Vynútená voľba cynika

Zdá sa, že subjekty veľmi nemajú inú možnosť, než prijať sociálnu zmluvu, teda postúpiť časť svojej slobody verejnej autorite, pretože tá zabezpečuje podmienky interakcie medzi nimi. Zjednodušene by sa dalo povedať, že voľba, pred ktorou stoja, je medzi zotročujúcim poriadkom a ne-poriadkom. Ako hovoril Lacan v súvislosti so vstupom vyvíjajúceho sa jedinca do symbolického poriadku, na výber je voľba medzi Otcom, ktorý zavádza autoritu Zákona, alebo ešte niečím horším („le père ou pire“), skrátene – medzi zlým a horším. Nezvoliť si vstup do zvykov a pravidiel spoločenstva znamená ostať zo spoločnosti vylúčený a odvrhnutý. V psychoanalýze to možno prirovnať k voľbe medzi neurózou, teda nespokojnosťou v kultúre, ktorá krotí pudy človeka a obracia ich proti nemu samotnému, a psychózou – zlyhávaniu symbolického poriadku a narušeniu konzistentnosti nášho psychického sveta. Ako dodáva Žižek, v tomto zmysle je voľba vynútenou, nie skutočnou voľbou. Jedinec je slobodne donútený stať sa subjektom symbolickej komunity a tým pádom sa dobrovoľne podriadiť jej pravidlám. Touto voľbou sa z neho stáva subjekt, a všetky ostatné voľby sú mu umožnené a sprostredkované až po nej. Ako tvrdil Jean-Jacques Rousseau, civilizačná poroba prišla s vytvorením vzťahovosti medzi ľuďmi a so snahou navzájom sa porovnávať. Človek sa môže stať súčasťou civilizácie ak pristúpi na jej hru a nechá sa posudzovať podľa jej pravidiel.
Nerešpektovať zákon spoločnosti dokážem iba tak, že v nej nebudem žiť. V opačnom prípade bude jeho nerešpektovanie znamenať jeho porušovanie, na základe čoho sa so mnou spoločnosť aj patrične vysporiada. Ak, napríklad, nebudem rešpektovať symbolický význam a moc peňazí alebo volieb, a budem ich považovať za to, čím reálne sú – teda spoločenský klam, budem zo spoločnosti vylúčený. Skutočný realista, teda ten, kto by naozaj nebral do úvahy symbolický pakt medzi jednotlivými členmi spoločnosti, nemá v spoločnosti čo robiť. Omnoho tolerovanejší je preto cynik, ktorý nevieru v symbolické zásady spoločnosti iba predstiera, no v skutočnosti sa nimi naďalej riadi. Jeho vedenie kĺže po povrchu a neruší význam viery, takže naďalej ostáva súčasťou patričného symbolického poriadku. Rozhodnutie nežiť v spoločnosti, resp. nebyť ňou zotročený neznamená slobodu, ale absenciu predstavy o slobode a nezávislosti. Jedinec, ktorý žije mimo spoločnosti nemá o slobode poňatie, pretože nezakúsil jej neslobodu alebo útlak. Predstava slobody vzniká až dodatočne a vtedy, keď o ňu subjekt prijatím spoločenského jarma prichádza. Až vtedy začína túžiť po niečom, čo vlastne nikdy nemal. Tu vidíme, že spoločnosť nie je iba systémom zákazov, ale aj symbolickým paktom medzi subjektami, ktorý vytvára nový svet odlišných potrieb – túžob. Tieto prebrané túžby sa následne stávajú ich bytostnou súčasťou.
Učenie sa jazyka dieťaťom a vstupovanie do Symbolického poriadku je takýmto individuálnym prijatím spoločenskej zmluvy, ktorý každý jednotlivec, až na výnimky, chtiac či nechtiac podstupuje. Ide o intersubjektívny poriadok, ktorý jednotlivcom nielenže sprostredkúva kontakt, ale ich aj presahuje – udeľuje im role a dáva svetu významy. Podľa Lacana je preto človek parlêtre – čo je neologizmus spájajúci slová parle (hovorí) a être (bytie, tvor), ktorý by sa dal preložiť ako „hovoriace bytie“. Týmto novotvarom chcel Lacan zdôrazniť skutočnosť, že človek jazyk nielen používa, ale v ňom aj žije, pretože mu udeľuje role a dáva svetu význam. Vďaka jazyku sa iba nedorozumievame, ale aj stávame bytosťami, ktorými sme, schopnými vnímať používané a vytvárať nové významy. „Človek teda hovorí, ale to preto, že symbol ho urobil človekom.“ Nielen hovorí, ale tiež „je hovorený“. Čím by totiž človek bol bez symbolických rolí, ktoré mu pripísala spoločnosť? Iba púhym telom bez mena, identity, morálky a smerovania. Inak povedané – nikým, alebo len obyčajným živočíchom. Jazyk s jeho nielen dorozumievacou, ale aj symbolickou rovinou má fundamentálny vplyv na to, kým sme a ako vnímame svet. Žižek to v knihe Menej ako nič popisuje tak, že „aj keď je jazyk koniec-koncov súčasťou reality, realita alebo to, ako sa nám javí, je vždy už transcendentálne vytváraná prostredníctvom jazyka. Alebo, povedané iným spôsobom: nemôžeme získať úplne neutrálny prístup ku skutočnosti, pretože sme jej súčasťou. Epistemologické skreslenie nášho prístupu k realite je výsledkom našej zapojenosti v nej, nie nášho odstupu od nej.“
Práve preto je tak ťažké zaujať skutočný odstup od spoločnosti, odosobniť sa a vytvoriť si neutrálny alebo kritický postoj, pretože ju pomeriavame jej vlastným metrom. To, čo je dobré a zlé, nádejné a zavrhnutiahodné, možné a nemožné vychádza a vyplýva z daného nastavenia spoločnosti – z toho, čo sa za také všeobecne považuje. Okuliarmi, slúchadlami, rukavicami, ktorými prijímame svet a mikrofónmi, ktorými ho ďalej odovzdávame a šírime prechádzajú významy stanovené spoločnosťou a jej dominantnou mocenskou konfiguráciou.
Nejde však len o problém vlastníckej štruktúry médií, určujúcej obsah a formu informácií, ktoré sa dostávajú verejnosti (divákom, čitateľom). Teoretik mediálnej propagandy Noam Chomsky by napríklad poukázal na to, že súkromné médiá nemôžu ohrozovať svoj biznis a biznis firiem, z ktorých reklamy žijú. Musia preto zamlčiavať alebo marginalizovať informácie o negatívnom dopade podnikania, aby neprišli o vzácnych potenciálnych alebo aktuálnych inzerentov. Takisto si nechcú pohnevať vedenie štátu, v rámci ktorého podnikajú a preto sa vyhýbajú otvorenej kritike vlády. Okrem selektovania obsahu sa médiá uchyľujú aj k tzv. indoktrinácii – vštepovaniu názorov a postojov, ktoré majú prijímatelia zaujať pri vnímaní rozličných tém. Z tohto pohľadu sa mocenská manipulácia zameriava výlučne na mediálnu prezentáciu, ktorej ciele sú výlučne pragmatické.
Ako sme si už ukázali, forma manipulácie, ktorú opisuje Žižek nie je propagandistická, ale ideologická. To znamená, že je menej závislá od toho, čo sa v spoločnosti šíri či propaguje éterom a súvisí viac s praxou subjektov. Nezameriava sa na to, čo si ľudia myslia, ale na to, čo robia, ako sme uviedli v súvislosti s Marxovou analýzou fetišizmu. Táto teória ideológie – Žižekom navyše obohatená o širší rozmer Symbolična – dokáže opísať fungovanie manipulácie aj v prípade, ak ide o cynické subjekty, resp. ak si sú plne vedomé týchto mocenských záujmov na pozadí spoločenského diania, čo nebráni tomu, aby pokračovali v nezmenenej praxi. Príkladom toho bol aj Havlom opísaný „život v lži“, kedy poznanie reálnych pomerov spoločnosti subjektom nebránilo v ich reprodukcii.

Alternatíva ako hrozba

V predchádzajúcich kapitolách sme tvrdili, že ideológia zvyčajne stojí na idei najlepšieho z možných svetov. V súčasnosti v role tohto najlepšieho možného sveta vystupuje liberálna demokracia. Jej komplement alebo oporu tvoria rozličné predstavy subjektov o tom, čo by sa stalo, ak by tu tento najlepší možný svet nebol. Okrem toho sa v role nepriateľa alebo protikladu liberálnej demokracie častokrát objavuje pojem totalitarizmus. Používa sa na označenie všetkého, čo nie je v súlade s fungovaním liberálnej demokracie a slúži ako obrana proti utópiám – snahám prekonať ju. Neexistuje však žiaden prirodzený súvis medzi prekonaním liberálnej demokracie a nástupom totalitarizmu. Pojem totalitarizmu jednoducho iba zabral prázdne diferenčné miesto protikladu liberálnej demokracie. Je však poňatý tak široko, že zabraňuje akejkoľvek zmysluplnej
a potrebnej kritike alebo zmene. Podľa Žižeka dokonca bráni mysleniu a hľadaniu východísk z historicky novej skutočnosti: „Poukaz na „totalitárnu“ hrozbu dnes slúži ako podpora akéhosi nepísaného Denkverbot (zákazu myslenia), ktorý sa podobá neblaho známemu Berufsverbot (zákazu byť prijatý do zamestnania v akejkoľvek štátnej inštitúcii) v Nemecku neskorých šesťdesiatych rokov 20. storočia – akonáhle človek prejaví najmenšiu tendenciu zaoberať sa politickými projektami, ktoré sa skutočne snažia kriticky rozobrať stávajúci poriadok, ozve sa bezprostredná reakcia: „Nech už je taký projekt akokoľvek benevolentný, nevyhnutne povedie k novému gulagu!““ Tento súvis však nie je vôbec nutný. Protikladné pojmy, s ktorými sa stretávame vo významotvornej štruktúre, nie sú prirodzene dané. Ako vysvetľuje Žižek, v štrukturalizme sú veci trochu komplikovanejšie ako sa zdajú, pretože „protikladom jedného pojmu, jeho prítomnosti, nie je hneď iný pojem, ale absencia prvého pojmu, medzera na mieste, kde je zapísaný (prázdno, ktoré sa zhoduje s miestom jeho zapísania) a prítomnosť druhého, protikladného pojmu, vypĺňa túto medzeru neprítomnosti prvého pojmu – takto treba čítať dobre známu štrukturalistickú tézu, podľa ktorej, v paradigmatickej opozícii, prítomnosť jedného pojmu znamená (rovná sa) neprítomnosť
jeho protikladu.“ Čo dnes predstavuje totalitarizmus?
Podľa jednej z definícií Hannah Arendtovej totalitarizmy „dávajú prísľub objasnenia všetkých historických udalostí, totálny výklad minulosti, totálne poznanie prítomnosti a spoľahlivú predpoveď budúcnosti. Touto schopnosťou sa ideologický spôsob myslenia stáva nezávislým na všetkej skúsenosti, pretože z tej sa nemôže ničomu novému naučiť, hoci by trebárs šlo o niečo, čo sa práve udialo.“ Z tohto jej popisu vyplýva, že totalitárne ideológie fungujú ako prizma, určujúca ako bude nazerané na sociálnu realitu, a ako budú vnímané a chápané jednotlivé (historické) udalosti. Kritika preto predpokladá prístup, ktorý takto k realite nepristupuje a nezoraďuje dejiny do vopred určenej významovej schémy. Udalosti nemajú jednoznačný zmysel, iba sa jednoducho dejú, bez jednotnej následnosti alebo súvisu. Avšak, spĺňa tieto neideologické kritériá samotný pojem totalitarizmu? Nestalo sa čosi podobné aj s ním, takže už dnes nezohľadňuje realitu, ale nazerá na ňu cez vlastný ideový konštrukt? Neplní dnes funkciu totalitárnej ideológie samotný pojem totalitarizmu? Zdá sa, že v snahe zabrániť návratu totalitárneho myslenia, ktoré by určovalo „správne“ smerovanie dejín a správny pohľad na ne, sa z pojmu totalitarizmu nechtiac stal totalitarizmus pojmu. Vonkajší boj liberalizmu proti totalitným ideológiám sa dialekticky zmenil na vnútorné potláčanie akejkoľvek kritiky v rámci liberálnej demokracie. Liberálna demokracia napodobňuje praktiky, ktoré Arendtová pripisovala totalitným režimom: svoju ideológiu prezentuje ako vyústenie dejín, ktorých víťazom sa stala, pričom nepripúšťa, že by do budúcna mohlo dôjsť k nejakej zmene. Stavia sa do roly arbitra iných ideológií, ktorý prijíma len tú kritiku a podobu demokracie, ktorá je v súlade s ňou. Takéto chápanie či už minulého alebo súčasného totalitarizmu by sa dalo vyjadriť heslom fiktívnej postavy Veľkého brata zo spomínaného románu 1984, ktorý dohliadal na dodržiavanie propagandy v totalitnom štáte: „Ten, kto ovláda minulosť, ovláda aj budúcnosť; a ten, kto ovláda prítomnosť, ovláda aj minulosť.“ Víťaz dejín, alebo ten, kto vládne ako posledný, sa stáva ich režisérom a najnovším vládcom.
Psychoanalýza túto premenu významu minulých udalostí nazýva „Nachträglichkeit“. Ide o to, že udalosť nadobúda v každom novom systéme celkom nový význam. Na tento princíp narazil už Freud, keď skúmal prípad Vlčieho muža. Pôvodne nepochopiteľná udalosť, ktorej sa stal analyzand ako dieťa svedkom (súlož rodičov), sa mu v snoch a predstavách zobrazovala vždy inak – v podobe vlka, rozprávky o kozliatkach, Červenej čiapočke, vianočného stromu. Freud si preto do poznámok k tomuto prípadu zapísal: „Často pozorujeme, že schéma víťazí nad individuálnym zážitkom.“ Lacan v jeho skúmaniach našiel potvrdenie štrukturalistickej tézy o prednosti synchrónie pred diachróniou, teda toho, že minulosť je nejakým spôsobom obsiahnutá vo významovej štruktúre prítomnosti. Traumatické udalosti, ktoré subjekt zažil, sú vždy nanovo usporadúvané do takých schém, ktoré sú preň v danom nastavení zrozumiteľné. Psychoanalýza sa teda, podľa Žižeka, nezaoberá obyčajnou minulosťou, tak ako sa udiala vo svojej faktickej čistote, ale spôsobmi, akými je zahrnutá do momentálneho zmysluplného poľa subjektu. Inými slovami, nezaoberá sa skutočnosťou, ale pravdou, teda tým, čo je v danom systéme platné a pravdivé. „Minulosť (dávno zabudnuté traumatické stretnutia) nedeterminuje prítomnosť, ale samotná forma tejto determinácie je predeterminovaná synchrónnou symbolickou sieťou prítomnosti. Ak začne mať stopa istého starého stretnutia náhle dopad, je to preto, lebo je súčasné symbolické univerzum subjektu štrukturované spôsobom, ktorý ho umožňuje.“ Udalosti nadobúdajú svoj význam na základe toho, čo pripúšťa daná štruktúra, alebo forma, ktorou sú nanovo spracované.
Analýzou spoločných znakov nacizmu a stalinizmu postavila Arendtová do popredia nový ideový produkt, ktorý v súčasnosti v prevrátenej podobe vládne nad svojím stvoriteľom, čím spĺňa Marxovu idolovú definíciu ideológie. Stanovuje totiž horizont myslenia a hranice kritiky, v rámci ktorých možno intelektuálne fungovať. Popritom je pojem totalitarizmu, ako upozornil historik Enzo Traverso, nejednoznačný, polymorfný a veľmi dobre tvarovateľný. V 20. storočí sa jeho význam menil s každou ďalšou ideológiou. Vznikol ako adjektívum pre opis Mussoliniho diktatúry antifašistami. Následne si ho prisvojili samotní talianski fašisti, pre ktorých označoval zrušenie
rozdielu medzi štátom a občianskou spoločnosťou. Nacistický režim sa tomuto pojmu ale vyhýbal a uprednostňoval pojem rasový štát (völkische Staat). Počas studenej vojny došlo k jeho redefinícii, kedy sa anti totalitarizmus považoval za synonymický s pojmom anti komunistický. V šesťdesiatych až osemdesiatych rokoch sa prestal používať a znovu sa objavil až začiatkom deväťdesiatych rokov. Úplne nové použitie nadobudol po 11. septembri 2001, v boji proti islamskému fundamentalizmu. Okrem toho dnes neustále a strnulé odvolávanie sa na Arendtovej výskum pri hľadaní východísk z civilizačných výziev znemožňuje diskusiu a preskúmanie alternatívnych politík, ako im čeliť.
Žižek uvádza dva signifikantné príklady vnútornej uzavretosti teórie, dokazujúce, že liberálna demokracia nedokáže reflektovať realitu vzpierajúcu sa etablovanej ideológii a namiesto poučenia sa z nej pokračuje v nastolenom smere. Už v prvej dekáde 21. storočia to boli teroristické útoky na Svetové obchodné centrum v New Yorku z 11. septembra 2001 a následne finančná kríza z roku 2008, ktorá sa zo Spojených štátov rozšírila do celého sveta. Zatiaľ čo v prvom prípade bolo ešte možné udalosť vysvetliť odkazom na vonkajších nepriateľov ohrozujúcich západné hodnoty, v druhom prípade to už bolo ťažšie, keďže príčinou zrútenia trhov bolo priame nasledovanie vlastných ekonomických politík. Namiesto reflexie vnútorných rozporov nadvlády liberálnej demokracie vyzval vtedajší prezident Spojených štátov George W. Bush americký ľud k urýchlenému návratu k rovnakému spôsobu života. Nebol tak venovaný žiaden čas ani pozornosť tomu, aby sa mohli plne reflektovať vnútorné rozpory systému, ktoré sa prejavili na základe týchto symptómov a podnikli zmeny, aby sa už neopakovali. V oboch prípadoch bolo nepríjemné poznanie obrannými mechanizmami ihneď zatlačené naspäť do nevedomia. V prípade teroristického útoku spätným útokom na Afganistan a Irak, z ktorých sa stali nové semeništia terorizmu; a v prípade krachu burzy presunutím bremena dlhu na daňových poplatníkov, ktorých nesolventnosť prasknutie bubliny spôsobilo. V oboch prípadoch sa problémy riešia rovnakými prístupmi, ktoré ich zapríčinili. Zdá sa teda, akoby sa ani liberálna demokracia po svojom historickom víťazstve nebola schopná vyrovnať so svojimi vnútornými rozpormi. Napriek trhovým a volebným mechanizmom fungujúcim ako spätná väzba systému o tom, čo ľudia chcú, sa zdá, že liberálna demokracia prichádza o svoju výhodu, kvôli ktorej ju Fukuyama staval nad ostatné, prekonané ideológie.