Náš postoj k prijímaniu imigrantov pripomína vtip o požičanom kotli. Chlapík si požičia kotol a vráti ho poškodený. Na svoju obranu uvádza tieto dôvody: Za prvé, kotol som vrátil nepoškodený; za druhé, už bol poškodený, keď som si ho požičiaval; za tretie, nikdy som si ho nepožičal. Chyba v tomto prípade nespočíva v nedostatočne udanom dôvode, ale v tom, že ich je až priveľa. Podobne rozporuplné argumenty sa uvádzajú v súvislosti s prijímaním migrantov: pomoc si zaslúžia len vojnoví utečenci, nie migranti; nie sú odkázaní na našu pomoc, pretože majú telefóny a sú medzi nimi iba muži; používajú svoje deti ako štít… V hysterickej snahe vyhnúť sa zodpovednosti za vzniknutý problém robíme všetko pre to, aby sme ubezpečili druhých (a hlavne samých seba), že sa nás útek ľudí z ich domovov netýka.

Mnohých obyvateľov Visegrádskej štvorky pobúrilo vyhlásenie nemeckej kancelárky Merkelovej z roku 2015, že Európa migračnú krízu zvládne. Ich intuitívna nedôvera však nevychádzala iba z predsudkov a obáv voči neznámemu. Angela Merkelová, ako i ostatní politici sú totiž sluhami dvoch pánov: okrem vystrašených voličov sa musia zodpovedať aj vlastníkom kapitálu, medzi ktorých záujmami volia. Preto sú ich vyjadrenia niekedy ostrejšie, inokedy zhovievavejšie, podľa toho, čo prevažuje. Niektorí z nich sa možno radi zvezú na krátkozrakom populizme obrátenom proti migrantom, aby tak zakryli svoju politickú neschopnosť, iní majú na pamäti lacnú pracovnú silu a schopnosti, ktoré by mohli prísť zamestnávateľom vhod. Ak by imigrácia prinášala iba nevýhody, žiadne riziko by nepodstupovali. A Východoeurópania napokon aj z vlastnej skúsenosti z Veľkej Británie či Spojených štátov vedia, aká osožná vie byť dostupnosť a výkonnosť zahraničnej pracovnej sily pre hospodárstvo.

Hrozba z mora

Zástupy migrantov prichádzajúcich do Európy po mori, ktoré máme možnosť sledovať v televízii, na nás pôsobia zneisťujúco až ohrozujúco. Narúšajú náš zdanlivo harmonický život, prinášajúc nám nepríjemné správy z globalizovaného sveta. Sú stelesnením globalizácie a jej síl ako biely žralok zo Spielbergovho filmu Čeľuste (1975), ohrozujúci dovolenkový raj na pobreží. Pre Fredrica Jamesona, zaoberajúceho sa súčasnou populárnou kultúrou, nás biely žralok z filmu fascinuje preto, lebo v sebe spája rozličné významy (tzv. polysémia) a zhmotňuje viaceré hrozby, ktoré nás zužujú.
Na jednej strane tu je obava, že sa nechcú začleniť do spoločnosti a nájsť si prácu, ale iba využiť náš sociálny systém. Nakoniec, podľa údajov dostáva utečenec v Nemecku príspevky vyššie ako Nemec odkázaný na sociálne dávky. Druhou stranou mince je, že utečenci, bez kontaktov a znalosti jazyka azylovej krajiny, majú minimálne spočiatku väčší problém nájsť si zamestnanie, alebo sú zamestnaní načierno v zlých podmienkach a nezodpovedajúcich platoch. V niektorých regiónoch SRN sa ilegálnou prácou údajne živí 10-50% utečencov.

Na druhej strane narážame na obavy, že migranti berú domácemu obyvateľstvu prácu. Podľa Georga Borjasa, amerického ekonóma dlhodobo sa zaoberajúceho dopadmi imigrácie na hospodárstvo, na tom niečo pravdy je. Ako Hillary Clintonová, tak i Donald Trump hovorili o tomto fenoméne iba svoju časť pravdy: príchod imigrantov môže mať všeobecne dobrý vplyv na krajinu, keďže zvýši celkové bohatstvo obyvateľstva; súčasne však platí aj to, že nie každý má prospech z ich vstupu na trh práce (tento fakt Trump zveličil a použil na obhájenie svojich politických plánov).
Borjas (sám kubánsky emigrant, z ktorého práce máme prospech všetci, dokonca aj tí, čo ju využívajú na zastavenie imigrantov) vo svojej štúdii zistil, že zvýšená ponuka pracujúcich vedie firmy k znižovaniu miezd, za ktoré sú najímaní. Tento záver sa dá ľahko vyvodiť aj bez pozorovania – práca jednoducho nie je taká vzácna ak máme k dispozícii viac potenciálnych vykonávateľov. To, na čo Borjas pri popise dopadov prisťahovalectva na hospodárstvo zabudol, sú nástroje fiškálnej politiky, teda možnosti aktívneho zasahovania do ekonomiky. Medzi ne by patrilo napríklad lepšie prerozdelenie celkového bohatstva prineseného nárastom imigrácie prostredníctvom vyššieho zdanenia bohatších, ktorí z ich práce profitujú. Ak totiž bol výsledkom dlhodobej štúdie negatívny dopad imigrácie na mzdy niektorých pracujúcich, bolo tomu pravdepodobne preto, že sa tieto politiky za posledných 30 rokov využívali čoraz menej. Za takýchto podmienok je pochopiteľné, že ekonomika odmietajúca zásahy do svojho fungovania bude citlivá na akékoľvek otrasy, a to nielen na imigráciu, ale i výkyvy počasia na poľnohospodárstvo, či hospodárske krízy všeobecne.
Podobnú úlohu plní aj spomínaný biely žralok z filmu Čeľuste – zhmotniť náš strach do prírodného fenoménu, ktorý potom nebudeme chápať v istých súvislostiach a príčinách, ale čeliť mu s obavami kto z koho. Napokon môžeme cynicky dodať, že prezident Trump interpretoval Borjasov výskum verne - imigrácia naozaj môže vytvárať horšie možnosti pre mzdy a zamestnanie sa u niektorých latino- a afroamerických pracujúcich, keďže táto administratíva dala jasne najavo, že nehodlá zasahovať do ekonomiky a prerozdeľovať bohatstvo v prospech chudobnejších.

Symptóm umierajúcej Európy

Ako je teda možné, aby migranti zneužívali náš sociálny systém a popritom nám brali prácu? Čo v očiach bežných ľudí predstavuje imigrácia, ak si dôvody proti nej navzájom odporujú? Tieto protikladné reakcie by sme mali brať ako prejavy nespokojnosti Európanov čeliacich vlastnej neistote. Slováci, Maďari, Briti či Nemci možno majú prácu, prípadne poberajú sociálnu pomoc, no zároveň si uvedomujú vratkosť svojej spoločenskej situácie. Sociálne dávky nepokrývajú životné potreby (a po novom si je u nás aj tie nutné odrobiť), o svoju prácu ako zdroj živobytia môžu kedykoľvek prísť, pričom mzdy nerastú v súlade s cenami.

Zdá sa, akoby Európania už prestali chcieť byť Európanmi. Pocit spolupatričnosti členských štátov k jednotnému projektu Európy vyprcháva a s ním aj vzájomná solidarita. Namiesto odpustenia dlhov nechávajú európske inštitúcie s požehnaním väčšiny obyvateľstva vypiť Grékov ich pohár horkosti do dna, nech to znamená hoci aj utopenie sa v stále väčších dlhoch a škrtoch v sociálnej oblasti. Krajiny východnej Európy odmietajú prijať časť imigrantov, ktorí denno-denne prichádzajú na brehy krajín južnej Európy. Ani Briti sa už podľa hlasovania o odchode z Únie necítia byť v Európe doma. Vo Francúzsku sa do finále prezidentských volieb dostala kandidátka, ktorá Francúzom sľubovala referendum o členstve v EÚ. A referendum o eure, ak nie o celej Európskej únii, ohlasuje v Taliansku strana so šancou vyhrať tamojšie budúcoročné voľby. Sú si európske elity vedomé toho, kam vedú svoje krajiny?

Kontinent sa tak znova ocitá v situácii novely Smrť v Benátkach (1912), ktorou Thomas Mann predznamenal rozpad kozmopolitnej európskej kultúry pred prvou svetovou vojnou. Namiesto varovania dovolenkárov pred šíriacou sa hrozbou rozpadu podceňujú oficiálni predstavitelia prítomné riziko. Radšej sa sústreďujú na zisky plynúce zo vzájomného obchodovania (v knihe turizmu), neberúc pritom ohľad na obyvateľstvo. Postava starnúceho spisovateľa Aschenbacha však v diele nezomiera iba kvôli nevedomosti o šíriacej sa nákaze cholery, k tomuto osudu ho púta obraz zašlej mladosti, ktorý vidí v mladom Tadziovi. Podliehajúc príťažlivosti, ktorá podnecuje jeho vášeň, sa Aschenbach vzdáva vlastnej osobnostnej integrity takmer tak, ako európske národy zasnene zahľadené do svojej stratenej minulosti. V nej sa snažia nájsť a spomenúť si na slobodu, ktorú v skutočnosti nikdy nemali. Konflikt zúriaci v Aschenbachovom vnútri odráža konflikt prebiehajúci na povrchu spoločnosti ohrozenej rozpadom.

V súvislosti s novelou sa zvykne spomínať Mannova inšpirácia Nietzscheho apolónskymi a dionýzovskými silami v človeku. Zatiaľ čo sa apolónsky aspekt spája so zdržanlivosťou a intelektuálnou formou, prejavujúcou sa v Aschenbachovej oddanosti sústredenej práci, dionýzovský aspekt vychádza na povrch s nerozvážnosťou a uvoľnením vášní pre mladíka Tadzia.
Takýto výklad je ale priveľmi priamočiary. Freudovou teóriou z Mimo princípu slasti (1920) by sme sa na dej mohli pozrieť inak. Pudové motivácie uňho nestoja samostatne, ale sú súčasťou nášho Ja, v ktorom sa pod tlakom vonkajšej reality transformujú (sublimujú) na vyššiu úroveň vo forme umenia, kultúry, čím dávajú pudom iný rozmer. Napokon, nenachádza Aschenbach ešte pred prepadnutím erotickým zvodom naplnenie vo svojej náročnej, asketickej práci, ktorá z neho robí uznávaného a oceňovaného autora (ako aj odraz samotného Manna)? K náhlemu rozhodnutiu opustiť toto prostredie, odísť do Benátok a následnej nevôle vrátiť sa z nich, ho privádza nadmerná vyťaženosť a duševná vyčerpanosť vyplývajúca z jeho povolania. Potlačené vášne sa tu vracajú s odvetou. Ani tam na písanie celkom nezanevrie a začne sa venovať poézii. Práve toto nikdy nenaplnené uspokojenie, ktoré nás „nespútane stále ženie vpred“ a narúša bežný beh vecí, nazýva Freud pudom smrti.
Psychoanalytická variácia novely by sa preto mohla volať „Pud smrti v Benátkach“. Jej dnešnými hrdinami by boli vyhorení a zadlžení ľudia bez prostriedkov a ideálov, snažiaci sa vymaniť z údelu ubíjajúcej monotónnosti. Je sa čomu čudovať, ak do systému sociálnej ochrany zateká a všetka zodpovednosť ostáva na ramenách jednotlivcov, že im neostáva iné ako sa znova prihlásiť k prekonanej príslušnosti k národu? Sú to jedinci, na ktorých zabudla ich vlastná krajina, ale oni sa k nej tvrdohlavo hlásia ako mláďatá ku krkavčej matke, ako zanedbaní potomkovia vznešeného rodu oháňajúci sa svojou kráľovskou krvou, ktorá dodáva aspoň trochu útechy ich pošliapanej sebaúcte. A idea jednotnej Európskej únie medzitým opäť mizne v diaľke.

Život bez práv

Často počúvame obavy niektorých, že medzi migrantmi môžu byť zločinci, násilníci, teroristi… Je to, samozrejme, pravda – môže to tak byť. Čo ale spravíme s drvivou väčšinou ostatných, ktorí delikventmi nie sú? Vezmeme si ich na svedomie a budeme ich posudzovať podľa výnimiek, pretože v tomto prípade nepotvrdzujú pravidlo a zlí sú všetci? Či už sa hlásime ku katolíckej, protestantskej či inej cirkvi, alebo sme ateistami, ospravedlnenie pre odvracanie zraku nájdeme len ťažko.
Na margo imigrantov umierajúcich v mori, ktorých lode nádeje sa stávajú loďami smrti, sa vyjadril aj pápež František. Máme sa pýtať: „Kto môže za všetku tú preliatu krv našich bratov a sestier? Nikto! To je naša odpoveď: ja nie, ja s tým nemám nič spoločné; môže za to niekto iný, ale ja to rozhodne nie som. … Žijeme v kultúre blahobytu, ktorá nás núti myslieť na seba samých, sme apatickí k volaniu druhých, žijeme v mydlových bublinách, ktoré sú síce krásne, ale zároveň nesmierne krehké; vytvárajú pominuteľnú a prázdnu ilúziu, ktorej dôsledkom je ľahostajnosť k druhým; ba čo viac, vedú ku globalizácii ľahostajnosti.“ Tento proces nás podľa pápeža robí všetkých bezmennými a anonymnými, nevšímajúcimi si svet okolo.

Jeho odsúdenie pokrytectva však nie je nijakou novinkou, spomína sa už v biblickom podobenstve o dobrom Samaritánovi. Ježiš v ňom rozpráva príbeh o polomŕtvom človeku (Lk 10,25-37), ležiacom po prepadnutí pri ceste. Muži z chrámu – farár a Levita mu odmietnu pomôcť a obídu ho. Pomôže mu až Samaritán, ktorý sa oňho postará napriek tomu, že dobitý človek pochádza z národa, ktorý nemá Samaritánov rád.

Tým, ktorí v Boha neveriaa neodvolávajú sa naňho, možno viac povie predstaviteľ osvietenstva a ústredný predstaviteľ modernej európskej myšlienkovej tradície Immanuel Kant. Naďalej platný a inšpiratívny je jeho návrh z eseje K večnému mieru (1795), že v dobe obývanosti celého zemského povrchu musíme emigrantom ponúknuť slobodu návštevníckeho práva, inak nebudeme spolu môcť žiť v mieri. Prejaviť pohostinnosť treba o to viac v časoch, kedy sa ich domáce územie stáva nehostinným. Cudzinca síce môžeme odmietnuť, no iba vtedy, ak to nebude znamenať jeho záhubu, pričom podmienkou pre prijatie je jeho priateľské správanie. Tieto imperatívy boli v roku 1948 zahrnuté do Všeobecnej deklarácie ľudských práv, ktorej články 13 a 14 garantujú každému jednotlivcovi slobodu pohybu a zvolenia si bydliska. Môže to byť z ekonomických, osobných, profesionálnych dôvodov, alebo v prípade hľadania azylu, avšak nie v prípade odôvodneného stíhania.

Vidíme teda, že práva migrantov sú hlboko zakorenené v európskom odkaze a právnym záväzkom, ku ktorým sa hlásime. Prečo teda neuvažujeme o migrantskej kríze v súvislostiach a príčinách, o spôsoboch možnej pomoci, ale v prvom rade ako o potenciálnej hrozbe? K takémuto vnímaniu prispeli médiá a verejní činitelia, približujúci nám ľudskú katastrofu slovníkom bezpečnosti, znižovania kriminality a trestného práva. Utekajúci človek považovaný za potenciálneho teroristu nemôže vzbudzovať súcit ani solidaritu. Jeho život pre nás následne nemá taký význam ako život nevinnej obete.

Hannah Arendtová si všimla, že práve postava utečenca, ktorá by mala stelesňovať ľudské práva, vyvoláva krízu tohto pojmu. Bez systému národného štátu sa takzvané sväté a nescudziteľné práva ocitajú bez ochrany a ohrozený jednotlivec bez právnej opory. V takejto chvíli mu ostáva iba jeho holý život, takže nič nebráni v tom, aby ho bolo možné zabiť. Smrť je posledným zákonom, ktorému podlieha, posledným miestom, ktorému zasväcuje svoj život. Preto ho Giorgio Agamben nazýva pojmom Homo sacer (1995), označujúc tak čistú existenciu vylúčenú zo zákona a politickej participácie.
Veľmi výrazným príkladom homo sacer bolo vyvražďovanie Židov za nacizmu. Fašizmus a nacizmus totiž priznávajú práva iba ľuďom narodeným na istom území alebo s určitým pôvodom (krv a pôda). Zatiaľ čo sa snažia nájsť a stanoviť určité striktné prepojenie medzi rodom a národom, považujú ostatné „ne-národné“ životy za nehodné ochrany. Samozrejme, ľahko nám je odsúdiť fašistické ideológie a ich neúctivý prístup k hodnote ľudského života, no problém, na ktorý poukazuje Agamben je, že napriek prijatiu Deklarácie ľudských práv Spojenými národmi (OSN) sa naďalej pridŕžame rovnakého právneho rámca ako nacisti, vzťahujúci ľudské práva na národoštát. Takýto prístup možno vyjadriť vetou „Kto nepatrí k nám, žiadne práva nemá“.

Vec je to o závažnejšia, že prakticky od konca prvej svetovej vojny (ako predvídal Thomas Mann) boli utečenci masovým fenoménom. Rozpad ruského, rakúsko-uhorského a osmanského impéria otriasol teritoriálnym a demografickým usporiadaním strednej a východnej Európy. Vznik nových štátnych útvarov, vytvorených na základe mierových dohôd, vyprodukoval menšiny tvoriace až 30% ich obyvateľstva, čo prispelo k ďalšiemu pohybu más. Ľudia 21. storočia, utekajúci z rozvrátených krajín, postihnutí bombardovaním, rozvratom, biedou, zúfalí nájsť úkryt či lepší svet, teda nie sú žiadnym novým fenoménom.

Štáty dnes definujú svojich nepriateľov vo vzťahu k starostlivosti a rozvoju života vlastných občanov. Predovšetkým bezpečnosť sa stala preferovanou hodnotou prinášajúcou politikom želanú popularitu. Ako pozoruje Zygmunt Bauman v knižke Cudzinci pred bránami (2016), napriek tomu, že ťažko možno dokázať účinnosť a prospešnosť bezpečnostných opatrení, politik odhodlaný nasadiť viac strážcov poriadku a rozšíriť ich právomoci, sa okamžite blysne v očiach voličov. Ubezpečenie o ich bezpečnosti, dnes označovaná pojmom „sekuritizácia“, dokáže zastaviť pokles preferencii, dokonca nakloniť priazeň sympatizantov iných politických strán a presvedčení (napr.: „Maďarský premiér Viktor Orbán sa síce správa odporne neliberálne voči občanom Maďarska, no jeho neliberalizus voči ľuďom z iných krajín, hľadajúcim útočisko pred tyraniou, prenasledovaním, či neľudskou chudobou, je v poriadku.“).

Pri našom schvaľovaní obmedzovania práv a vytvárania výnimočného stavu za účelom nastolenia poriadku a bezpečnosti zabúdame na to, že sa toto obmedzenie netýka iba cudzincov a kriminálnych živlov. Obchádzanie alebo vyradenie platného zákona v prospech neurčitej ochrany vedie k tomu, že sme to my, komu sa obmedzuje sloboda pohybu, zasahuje do súkromia, či berie právo na spravodlivý súd. Sme to my, kto je neustále vystavovaní podozreniu, nedôvere, a tým pádom sledovaniu, preverovaniu a kontrole. Výnimočný stav je totiž stavom, kedy je zákon celkom zrušený, kde je všetko možné a politickí zastupitelia sa v ňom prestávajú zodpovedať tým, ktorí im ich moc zverili. Priestor, kde sa výnimočný stav začína stávať pravidlom nazýva Agamben táborom. Boli to práve nacistické koncentračné tábory, kde prestal platiť zákon a ľudské práva, a rozhodovalo sa výlučne nad holým životom väzňov, ktorý už nemal žiadnu cenu. Nestáva sa z oplotenej Európy postupne tiež takýto tábor?

Miluj cudzinca svojho ako seba samého

Tak ako v Nietzscheho časoch na konci 19. storočia, aj naša (neo)liberálna doba má svojho posledného človeka. Stratený v hodnotách, dbá iba o svoje šťastie, bezpečnosť a pohodlie. Nechce sa nechať rušiť ruchom sveta a obmedzovať pre nepríjemné morálne imperatívy. Napokon, ako vyvodil Freud z celoživotného analyzovania ľudskej psychiky, kresťanský príkaz „miluj blížneho svojho!“ (Mk 12,31) nezodpovedá ľudskému charakteru. Pod pokrievkou človeka driemu samoľúbe, sebecké a agresívne sklony, ktorých uvoľnenie si dokáže dobre zdôvodniť inými úmyslami. A ak od jednotlivca žiadame, aby sa ovládal alebo obmedzoval nad určitú únosnú hranicu, vyvoláme v ňom vzburu, nespokojnosť alebo ho urobíme nešťastným. Aké sú teda vyhliadky na zlepšenie nášho vzťahu k cudzincom – ľuďom, ktorí sú výzorom či zvykmi iní, no chybami, strachom a nádejami rovnakí ako my?

V rozdielnych európskych tradíciách od židovstva a kresťanstva k osvietenstvu nachádzame tradíciu pohostinnosti, resp. otvorenosti voči cudziemu. Nadväzujúc na toto dedičstvo rozoberá Jacques Derrida etymológiu slova hospitalita (pohostinnosť). Latinské hospes, ktoré tvorí základ slova, označuje nielen hosťa, či cudzinca, ale aj nepriateľa. Tento dvojznačný význam slova nevypovedá len o tom, že ten, kto k nám prichádza môže byť pre nás nebezpečný. Napovedá nám, že samotná pohostinnosť je pohostinnosťou práve tým, že sa otvára neznámemu, že postupuje riziko a dúfa, že hosť/cudzinec príjme jeho pozvanie s rovnakou pokorou s akou ho ponúka (odtiaľto staré príslovie „Hosť do domu – Boh do domu“). Každá hospitalita je teda „hostpitalitou“ – pohostinnosťou voči nehostinnosti, príp. vľúdnosťou k nevľúdnemu. Ako náhle sa pohostinnosť podmieňuje nejakými kritériami a zakladá sa na vypočúvaní („Kto ste?“, „Odkiaľ ste prišli?“, Čo chcete?“ a pod.), prestáva byť pohostinnosťou, v ktorej je otvorenosť, láska a vôľa pomôcť cudzincovi/blížnemu.
Derrida si popritom uvedomuje, že pohostinní môžeme byť iba vtedy, ak máme nejaký domov a každý takýto domov má svoje obmedzenia. Každá bezpodmienečná pohostinnosť je teda do určitej miery podmienená. Práve tieto podmienky vytvárajú horizont, za ktorým sa nachádza možnosť bezpodmienečnej pohostinnosti. Tento horizont musí ostať otvorený, pretože ak by bol niekým alebo niečím stanovený, už by nešlo o etiku, ale o politiku a zákonité vynútenie. Keďže ale nikdy nevieme, aká je adekvátna miera pomoci, alebo či sme už spravili pre druhých dosť, pohostinnosť, ktorú ponúkame, v nás zanecháva pocit viny a zlého svedomia. A táto vina značí nielen obmedzenie, ale aj potrebu robiť viac.

Čo však v prípade, že takýto prístup nepovažujeme za dostatočný? Možno by sme sa mali opýtať: Čo vlastne chránime pred utečencami a cudzincami? Utečenec alebo migrant, resp. blížny k nám prichádza ako neznáma entita, ktorá (zatiaľ) nemá miesto v našom svete. Spočiatku predstavuje desivú vec, s ktorou sme doposiaľ neprišli do kontaktu, alebo od ktorej sme si udržiavali odstup. Nerozumieme mu, lebo nehovorí naším jazykom, nechápeme ho, lebo sa správa inak, nedôverujeme mu, lebo ho nepoznáme. A tým sa vraciame späť k Freudovi…

Avšak, zatiaľ čo Freud vyslovuje nepríjemnú pravdu o deštruktívnych silách v človeku (opäť pud smrti), jeho francúzsky pokračovateľ Jacques Lacan poukazuje na to, že nás neznepokojuje iba cudzinec/blížny, ale už naša vlastná kultúra nútiaca nás podriadiť sa jej pravidlám a zvykom. Blížny medzi nami otvára priestor neznáma a pripomína nám, že sami sme cudzincami vo vlastnej kultúre. Že sme závislí od pomoci, výchovy a možností, ktoré poskytuje, a odsúdení prispôsobiť sa jej aj keď sa nám to nepáči. Svojou nevôľou a podráždenosťou pri stretoch s cudzincami dávame najavo pochybnosti o tom, či sa budú schopní a ochotní podriadiť rovnakým pravidlám, ktoré musíme znášať my. Veď čo ak dostanú zadarmo to, čo sme si my museli ťažko zaslúžiť a vydrieť?
Podľa Lacana sú preto cudzinci/blížni symptómom, ktorý nám ukazuje pravdu našej vlastnej situácie. Tak ako oni, aj my sme závislí na druhých ľuďoch, z ktorých pozostáva naša spoločnosť. Ak spoločnosť zlyháva pre migrantov a nedokáže im zabezpečiť pomoc, nefunguje ani pre nás. Čelíme teda rovnakému problému a nemá zmysel pred ním zatvárať oči. V blížnom musíme poznať seba a zmeniť to, čo nás spája.

15.8.2017