Článek

Peter Takáč  Problém imigrace a zápas o charakter sociálneho konfliktu

Stáhnout jako PDF

O autorovi

Peter Takáč, slovenský levicový filozof, publicista a překladatel. Zabývá se problematikou ideologie, mj. např. Slavojem Žižekem. Publikoval ve “Středoevropském magazínu pro kulturu a politiku” Political Critique (anglická mutace polské Krytyky politycznej) nebo ve slovenském Novém slovu. V současnosti píše pro deník Pravda a pro kulturně-společenský blog Pole. Spoluorganizuje přednášky a diskuse na sociální a ekologická témata s názvem: Debaty o (ľudskej) spoločnosti.

Anotace

Peter Takáč se zamýšlí nad mediálním obrazem migrační krize. Představy o “záplavě” imigrantů slouží k vyvolání pocitu ohrožení, stejně jako tlak na veřejnost, aby vnímala kvóty EU jako “sociální experiment”. Podobné představy spíše zakrývají fakt, že na občanech zemí středovýchodní evropy byl proveden nepříliš povedený neoliberální experiment.

Pri predstave o zaplavení Slovenska vlnami Maďarov, Rómov, Arabov, prisťahovalcov je zaujímavá jedna vec. Ak k nim konečne dôjde, budeme opäť tam, kde sme vždy boli - v multikultúrnej spoločnosti. Ľudskej predstavivosti sa medze nekladú, takže vôbec neprekáža, že  jedna nočná mora odporuje druhej a tretej: Záplava Maďarmi, nemôže byť záplavou Rómami, islamizácia odporuje sionistickej nadvláde, atď. Možno práve pre túto rozporuplnú iracionalitu je cudzinec v hororoch zobrazovaný neurčito, napríklad ako Votrelec vo filme Ridleyho Scotta, teda ako neforemný tvor, ktorému z úst kvapká kyselina. Každý jedinec si tak doňho môže premietnuť svoj individuálny strach, pričom ostáva zachovaná schopnosť cudzinca rozleptávať normálny chod života. Ľudová predstavivosť kedysi vkladala svoje fantáziu do strašidelných príbehov o čarodejniciach a duchoch, dnes organizátora ľudovej fantázie preberá kino. Značne rozšírené a obľúbené sú filmy o zombie. To, čo majú v rôznych dejoch spoločné je, že sa pohybujú pomaly, akoby sa ich netýkal všadeprítomný zhon a snaha vyžmýkať z každej minúty nejaký zisk; majú zanedbaný zovňajšok, akoby nevedeli, že predáva forma, nie obsah; a poháňa ich energia živého mäsa a mozgu, ktoré sa snažia vysať svojim obetiam. Tieto znaky sedia na opis skupiny ľudí ocitajúcich sa v stave neproduktivity, resp. na nezamestnanosť ako takú, dýchajúcu pracujúcej populácii na krk. V dobe všeobecného strašenia klesajúcou natalitou a starnutím obyvateľstva sa v pozícii tzv. nemŕtvych, ako ich nazval režisér prelomového filmu s touto tematikou George Romero, ocitajú dôchodcovia, ktorí sa už nepodieľajú na budovaní lepšieho kapitalizmu, no stále žijú a je potrebné, aby sa o nich postarala spoločnosť. Na základe mediálnej ostrakizácie dôchodcov ako tých, ktorí volia nezodpovedne, pretože inklinujú k sociálne solidárnym stranám, takže by sa nemali podieľať na chode spoločnosti, vidieť, že sa im pomoci a pochopenia zo strany ostatných dostáva len s nevôľou.

Pocity ohrozenia sa zrkadlia v obľúbenosti takýchto žánrov. Katastrofické filmy, trháky o vírusovom ohrození, či neznámom nebezpečí testujú a formujú fantáziu divákov. Tí bezmocne čelia televíznym správam z celého sveta o šírení exotických chorôb, ničivých prírodných živloch, neoverených genetických modifikáciách, či zabudnutých predpovediach starobylého mayského kalendára o blížiacom sa konci sveta. Keďže fantázia nepracuje len v spánku, a na potenciálne hrozby máme dopredu zarobené, môžu sa politici oprieť o rôzne strachy – zdravie, bezpečnosť, hodnoty, či, aktuálne, cudzincov. Politici ako reprezentanti vlády ľudu v takom prípade veľmi dobre vedia čo a prečo svojim voličom hovoria. Predseda vlády, reprezentant reprezentantov alebo ich Pán-signifikant, otvoril tému imigrácie na Slovensku negatívnym stanoviskom, čím vo verejnosti povzbudil odmietavé postoje. Jednoducho vyslal signál legitimizácie xenofóbie a potom už len čakal na odozvu. Ešte o čosi horšie sa predviedol maďarský premiér Viktor Orbán, ktorý našiel financie na to, aby občanom rozoslal anketové otázky sugerujúce sprísnenie imigračných zákonov. Na rôznych koncertoch, prevažne však tých hip-hopových, býva v rámci zábavy a zapojenia fanúšikov do programu obľúbená práca s publikom. Interpret napríklad prítomných vyzve, aby po jeho zvolaní „Héj!”, odpovedali svojim “Hóu!” V rámci riešenia problému utečencov z bojových zón predviedli Fico s Orbánom či Zemanom obdivuhodnú prácu s publikom. Mali by sme si preto všímať, v akých témach a momentoch je ľud zapájaný do rozhodovania. Pri témach zvýšenia minimálnej mzdy, zvýšenia dôchodkov, či existencie ambulancie pre predčasne narodené deti je verejnosť z debaty vopred vylúčená ako nekompetentná, no obmedzenie ľudských práv tých, ktorí sú nejakým spôsobom v menšine, takže nedokážu vyslať dostatočný signál na svoju obranu, robia rôzni politickí aktéri stále reálnejším.

Namiesto toho, aby vytvárali politický priestor pre reálnu, ekonomickú participáciu občanov na moci sa stávajú nástrojmi depolitizácie, nebezpečne otvárajú zakázané témy, aby tak nemuseli čeliť otázke charakteru systému a nerovnováhe moci. Od začiatku krízy sa politika nevenovala riešeniu faktu, že 1% najbohatších dnes vlastní 50% svetového bohatstva. V nenávidených Spojených štátoch horných 20% vlastní 85% všetkého bohatstva, pričom 95% pokrízových ziskov šlo k najbohatšiemu 1%, zatiaľ čo ostatných 90% obyvateľstva ekonomicky pokleslo. Namiesto toho, aby sa rozlišovalo medzi extrabohatými a upadajúcou a trpiacou väčšinou vnútri každého štátu, sú štáty a národy vnímané ako homogénne celky. Namiesto nadväzovania a budovania solidarity medzi sebou prejavujú utláčané skupiny perverznú empatiu s vládnucou triedou, akoby boli jej súčasťou. Ako možno zvrátiť rovnováhu síl ak sa udržiava rovnaké nastavenie ekonomických vzťahov? Komik Russell Brand populistovi Nigelovi Faragovi vysvetlil, že to, čo zneužíva naše prostriedky, kradne nám prácu, berie bývanie, či neplatí dane, nie sú jeho imigračné strašiaky, ale ekonomická elita, ktorej je Farage členom. Takí ako on sú pešiakmi v hre, ktorých úlohou je odvrátiť pozornosť od skutočných problémov. Môže to znieť ako konšpirácia, či nepodložené tvrdenie, lenže faktom je, že bohatí si vyberajú strany, ktoré im zabezpečia zisky a  zachovajú status quo. V Čechách napríklad zistili, že tretina verejných zákazok ide sponzorom politických strán. Medzi sponzorov patria tiež firmy z daňových rajov, či také, ktoré postrádajú sídlo a zamestnancov. Je pomerne známe, že na Slovensku sa za Dzurindovej vlády darilo Jaroslavovi Haščákovi, za Ficovej Jurajovi Širokému, avšak aj Miroslavovi Beličkovi za extrémistu Kotlebu. A práve v tomto sa fatálne mýlia paranoickí konšpirátori, keď spájajú boj proti mocipánom so skupinami, ktoré odvádzajú pozornosť od distribúcie bohatstva.

Aká reálna je teda „hrozba“ imigrácie? Za posledné dva roky prišlo do Európy takmer štvrť milióna ľudí, čo je 0.05 percenta jej celkového obyvateľstva. Turecko zvládlo 1.7 milióna utečencov, a to napriek problémom, ktoré majú; Libanon poňal viac než milión, čo je štvrtina jeho populácie; Francúzsko pred tridsiatimi rokmi prijalo naraz 100 000 Kambodžanov a Vietnamcov. V súvislosti so Slovenskom sa uvažuje o 700 utečencoch, no už to je dôvod na paniku najvyššieho stupňa, takže dokonca i sociálno-demokratický poslanec Ľuboš Blaha hovorí o nezmysle a poukazuje na pokrytectvo Európskej únie. Pri takomto nízkom počte ľudí, ktorí si žiadajú trochu solidarity, a za ktorých dostane štát ešte aj zaplatené, je vyhováranie sa na imperializmus od sociálnej demokracie naozaj nezmyselné a pokrytecké. Pri otázkach prijatia imigrantov, ale napr. i otázkach zväzkov homosexuálov (Dánsko prijalo zväzky gayov a lesbičiek už v roku 1989), sa verejnosť vníma ako obeť akýchsi neoskúšaných sociálnych experimentov, no ekonomické neoliberálne experimenty, ktoré znížili jej životnú úroveň a zničili sieť sociálnej ochrany, prijíma bez okolkov. Pre mladé generácie je preto stále ťažšie dosiahnuť životnú úroveň svojich rodičov či starých rodičov. Strach o nedostatočný zárobok či nájdenie si práce sa prejavuje aj v krajinách, ktoré majú s imigráciou dlhodobú skúsenosť. Anglická mládež tento svoj strach premieta do cudzincov, ktorí v skutočnosti tvoria len 13%, pričom moslimovia predstavujú 5% populácie. Hilary Pilkingtonová z Manchesterskej univerzity tvrdí, že ak nebudú mať mladí optimistické vyhliadky do budúcnosti, budú sociálne a politické dôsledky tohto stavu ďalekosiahle. Preto by sme mali podnecovať schopnosť kritického myslenia, ktoré dokáže vzdorovať nepresným informáciám a vybudovať si odolnosť voči potenciálne škodlivým postojom. Moc a peniaze niečo zmeniť sú tam hore, nie u zabudnutých úbožiakov zúfalo hľadajúcich lepší život. Tam treba hľadať spôsob, ako niečo zmeniť, inak ostaneme obeťami vydierateľnými strachom, ktorým sme zasypávaní.

Odkazy

Ambulancie pre predčasne narodené deti sa rušia, rodičia a lekári sa búria. In: pravda.sk

Fico principiálne odmieta politiku kvót pri migrantoch. In: sme.sk

Plagáty si strieľajú z Orbána. In: pravda.sk

Miloš Zeman odmietol kvóty EÚ na prerozdeľovanie utečencov. In: teraz.sk

Jay, Paul: From Ferguson to Baltimore and Beyond. The Left Forum. In: YouTube

BBC Question Time, 12.11.2014. In: YouTube

Sponzoři politických stran získávají třetinu veřejných zakázek. In: novinky.cz

Pravda o imigraci. In: altpress.cz

Blaha, Ľuboš: O kvótach, karme a západnom pokrytectve. In: noveslovo.sk

Dánsko bylo před 25 lety první zemí, která vyšla vstříc LGBT komunitě. In: romea.cz 

Schweiger, Christian: Mladá generácia sa už nebude mať lepšie ako jej rodičia. In: pravda.sk

Racist and anti-immigration views held by children revealed in schools study. In: theguardian.com