Článek

Peter Takáč  Zabudnúť na Althussera?

Stáhnout jako PDF

O autorovi

Peter Takáč, slovenský levicový filozof, publicista a překladatel. Zabývá se problematikou ideologie, mj. např. Slavojem Žižekem. Publikoval ve “Středoevropském magazínu pro kulturu a politiku” Political Critique (anglická mutace polské Krytyky politycznej) nebo ve slovenském Novém slovu. V současnosti píše pro deník Pravda a pro kulturně-společenský blog Pole. Spoluorganizuje přednášky a diskuse na sociální a ekologická témata s názvem: Debaty o (ľudskej) spoločnosti.

16. októbra ubehlo 101 rokov od narodenia francúzskeho filozofa Louisa Althussera, ktorý sa v polovici 20. storočia snažil zachrániť Marxa od jeho stalinistickej deviácie.

Hľadanie predchodcov

Krstné meno dala Althusserovi matka po osobe, ktorú nesmierne milovala. Keďže však Louis starší zahynul vo vojne pri Verdune, dostal meno po mŕtvom. Ako dieťa mal preto Althusser pocit, že to nebol on, na koho sa matka pozerá a koho miluje. Síce bol objektom jej túžby, no tá chcela, aby bol ako ten, s ktorým sa zasnúbila: nevinný, cnostný, s čistým intelektom a literárnou kariérou. Od malička sa mu zdalo, že nemá žiadne vlastné ja, že neexistuje sám pre seba. Žiadalo sa od neho, aby sa stal svojim vlastným otcom - predchodcom toho, kto ho počal.

Niečo podobné sa mal Althusser vo svojom profesionálnom živote filozofa podujať spraviť s Marxom. Byť otcom otca zakladateľa komunistického hnutia, teda poukázať na prehliadnuté alebo opomenuté pasáže jeho diela, ktoré by ho umožnili správne pochopiť. Marx, Freud a Nietzsche, traja osamelí velikáni 19. storočia, boli takýmito mysliteľmi bez predchodcov. Boli to teoretické siroty bez právoplatného otca, ktoré svojim dielom narúšali dovtedajšie zvyky, princípy, dobovú morálku a dobrú výchovu, za čo museli zaplatiť výlúčením, odsúdením a urážkami. V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch 20. storočia sa Michel Foucault inšpiroval Nietzscheho postrehom, že posledným určujúcim kritériom vecí nie je morálka, ale moc a Jacques Lacan ohlásil návrat k Freudovi, u ktorého nevedomie nie je len skladiskom iracionálnych vášní, ale aj významov. Althusser sa zahĺbil do nového čítania Marxa. Ten podľa neho objavil celý kontinent novej vedy známej ako historický materializmus, no na to, aby sa zdôraznil jej význam ju bolo potrebné očistiť od niektorých dobových vplyvov, ktoré prevzal.

Kauzality

Doslovné chápanie textov plietlo hlavy aj Marxovým nasledovníkom. V snahe ostať verní odkazu svojho majstra ho mnohí duchovní dediči čítali ako biblického proroka predpovedajúceho posledný súd. A treba povedať, že im nato nechal dostatok zámienok. Napríklad, v závere prvého zväzku Kapitálu sugeruje dojem, že akumulácia kapitálu dospeje do takej miery, až sa stane prekážkou tomuto výrobnému spôsobu, takže „odbije posledná hodina kapitalistického súkromného vlastníctva“. Jednoducho, kapitalizmus raz nutne skončí.

Podľa Althussera môžu z takto vnímanej marxistickej histórie, ktorá splošťuje všetky aspekty spoločnosti na ekonomickú základňu, vyplývať len dva závery: buď fatalizmus, kedy sa spoliehame na sily (ekonomiky), ktoré nás presahujú a nám neostáva iné než počkať „nech sa deje vôľa Božia“; alebo voluntarizmus, teda postoj, že úplne všetko je, naopak, v našich rukách a nám stačí chcieť prekonať ich. Za dôležitého predstaviteľa tejto skupiny radil Jeana-Paula Sartra, podľa ktorého musíme len dostatočne vypäť sily ľudskej slobody a dopomôcť svojou troškou k slobode utláčaných. Althusserov pohľad bol kritickejší a nepatril ani k jednej z možností.

Ten tvrdil, že skutočné prevrátenie idealizmu na materializmus si žiada odlišný prístup, ako len vymeniť Boha za človeka, alebo myšlienku za čin. Takýto prístup požaduje, aby sa rozličné formy historickej epochy (od ekonomiky a politiky, cez náboženstvo, umenie, po prebiehajúce udalosti) neredukovali na jeden princíp hýbuci dejinami. Historický vývoj by sme nemali vnímať v pojmoch kauzality, ale tzv. štrukturálnej kauzality, kde dôsledok nenasleduje po určitej príčine, ale vyplýva z určitého stavu, teda vzájomne prepletených sociálnych vzťahov.

Spoločnosť nestačí opísať na základe ekonomiky, tak ako sa to zvykne pripisovať Marxovi, ale vidieť aj ekonomiku v súvislostiach politiky, ideológie, a ďalších vplyvov či nečakaných zásahov. Podľa Althussera totiž „rozpor medzi kapitálom a prácou nie je nikdy jednoduchý, ale vždy špecifikovaný historicky konkrétnymi formami a okolnosťami, v ktorých prebieha. Je špecifikovaný formami nadstavby (štátom, vládnucou ideológiou, náboženstvom, politicky organizovanými hnutiami, a tak ďalej)…“ Ekonomický rozpor teda nevisí vo vzduchu, ale reaguje na okolnosti, ktoré spôsobujú, že sa prejaví v odlišnej dobe a podobe. Nejde len o to, či niekto má peniaze a prostriedky, alebo si ich musí zarobiť prácou, resp. iba o to, koľko je jedných a koľko druhých. Ide o to, v akej oblasti a pri akej príležitosti sa tento rozpor vyostrí. Tieto rozdiely sa totiž menia s krajinou, históriou alebo zvyklosťami. Ako na margo týchto rozdielov poznamenal Marx, zatiaľ čo anglickí pracujúci potrebujú pivo, francúzski proletári zas víno, takže ak by vo Francúzsku nejakého dôvodu prudko stúpla cena piva, zrejme by sa kvôli tomu nebúrili. Alebo iný príklad. Zrušenie dovoleniek by nás nahnevalo oveľa viac, ako, povedzme, Britov, kde sú ľudia zvyknutejší pracovať na neistý pracovný úväzok. Zhoršenie alebo zlepšenie ekonomickej situácie závisí tiež od toho ako je ideologicky vnímaná (tzv. „predeterminovaná“), čiže aká váha sa nejakému kroku v určitej situácii prikladá.

Ideologické zrkadlá

Úlohou ideológie je zachovať základné ekonomické rozpory skryté. Nerobí sa to ale akousi informačnou vojnou, teda tým, aké informácie prevážia, či klamstvami v médiách. Vychádzajúc z Lacana Althusser tvrdí, že človek žije v ideológii odmalička a neexistuje spôsob, ako z nej vystúpiť. Podobne ako dieťa, ktoré spoznáva svoj odraz v zrkadle a učí sa podľa neho ovládať svoje telo, sa subjekt spoznáva v zrkadlách, ktoré mu nastavuje spoločnosť: rodina, škola, cirkev, úrady, armáda, zamestnanie sú ideologickými aparátmi, sprevádzajúcimi a korigujúcimi nás na každom kroku.

Rodina nás učí skromnosti, rezignácii, podriadenosti, odovzdanosti, ale aj cynizmu, arogancii a pocitu vlastnej dôležitosti. Neskôr nás odovzdáva škole ponúkajúcej know-how dávkované podľa úrovne, ktorú chce jednotlivec dosiahnuť. Všeobecne povinná je aritmetika, pretože v obchodoch a bankách, ďalších kontrolných ideologických aparátoch, si potrebujeme prepočítať ceny a výdavky, ktoré máme. Všetkým žiakom je rovnako vštepovaný výklad dejín a gramatika s literatúrou, aby sa im zjednotil používaný jazyk a vytvoril vzťah k národu. Ideológia nacionalizmu sa neskôr môže pestovať aj prostredníctvom športu ako hrdosti na „to naše“, zastierajúc tak rozdiel medzi vládnucimi a ovládanými, napríklad medzi vlastníkmi štadiónov a klubov podporovanými štátom a platiacimi divákmi.

Po ukončení základnej školy, teda niekedy okolo 16. roku života je veľké množstvo detí vhodených priamo do pracovného procesu, či už do fabrík, nevyžadujúcich veľké technické zdanosti, alebo na polia. Ďalšia časť mládeže pokračuje vo vzdelávaní. Títo dopĺňajú rady vyučených technikov alebo bielych golierov, stredných manažérov alebo maloburžoázie všeobecne. Posledná časť populácie pokračuje do sfér samovzdelávania, z ktorej vychádzajú buď vysokí manažéri, vlastníci výrobných prostriedkov (veľkopodnikatelia), prípadne aktéri represívnych alebo ideologických aparátov. Do najvyšších priečok sa dostávajú budúci policajní šéfovia, politici, kňazi alebo intelektuáli, ktorých úlohou je dodávať nové ideové opodstatnenie systému, spočívajúce primárne v riadení a kontrole obyvateľstva.

Okrem vzdelávacieho aparátu tu sú ešte cirkvi a ich hodnostári, ktorí človeka sprevádzajú po celý život: od narodenia, cez sobáš, až po smrť sú veriaci vyzývaní k tomu, aby na seba prevzali vinu, prípadne ešte nastavili druhé líce a za podmienky oľutovania (pokánia), pokory a odriekania nechali veci také, aké sú („dej sa vôľa Božia“). Školy s cirkvami sa vo všeobecnosti starajú o to, aby bol človek poslušný ako pes, ale krotký ako ovca.

To ale neznamená, že sa ateisti nechodením do kostola vymykajú ideológii. Štát má totiž v rukách médiá, ktorými dokáže podľa potreby podnecovať šovinizmus, moralizmus a nacionalizmus. Sú to nástroje schopné dosiahnuť, aby sa všetci svorne bili za celý národ napriek tomu, že v úzkych je len hŕstka vyvolených. Kto by si totiž nezapol televízor, nepustil rádio, neotvoril noviny, keď hovoria jeho rečou, v jeho krajine, fakticky k nemu samotnému? To, čo do subjektov všetky tieto ideologické aparáty vložia, to v sebe ľudia neskôr nachádzajú a zodpovedajú sa za to svojmu svedomiu, kňazovi, Bohu, prezidentovi, šéfovi. Kontrola pôsobí z oboch strán – zvonku i zvnútra, niet sa pred ňou kam ukryť. Preto pokiaľ nie je vyslovene nutné udržiavať pomery v spoločnosti nemenné donútením, celkom stačí ak sa tak deje s tichým súhlasom podriadených subjektov.

Veda

Zvykne sa hovoriť, že teória, ktorou disponujeme je dobrá, problémom je len jej realizácia. Čo ak je to ale inak a my väzíme v myšlienkových bariérach, ktoré sme si stanovili sami a z ktorých sa nevieme vymotať? Podľa Althussera je pre vedeckú analýzu zlyhania politického projektu potrebné preskúmať predpoklady, ktoré nás k nemu viedli. Všeobecné pojmy, ktoré používame na popis reality sú prebraté z bežného života. Hovoríme o nedostatku spolupatričnosti, humanizmu, potrebe pomáhať si, byť lepším človekom a problém vidíme v medziľudských vzťahoch. Každý si to vie zrátať, každý vidí, čo treba robiť. Systém, v ktorom sa to deje, funguje správne, kazia ho jednotlivci, zopár „zhnilých jabĺk“, ktoré sa nedržia pravidiel.

Ideologické koncepcie sú na rozdiel od tých vedeckých politicky poddajné a adaptovateľné. Zároveň ich okrem účelu poznávať charakterizuje určitý ekonomický záujem. Sú užitočné, keď chceme pochopiť nejakú situáciu alebo ju vysvetliť niekomu druhému. Prídu vhod, ak na ne vieme poukázať v prípade nezamestnanosti, chudoby, násilia, vojny, prípadne sa pri každom z týchto problémov vieme odvolať na ďalší. Keďže si tieto banálne pojmy zachovávajú väzbu k danej ekonomickej štruktúre, hlbšie pochopenie ako tautológiu z nich nedostaneme. Na to potrebujeme podľa Althussera vytvoriť nový, ideológiou nezaťažený teoretický pojem, ktorý odkryje ich vnútorné súvislosti. V prípade uvedených spoločenských fenoménov by malo ísť o pojmy približujúce organizáciu spoločnosti na úrovni ekonomicko-mocenských vzťahov.

V takomto zmysle nie je násilie (poväčšinou) prejavom ľudskej zloby, či nedisciplinovanosti, ale frustrácie z nenaplnených očakávaní vyplývajúcich z nerovnomernej distribúcie prostriedkov. Vojna nie je aktom bezdôvodnej agresie, prejavom boja o moc, ale v podmienkach imperializmu nutnosťou rozširovať vplyv svojich veľkofiriem v globálnom rámci na úkor ostatných. Inými slovami, snahou získať nové zdroje, od prírodných po tie ľudské, a nakŕmiť nimi stroje, ktoré na nich fungujú, ako sú autá či fabriky.

Podobne Althusser kritizoval stalinský režim, ktorého nedostatkom nebola absencia humanizmu, alebo tzv. kult osobnosti Stalina, ako to vyhlasovalo oficiálne vedenie komunistickej strany, ale štruktúry koncentrujúce moc. Práve z tohto dôvodu bol Althusser nedoverčivý voči dojmu, že odstránenie Stalina prinesie veľké organizačné zmeny v strane a Sovietskom zväze, pokiaľ nedošlo k premene samotných mocenských štruktúr. Zameranie sa na jedného človeka, či už za jeho vlády alebo po nej znamenalo, že reálne historické, ekonomické, politické a ideologické problémy ZSSR ostali nezodpovedané.

Pochovať Stalina

Althusser bol celoživotným členom Komunistickej strany Francúzska (PCF). Vo svojich memoároch Budúcnosť je dlhá na svoju obhajobu píše, že to v turbulentnej dobe považoval za najlepší spôsob, ako niečo zmeniť. Jediná totiž dokázala vážne premýšľajúcim aktivistom ponúknuť praktickú politickú skúsenosť. Nikto z jeho priateľov, bývalých komunistov, ktorí stranu opustili po udalostiach v Maďarsku a Československu, alebo z nej boli vylúčení, mu to údajne nezazlieval. Iba jeho žena Hélène sa ho pýtala, čo robí v strane, ktorá roku ´68 zradila robotnícku triedu. Althusser so stranou nesúhlasil ohľadne zásadných filozofických, politických a ideologických otázok, či línie, ktorými sa viedli zjazdy. Snažil sa však v rámci nej viesť vnútornú opozíciu, pretože to, čomu bol podľa vlastných slov naozaj verný, bol komunizmus „bez frází, ľudské spoločenstvo zbavené všetkých obchodníckych vzťahov.“ Strana si preto naňho dávala patričný pozor.

V máji revolučného roku 1968, keď bola moc ľudu v rozvinutom kapitalistickom Francúzsku na dosah ruky -ministri opustili ministerstvá, buržoázia z veľkých miest ušla so svojimi majetkami do cudziny-, strana ustúpila. Vydesená živelnými masovými hnutiami zabránila stretnutiu študentských skupín a robotníckych más a zorganizovala oddelené sprievody. A namiesto zvolenia spoločného koordinovaného postupu más navrhla odborom sadnúť si za vyjednávací stôl. Zachovala sa tým pádom ako iné strany, ako ďalší ideologický aparát, ktorého účelom je vytvárať konformitu más. „Strana v skutočnosti zorganizovala porážku masového hnutia…“, dodal Althusser.

Prečo tak ale urobila? Podľa Althussera to bolo z obavy pred tým, aby ono revolučné masové hnutie neposlúžilo USA ako zámienka k politickej či vojenskej intervencii. To totiž bola hrozba, ktorej nebol ZSSR schopný čeliť a tak radšej preferoval konzervatívnu gaullistickú vládu. Takejto priamej skúsenosti zvnútra diania sa podľa neho nevyrovná žiadna antikomunistická kampaň či štúdia. Preto ňu sa mu oplatilo ostať jej členom. Krízu marxizmu vnímal ako príležitosť konfrontovať sa s novými problémami, ktorým trebalo čeliť. Na rozdiel od iných teórií, za výhodu a súčasne nevýhodu marxistickej teórie považoval to, že nie je úplná. Netvorí uzavretý systém, ktorý by predvídal budúcnosť, ale namiesto stanovenia cesty k prekonaniu kapitalizmu ponúka iba jeho nekompromisnú analýzu. Je už potom na nás, či dokážeme Althusserov teoretický prínos nejakým spôsobom ďalej rozvíjať alebo naňho zabudneme.

Esej vyšla v magazíne Pole (poleblog.sk).