým pojetím ideologie). Vedle psaní knih a článků se věnuje koncipování polo-dokumentárních filmů, ve kterých i sám účinkuje, vsadiv na svoji dlouhodobě budovanou excentrickou image filozofujícího “yettiho”. —- K Žižekově “nepohodlnosti” pro pravicové liberály se v poslední době přidávají kontroverze, které vzbuzuje mezi svými levicovými příznivci: srov. např. ohlasy na jeho stanovisko k americkým volbám na podzim 2016, interpretovatelné jako podpora Donalda Trumpa.
Díla: Vznešený předmět ideologie (1989); Multi-kulturalismus aneb Kulturní logika multi-nacionálního kapitalismu (1997); Nahodilost, hegemonie, univerzalita (s J. Butler a E. Laclauem, 2000); Jak číst Lacana (2006); Perverzní průvodce ideologií (film, 2012).

Anotace

Úvaha Slavoje Žižka o “liberálních komunistech” jako je Bill Gates nebo George Soros, kteří nepatří mezi “klasické” kapitalisty, ale snaží se svému podnikání dodat etickou náplň.

Od roku 2001 boli Davos a Porto Alegre dvojicou miest globalizácie: Davos, exkluzívne Švajčiarske útočisko, kde sa za ťažkej policajnej ochrany stretávajú elity manažérov, štátnikov a mediálnych osobností kvôli Svetovému ekonomickému fóru, aby nás (a seba) presvedčili, že globalizácia je najlepším liekom na seba samú; Porto Alegre, subtropické brazílske mesto, kde sa stretáva kontra-elita anti-globalizačného hnutia, pokúšajúca sa presvedčiť nás (a seba), že kapitalistická globalizácia nie je našim nevyhnuteľným osudom – že, ako to vyjadruje oficiálny slogan, ´iný svet je možný´. Zdá sa však, že opätovné stretnutia akosi stratili svoj stimul – za posledných niekoľko rokov sme o nich počuli menej a menej. Kam sa podeli jasné hviezdy Porto Alegre?

Niektorí z nich sa prinajmenšom presunuli do Davosu. Tón davoských stretnutí je dnes prevažne určovaný skupinou podnikateľov, ktorí samy seba ironicky nazývajú ´liberálnymi komunistami´ a ktorí už neakceptujú opozíciu medzi Davosom a Porto Alegre: tvrdia, že môžeme mať koláč globálneho kapitalizmu (prosperovať ako podnikatelia) a zjesť ho (potvrdzovať anti-kapitalistické záležitosti spoločenskej zodpovednosti, starosť o ekológiu atď). Netreba Porto Alegre: namiesto toho sa Davos môže stať Porto Davosom.  

Tak kto sú títo liberálni komunisti? Zvyčajní podozriví: Bill Gates a George Soros, generálny riaditeľ Google, IBM, Intel, eBay, a tiež dvorní filozofi ako Thomas Friedman. Tvrdia, že skutoční konzervatívci dnes nie sú len tá stará pravica, s jej smiešnou vierou v autority, poriadok a lokálny patriotizmus, no tiež tá stará ľavica, s jej bojom proti kapitalizmu: obaja bojujú svoje boje v divadle tieňov bez ohľadu na nové skutočnosti. Signifikantom tejto novej reality v liberálno-komunistickom Newspeaku je ´chytrý´ [smart]. Byť chytrý znamená byť dynamický a nomádsky, a proti centralizovanej byrokracii; s vierou v dialóg a spoluprácu, v porovnaní s centrálnou autoritou; vo flexibilitu v porovnaní s rutinou; kultúru a vedenie v porovnaní s priemyselnou výrobou; v spontánnu interakciu a autopoiesis v porovnaní s pevnou hierarchiou.

Bill Gates je ikonou toho, čo nazval ´hladký kapitalizmus´, post-industriálna spoločnosť a ´koniec práce´. Software víťazí nad hardwareom a mladý šprt nad starým manažérom v jeho čiernom obleku. V novej centrále spoločnosti je málo externej disciplíny; bývalí hackeri dominujú scéne, pracujú dlhé hodiny, užívajúc si v zelenom prostredí nápoje zadarmo. Základnou predstavou tu je, že Gates je podvratným, okrajovým chuligánom, bývalým hackerom, ktorý prevzal firmu a obliekol sa ako rešpektovaný prezident.

Liberálni komunisti sú vysoko postavení výkonní riaditelia oživujúci ducha súťaživosti, alebo, povedané iným spôsobom, alternatívni geekovia, ktorí prevzali veľké korporácie. Ich dogmou je nová, postmodernistická verzia neviditeľnej ruky Adama Smitha: trh a sociálna zodpovednosť nie sú protikladmi, ale je možné ich zjednotiť pre vzájomný prospech. Ako hovorí Friedman, dnes pre uzatváranie obchodov nemusí byť nikto podlý; spolupráca so zamestnancami, dialógy so zákazníkmi, ohľad na životné prostredie, transparentné dohody – to sú kľúče k úspechu. Olivier Malnuit nedávno zostavil desať prikázaní liberálnych komunistov vo francúzskom magazíne Technikart:

  1. Mali by ste dávať všetko zadarmo (voľný prístup, žiaden copyright); nechajte si preplácať len dodatočné služby, čo vás spraví bohatými.

  2. Mali by ste zmeniť svet, nielen predávať veci.

  3. Mali by ste zdieľať, byť si vedomý spoločenskej zodpovednosti.

  4. Mali by ste byť kreatívni: zameriavať sa na design, nové technológie a vedu.

  5. Mali by ste hovoriť všetko všetkým: nemať tajomstvá, podporovať a praktizovať kult transparentnosti a voľného toku informácií; celé ľudstvo by malo spolupracovať a interagovať.  

  6. Nemali by ste pracovať: nemajte pevnú prácu 9 hodín 5 dní, ale zapájajte sa do chytrej, dynamickej, flexibilnej komunikácie.

  7. Mali by ste sa vrátiť do školy: zapojiť sa do neustáleho vzdelávania.

  8. Mali by ste konať ako enzým: nepracovať len pre trh, ale spustiť nové formy sociálnej kolaborácie.

9: Mali by ste zomrieť chudobní: vrátiť svoje bohatstvo tým, ktorí ho potrebujú, pretože máte viac, ako môžete niekedy minúť.

  1. Vy by ste mali byť štátom: firmy by mali byť partnermi so štátom.

Liberálni komunisti sú pragmatickí; nenávidia doktrinársky prístup. Dnes niet žiadnej vykorisťovanej pracujúcej triedy, iba konkrétne problémy, ktoré musia byť vyriešené: hlad v Afrike, nepríjemná situácia moslimských žien, nábožensko-fundamentalistické násilie. Ak je v Afrike humanitárna kríza (liberálni komunisti milujú humanitárnu krízu; dostáva z nich to najlepšie, čo v nich je), namiesto zapájania sa do anti-imperialistickej rétoriky, by sme sa mali spojiť a vypracovať najlepší spôsob riešenia problému, zapájať ľudí, vlády a biznis do spoločného podniku, začať veci pohýnať vpred namiesto spoliehania sa na centralizovanú štátnu pomoc, pristúpiť ku kríze kreatívnym a nekonvenčným spôsobom.

Liberálni komunisti radi poukazujú na to, že rozhodnutie niektorých veľkých medzinárodných korporácií ignorovať pravidlá apartheidu vo svojich spoločnostiach bolo tak dôležité, ako priamy politický boj proti apartheidu v Južnej Afrike. Zrušenie segregácie vo firme, platenie čiernym a bielym tú istú mzdu za tú istú prácu atď: to bol skvelý príklad prekrývania sa boja o politickú slobodu a obchodných záujmov, keďže tie isté spoločnosti teraz môžu prosperovať v post-apartheidnej Južnej Afrike.

Liberálni komunisti milujú máj 1968. Aká explózia mladej energie a kreativity! Ako to otriaslo byrokratickým režimom! Aký to dalo impulz ekonomickému a sociálnemu životu po tom, ako ustúpili politické ilúzie! Tí, ktorí boli dosť starí, sami protestovali a bojovali v uliciach: teraz zmenili seba, aby zmenili svet, aby naozaj revolucionarizovali naše životy. Nepovedal Marx, že všetky politické hnutia sú v porovnaní s vynálezom parného stroja nepodstatné? A nepovedal by Marx dnes: čo sú protesty proti globálnemu kapitalizmu v porovnaní s internetom?

Nad to všetko sú liberálni komunisti skutočnými svetoobčanmi – dobrí ľudia robiaci si starosti. Robia si starosti o populistický fundamentalizmus a nezodpovedne chamtivé kapitalistické korporácie.  Vidia ´hlbšie príčiny´ dnešných problémov: masová chudoba a beznádej plodia fundamentalistický teror. Ich úlohou nie je zarábať peniaze, ale zmeniť svet (a, ako dodatočný produkt, zarobiť dokonca viac peňazí). Bill Gates je sám už najväčším dobrodincom v dejinách ľudstva, prejavujúc svoju lásku k svojím blížnym darovaním stoviek miliónov dolárov na vzdelanie, boj proti hladu a malárii atď. Háčikom je, že predtým, ako môžete všetky tieto peniaze darovať, musíte ich vziať (alebo, ako by povedali liberálni komunisti, vytvoriť ich). Ospravedlnenie znie, že na to, aby ste pomohli ľuďom, musíte mať na to prostriedky, a skúsenosť –to jest, poznanie smutného zlyhania všetkých centralizovaných štátnych a kolektivistických koncepcií- nás učí, že súkromný podnik je zďaleka najefektívnejším spôsobom. Reguláciou ich podnikania, nadmerným zdanením, podkopáva štát oficiálny cieľ svojej vlastnej činnosti (spraviť život pre väčšinu lepším, pomôcť tým, ktorí sú v núdzi).

Liberálni komunisti nechcú byť púhymi strojmi na zisk: chcú, aby ich životy mali hlbší zmysel. Sú proti staromódnemu náboženstvu a za duchovno, za non-konfesionálnu meditáciu (každý vie, že budhizmus je predzvesťou výskumu mozgu, že silu meditácie je možné vedecky zmerať). Ich mottom je sociálna zodpovednosť a vďačnosť: sú tými prvými, ktorí priznajú, že spoločnosť k nim bola neuveriteľne dobrá, umožnila im rozvinúť svoje talenty a hromadiť majetok, takže cítia, že je ich povinnosťou dať spoločnosti niečo nazad a pomáhať ľuďom. Táto dobročinnosť je tým, čo robí obchodný úspech niečím, čo za to stojí.

To nie je celkom nový fenomén. Spomeňte si na Andrewa Carnegieho, ktorý zamestnal súkromnú armádu, aby potlačil organizovaných pracujúcich vo svojej oceliarni a potom rozdelil veľké časti svojho majetku na vzdelávacie, kultúrne a humanitárne veci, dokazujúc, že i keď bol mužom z ocele, mal srdce zo zlata? Rovnakým spôsobom dnešní liberálni komunisti rozdávajú jednou rukou to, čo vzali tou druhou.

Na poličkách amerických obchodov je dostupné preháňadlo s príchuťou čokolády, ktoré je propagované paradoxným príkazom: Máte zápchu? Jedzte viac tejto čokolády! – t.j. jedzte viac niečoho, čo je samotné príčinou zápchy. Formu tohto čokoládového preháňadla je možné postrehnúť v celom dnešnom ideologickom priestore; je to to, čo robí osoby ako Soros tak nechutnými. Predstavuje bezohľadné finančné vykorisťovanie kombinované s protiliekom, humanitárnou starostlivosťou o katastrofické sociálne dôsledky neovládanej trhovej ekonomiky. Sorosovou dennou rutinou je stelesnená lož: polovica svojho pracovného času je venovaná finančnej špekulácii, druhá polovica ´humanitárnym´ aktivitám (financovanie kultúrnych a demokratických aktivít v post-komunistických krajinách, písaním esejí a kníh), ktoré vyvíjajú úsilie proti dopadom jeho vlastných špekulácií. Dve tváre Billa Gatesa sú presne ako dve tváre Sorosa: na jednej strane, krutý biznismen, ničiaci či skupujúci konkurenciu, usiľujúci sa o virtuálny monopol; na druhej strane, veľký filantrop, ktorý si predsavzal: ´Na čo je dobré mať počítače, keď ľudia nemajú dosť jedla?´

Podľa etiky liberálnych komunistov je bezohľadná honba za ziskom neutralizovaná charitou: charita je súčasťou hry, humanitárna maska ukrývajúca podložie ekonomického vykorisťovania. Rozvinuté krajiny neprestajne ´pomáhajú´ nerozvinutým (prostriedkami, úvermi atď), a vyhýbajú sa takto rozhodujúcej téme: ich účasti na a zodpovednosti za túto mizernú situáciu Tretieho sveta. Pokiaľ ide o opozíciu medzi ´chytrým´ a ´nie chytrým´, je outsourcing kľúčovým pojmom. Exportujete (nevyhnutnú) tienistú stránku výroby –disciplinovanú, hierachizovanú prácu, ekologické znečistenie- do ´nie chytrých´ oblastí Tretieho sveta (alebo do tých neviditeľných v Prvom svete). Absolútny sen liberálneho komunistu je exportovať celú pracujúcu triedu do neviditeľných robotární Tretieho sveta.

Nemali by sme mať žiadne ilúzie: liberálny komunisti sú nepriateľom každého skutočného progresívneho boja dnes. Všetci ostatní nepriatelia –náboženskí fundamentalisti, teroristi, skorumpované a nevýkonné štátne byrokracie- závisia od náhodilých lokálnych okolností. Práve preto, že chcú vyriešiť všetky tieto sekundárne poruchy globálneho systému, sú liberálni komunisti bezprostredným stelesnením toho, čo je s týmto systémom v neporiadku. Môže byť nutné vstúpiť s liberálnymi komunistami do taktických spojenectiev za účelom boja proti rasizmu, sexizmu a náboženskému tmárstvu, no je dôležité si presne pamätať, čo sú zač.

V La Crainte des masses (1997) rozlišuje Etienne Balibar dva protikladné, no komplementárne druhy excesívneho násilia v dnešnom kapitalizme: objektívne (štrukturálne) násilie, ktoré je inherentné sociálnym podmienkam globálneho kapitalizmu (automatické vytváranie vylúčených a postrádateľných jednotlivcov, od bezdomovcov k nezamestnaným), a subjektívne násilie novo sa objavujúcich etnických a/alebo náboženských (v skratke: rasistických) fundamentalizmov. Môžu bojovať so subjektívnym násilím, no liberálni komunisti sú aktérmi štrukturálneho násilia, ktoré vytvára podmienky pre výbuchy subjektívneho násilia. Ten istý Soros, ktorý dáva milióny na podporu vzdelania zruinoval vďaka jeho finančným špekuláciám životy tisícov a vytvoril tak podmienky pre rast netolerancie, ktorú kritizuje.