Článek

Peter Takáč  Žižek pre bezradných

Stáhnout jako PDF

O autorovi

Peter Takáč, slovenský levicový filozof, publicista a překladatel. Zabývá se problematikou ideologie, mj. např. Slavojem Žižekem. Publikoval ve “Středoevropském magazínu pro kulturu a politiku” Political Critique (anglická mutace polské Krytyky politycznej) nebo ve slovenském Novém slovu. V současnosti píše pro deník Pravda a pro kulturně-společenský blog Pole. Spoluorganizuje přednášky a diskuse na sociální a ekologická témata s názvem: Debaty o (ľudskej) spoločnosti.

Anotace

Peter Takáč podává kritickou reflexi současného stavu levice, která se podle něj vyčerpala. Ideologie nacionalismu, neoliberalismu a sociální demokracie pouze konzervují danou situaci, autentická levicová politika má vykročit za horizont zmíněných ideologií a radikálně změnit politickou představivost.

Ešte prekvapivejšia ako Žižekova mediálna popularita, je kritika zo strany ľavice, nedbalo a vulgárne redukujúcej jeho pôsobenie na akési reči. Takýto prístup symptomaticky svedčí o celkovej pokleslosti úrovne ľavice neschopnej prijať stroskotanie socialistického projektu a bezradnosť súčasnej situácie. Len si spomeňme na Barthesov sarkastický opis vzťahu malomeštiactva k intelektuálom: „nerozumiem, teda autor je hlupák“. Nielenže boli klasici ako Marx, Bakunin, Lenin, Trockij, Gramsci, Negri, či Guevara intelektuáli ako remeň, ale bez ich teoretického uchopenia situácie, by sme tápali dodnes. To, že treba “niečo robiť” vie každý, akurát je problém v tom, čo. A práve tu dnes nastupuje i Žižek. Ako totiž vieme, mnohí ľudia hádžu flintu do žita ešte predtým, ako z nej vôbec vystrelili, kým ostatní sa zmôžu akurát tak na jeden výstrel. Nebude to preto, že nevidia zmysel pokračovať v tom? Ako by ho aj mohli vidieť, ak im zmysel chýba?

Napriek kritike a skompromitovaniu sa ideológií nacionalizmu, neoliberalizmu, sociálnej demokracie (u nás stelesnených v menách Mečiara, Slotu, Dzurindu, Mikloša, Fica, a pod.) dnešná podoba systému nepotrebuje, aby občan niečomu skutočne veril. Pokračuje ďalej, akoby sa vôbec nič nestalo, ako keď vám v robote po dvadsiatykrát nedodržia slovo, no napriek tomu sa do nej ráno znova vyberiete. Ideológia už nepredstavuje ideu, ku ktorej máme vzhliadať, pretože medzitým sedimentovala na zem. Alebo inak: nie je ani tak v hlavách ľudí, ako, takpovediac, v ich nohách. (U Marxa to vidieť pri prechode od ideológie v Nemeckej ideológii k tovarovému fetišizmu v Kapitále.) A práve to mal na mysli Walter Benjamin ak kapitalizmus nazval kultovým náboženstvom bez dogmy: stal sa vierou, ktorú praktizujeme zo zotrvačnosti, nie vierou, na ktorú sa sústreďujeme, rozoberáme ju, premýšľame o nej. I prieskumy obyvateľstva ohľadom vierovyznania potvrdzujú, že veriaci sa s náboženstvom identifikujú svojím chodením do kostola, odriekaním modlitieb, kľakaním, žmolením rúženca. Ak by mali vyjadriť, či o „viere“ pochybujú, alebo či naozaj veria, že pred dvetisíc rokmi chodil po Zemi potomok Boha, nastúpil by skepticizmus. V kapitalizmus neveríme v zmysle jeho výhod, ale preto, že je tu, že kamkoľvek sa pohneme, žijeme ho. Preto to slovné spojenie „živá viera“, ktoré vlastne znamená svoj opak – mŕtva viera: “v súkromí si rob a mysli čo chceš, hlavne nám zostaň oddaný a prispievaj”.

Viera je teda niečo nereflektované, určitý naučený psychický automatizmus. Napokon nezabúdajme, že Žižek vychádza z Lacana inšpirovaného okrem Freuda i surrealistami. V surrealizme za tvorivú metódu platí dávať na papier/plátno/filmový pás bez rozmýšľania všetko, čo nám napadne a tak prekabátiť policajta vedomia. Takto sa, “žiaľ“, nedostaneme k nejakému pevnému jadru nášho ja, ale tomu, čo je v nás už dlhšie, čomu neprikladáme význam, no napriek tomu to tu je, a berieme to ako samozrejmosť. Naše telesné zdravie stojí na zložitých sústavách pohybu, dýchania, trávenia, krvného obehu, ktorých priebeh nemôžeme a nevieme sledovať, no stávame sa ich vedomí vtedy, ak nefungujú. Na to, aby sme začali brať do úvahy kapitalizmus, potrebujeme si ho uvedomiť, teda verbalizovať, opísať a poukázať na jeho fungovanie. Podnetov a poukazov na svoje (ne)fungovanie nám dáva veľa. Je preto dôležité, o akých témach sa hovorí, ako sa pristupuje k problémom, ako sa pomenúvajú, do akých súvislostí sa dávajú. Skrátka, reflektovať, aký dopad a pôsobenie na okolie má samotný korpus systému, ktorý žijeme, no neberieme do úvahy. Z toho dôvodu Žižek provokujúco obracia Marxovu 11. tézu, že namiesto menenia sveta, sa treba vrátiť k jeho interpretácii, čím chce upozorniť na to, že sám kapitalizmus je neodôvodneným konaním, nezmyselnou revolúciou, a neustálou zmenou bez nejakého smeru. Alebo ako Žižek hovorí stručne: prvoradou úlohou ľavice nie je konať, ale myslieť. 

Záujem ľavice sa v minulosti orientoval na štúdium iných kultúr, ktoré nepovažovala za menej- ale rovnocenné, z čoho vyplývalo, že sociálny život môže vyzerať rôzne, rovnako ako jeho ciele a výhody. Dnes je však kapitalizmus všade a kultúrne štúdiá neponúkajú lepšiu predstavu o tom, že iný svet je možný. Preto na udržanie pozície filozofického materializmu už nestačí historické, či kultúrne hľadisko, potrebujeme hlbšiu teóriu fungovania ľudského vedomia. V rámci Žižekovho prínosu ňou je štrukturálna psychoanalýza pracujúca okolo pojmov nevedomej praxe a slasti. Samotná prax, teda život v systéme ponúka subjektu určitú slasť, čím si zabezpečuje i jeho servilnosť. Liberálne-demokratický kapitalizmus (trh a voľby) nevytvára priamu podriadenosť subjektu, ale zapája ho prostredníctvom jeho potrieb, ktoré spodobuje do pestrej škály ponúkaných tovarov. Takéto opakované úkony sa stávajú automatickými, no nikdy nie celkom naplnenými a ukončenými. Ako náhle však reflektujeme časť svojej nevedomej viery, uvedomujeme si jej nezmyselnosť. Ako inak, ak nie dlhodobým zvykom, dokážeme veriť tomu, že peniaze -tie dokrčené papieriky- majú hodnotu, ktorá nás zbaví práce a pridá nám čokoľvek chceme? Prípadne, ako je možné, že chodievame voliť napriek tomu, že sa dozvedáme a sami kritizujeme to, ako vlastne vždy vyhrávajú záujmy tých najbohatších, akoby to ani nebola demokracia? Pokiaľ totiž ide o niečo, čo SA robí, je to normálne a “netreba“ sa nad tým pozastavovať.

Tu vidíme paralelu s protichodnými odpoveďami veriacich vo chvíli, ak sa ich opýtame na konkrétne články ich viery v konfrontácii so súčasným kontextom. Viera utilitárnych egoistov sa tu prelína s vierou náboženských fundamentalistov. Problém spočíva v tom, že vždy stojíme na určitej pozícii, ktorej pozadie nám ostáva skryté; no ak ju zmeníme, ostane neviditeľné čosi iné. Náš pohľad totiž pripúšťa vždy len určitú perspektívu vymedzenú a stanovenú opozičnými možnosťami, určovanými daným systémom. Môžem sa síce zamerať na defekty demokracie, no neuvedomelé a tým pádom nereflektované ostanú peniaze a trh; prípadne sa zameriam na ne, no tým pádom si udržím vieru v demokratické mechanizmy. Napríklad aj v tejto chvíli, pri písaní či čítaní tohto textu, neuvedomele uplatňujeme vieru v slobodu slova, výberu a kritiky. Avšak, keď sa sústredíme na obmedzenia tohto textu, ktorým je Váš voľný čas, autorovo zázemie a priestor písať ho, vyvstanú reálne obmedzenia a všetko je inak. Obdobne sa to má vo všeobecnosti s ekonomikou a politikou. Ani jedno nemá prevahu nad tým druhým, ale dôraz na jednu sféru - či ňou je premena spoločnosti, alebo jej obmedzenia (aplikovateľné na obidve sféry) - dáva do pozadia, marginalizuje alebo celkom ignoruje tú druhú. Premena systému si teda žiada nielen politickú vôľu, ale i ekonomický tlak, a naopak, ekonomický tlak nie je ničím bez politickej vôle. Takisto, ako nemožno hovoriť o novom systéme, ak nemá ekonomické ukotvenie.

Inšpirované rozhovorom s Petrom Novákom, za čo mu patrí moja vďaka.