V ozvene OWS v San Franciscu oslovil 16. októbra 2011 dav chlapík s pozvánkou pridať sa, akoby to bola udalosť v hipisáckom štýle 1960-tych rokov:

„Pýtajú sa, čo je náš program. Nemáme žiaden program. Sme tu, aby sme si to užili.“

Takéto postoje ukazujú veľké nebezpečenstvá, ktorým čelia protestujúci: nebezpečenstvo, že sa zaľúbia do seba, s tým užívaním si „okupovaných“ miest. Karnevaly sú lacné – skutočným testom ich hodnoty je to, čo ostane deň potom, ako sa zmení náš bežný, každodenný život. Protestujúci by sa mali zaľúbiť do tvrdej a trpezlivej práce – sú začiatkom, nie koncom. Ich základným odkazom je: tabu sa zlomilo, nežijeme v najlepšom možnom svete; môžeme, ba sme nútení, rozmýšľať o alternatívach.

V istom druhu heglovskej triády si západná ľavica prešla celým kruhom: po opustení takzvaného „esencializmu triedneho boja“ kvôli pluralite anti-rasistických, feministických, atď. bojov, sa teraz „kapitalizmus“ opäť jasne objavuje ako pomenovanie problému.

Prvé dve veci, ktoré by preto trebalo zakázať je kritika korupcie a kritika finančného kapitalizmu. Poprvé, neviňme ľudí a ich správanie: problémom nie je korupcia alebo chamtivosť, problémom je systém, ktorý vás ku korupcii tlačí. Riešením nie je ani Main Street ani Wall Street, ale zmena systému, kde Main Street nemôže fungovať bez Wall Street. Verejné osobnosti, ako pápež a všetky nižšie, nás bombardujú príkazmi bojovať s kultúrou neúmernej nenásytnosti a konzumácie – toto nechutné divadlo lacnej moralizácie je ideologickou operáciou par excellence: tlak (rozširovať) vpísaný do systému samotného je premeniavaný v osobný hriech, do súkromného psychologického sklonu, alebo, ako povedal jeden z teológov blízkych pápežovi:

„Súčasná kríza nie je krízou kapitalizmu, ale krízou morálky.“

Pripomeňme si známy vtip z Ninotchky Ernsta Lubitcha: hrdina navštívi kaviareň a objedná si kávu bez krému; čašník odpovie:

„Prepáčte, ale krém nám došiel, máme len mlieko. Môžem vám doniesť kávu bez mlieka?“

Nebol to pri rozpade východoeurópskych komunistických režimov v roku 1990 podobný trik? Ľudia, ktorí protestovali, chceli slobodu a demokraciu bez korupcie a vykorisťovania, a to, čo dostali, bola sloboda a demokracia bez solidarity a spravodlivosti. Podobne katolícki teológovia blízki pápežovi opatrne zdôrazňujú, že protestujúci by sa mali zamerať na morálnu nespravodlivosť, chamtivosť, konzumerizmus, atď. bez kapitalizmu. Samohybná cirkulácia kapitálu ostáva viac ako kedykoľkvek predtým úplným Reálnom našich životov, beštiou, ktorá nemôže byť zo svojej podstaty kontrolovaná.

Mali by sme sa vyvarovať pokušeniu narcizmu stratenej príčiny, obdivovania vznešenej krásy povstaní odsúdených na zlyhanie. Aký nový pozitívny systém by mal nahradiť ten starý deň potom, keď sa vznešený entuziazmus povstania skončí? V tomto rozhodujúcom bode sa stretávame s osudovou slabosťou protestov: vyjadrujú autentický hnev, ktorý sa nie je schopný transformovať do minimálneho pozitívneho programu socio-politickej zmeny. Vyjadrujú ducha vzbury bez revolúcie.

V reakcii na Parížske protesty roku 1968, Lacan povedal:

To, po čom vy, ako revolucionári, túžite, je nový pán. Dostanete ho.“   

Zdá sa, že Lacanova poznámka našla svoj cieľ (nielen) pri španielskych Indignados [protestné hnutie Rozhorčených]. Pokiaľ protest ostane na úrovni hysterickej provokácie pána, bez pozitívneho programu, aby nový poriadok nahradil ten starý, funguje efektívne ako volanie po novom pánovi, i keď popretom.

Prvý záblesk tohto nového pána sme mali v Grécku a Taliansku, a Španielsko bude pravdepodobne nasledovať. Ako akási ironická odpoveď na nedostatok odborných programov protestujúcich je teraz trendom nahradenie politikov vo vláde “neutrálnou“ vládou depolitizovaných technokratov (predovšetkým bankárov, ako v Grécku a Taliansku). Pestrí “politici“ sú mimo, šedí experti sú in. Tento trend smeruje jasne k permanentnému stavu ohrozenia a odloženiu politickej demokracie.

Takže by sme v tomto vývoji mali taktiež vidieť výzvu: nestačí odmietnuť depolitizovanú vládu odborníkov ako najbezohľadnejšiu formu ideológie; mali by sme tiež vážne premýšľať o tom, čo navrhnúť namiesto prevládajúcej ekonomickej organizácie, predstaviť si a experimentovať s novými formami organizácie, obzerať sa po zárodkoch nového. Komunizmus nie je len alebo prevažne karnevalom masového protestu, keď sa systém zastaví; komunizmus je tiež, predovšetkým, nová forma organizácie, disciplíny, ťažkej práce.

Protestujúci by sa mali vyvarovať nielen nepriateľov, ale tiež falošných priateľov, ktorí predstierajú ich podporu, no už tvrdo pracujú na zmiernení protestu. Podobne ako máme kávu bez kofeínu, pivo bez alkoholu, zmrzlinu bez tuku, sa oni pokúsia zmeniť protest na neškodné moralistické gesto. V boxe znamená „držanie“ držanie súperovho tela jednou alebo oboma rukami, za účelom predídenia či zabránenia úderom. Reakcia Billa Clintona na protesty na Wall Street sú skvelým príkladom politického držania; Clinton si myslí, že protesty sú „po zrelej úvahe… pozitívnou vecou,“ no robí si starosti o nejasnosť ich príčin. Clinton predpokladá, že protestujúci stoja za plánom pracovných miest prezidenta Obamu, ktoré by podľa neho vytvorili „niekoľko miliónov pracovných miest v najbližšom roku a pol“. Čomu treba vzdorovať, je práve takáto rýchla premena energie protestu do súboru “konkrétnych“ pragmatických požiadaviek. Áno, protestujúci vytvorili vákuum – vákuum v poli hegemonickej ideológie, a je potrebný čas na vyplnenie tohto vákua správnym spôsobom, keďže to je sľubné vákuum, otváranie sa celkom nového. Dôvodom, prečo protestujúci vyšli von je, že mali dosť sveta, kde pre dobrý pocit stačí recyklovať plechovky od Coly, dať pár dolárov na charitu, alebo si kupovať cappuccino od Starbucksu, kde ide 1% na problémy Tretieho sveta.

Ekonomická globalizácia postupne, no neúprosne podkopáva legitimitu západných demokracií. Kvôli jej medzinárodnému charakteru nemôžu byť veľké ekonomické procesy kontrolované demokratickými mechanizmami, ktoré sú podľa definície obmedzené na národné štáty. Týmto spôsobom vnímajú ľudia inštitucionálne demokratické formy ako stále viac a viac neschopné zachytiť ich životne dôležité záujmy.

Tu ostáva platné Marxovo kľúčové nahliadnutie, dnes možno viac než kedykoľvek predtým: pre Marxa by otázka slobody nemala byť určovaná primárne samotnou politickou sférou. Kľúč k skutočnej slobode skôr spočíva v “apolitickej“ sieti sociálnych vzťahov, od trhu k rodine, kde potrebnými zmenami, ak chceme skutočné zlepšenie, nie je politická reforma, ale zmena “apolitických“ spoločenských produkčných vzťahov. Nehlasujeme o tom, kto čo vlastní, o vzťahoch vo fabrike, atď. – všetko to je ponechané procesom mimo sféry politického. Je iluzórne očakávať, že veci je možné efektívne zmeniť “rozšírením“ demokracie do tejto sféry, povedzme, prostredníctvom organizovania “demokratických“ bánk pod ľudovou kontrolou. Pri takýchto “demokratických“ procedúrach (ktoré samozrejme môžu hrať pozitívnu rolu) nezáleží na tom, ako radikálny je náš anti-kapitalizmus, riešenie sa hľadá v aplikácii demokratických mechanizmov – ktoré, netreba nikdy zabudnúť, sú súčasťou štátnych aparátov “buržoázneho“ štátu, ktorý garantuje nerušené fungovanie kapitalistickej reprodukcie.

Objavenie sa medzinárodného protestného hnutia bez koherentných programov preto nie je náhodné: odráža hlbšiu krízu, takú bez jasného riešenia. Situácia je podobná psychoanalýze, kde pacient pozná riešenie (jeho symptómy sú týmito odpoveďami), no nevie, na čo sú to odpovede, a analytik musí sformulovať otázku. Iba trpezlivou prácou sa objaví program.

V starom vtipe zo zaniknutej Nemeckej demokratickej republiky, dostane nemecký robotník prácu na Sibíri. Vedomý si toho, že všetka jeho pošta bude čítaná cenzormi, svojim kamarátom povie:

„Vytvorme si kód: ak bude list, ktorý odo mňa dostanete, napísaný bežným, modrým atramentom, je to pravda; ak bude napísaný červeným atramentom, je to lož.“

Po mesiaci jeho priatelia dostanú prvý list napísaný modrým atramentom:

„Všetko je tu prekrásne: obchody sú plné, jedla je hojne, izby sú veľké a dostatočne vyhriate, kiná premietajú filmy zo Západu, je tu veľa krásnych dievčat, s ktorými si možno začať – jediná vec, ktorú tu nemajú je červený atrament.“

A nebola toto až doposiaľ naša situácia? Máme všetky slobody, ktoré chceme – jediná vec, ktorá chýba je „červený atrament“: cítime sa byť slobodní, pretože nám chýba samotný jazyk, ktorým by sme vyjadrili svoju neslobodu. Čo tento nedostatok červeného atramentu dnes znamená, je, že všetky hlavné termíny, ktoré používame na popis súčasných konfliktov –„vojna proti teroru“, „demokracia a sloboda“, „ľudské práva“, atď.- sú falošné termíny, zatemňujúce naše vnímanie situácie namiesto toho, aby nám o nej umožňovali premýšľať.

Úlohou dneška je dať protestujúcim ten červený atrament.