Cesta k novej ekonomike „plného sveta“

Varovná prognóza:

Globalizácia je spiknutím proti pracovným miestam v krajinách prvého sveta. Ide o proces, počas ktorého kapitál absorbuje prebytky a privlastňuje si zárobky pracovných síl. Tým, že korporácie premiestňujú výrobu tovaru a služieb pre domáci trh offshore, ťažia z výhod pracovnej arbitráže. V dôsledku značných prebytkov pracovných síl, ktorými disponujú najmä Čína a India, môžu korporácie prvého sveta najímať pracovné sily za mzdy nedosahujúce hodnoty príspevku zamestnancov k výstupu, čím sa navyšujú kapitálové zisky.

Globalizácia je rovnako spiknutím proti poľnohospodárskym komunitám krajín tretieho sveta, ktorých pestovanie úžitkových rastlín sa nahradzuje vo veľkom meradle monokultúrami slúžiacimi globálnemu kapitálu.  (s. 117-118)

Globalizácia je spiknutím proti slovenskej ekonomike. Ide o extrémne otvorenú outsourcovanú ekonomiku, ktorá sa zakladá na monokultúre automobilového priemyslu. Poľnohospodárstvo krajiny, ktorá bola potravinovo sebestačná, je zdevastované a prevláda dovoz výrobkov nižšej kvality. Prevažná časť zisku z  produkcie sa vyváža do zahraničia, čoho dôkazom je nepomer medzi európskou úrovňou produktivity a o polovicu nižšími mzdami. Žiadne  riadiace štruktúry, či už  ekonomické alebo politické,   nevytýčili  otázku, čo bude, ak nastane na Slovensku scenár Detroit, čoho pravdepodobnosť v strednedobom horizonte je vysoká. Nie je záujem využívať prirodzený rozvojový potenciál Slovenska, ktorým je voda ako strategická surovina. Spôsob poskytovania investičných stimulov je na hlavu postavený, vyplatili sa subjektom, ktoré nevytvorili nové pracovné miesta a zbankrotovali, navyše podporujeme korporácie ako Agrofert. Nemáme premyslený systém na podporu inovátorov a inovácií vo sfére malého a stredného podnikania. Pokiaľ ide o rozpočtové výdavky na školstvo, vedu a výskum, ocitli sme sa na posledných miestach európskeho rebríčka. Tak ako nevieme za dvadsať rokov vybudovať jednu súvislú diaľnicu, naráža na nekonečné prekážky transformácia akademických vedeckých pracovísk a ustanovenie výskumných vysokých škôl.

Tušenie súvislostí

Mali ste už niekedy pocit, že v jednom okamihu črepiny mozaiky akosi naraz zapadli do seba? Na tomto princípe funguje detektívna literatúra. Zaoberám sa krízou súčasného globálneho kapitalizmu od roku 2007, za jednotlivými prejavmi krízy sa snažím odhaliť hlbšie súvislosti. A vyhnúť sa pritom konšpiratívnym teóriám. Paul Craig Roberts patrí medzi zasvätených, bol poradcom ministra financií za Ronalda Reagana. Jeho kniha zachytáva situáciu v roku 2012, keby som ju vtedy čítal v origináli, pristupoval by som k nej opatrne, vnímal by som ju na hranici konspiračných teórií. Dnes  konštatujem, že Roberts odhalil plán na nastolenie svetovlády plutokratickej oligarchie, režimu „financializovaného feudalizmu“ - svetovlády plutokratickej oligarchie. Grécka kríza presne zapadá do tejto schémy. „Z občanov sa stávajú poddaní a hospodárstva krajín sa likvidujú len preto, aby bankári neprehrali svoje stávky v  kasíne.“ (s. 143) Situácia vykazuje podobné črty ako pred prvou svetovou vojnou. Cenou za la belle époque bol rentiérsky kapitalizmus a prehlbovanie extrémnej nerovnosti, na túto podobnosť poukazuje napríklad Piketty. Lenin keď podával charakteristiku imperializmu, všímal si rentiérsky charakter kapitalizmu. Čerpal pritom z  R.Hilferdinga, ktorý v roku 1910 napísal knihu „Das Finanzkapital“, o tom ako kapitalizmus voľnej súťaže prechádza do monopolistického štádia finančného kapitalizmu.

Finančné orgie až do trpkého konca

Ponúka sa otázkou: prečo sa v celosvetovom meradle neurobili žiadne systémové opatrenia na zažehnanie krízy, ktorá vypukla pred ôsmimi rokmi? Všetko ide po starom, na palube potápajúceho sa Titanicu hrá hudba, finačné špekulácie s vysokými ziskami a horibilnými odmenami bankárov pokračujú naďalej, globálne kasíno vytvára ďalšie bubliny, ktoré skôr či neskôr prasknú. Prípadov evidentných podvodov a kriminálneho konania vo finančných firmách je nepreberné množstvo, ale nikto nebol braný na zodpovednosť a nebolo prijaté ani žiadne zmysluplné nápravné opatrenie. Finančný systém má podobu kasína. (s. 134) Ako je známe, za toxické úvery zaplatili daňoví poplatníci.  Američania, ktorí stratili svoje domy a prebývajú v stanoch, vyrovnali tým stratu súkromných bánk, ktoré sú „príliš veľké, aby mohli padnúť“. Európska kríza zvrchovaného dlhu sa využíva na dosiahnutie troch cieľov. Prvým je ochrana bankárov pred ich vlastnými omylmi tým, že sa náklady presunú na bedrá Európanov. Druhým je zmena pravidiel, ktorými sa riadi Európska centrálna banka. A tretím cieľom je zrušenie hospodárskej a politickej suverenity členských krajín európskej únie. Namiesto reštrukturalizácie a odpísania gréckeho dlhu bola snaha aby nemecké, francúzske a holandské banky neprišli o peniaze. Na grécke obyvateľstvo boli uvalené drastické úsporné opatrenia. Takto získané fondy sa použijú na splatenie pôžičiek od ECB a MMF, tieto pôžičky však   však slúžia na splatenie dlhov u  súkromných bánk. Najväčším ohrozením samosprávy v európskych štátoch je reakcia ECB na grécku dlhovú krízu. (s. 142-143) Pripomínam, že uvedené formuloval P.C.Roberts v roku 2012!

Tajný plán európskych elít

Podľa Robertsa najzreteľnejším dôsledkom krízy je rozhodnutie európskych elít skoncovať so suverenitou členských krajín v oblasti rozpočtu, zdaňovania a výdavkov. Jean-Claude Trichet, ktorý vtedy viedol Európsku centrálnu banku, v prejave dňa 2.6. 2011 povedal, že treba v Európe prekonať tradičnú koncepciu národovosti a tradičnú prax ochrany dlžníkov. Otázka, či si daná krajina môže dovoliť zaplatiť svoje dlhy, sa prestáva vzťahovať na stav jej rozpočtu, pokiaľ disponuje verejným sektorom, ktorý je možné privatizovať. Už vtedy predpokladal, že orgány EU jednoducho prevezmú kontrolu nad gréckymi fiskálnymi záležitosťami. Grécka daňová kríza bola zneužitá na dopredu naplánovaný precedens, po ktorom by mali nasledovať Taliansko, Španielsko, Portugalsko, až členské krajiny EU stratia politickú suverenitu. (s. 146,149) Zavedenie spoločnej európskej meny a prijatie Paktu stability boli rozhodujúcimi krokmi eurozóny k centralizovanému európskemu unitárnemu štátu. Jean-Claude Juncker 29.2.2012 kritizoval grécku hospodársku štruktúru a navrhoval menovať osobitného komisára EU, ktorý by riadil grécku ekonomickú politiku. Európske krajiny, podobne ako kedysi nezávislé americké štáty, sa podriadia nevolenej centrálnej moci. (s. 25-26) Roberts argumentuje, že Nemecko by malo opustiť EU, vzkriesiť nemeckú marku a nadviazať ekonomickú spoluprácu s Ruskom. Nemecký priemysel v spojení s ruskými energetickými a surovinovými zdrojmi by mohli celú východnú Európu vtiahnuť do novej ekonomickej únie, pričom by si každá krajina zachovala vlastnú menu a zvrchovanú fiskálnu politiku. „Týmto krokom by sa rozpadlo NATO, ktoré sa už stalo nástrojom svetového útlaku a v súčasnosti núti Európanov akceptovať ťažké bremená amerického impéria. Prajú si Európania

zohrať úlohu bábkových štátov rozpadajúceho sa impéria alebo túžía po sľubnejšej samostatnej budúcnosti?“ (s. 34) „Nemecko bolo  vybrané na zabezpečovanie finančnej moci, ktorá by dokázala stmeliť a udržať EU pohromade. Európske národné štáty a ich dejiny postupne zmiznú. Za touto centralizáciou moci sa skrýva hromada peňazí, do značnej miery sú to peniaze americké. Je ľahšie ovládať zjednotenú než rozdrobenú Európu. Európa, naverbovaná USA do NATO, sa stala pomocníkom amerického impéria. Bojuje v amerických hegemonických vojnách na Blízkom východe a v Afrike. Čo z toho bude Európa mať? Zatiaľčo v rámci snahy vyvážiť narastajúcu čínsku moc posiela Washington americké námorníctvo doAustrálie a obkľučuje ruskú atómovú veľmoc vojenskými a raketovými základňami, vystavujú imperiálne ambície Washingtonu európsku populáciu hrozbe ruských jadrových zbraní. Európania predsa majú svoju vlastnú identitu. Prečo by ju mali obetovať za ciele niekoľkých amerických záujmových skupín. Sú to záujmové skupiny, ktoré páchajú finančné podvody a vedú vojny,. Pokiaľ by sa mala Európa po hospodárskej stránke zjednotiť a vytvoriť spoločný trh, mala by do svojho zjednotenia zahrnúť Rusko. (s. 152)

„Triedny boj“ znovu aktuálny

V USA a v Európe zúri triedna vojna. Bez ohľadu na väčšinu populácie vládnu politické elity a finančné záujmy. Vyvlastnenie ľudí prekročilo hranice hospodárskej sféry, občania sú vyvlastnení aj sociálne a politicky. Občania, ktorí ešte chodia voliť, zistili, že prostredníctvom volieb nie je možné dosiahnuť zmenu. Volení predstavitelia sa nemusia zodpovedať svojim voličom. Hospodárske vyvlastnenie znamená offshoring pracovných miest  do Číny a Indie. Amerika sa stala „superveľmocou“ s pracovnými silami tretieho sveta zamestnanými v zle platených domácich službách. „Spojené štáty sa stali prvou krajinou v dejinách, ktorá likviduje perspektívy a životnú úroveň svojich pracovných síl v záujmu obohatenia najbohatšieho 1% ľudí. Pred zrútením svetovej socialistickej sústavy a zrodom vysokorýchlostného internetu nebolo možné významnejším spôsobom offshorovať pracovné miesta a produkciu pre americké trhy. USA si mohli dovoliť spotrebovať viac, než vyrobili a požičať si viac, než ušetrili, pretože dolár je rezervnou menou. Rozpočtový deficit by mohli obmedziť tým že ukončia svoje nezmyselné a nezákonné vojny, zrušia stovky  námorných vojenských základní a obmedzia svoj nadsadený vojenský rozpočet. Znamená to vzdať sa cieľa byť svetovým hegemónom. Keď sa agresivita USA obracia proti Číne a Rusku, je nepravdepodobné, že veritelia USA budú mať chuť financovať americký militarizmus. (s. 42,43)  Vyhliadky na financovanie ročného schodku v hodnote 1,5 bilióna USD sa vyparia v okamihu, kedy jednotliví investori ukončia prechod z akciového trhu na „bezpečné“ dlhopisy federálnej pokladne, kedy vymyslená kríza zvrchovaného dlhu v Grécku, Španielsku a Taliansku prinúti investorov vymeniť eurá za doláre a kedy budú nadmerné rezervy bánk, vytvorené z peňazí záchranných programov, použité na výkup federálnej pokladne. Federálny rezervný systém prikročí k monetizácii federálneho deficitu. Výsledkom tlačenia nových peňazí za podmienok, kedy sa v krajine nedá zohnať práca, bude kombinácia vysokej miery inflácie s vysokou  mierou nezamestnanosti, vypukne ekonomický Armagedon. (s. 141)

Epitaf doktríny rastu

Na záver výhľad do možnej a žiadúcej budúcnosti. Roberts rozlišuje tzv. „prázdny“ a „plný“  svet. V prázdnom svete je človekom vyrobený umelý kapitál vzácny, úzkoprofilový, zatiaľčo prírodný kapitál je bohatý, hojný ako statok, ktorý je k dispozícii zdarma. Dnešný svet je však v skutočnosti plný: úlovek rybára je obmedzený množstvom rybej populácie, lebo dopyt prevyšuje ponuku. Výsledkom spotreby prírodného kapitálu je vždy hospodársky rast. Ekonómovia naďalej predpokladajú, že hranice rastu sú určované výlučne pracovnými silami, umelým kapitálom a spotrebiteľským dopytom. V skutočnosti však kritickú hranicu predstavujú ekologické faktory. (s. 61-62) Na rozdiel od umelého kapitálu nie je možné  prírodné zdroje replikovať, obnovovať, regenerovať, čo ekonomická teória neberie do úvahy. Tak isto mainstream ignoruje fakt, že prírodný kapitál sa nedá nahradiť človekom vyrobeným kapitálom resp. že sa čerpaním prírodného kapitálu v záujme dočasného zisku ožobračujú budúce generácie. Na tieto nedostatky ekonomickej teórie už v sedemdesiatych rokoch poukazoval matematický ekonóm Nicolas Georgescu-Roegen, mainstreamom ignorovaný. Bol ním však ovplyvnený ekonóm Svetovej banky Herman Daly, ktorý za jediný udržateľný hospodársky model považuje ekonomiku ustáleného stavu (steady state), ktorá poskytuje dostatok prostriedkov na hmotné zabezpečenie, nie však na masovú spotrebu, pričom zachováva prírodný kapitál. Roegenov koncept „degrowth“ (negrast alebo udržateľný normál) sa aktuálne stáva predmetom reflexie kriticky zameraných filozofov a ekonómov.