V novinách –samozrejme nie v titulkoch- sa 3. februára objavila malá poznámka. V reakcii na volanie po zákaze verejného zobrazovania swastiky a iných nacistických symbolov žiadala skupinka konzervatívnych členov Európskeho parlamentu, prevažne z bývalých komunistických krajín, aplikovať to isté na komunistické symboly: nielen kladivo a kosák, ale dokonca i červenú hviezdu. Tento návrh by nemal byť len tak ľahko pustený z hlavy: poukazuje na hlbokú zmenu v ideologickej identite Európy.

Doposiaľ, povedané priamo, nebol stalinizmus odmietaný rovnakým spôsobom ako nacizmus. Sme si plne vedomí jeho ohavných aspektov, no stále považujeme ostalgiu [Ost = východ + nostalgia; nostalgia za životom za socialitického systému vo východnej Európe] za prijateľnú: je možné spraviť Goodbye Lenin!, no Goodbye Hitler! je nemysliteľné. Prečo? Vezmime si iný príklad: v Nemecku je možné ľahko nájsť mnoho CD-čok uvádzajúcich staré východonemecké revolučné a stranícke piesne, od ´Stalin, kamarát, súdruh´ po ´Strana má vždy pravdu´. Skôr ťažšie by ste hľadali zbierku nacistických piesní. Dokonca na úrovni anekdot je rozdiel medzi nacistickým a stalinistickým svetom jasný, presne ako je to keď si vybavíme stalinské demonštračné procesy, kde obvinený musel verejne priznať svoje zločiny a vysvetliť, ako došiel k ich spáchaniu, zatiaľ čo nacisti by nikdy nežiadali od Židov priznať, že boli zapojení do židovského sprisahania proti Nemeckému národu. Dôvod je zrejmý. Stalinizmus sa považoval za súčasť osvietenskej tradície, podľa ktorej je Pravda dostupná každému racionálnemu človeku, akokoľkvek mravne skazenému, každý musí byť braný ako zodpovedný za svoje zločiny. No pre nacistov bola vina Židov faktom ich biologickej povahy: nebolo potrebné dokazovať ich vinu, pretože boli vinní tým, že boli Židia.

V stalinistickom ideologickom imaginárne je univerzálny rozum objektivizovaný v podobe neúprosných zákonov historického pokroku, a my sme všetci jeho služobníkmi, vrátane lídra. Nacistický vodca po tom, ako predniesol reč stál a ticho prijal potlesk, no za stalinizmu, ak na konci lídrovej reči prepukol povinný aplauz, sám vstal a tlieskal. V Ernstovom Lubitschovom Byť či nebyť, odpovedá Hitler nacistickému pozdravu zdvihnutím ruky a slovami: ´Heil mne!´ To je čistý humor, pretože to by sa v skutočnosti nikdy nemohlo stať, kým Stalin v podstate ´zdravil seba´ keď sa k ostatným pridal v aplaudovaní. Zvážte fakt, že na Stalinove narodeniny by mu väzni posielali gratulačné telegramy z najtemnejších gulagov: nie je možné predstaviť si nejakého Žida v Osvienčime posielajúceho takýto telegram Hitlerovi. Je to nechutný rozdiel, no podporuje tvrdenie, že za Stalina vládnuca ideológia vopred predpokladala priestor, v ktorom sa líder a jeho občania mohli stretnúť ako služobníci historického rozumu. Za Stalina si boli všetci ľudia teoreticky rovní.

V nacizme nenájdeme žiaden ekvivalent k disidentským komunistom, ktorí riskovali svoje životy v boji proti tomu, čo vnímali ako ´byrokratickú deformáciu´ socializmu v ZSSR a jej impériu: v nacistickom Nemecku nebol nikto, kto by obhajoval ´nacizmus s ľudskou tvárou´. V tom spočíva trhlina (a odklon) od všetkých pokusov, ako ten konzervatívneho historika Ernsta Nolteho, osvojiť si neutrálnu pozíciu – t.j. pýtať sa prečo neaplikujeme na komunistov rovnaké štandardy aké aplikujeme na nacistov. Ak nemôže byť Heidegger ospravedlnený za svoj flirt s nacizmom, prečo môže byť Lukácsovi a Brechtovi a iným prepáčené ich omnoho dlhšie spojenie so stalinizmom? Táto pozícia redukuje nacizmus na reakciu na, a opakovanie, praktík už prítomných v boľševizme – teror, koncentračné tábory, boj na smrť proti politickým nepriateľom -, takže ´pôvodným hriechom´ je ten komunistický.

Koncom 1980-tych rokov bol Nolte hlavným Habermasovým oponentom v takzvanom Revisionismusstreit [revizionistickom spore], tvrdiac, že nacizmus by nemal byť považovaný za neporovnateľné zlo 20-teho storočia. Nielenže sa nacizmus, trestuhodný akým bol, objavil po komunizme: bola to krajná reakcia na komunistickú hrozbu, a všetky jeho hrôzy boli len púhymi kópiami toho, čo sa spáchalo za sovietskeho komunizmu. Nolteho myšlienkou je, že komunizmus a nacizmus zdieľajú rovnakú totalitárnu formu, a rozdiel medzi nimi spočíva iba v rozdiele medzi empirickými činiteľmi, ktorý zapĺňajú ich príslušné štrukturálne role (´Židia´ namiesto ´triedneho nepriateľa´). Zvyčajnou liberálnou reakciou na Nolteho je, že relativizuje nacizmus, redukujúc ho len na sekundárnu ozvenu komunistického zla. Avšak, i keď necháme stranou neužitočné porovnanie medzi komunizmom –zmarený pokus o oslobodenie- a radikálne zlo nacizmu, mali by sme vždy pripustiť Nolteho ústrený bod. Nacizmus v podstate bol reakciou na komunistickú hrozbu; účinne nahradil triedny boj bojom medzi Árijcami a Židmi. To, s čím tu máme dočinenia je posun vo freudovskom zmysle termínu (Verschiebung): nacizmus presúva triedny boj do rasového boja a tým zatemňuje jeho skutočnú povahu. Čo sa mení pri presune od komunizmu k nacizmu je vec formy, a práve v tomto spočíva nacistická ideologická mystifikácia: politický boj je naturalizovaný ako rasový konflikt, triedny boj prítomný v spoločenskej štruktúre redukovaný na inváziu cudzieho (židovského) tela, ktoré narúša harmóniu árijskej komunity. Nie je to tak, ako tvrdí Nolte, že v oboch prípadoch máme rovnakú formálnu antagonistickú štruktúru, kde je miesto nepriateľa zaplnené odlišným elementom (trieda, rasa). Triedny antagonizmus, na rozdiel od rasového rozdielu a konfliktu, je absolútne inherentný a konštitutívny voči sociálnemu poľu; fašizmus vytláča tento podstatný antagonizmus.

Je potom primerané uznať tragédiu Októbrovej revolúcie: ako jej unikátny emancipačný potenciál, ako i historickú nevyhnutnosť jej stalinistického výsledku. Mali by sme mať tú počestnosť priznať, že stalinské čistky boli v istom zmysel viac ´iracionálne´ ako fašistické násilie: jeho exces je nepochybným znamením, že, na rozdiel od fašizmu, stalinizmus bol prípadom zvrátenej autentickej revolúcie. Za fašizmu, dokonca v nacistickom Nemecku, bolo možné prežiť, udržať si zdanie ´normálneho´ každodenného života, ak sa človek nezapájal do žiadnej opozičnej politickej aktivity (a, pochopiteľne, ak nebol Židom). Na druhej strane, za Stalina koncom 1930-tych rokov nebol v bezpečí nikto: každý mohol byť neočakávane obžalovaný, zatknutý a zastrelený ako zradca. Iracionalita nacizmu bola ´kondenzovaná´ v antisemitizme – vo svojej viere v židovské sprisahanie -, kým iracionalita stalinizmu prestupovala celým spoločenským telom. Z tohto dôvodu pátrali nacistickí policajní vyšetrovatelia po dôkazoch a stopách aktívnej opozície voči režimu, zatiaľ čo Stalinovi vyšetrovatelia boli šťastní, že vytvárali dôkazy, vymýšľali spiknutia atď.

Mali by sme tiež pripustiť, že nám stále chýba uspokojivá teória stalinizmu. Je v tomto ohľade škandálom, že Frankfurtská škola zlyhala vo vytvorení systematickej a dôkladnej analýzy fenoménu. Výnimky hovoria: Behemoth (1942) Franza Neumanna, ktorý predpokladá, že tri veľké svetosystémy –kapitalizmus New Dealu, fašizmus a stalinizmus- smerovali k rovnakej byrokratickej, globálne organizovanej, ´administrovanej´ spoločnosti; Sovietsky marxizmus (1958) Herberta Marcuseho, jeho posledná zanietená kniha, čudne neutrálna analýza Sovietskej ideológie so žiadnymi jasnými väzbami; a, napokon, v 1980-tych rokoch pokusy niektorých habermasovcov, ktorí sa, reflektujúc objavenie sa fenoménu disidenta, snažili rozpracovať pojem občianskej spoločnosti ako oblasť vzdoru voči komunistickému režimu – zaujímavá, no bez globálnej teórie špecifickosti stalinistického totalitarizmu. Ako sa mohla marxistická škola myslenia, ktorá tvrdila, že sa zameriava na podmienky zlyhania emancipačného projektu, zdržať analýzy nočnej mory ´reálne jestvujúceho socializmu´? A nebolo jej zameranie na fašizmus tichým prijatím neúspechu konfrontovať sa so skutočnou traumou?

Práve tu treba si treba vybrať. ´Čistý´ liberálny postoj voči ľavicovému a pravicovému ´totalitarizmu´ - oba sú zlé, založené na netolerancii politických a iných odlišností, odmietnutí demokratických a humanistických hodnôt atď. – je apriori chybný. Je nutné postaviť sa na niečiu stranu a prehlásiť fašizmus fundamentálne ´horším´ než komunizmus. Alternatíva, názor, že je vôbec možné racionálne porovnať tieto dva totalitarizmy, vedie k vytvoreniu záveru –explicitnému alebo implicitnému-, že fašizmus bol menším zlom, pochopiteľnou reakciou na komunistickú hrozbu. Keď v septembri 2003 vyprovokoval Silvio Berlusconi mohutný protest svojou poznámkou, že Mussolini, na rozdiel od Hitlera, Stalina alebo Saddáma Husajna, nikdy nikoho nezabil, skutočným škandálom bolo to, omnoho viac než prejav Berlusconiho výstrednosti, že jeho tvrdenie bolo súčasťou prebiehajúceho projektu zmeniť okolnosti povojnovej európskej identity doposiaľ založenej na antifašistickej jednote. To je správny kontext, v ktorom treba chápať volanie európskych konzervatívcov po zákaze komunistických symbolov.