Článek

Peter Takáč  Nietzsche kontra fašisti

Stáhnout jako PDF

O autorovi

Peter Takáč, slovenský levicový filozof, publicista a překladatel. Zabývá se problematikou ideologie, mj. např. Slavojem Žižekem. Publikoval ve “Středoevropském magazínu pro kulturu a politiku” Political Critique (anglická mutace polské Krytyky politycznej) nebo ve slovenském Novém slovu. V současnosti píše pro deník Pravda a pro kulturně-společenský blog Pole. Spoluorganizuje přednášky a diskuse na sociální a ekologická témata s názvem: Debaty o (ľudskej) spoločnosti.

Anotace

Peter Takáč uvažuje nad paradoxy interpretace Nietzscheho jako proto-nacistického myslitele.

Zvrhlí strážcovia morálky

Nacisti sa museli pozdvihnúť do role vykonávateľa vyšších cieľov a démonizovať svojich nepriateľov, aby pred sebou samými a druhými ospravedlnili čokoľvek, čo robili. Vytvorili súvislosť medzi finančnou špekuláciou, hnutiami proti zbrojeniu, kultúrnym modernizmom, sexuálnou slobodou…, ktoré mali vyplývať z rovnakého úpadku a skazenosti stelesnených v Židovskej podstate. Za takýchto pohotovostných podmienok je dovolené všetko.

Paradox nie je až tak prekvapivý keď si vezmeme pedofilné škandály cirkvi, ktoré dokazujú, že ak Boh existuje, všetko je dovolené, pretože vám to ako členovi inštitúcie bude odpustené. Odporné je práve to, že v prípadoch nejde o hedonistov, ale samotných morálnych strážcov spoločnosti.

Nacisti systém nenarušili, práve naopak, šli celkom v jeho koľajach a iba ho ako jeho doplnok predĺžili. Bohatí, proti moci ktorých sa v personifikovanej podobe Židov stavali, ich vojenské tirády využili a obohatili sa na ich deštruktívnej naivite. Portfólio firiem, ktoré sa podieľalo na politike v štýle “koncentračný tábor bude sýty, korporácia ostane celá”, bolo široké. Spoločnosti nielenže prosperovali z predaja vojenských zákazok nacistom (IBM, Coca-Cola, Ford, Bertelsmann), ale i využívania otrockej práce (Siemens, Kodak, Baťa), prepustenia židovských zamestnancov (Kodak, Baťa) či veľmi dobrých vzťahov s nacistami (Volkswagen, Hugo Boss, Chase Bank).

Chemicko-farmaceutická korporácia Bayer, ktorá vyrábala plyn cyklón B, používaný nacistami na vraždenie ľudí v plynových komorách, nechcela uznať, že za to, že neskrachovala vďačí židovskému vynálezcovi aspirínu, Arthurovi Eichengrunovi. To dokazuje, že samo sa organizujúci (autopoiétický) systém pomelie každého, dokonca i jeho správcov a udržiavateľov, ktorí sa mohli cítiť “byť na koni”.

Otrocký fašizmus

Takže, kde je to príslovečné prehodnotenie hodnôt a morálka pánov? Nietzsche zakladanie si na nacionalizme, pangermanizme a rasizme odmietal ako stádovitú morálku, čo dokladá aforizmus 377 z Radostnej vedy, kde jednoznačne píše:

„_[N]ejsme však zdaleka dost “němečtí”, jak se dnes slovu “německý” běžně rozumí, abychom se zastávali nacionalismu a rasové nenávisti, abychom mohli mít potěšení z národnostní prašiviny srdce a otravy krve, kvůli nimž se teď v Evropě ohraničuje, uzavírá jeden národ před druhým jako v karanténě.

… My bezdomovci jsme jakožto “moderní lidé” svou rasou a původem příliš různorodí a pomíchaní, a tudíž sotva v pokušení, abychom se účastnili onoho prolhaného rasového sebeobdivování a nemravu, jenž se dnes v Německu vystavuje jako známka německého smýšlení a jenž u národa s “historickým smyslem” působí dvojnásob falešným a neslušným dojmem.“_

Nacizmus alebo národný socializmus by sme tak ako ich kombináciu mohli z tohto pohľadu nazvať otrockou doktrínou na druhú. Ak k tomu pridáme antisemitizmus, ktorý Nietzsche považoval za plebejský, tak na tretiu. Podľa pasáže z knihy Ľudské, príliš ľudské vidíme, že Židov dokonca obdivoval za utrpenie, ktoré im spevnilo ducha a vôľu, no na druhej strane vyvolalo resentiment, pocit krivdy, a reaktívne sily typické pre malých, slabých ľudí, ktorí svoje sily nerozvíjajú, ale popierajú ich u druhých a živia sa na závisti.

Celý problém Židov jestvuje len v národných štátoch, pretože tu musí prevážiť ich energia a vyššia inteligencia, ich naakumulovaný kapitál ducha a vôle, získaný z generácie na generáciu prostredníctvom dlhého vzdelávania v utrpení, aby vzbudili hromadnú závisť a nenávisť. Preto sa v takmer všetkých súčasných národoch -v priamej úmere k miere do akej konajú nacionalisticky- rozširuje doslovná nevychovanosť brať Židov na porážku ako obetných baránkov za všetky druhy verejných a domácich ziel.“ (afor. 475)

Nietzsche síce v Genealógii morálky v súvislosti so Židmi hovorí o začiatku vzbury otrokov v morálke, kedy sa prehodnotili hodnoty mocných a zvíťazili hodnoty trpiacich, čo ďalej pokračovalo v kresťanstve, no v modernite sa morálka otrokov presadzuje v útokoch na úspešných jednotlivcov, medzi ktorými vystupujú aj Židia. Antisemitizmus a nacionalizmus sú morálkami otrokov novej doby.

Otrocká morálka potrebuje k svojmu vzniku zakaždým najprv nejaký svet naproti a mimo seba, potrebuje, povedané fyziologicky, vonkajšie podnety, aby vôbec mohla jednať, - jej akcia je od základu reakciou.“ (pojednanie 1, 10)

Veď čo motivovalo národnosocialistických voličov, ak nie resentiment voči židovskej potencii v oblasti spoločenských stykov, bohatstva, vzdelanosti? Fašisti a nacisti sú teda zo samotnej podstaty reaktívny fenomén otrockej morálky, viažúci sa na prítomnosť vonkajšieho nepriateľa (cudzinec, Žid, homosexuál). Práve tu ich môžeme dať do ostrého kontrastu s ideálom komunizmu alebo komunistickým hnutím, ktoré sa chce podieľať na tvorbe nového poriadku a pretrhnutím zväzkov so starou spoločnosťou. Nepriateľ sa v komunistickej ideológii definuje dodatočne, a to silovo/mocensky vzhľadom na afirmáciu vlastnej vôle k moci.

Teror versus tábor

K vytváraniu nových hodnôt a pánskej morálke patrí odvaha, pravdivosť a sebadôvera. Napríklad, ak chceli francúzski revoluční jakobíni nahradiť konštitučnú monarchiu republikou a rozpútali preto teror a hrôzovládu, uvedomovali si, že za akékoľvek zneužitie moci budú musieť na vlastnej koži sami znášať dôsledky. Mottom Saint-Justa preto bolo „Nikto nemôže vládnuť nevinne!“, čiže prijímali skutočnosť, že sa taktiež budú musieť zodpovedať. To je v protiklade s ospravedlňovaním a zastieraním svojich činov nejakým vyšším významom (Boh) či úlohou (rasa, národ, dejiny…). Zatiaľ čo sa stalinskí komunisti stavali do role vykonávateľov dejín, demokratičnosť jakobína Robespierra spočívala v tom, že nechával priestor moci prázdny, prijímal svoju zodpovednosť a napokon sa po strate podpory verejnosti sám stal obeťou teroru.

V kontraste s týmto postojom sa nacistický organizátor holokaustu, Adolf Eichmann, na súde za svoje zločiny obhajoval nutnosťou konať si svoju povinnosť. Eichmann tvrdil, že nie je zodpovedný, pretože jeho úloha spočívala len v plnení si rozkazov. Nietzscheho koncept vôle k moci je však charakteristický kritikou metafyzík, ktoré dávajú veciam jednoznačný význam a ako taká má preto cieľ len sama v sebe. Vôle k moci sa preto netýka žiadne konanie, ktoré je podriadené nejakému vyššiemu záujmu, ale tvorí nové samo zo seba. Ide o silu, ktorá je v každom jednotlivcovi zvlášť a jej presadzovanie je čisto individuálna záležitosť.

Ustráchaný nadčlovek

Tu sa dostávame k Nietzscheho kritike náboženstva ako určitej podobe metafyziky, niečoho, čo uprednostňuje abstraktné, duchovné “zásvetie“ pred telesným, plynúcim životom. Preferovanie niečoho iného má totiž svoj negatívny dopad na život. Fyzik Steven Weinberg tvrdil, že nato, aby dobrí ľudia robili zlé veci, potrebujete náboženstvo. Nacistickým “náboženstvom“ bola snaha vytvoriť určitého nadčloveka, ktorého vnímali biologicky ako nadradenú rasu. Ako nám už však vyplynulo z predchádzajúceho, Nietzscheho vlastná predstava o nadčloveku sa vzťahovala na schopnosť hodnotiť podľa vlastných štandardov. V Tak vravel Zarathustra dáva nadčloveka do protikladnej súvislosti s “posledným človekom”, teda pohodlnosťou, cynickosťou a nevôľou riskovať. Na tom vidieť, že tieto cnosti nadčloveka nekorešpondujú so stredostavovskou ustráchanosťou a podľahnutím masovej propagande národného socializmu.

Spomenuté sa dá dobre demonštrovať na Antikristovi. Jadrom Nietzscheho antikresťanstva bol samotný Ježiš, antihrdina potvrdzujúci pravosť “tunajšieho“ života (paragraf 29), ktorý sa vzoprel vtedajšiemu poriadku, zaplatil za to životom, no nechcel vytvoriť nový (kresťanstvo). Počas nacistického obdobia boli takýmito Ježišmi, ktorí celkom nepodľahli masovej hystérii, opantaniu ideológiou a zachovali si svetielko svedomia Nicholas Winton, Antonín Kalina či Oskar Schindler.

Darmo by sme u Nietzscheho hľadali aj súčasný európsky xenofóbny strach z islamu. V spomenutej knižke píše, že kresťanstvo krížovými výpravami, ktoré nazýva „vyššie pirátstvo, nič viac“, pošliapalo pokrokovú kultúru islamu, pretože bola vznešená, čo kresťanstvo nemá rado (paragraf 60).

Žena sa vždy spolčovala s úpadkom” (Vôľa k moci, par. 864)

Môžeme uznať, že jedna vec, ktorú nacisti správne pripísali Nietzschemu bol jeho feudalistický pohľad na postavenie ženy v spoločnosti. Ak však chceme byť v rámci nacistickej ideológie prísni, musíme sa pozastaviť nad faktom, že skomolenie Nietzscheho filozofie v prospech nacistov umožnila práve jeho sestra. Ako teda mohli v režime, kde je ženám odňatá všetka zodpovednosť a ich spoločenská rola obmedzená len na výchovávanie a domácnosť, dovoliť tomuto pohlaviu byť sprostredkovateľkou pozostalosti svojho brata Friedricha, ktorá z jeho spisov vyberala pasáže, dopĺňala texty a domýšľala si ich nadpisy?

Text vyšiel na Nezávislí