Článek

Peter Takáč  Vymaniť sa z európskeho nihilizmu (Politika pravdy Alaina Badioua)

O autorovi

Peter Takáč, slovenský levicový filozof, publicista a překladatel. Zabývá se problematikou ideologie, mj. např. Slavojem Žižekem. Je autorem monografií Žižek a tí druhí. Ideológia v postideologickej dobe (2023) a Už len nejaké MY nás môže zachrániť. Eseje o marxizme a marxistoch (2024). Spoluorganizuje přednášky a diskuse na sociální a ekologická témata

Anotace

Článek Petera Takáče se zabývá specifickým přínosem myšlení Alaina Badioua pro současnou situaci Evropy. Badiouovo pojetí pravdy umožňuje problematizovat pojetí politiky, jejíž nejzazším horizontem je parlamentní demokracie a které dlouhodobě nedokáže odolávat jevům jako je nacionalismus a rasismus.

Ak bol Boh od Descarta metafyzickým garantom pravdy, čo ostalo človeku po jeho smrti (príp. po uvedomení, že bol mŕtvy už dávno. Pre človeka zákona a ľudských práv sa Boh scvrkol už len na garanta dobyvačného humanizmu, žehnajúceho humanitárnym vojakom zaneprázdneným bombardovaním a napádaním barbarských krajín (1;167). Francúzska filozofia sa toto prázdne miesto na jednej strane (v podobe Sartrovho radikálneho humanizmu) snažila zaplniť otvoreným projektom, ktorým sa človek konečne stáva sám sebou (1;169-170). Druhá veľká hypotéza vypracovaná Foucaultom, idúca v šľapajách Nietzscheho, postupuje myslením samotného priestoru prázdnoty, ktorý ostal po vytratení sa človeka (1;171). Koncept radikálneho anti-humanizmu totiž upodozrieva prvú, antropologickú orientáciu filozofie zo zotrvávania pri pojme človek, ktorý ako svoj rámec nutne predpokladá teológiu, ba náboženstvo (1;172). Dominantná ideológia 21. storočia sa voči týmto nekončiacim programom hľadajúcim vlastné absolútno stavia odmietavo. Človeka nevidí ako projekt budúcnosti (rozpracovaný Sartrom), ani ako stratený fragment minulosti (Foucault), ale výlučne len v prítomnosti (1;175). Pre Alaina Badioua je potom tým jediným, čo ostalo po živote bez ideí ľudský živočích (1;177), redukovaný na tupé obstarávanie statkov.

Napokon už Jean-Paul Sartre povedal, že sa človek bez komunizmu, teda projektu určitej integrálnej rovnosti, stáva živočíšnym druhom o nič zaujímavejším ako mravce či prasce. Podobný obraz nám dáva i dnešná politika, v ktorej sa jedincovi pomáha len v prípade, že je mučený, mrzačený, vyhladovaný, alebo zabíjaný. Pristupuje sa k nemu ako k poľutovaniahodnému zvieraťu (1;175), ktorého život je v rukách druhých, ako nesamostatný a nerovnocenný. Proklamovaná nemeniteľnosť súčasnej situácie je stavaná do roviny akéhosi udržania prírodnej rovnováhy, v ktorej sa všetko deje podľa prirodzených zákonov, a kde si -v duchu určitého neoaristoteliánstva- musíme nájsť svoje miesto medzi, nanešťastie, nutne tu žijúcimi milionármi a bezpočtom chudobných, akoby šlo o  ohľaduplnosť voči rovnováhe medzi ježmi a slimákmi (1;177).

Charakteristickou črtou dnešnej etiky je nemožnosť pomenovať či usilovať o vyššie Dobro. Ostáva nám tak len kombinácia rezignácie tvárou v tvár nevyhnutnosti (tomu, čo sa deje), s negatívnou, ak nie rovno deštruktívnou, vôľou. Tieto prejavy vôle ľudstva k ničote nazýval Nietzsche nihilizmom. Moderným menom tejto nutnosti je ekonomika, či ekonomická objektivita, na ktorej naše parlamentné režimy organizujú subjektivitu a verejnú mienku, a dopredu ich zaväzujú podpísať všetko, čo sa k nim viaže (2;30-31). Podľa Badioua politika dnes “nepozostáva z nastavenia si cieľov inšpirovaných nejakými princípmi a vynachádzaním nových prostriedkov na ich dosiahnutie. Pozostáva z premeny dejiska ekonomiky na objekt otupeného (i keď očividne nestabilného) verejného konsenzu.” (2;31) Nezamestnanosť, anarchia výroby, nerovnosti, úplná degradácia manuálnej práce, stíhanie cudzincov – to všetko má pasovať ako súčasť falošného konsenzu, ktorý je tak nemeniteľný ako počasie (2;31).

Dopady takejto situácie sa prenášajú aj do oficiálneho, liberálneho etického postoja k druhým ľuďom, kde sa proklamuje rešpekt voči inakosti a odlišnosti. No tak, ako z psychoanalýzy vieme, že sa “Ego” vytvára identifikáciou s druhým prostredníctom narcizmu s agresivity (2;21), predpokladá súčasná tolerancia voči Inému (Lévinas) pravidlo ostať na fudamentálnej rovine rovnaký (ako “ja”). Každá situácia je totiž započítaná do určitého stavu, ktorý Ranci?re nazýva políciou (3;116), stanovujúceho jej pozíciu v danej symbolickej štruktúre. Stav je teda re-prezentáciou situácie (3;143-4) v podobnom zmysle, asi ako štát zastupuje obyvateľov určitého územia. Moc tohto stavu (štátu) však jednotlivca, resp. to, čo má zastupovať vždy presahuje (3;144), teda utláča, pretože ho integruje do existujúcich, no nedobrovoľných štruktúr stavu. Zároveň sa moc usiluje zahaliť trhlinu situácie - teda to, čo do nej nezapadá. Udalosť, ústredný Badiouov pojem, predstavuje odhalenie tejto trhliny, ktorou si politický proces vytvára a udržiava odstup od stavu-štátu (3;119).

Podľa Badioua nás kolaps socialistických štátov poučil o tom, že cesta egalitárnej politiky neprechádza cez štátnu moc, že politika je vecou imanentného subjektívneho určenia, ale tiež axiómom, východiskom kolektívneho (3; 104). Štáty v tomto zmysle predstavujú iba fikciu spravodlivosti. V poslednej dobe sa dosť kritiky ušlo i maoistickým masám a leninistickej strane. Masy sú tradične považované za nekontrolovateľné entity, vystavené pochabosti, modlárstvu a krutosti, skĺzavajúce k odmietnutiu a rozpusteniu (3;68). Strana zas predstavuje vládu maloburžoáznych byrokratov, splývajúcich so štátom fungujúcim byrokratickou mašinériou, ktorá je brutálna a nemotorná (3;69). Je to teda koniec politiky? V prvom rade treba povedať, že sám Lenin mal stranu vo veľmi malej úcte a neváhal uvažovať o vystúpení z nej. Skutočnosť, že ju považoval za historický výmysel svedčí o nutnosti podriaďovať organizačné úvahy politike a nikdy nie naopak (3;75). Masy zas predstavujú signifikant extrémnej, nesprostredkovanej partikularity a ich politika sa dotýka vedomia ľudí priamo v jeho procese. To stojí v protiklade k buržoáznej administratíve, zaoberajúcej sa nejako zadelenými a sprostredkovanými časťami, fungujúcimi na základe moci a štátu. Skutočná politika tak stavia homogénne prepojenú mnohosť ľudských vedomí proti heterogénnemu zriadeniu stavu-štátu, ktorý má zabrániť ich objavovaniu sa (3;77).

Filozofia má už od Platóna poslanie preskúmať všetko konsenzuálne. Badiou preto zacieľuje na demokratický parlamentarizmus, pričom berie do úvahy Leninovo trvanie na začlenení demokracie medzi formy štátu (podobne sa to deje v gréckej filozofii). Keďže si idea politiky a beztriednej spoločnosti žiada odumretie štátu, mala by sem celkom zrejme patriť aj jeho demokratická forma (3;79). Napokon, Marxova egalitárna spoločnosť voľného združenia všestranných pracujúcich nie je riadená statusovými, sociálnymi či technickými špecializáciami, ale spoločným obstarávaním potrieb (3;80). Z demokracie však vyplýva regulácia politiky na základe komunitárnych predikátov, takže všetky pomenovania v zmysle rasových, sexuálnych charakteristík, alebo v zmysle hierarchie či sociálneho statusu narúšajú spojenie medzi politikou a demokraciou. Slová ako Francúz, imigrant, žid automaticky vzťahujú politiku k štátu, teda ne-egalitárnemu vynálezu ľudských bytostí (3;94).

Spôsob ako prekročiť tieto obmedzenia je založiť čosi nové. Samotná deštrukcia, ktorú vidíme u teroristov, totiž nestačí a sama o sebe ohlasuje iba neschopnosť oddeliť sa od daného stavu. Egalitárna logika začína ako odstúpenie a zviditeľnenie fungovania stavu. Ustúpenie od stavu ukazuje jeho presah nad rámec púhej reprezentácie a zároveň dáva možnosť objasniť, uchopiť a prekonať výkon moci, na ktorej funguje (3;149-150). Všade, kde sa objaví autentická politická udalosť, odhaľuje sa stav a jeho miera. Dovtedy sú ľudia rukojemníkmi nepomenovateľnej chyby. Politika je v tomto zmysle oslobodením sa z bytia nezmernej situácie. Sloboda znamená odstúpenie od zdanlivo všadeprítomnej moci stavu-štátu a stanovením kolektívnej miery pre jej exces (3;145).

Z tohto pohľadu môže mať Zlo tri podoby: napodobenie, zradu a katastrofu. Simulakrum, alebo napodobenie udalosti vidíme napríklad pri národno-socialistickej revolúcii, ktorá si vzala názvy “revolúcia” a “socializmus” z veľkých moderných politických udalostí, akými boli Veľká francúzska a Boľševická revolúcia. Prevzala tiež mnoho ich charakteristík: vysporiadanie sa so starým poriadkom, podpora masových zhromaždení, diktátorský typ štátu, pátos pre určité rozhodnutie, velebenie robotníkov atď. (2;72) Vernosť simulakru však neusmerňuje svoj zlom so situáciou prostredníctvom univerzality trhliny, resp. niečoho, čo ruší všetky rozdiely stanovené stavom, ale uzatvorenou partikularitou určitého abstraktného súboru (“Nemci”, “Árijci”) (2;74). Nacisti sa trhline stavu vyhýbajú a postupujú nekonečným vytváraním svojho súboru. Zatiaľ čo udalosť volá ľudského živočícha prekročiť dané a pritakať nesmrteľnosti, čiže rozhodnutiu pre nový spôsob bytia (2;40-1), pseudo-udalosť nedospieva k novosti, ale obracia sa k druhým v podobe smrti a podriadenia sa služiť (napríklad spomínanej) Nemeckej substancii (2;74).

Formou Zla voči vernosti Udalosti je zrada. Lacan vyjadril konzistentnú etiku vernosti frázou “nevzdaj sa svojej túžby”. Imperatívom zotrvať v tom, čo prekračuje zotrvávanie v danom, skrátka zotrvanie v zlome, vyjadrované aj paradoxom uchopiť to, čím sme boli sami uchopení (2;47). Takéto momenty krízy vernosti sú známe viacerým procedúram pravdy: neistota milujúceho, odradenie vedca pokračovať v bádaní, skleslosť politického radikála, či tvorivá sterilnosť umelca (2;78). Problém zotrvať v Pravde je o to ťažší, že jej skúsenosť nie je zdeliteľná druhým, pretože komunikácia predpokladá pojmy a významy zasadené v stave situácie. Po zrade, ktorá nasleduje krízu vernosti Pravde, ostáva subjektu len návrat k obstarávaniu statkov a nasledovanie všeobecnej mienky (2;80).

Posledným ohrozením Pravdy je snaha absolutizovať ju a vztiahnuť na všetko. Jednotlivé elementy situácie sú vzhľadom na pravdu identifikované odlišne, a to aj v prípade, že ide o celkom banálne jazykové spojenia. Vezmime si len to príslovečné “Milujem ťa” milencov, odlišujúce sa od bežného jazyka asi tak, ako básne, či politika od žurnalistiky a každodenného žargónu (2;82). Napriek tomu ale jestvujú veci, ktoré musia ostať nepomenovateľné, pretože ani proces pravdy nemá moc pomenovať všetky elementy situácie. V prípade lásky ide o sexuálnu slasť (jouissance), v matematike bezospornosť a napokon pri politike o kolektivitu ako takú, pretože jej podobu nie je nikdy možné určiť úplne. A práve z tohto dôvodu skončili snahy nacizmu či socializmu ohraničiť kolektivitu katastrofou (2;86).

Zdroje

1 Badiou, Alain: The Century. Cambridge, Polity Press 2007

2 Badiou, Alain: Ethics. London – New York, Verso 2001

3 Badiou, Alain: Metapolitics. London – New York, Verso 2005

Vyšlo na blogu Nezávislí