• Splnené sny traumatizovanej ľavice
O autorovi
Peter Takáč, slovenský levicový filozof, publicista a překladatel. Zabývá se problematikou ideologie, mj. např. Slavojem Žižekem. Je autorem monografií Žižek a tí druhí. Ideológia v postideologickej dobe (2023) a Už len nejaké MY nás môže zachrániť. Eseje o marxizme a marxistoch (2024). Spoluorganizuje přednášky a diskuse na sociální a ekologická témata
Anotace
Výňatek z práce Petra Takáče o dialogu Slavoje Žižka a Ernesta Laclaua.
Spomienka ako pripomienka
Podľa Lacana Freudove pudové štádiá vývoja detskej sexuality –orálne, análne, genitálne- nie sú organickými štádiami individuálneho vývoja, resp. určitého procesu zrenia, ale udalosti organizované do určitej podoby subjektivity, teda zmenou organizácie štruktúry sexuality a subjektivity.1 V tomto zmysle prichádza psychoanalýza s tzv. retroaktívnou kauzalitou (Nachträglichkeit). Jeden zo slávnych Freudových chorobopisov, známy ako prípad Vlčieho muža, prerozprávava príbeh takejto traumy. Ako malý pozoroval analyzand svojich rodičov pri súloži a táto scéna sa mu neskôr pretavovala do rôznych podôb v snoch a predstavách. Keďže im spočiatku dieťa nerozumelo mal obraz prascény pri vystupovaní do vedomia rôzne podoby. 2 Zhusteniami a presunmi významov 3 rôznych slov nabral fantáziu vlka, rozprávky o kozliatkach a Červenej čiapočke, predstavu stromu, či vianočného stromčeka. Freud k prípadu napokon dodáva: „Často pozorujeme, že schéma víťazí nad individuálnym zážitkom…“ 4 A práve v tom spočíva prínos Lacanovho štrukturalistického čítania Freuda – keďže je minulosť vždy už obsiahnutá v prítomnosti, synchrónia má prioritu pred diachróniou 5 a traumatické zážitky sú usporiadané do určitej významovej schémy, ktorá je pre subjekt prijateľnejšia. Minulé teda môžeme iba predpokladať, pretože každý popis minulého je súčasťou určitej signifikácie, ktorá popis ovplyvňuje. Rovnako tak nehovoríme o žiadnom pôvodnom triednom boji v nejakej bájnej, čistej podobe, ale stopách triedneho boja, neustále prítomnom v bojoch ostatných.
Laclauov postmarxizmus stojí na predpoklade prechodu od domnelého esencialistického marxizmu k postmodernej politike náhodilosti, kde pozícia radikálneho subjektu nie je v systéme pevne stanovená. Avšak zmena, ku ktorej došlo nie je len (epistemologickou) zmenou nazerania na revolučný subjekt, ale zmenou samotnej kapitalistickej spoločnosti, ktorý spoločnosť ešte viac rozdrobil. To však neznamená, že klasickí marxisti brali pozície v triednom boji ako dané, len to, že sa taktiež snažili zadefinovať určité jeho hranice. Na to však, aby sme dokázali vidieť obmedzenia postmodernej politiky partikulárnych bojov, potrebujeme metanaratív v podobe triedneho boja,6 ktorého vyústenie nie je v žiadnom prípade jednoznačné alebo dané. Alebo, ako sme už povedali, potrebujeme historicizovať samotný historicizmus, teda zistiť, čo a za akú cenu sa objavili partikulárne boje a zaoberať sa samotnými predpokladmi zmeny charakteru marxizmu v samotnej zmene kapitalizmu.
Sen vyrovnávajúci sa s traumou
Problém nevidíme v zotrvávaní pri partikularizme triedneho boja, ale v tom, že sám Laclau ostáva partikularistický ak triedny boj vníma len ako sektorovú identitu pracujúcej triedy.7 V tejto súvislosti by sme sa mali vrátiť k Marxovej formulácii z mladého obdobia, že na proletariáte „sa nepácha nijaká osobitná krivda, ale krivda vôbec“.8 Laclau tak plní túžbu veľkého Druhého, ktorým je systém liberálnej demokracie a snaží sa začleniť jednotlivé diskriminované identity do súkolesia systému. Ak je fantázia odpoveďou na to, že –podľa Lacana- niet sexu álneho vzťahu (v našom prípade jednoznačného charakteru spoločnosti), ktorú si musí subjekt vytvoriť, aby mohol vzťah existovať 9 tak postmarxizmus tvorí odpoveď na (stav nejednoznačnosti, v ktorom sa ocitá) postmoderný kapitalizmus. Ako sme povedali, podľa Freuda nám sen vždy spĺňa nejaké potlačené prianie. Nie je potom Laclauov postmarxizmus splneným snom ľavice traumatizovanej neprítomnosťou stanoveného rámca spoločnosti, alebo, povedané inak, triednym bojom?
Vráťme sa k ešte postpolitike, ktorej dominuje populizmus. Liberálna demokracia sa snaží o artikuláciu nespokojnosti a jej prevedenie na jestvujúce alternatívy. V dnešných demokratických krajinách je však politika komodifikovaná. Stal sa z nej artikel, teda ďalší tovar, ktorý musí mať vábivý obal, aby sa predal. Ide o to, že ak chceme mať vplyv na spoločenské dianie, stačí do artiklu nejakého politika alebo politickej strany vraziť čo najväčšie množstvo peňazí.10 No artiklom sa stali aj hlasy voličov, či voliči samotní. Z demokracie sa tak stal fetiš, ktorý má zastrieť skutočný stav spoločnosti (sociálne problémy, korupciu, ekológiu…). Zmenu charakteru politiky si možno priblížiť na prechode od symptómu k fetišu. Kým symptóm naznačuje skrytú pravdu, teda problém mimo rámca dostupných riešení, fetiš stelesňuje moje odmietnutie tohto vedenia. Populizmus preto zvyčajne udržiava a dáva odpoveď na zúfalé a politicky úzkoprsé volanie voličov: „Neviem, čo sa deje (prečo tu tieto problémy sú), no mám toho dosť. Už to nemôže pokračovať! Musí to skončiť!“ Volič nechce čakať, chápať, či porozumieť komplexite problému, je iba presvedčený, že za situáciu musí byť niekto zodpovedný11 a očakáva, že mu niekto ponúkne vyhovujúceho (nešťastného) kandidáta. Toľko dodatok k Laclauovmu velebeniu radikálne emancipačného náboja populistickej politiky.
-
1PECHAR, Jiří. Lacan a Freud. Praha : Slon, 2013, s. 65 ↩
-
2FREUD, Sigmund. Psychoanalytické chorobopisy. Bratislava: Danubiapress, 1994, s. 353 ↩
-
3FREUD, Sigmund. Psychoanalytické chorobopisy. Bratislava: Danubiapress, 1994, s. 364 ↩
-
4FREUD, Sigmund. Psychoanalytické chorobopisy. Bratislava: Danubiapress, 1994, s. 417 ↩
-
5ŽIŽEK, Slavoj. For They Know Not What They Do. Enjoyment as a Political Factor. London : Verso, 2008, s. 202 ↩
-
6BUTLER, Judith – LACLAU, Ernesto – ŽIŽEK, Slavoj. Contingency, Hegemony, Universality. London : VERSO, 2000, s. 206 ↩
-
7BUTLER, Judith – LACLAU, Ernesto – ŽIŽEK, Slavoj. Contingency, Hegemony, Universality. London : VERSO, 2000, s. 2010 ↩
-
8MARX, Karol. Ku kritike Heglovej filozofie práva. In: MARX, K. – ENGELS, F. Vybrané spisy 1. Bratislava : Nakladateľstvo Pravda, 1977, s. 24 ↩
-
9ŽIŽEK, Slavoj. The Plague of Fantasies. London – New York : Verso, 2008, s. 7 ↩
-
10ŽIŽEK, Slavoj. In Defense of Lost Causes. London – New York : Verso, 2008, s. 283 ↩
-
11ŽIŽEK, Slavoj. In Defense of Lost Causes. London – New York : Verso, 2008, s. 282 ↩
Výňatok z práce, ktorá vyšla v časopise ÚPV SAV Studia Politica Slovaca, ročník VI., 2/2013