Siroty s rodičmi

Podľa Freuda sa to, čo bolo vytesnené z vedomia vracia v skreslenej podobe. Zatratený koncept triedneho boja sa vytratil zo spoločenských vied, aby sa znovu objavil v populárnej kultúre. Kým v modernite dochádzalo k snahe symbolizovať triedny boj a vymedziť pozície v ňom (robotnícka trieda, maloburžoázia, kulak, roľník), postmoderna ho uchovala už len v podobe strašidelnej obrazovej reminiscencie. Modernistický náboj predchádzajúceho stavu prikazujúci chopiť sa revolučnej úlohy vyplývajúcej z postavenia utláčanej spoločenskej triedy sa v permisívnej dobe zmenil na výzvu (vy)užiť (si) svoju podriadenosť a tešiť sa akoby bola slobodou (obdobie rozpadu sociálneho štátu). Z otca, ktorý chcel zo svojej ratolesti výchovou spraviť osobnosť podobnú sebe, sa stal otec vytvárajúci potomkovi priestor na to, aby mohol ostať večným dieťaťom. Triedna analýza zameraná na mechanizmy dominancie a vykorisťovania nebola ako taká odstránená, ale stala sa prebytočnou, zastaralou teóriou, zapadnutou medzi hromadou rýchlo zahadzovaných neologizmov: postindustriálna spoločnosť, informačná spoločnosť, postfordistická spoločnosť, Tretia vlna, tekutá modernita, postsekulárna spoločnosť, multikultúrna spoločnosť… ktorých spoločným zistením je, že spoločenské javy sú tak rýchle a komplexné, že sa nedá prísť s jednoznačným opisom toho, čo sa okolo nás v skutočnosti deje.

Triedny boj v Hollywoode

V Hollywoode sa triedny boj uchoval v hororovej podobe postavy diabolského dieťaťa známej napríklad z filmov Omen, Orphan alebo Case 39. Ústrednou postavou je dieťa –chlapec alebo dievča-, v ktorom sa pod zdanlivým rúškom nevinnosti skrýva neľudský, hrôzu naháňajúci prízrak. Dá sa povedať, že vo filmoch tieto deti predstavujú čosi nenapraviteľné, poprípade toho príslovečného diabla ukrývajúceho sa v detailoch. A práve forma akou sú zobrazené sa vzťahuje aj na triedny boj. Slavoj Žižek vo svojej prvej slávnej knihe podobne poukázal na metodologickú afinitu medzi Marxovým poňatím formy hodnoty a Freudovou analýzou sna, ktoré nespočívajú v nejakom skrytom význame, či tajomstve ukrytom “za nimi“, ale v samotnej ich orientácii na formu javenia sa.

Pravicový démon

Ako nám to môže pomôcť? Podľa dejových východísk si môžeme filmy politicky rozdeliť. Prípad 39 (Case 39) sa k temnej Lillith stavia skôr pravicovo. Dievčatko sa dostane do rúk sociálnej pracovníčky kvôli zlému zaobchádzaniu jej rodičov. Tí sa jej totiž pokúšali zbaviť, pretože, ako vyjde neskôr najavo, sa tak chceli sami zachrániť pred jej desivým vyčíňaním. Funguje tu preto predstava, že ak sa zbavíme neželaného elementu dosiahneme harmonický celok rodiny (spoločnosti). Od umiernenej k extrémnej pravici sa v tomto elemente strieda fantázia o lenivcoch, Rómoch, či Židoch, ktorí túto celistvosť narúšajú. Pre pôsobenie v sociálnom celku si subjekt o sebe udržiava ideálnu predstavu a fundamentálnu nekonzistentnosť spoločnosti prenáša do postavy zdanlivo vonkajšieho elementu, ktorý neberie ako jej produkt, ale ako jej rozvracača. Povedané jednoducho, hádzanie viny na Rómov je prirodzene jednoduchšie (a z podstaty systému jednoducho prirodzené) ako priznať, že za početnými miliónovými kauzami privatizácii, štátnych zákazok a demontážou sociálneho štátu nebol nikdy ani jeden Róm. Priznanie, že medzi záujmami bohatých a chudobných, či zamestnávateľmi a zamestnancami je kvôli všadeprítomným tlakom konkurencie a neustálej akumulácii kapitálu vždy rozdiel, je nepríjemnejšie, ako vyčlenenie len určitej skupinky „zlých podnikateľov“ pod názvom Židia. Práve to tvorí desivú skutočnosť triedneho boja, pre ktorý býva zavrhovaný.

Sociálna pracovníčka Emily sa od rodičov Lillith dozvie, že ju je ako démona možné zabiť len v spánku. Po smrti svojho kolegu spôsobenej Lillith sa zúfalá a psychicky zdeptaná Emily rozhodne konať, uspí ju liekmi a podpáli dom, v ktorom ju nechá. Na to sa Lillith bez známky poranenia objaví vedľa jej auta. Emily dievčatko vezme do auta a v prístave strhne volant do mora. Napokon sa jej zbaví tak, že sa nepoddá strachu a predstavám, ktoré sa démonovi darí navodzovať v ľuďoch. A práve strach (fantázia ohrozujúceho nepriateľa) tvorí zbraň mocných pri vedení triedneho boja voči ostatným podriadeným, ktorým bráni brániť sa a bojovať za spoločné práva. Odpútať sa od toho možno len uvedomením, že Druhý (lenivec, Róm, Žid) to nemá ľahšie, lepšie, iné. A tento proces je súčasne korelatívny s prijatím fungovania systému, ktoré je založené na sústavnom vytváraní nerovností, nedodržiavaní zákonov, nezaplatenej práci, negatívnych externalitách a korupcii.

Ľavicový démon

Ľavica si negatíva systému uvedomuje tiež iba sčasti a pohybuje sa čisto na úrovni interpretácie symptómov, teda len na povrchu. Plní požiadavky systému, no bojí sa zísť až k samotnej túžbe -triednemu boju-, ktorá ich podmieňuje, a ktorej je vlastná nenaplniteľnosť, neuspokojiteľnosť. Preto rieši nezamestnanosť, sociálne práva, mzdy, či ochranu zamestnancov pod predstavou, že z deravej loďky raz odčerpá natekajúcu vodu namiesto toho, aby upchala dieru.

Esther, si v podobnom hororovom filme s názvom Sirota (Orphan), adoptujú rodičia, ktorých manželstvo upadalo pre ich mŕtvo narodenú dcéru. Trauma je teda už počiatočná a malá Esther má byť pokusom zaceliť prihodenú ranu. Psychoanalýza to pomenúva pojmom fetiš. Jedným zo spôsobov ako zakryť spoločenský rozkol v podobe triedneho boja nielen u ľavice, ale aj pravice, je postava (fetiš) čestného politika. Z obľúbených vzorových príkladov a výnimiek potvrdzujúcich pravidlo sa žiaľ po čase vykľúvajú skorumpovaní jedinci sklamávajúci svojich verných podporovateľov, čím sa ich morálny pátos a nádej v lepšiu, čestnejšiu, či ľudskejšiu kapitalistickú spoločnosť mení v paru.

V príbehu o démonickej Esther sú (minimálne) ešte dva zaujímavé postrehy. Spočiatku sa traumatizovaná rodina nevedela vyrovnať s predčasnou stratou dcéry, čo sa prejavilo alkoholizmom matky. Koreň ich melanchólie pôsobil teda ako symptóm navracajúci sa v spomienkach. Šlo o potlačené poznanie, s ktorým sa neboli schopní zmieriť. Túto stratu sa preto rozhodli prekryť adopciou Esther. Triedny boj tak v tomto príbehu tvorí skôr ich nenarodená dcéra, teda trauma, ktorú nie sú ochotní prijať. Divák sa tiež dozvedá zaujímavosť, že predchádzajúca adoptívna rodina Esther (z ktorej sa vykľuje žena s poruchou rastu) doplatila životom za to, že jej otec odmietol pokus pomäteného dievčaťa o sexuálne zblíženie s ňou. Vzhľadom na to, že Žižek asociuje triedny boj s lacanovskou sexuálnou diferenciou, možno z toho vyvodiť pozorovanie o nenapraviteľnosti triedneho boja hlásiaceho sa o návrat do symbolického poriadku spoločnosti. Ako náhle je z nej vyhnaný a potretý, má to zhubné účinky na spoločnosť.

Buď sám sebou! (so svojim symptómom)

Ľavicový opis biedy produkovanej kapitalizmom pôsobí zaujímavo, no kategoricky odmieta priznať predstavu, ktorá neuvedomele poháňa jeho snahu o nápravu rovnakého systému, čím jeho pôsobenie vlastne ďalej udržiava. Iná možnosť je prijať charakter kapitalizmu taký, aký je, pretože to je jediné, čo ostáva a zmieriť sa z jeho negatívnymi javmi. Táto operácia býva prítomná u psychotikov, ktorí sa v závere psychoanalytickej liečby stotožňujú so svojím sinthómom, integrujúcim symptóm s určitým významom a slasťou, ktorú vytvára. Čo to znamená možno vysvetliť prechodom od liberálneho cynizmu k občianskej spoločnosti: Síce tu sú ľudia, ktorí sú chudobní, no nič s tým nenarobíme, pretože taký je systém. Takže sa tešme, že to ešte nie sme my a užívajme si život. Popritom sa môžeme pospolito podieľať na občianskej spoločnosti, ktorá je nám k dispozícii.

Takto ostáva premenlivá štruktúra systému zachovaná a s ňou aj obraz subjektu o vlastnom ideálnom, nepoškvrnenom obraze ja. Neprestajná snaha napredovania v stanovenom smere tvorí podstatu ideologickej praxe, teda úlohy udržania systému, ktorej slúži.