Je univerzita priestorom slobodného bádania alebo indoktrinácie? Podľa francúzskeho psychoanalytika Jacqua Lacana priniesli všetky revolučné snahy rovnaký výsledok – príchod nového pána. Aspoň tak to podľa neho potvrdzuje doterajšia skúsenosť.1 Inak to nebolo ani v prípade revolučných udalostí vo Francúzsku v máji 1968. K počiatočnej revolte študentov proti autoritám sa pridalo až 10 miliónov robotníkov v generálnom štrajku, ktorý ochromil krajinu.

Vzbura

Zo strany študentov šlo podľa historika a účastníka protestov Marcela Gaucheta o intelektuálnu vzburu proti skostnateným univerzitám, ktoré boli odtrhnuté od výnimočne tvorivej intelektuálnej scény. Atmosféru doby predznamenalo vydanie kníh Slová a veci od Michela Foucaulta a Lacanových Écrits (obe v roku 1966), ktoré prinášali nové čítanie dejín na základe štruktúr. Tieto nové teoretické prístupy ponúkali možnosť vytvorenia unifikovanej teórie sociálnych vied postavenej na špecificky ľudskej forme produkcie – jazyka.
Máj ’68 charakterizovala neobyčajná chuť po poznaní, s ktorou išla ruka v ruke príležitosť zbaviť sa starých učiteľov.2 V Paríži študenti protestovali proti tomu, aby s nim bolo zaobchádzané ako s deťmi a boli im prezentované prednášky, ktoré neboli desaťročia aktualizované, takže nezohľadňovali spoločenské zmeny, ku ktorým malo dôjsť. Šlo o protest voči profesorom a ich kultúre, ktorých vnímali ako zastaralých a prekonaných.
Generačnú výmenu šesťdesiatych rokov zachytávala i populárna produkcia. Bob Dylan v piesni Časy sa menia vyzýva predstaviteľov autorít, aby „nekritizovali to, čo nedokážu pochopiť“, pretože „na vašich synov a dcéry vaše príkazy nesiahajú“. Britská skupina The Who zase v piesni o svojej generácii spieva: „Dúfam, že zomriem predtým, ako zostarnem“.3 Pocit revolty bol všadeprítomný.
Parížske udalosti mali svoju gradáciu. Protesty v areáli študentských internátov začiatkom mája viedli k ich zatvoreniu, kvôli čomu sa presunuli k univerzite, kde dochádzalo k ostrým stretom s políciou. Zatýkanie účastníkov prinútilo rektora k zatvoreniu celej sorbonnskej univerzity, čo študentov ešte viac pobúrilo. V tej chvíli sa študentské protesty zamerané na reformu vzdelávania zmenili v celonárodné hnutie požadujúce rozpustenie autoritárskych štruktúr a demokratizáciu sociálnych a kultúrnych inštitúcií.

Nový pán

Lacan protesty pozorne sledoval a otázkam s nimi súvisiacimi sa venoval vo svojom sedemnástom seminári, ktorého podtitul znel „rub psychoanalýzy“. Na rebelujúcich študentov v ňom reagoval slovami: „To, po čom ako revolucionári túžite je pán. Dostanete ho.“4 Ako by sa ale protesty proti autoritám mohli zvrátiť vo svoj opak? Ako by mohla kultúrna udalosť, ktorá priniesla zmenu zvykov a životných štýlov, libertariánstvo a sexuálnu revolúciu viesť k novej forme nadvlády?
Lacan prichádza s tézou o štyroch diskurzoch, prostredníctvom ktorých opisuje zmeny charakteristické pre obdobie neskorého kapitalizmu, kedy dochádza posunu v dominantných sociálnych vzťahoch – konkrétne k nástupu byrokratického režimu. Ide o posun od autority priemyselného kapitalistu k anonymnej byrokratickej autorite, podopretej zdanlivo neutrálnym, objektívnym vedením. Od konceptu jedného pána k bujneniu ďalších pánov v rozličných podobách: bankárov, byrokratov, expertov, ale i akademických sietí, „profesionálnych“ politikov, realizujúcich štrukturálne imperatívy kapitálu.5 Hoci sú tieto nové mocenské siete všadeprítomné, žiadna z nich nemá prioritu a postráda centrum moci. Ako došlo k tejto zmene?
Nadprodukt v predmodernej dobe a následne nadhodnota v modernej kapitalistickej dobe bol vytváraný otrokom/rabom/pracujúcim a privlastňovaný pánom/feudálom/kapitalistom, až kým neskorý kapitalizmus neoslobodil koncept pána od jeho konkrétneho stelesnenia a nenahradil podriadenie osobám podriadením veciam (resp. fetišizáciou vecí). Garant alebo organizátor vedenia, ktorého Lacan nazýva Pán-signifikant, pretože usporadúva, zrovnáva a zosúlaďuje vedenie do určitého poriadku, zmenil svoju pozíciu. Zo známeho a pomenovaného vládcu, stelesneného v konkrétnom subjekte, sa stal zamlčaný, nelokalizovateľný a nepomenovaný predpoklad. Ako hovorí Lacan v spomínanom seminári: „[O]d tejto chvíle… sa Pán-signifikant javí iba ako dokonca ešte viac nenapadnuteľný, práve vo svojej nemožnosti. Kde sa nachádza? Ako ho je možné pomenovať? Ako ho je možné lokalizovať? … Odmietnuť imperializmus? No ako je možné zastaviť takýto malý mechanizmus?“6
Lacan tento nový typ nadvlády nazýva diskurzom Univerzity, hoci sa nevzťahuje len na ňu. Vystihuje ho zrušenie a nahradenie politiky byrokraciou v totalitárnom štýle, charakterizovanej vzostupom univerzalizmu vo vedeckom poznávaní, ale aj pri riadení subjektov. 7

Od štrukturalizmu k teórii diskurzov

Jeden zo známych sloganov udalostí mája ’68 znel: „Štruktúry nepochodujú po uliciach.“ Lacan naň reagoval svojou teóriou diskurzov, ktorá redefinovala štrukturalizmus vo chvíli, keď bol považovaný za porazený alebo mŕtvy. Snažil sa ňou vysvetliť, prečo rozsiahle sociálne nepokoje síce narušili autoritárske tendencie v spoločnosti, no nedokázali viesť ku komunistickému spoločenskému poriadku. Zatiaľ čo štruktúra predstavovala uzatvorený systém, v ktorom sa existencia a hodnota prvku vyvodzovala z rozdelenia alebo opozície voči ostatným prvkom, logika diskurzu nie je tak prísna a ponecháva priestor pre udalosti – symptómy, krízy, revolúcie. Diskurz usúvzťažňuje subjektívnu a sociálnu realitu, pričom do nej zavádza prvok nestability.8 K ahistorickej metapsychologickej schéme tak Lacan pridáva kultúrno-kontextuálny prídavok. Aký vplyv má tento prídavok na štruktúry?
Kým štrukturalizmus bol vedou o jazyku rozšírenou do ďalších vied a oblastí, teória diskurzov predstavuje štrukturálnu matricu, v ktorej je priestor aj pre to, čo do nej nezapadá. Nejde už len o vedu o jazyku, ale o vedu o štrukturálnom reálne – zohľadňujúcou zvyšok, ktorý je jazykovým systémom neopísateľný. Lacan študentom v roku 1969 vysvetľuje: „Ide o formulovanie logiky, ktorá, bez ohľadu na to, aká slabá sa môže zdať… je stále dostatočne silná na to, aby obsahovala to, čo je znakom tejto logickej sily, totiž neúplnosť. To ich rozosmeje. Až na to, že to má veľmi dôležitý dôsledok, najmä pre revolucionárov, a to, že nič nie je všetko [rien n’est tout].“9 V tomto zmysle je každé pátranie po celistvosti - pravde, systéme, revolúcii - márne, pretože ako taká je po zohľadnení systémového nedostatku nemožná.
Diskurzy sú sociálne zväzky, ktoré regulujú naše intersubjektívne vzťahy. Diskurzívne praktiky, teda to, ako spolu vstupujeme do vzťahov, sú regulované štrukturálnymi matricami, ktoré usporiadavajú a ovplyvňujú našu skutočnosť. Keďže žiaden diskurz nedokáže interakcie vyjadriť dokonale alebo úplne, v prípade ich zlyhávania dochádza k ich striedaniu. Ako sme už naznačili, Lacan opísal štyri diskurzy: diskurz Pána, Hysterika, Analytika a Univerzity. Jednotlivé matrice predstavujú transformácie sociálnych vzťahov pozostávajúcich z kľúčových elementov.10 Teóriou o štyroch diskurzoch sa Lacan vracia ku klasickému chápaniu revolúcie v zmysle rotácie nebeských telies, v rámci čoho môže dôjsť aj k návratu k počiatočnému stavu.11 Revolúcia v oblasti systémových teórií tým pádom znamená výmenu alebo posun diskurzívnych pozícií, nie zrušenie panstva ako takého.
Diskurz Hysterika a diskurz Univerzity sú dvomi reakciami na diskurz Pána vo forme jeho destabilizácie alebo radikalizácie. V diskurze Hysterika protest ($) spochybňoval centrum poriadku (S1), čím vyprodukoval poznanie (S2) o jeho vnútornej rozpoltenosti, no v konečnom dôsledku bol neúčinný. Tak ako v prípade diskurzu Pána sa vzťahoval k rovnakému garantovi, usporadúvateľovi vedenia (S1) vo forme výnimky (a). Vzhľadom na to, že (h)ysterik kladie otázku po svojej identite (p)ánovi ($ -> S1), závisia od neho aj odpovede (S2), ktoré má k dispozícii. Ide teda len o akt vnútornej transgresie.
Radikalizovanou formou reakcie na diskurz Pána je panstvo diskurzu Univerzity. Lacan to približuje na prípade kapitalistu a proletára, kedy sa pôvodné vykorisťovanie druhým mení na sebavykorisťovanie. „Kapitalistické vykorisťovanie mu [proletariátu] efektívne bráni v jeho vedení tým, že ho robí zbytočným. To, čo sa mu po jeho zvrhnutí vráti, je niečo iné – vedenie pána [ale tiež vo význame: magisterský titul, pozn. PT]. A to je dôvod, prečo všetko, čo urobil, je, že vymenil pánov.“ 12 Po zvrhnutí priamej formy dominancie (S1) subjekt ($) nedospel k vytúženému oslobodeniu (v diskurze Pána vzťah medzi $ a a chýba a je len imaginárny), ale v diskurze Univerzity k osvojeniu racionalizovaného aparátu, ktorého sa súčasťou sa stal ako produkt ($) šírenia vedenia (S2) na nové objekty (a).

Subjekty vedy

Hoci sa protestujúcim študentom okupujúcim univerzity podarilo do veľkej miery zvrhnúť hierarchické štruktúry, panstvo nezmizlo, ale ostalo prítomné v zamlčanej, neuvedomelej podobe. Hneď na jeseň 1968 sa vo francúzskom Vincennes otvorilo experimentálne univerzitné centrum, ktoré bolo v Európe nevídané. Jeho nekonvečnosť spočívala v interdisciplinárnych študijných odboroch, no tiež v osvojení si kreditového hodnotiaceho systému, prebratého z anglo-amerického modelu valorizácie vedenia.13 Univerzita sa tak pretransformovala v podnik s vlastnou menou – kreditmi. Politickú podriadenosť nahradila podriadenosť byrokracii, ovládanie osôb sa zamenilo za administráciu vecí.
Ako hovorí Lacan: „Nemyslite si, že pán je stále tu. To, čo ostáva je príkaz, kategorický imperatív, „pokračuj vo vedení“. Už viac nemusí byť nikto prítomný. Všetci sme sa, ako hovorí Pascal, pustili do diskurzu vedy.“14 Subjekt tak nemusí byť nikým riadený ani naňho/na ňu nemusí byť nikým dozerané, pretože sa kontroluje sám/sama. Poháňa ho/ju túžba po úplnom, všeobsiahlom poznaní, vytváraná samotnými štruktúrami inštitúcie.
Univerzita kontroluje subjekt prostredníctvom svojich skrytých Pánov-signifikantov (S1). Nad túžbou po vedení dohliada meno školy, jej česť a prestíž, a spolu s nimi spojené očakávania, ktoré na svojich členov kladie. Byrokratické inštitúcie prepájajú subjekty so svojim fungovaním a vytvárajú v nich dojem, že úspechom v nich, teda produkciou vedenia (S2) naplnia svoju existenciu. Produktom diskurzu Univerzity však je opäť subjekt ($), ktorý je v lacanovskej psychoanalýze charakterizovaný svojou rozpoltenosťou medzi symbolickou identitou a reálnou existenciou. Pôsobením v inštitúcii sa táto neúplnosť ešte prehlbuje. Čoraz väčšou produkciou vedenia sa sebapoznanie a poznanie sveta paradoxne zmenšuje.15 Subjekt fungujúci v inštitúcii si túto skutočnosť neuvedomuje a naďalej pokračuje v snahe dopracovať sa ku konečnému vedeniu a naplneniu zmyslu svojej existencie.
Podľa Lacana tak niekdajšia rola otroka padá v prostredí zbyrokratizovanej univerzity na študenta. „Na poli týchto vied, ktoré sa odvážne nazývajú humanitnými vedami jasne vidíme, že príkaz, „Pokračuj vo vedení,“ vytvára menší rozruch. Vlastne, rovnako ako vo všetkých ostatných malých štvorčekoch alebo schémach so štyrmi nohami, je to vždy ten, ktorý je tu vpravo hore, kto vykonáva prácu – a tým dáva najavo pravdu, pretože to je zmysel práce. V diskurze Pána toto miesto zaujíma otrok, v diskurze vedy patrí toto a študentovi.“16 Netýka sa to však len množstva vedeckej práce, ale i potreby prispôsobovať sa kreditovému systému. Jeho zavedením nadobudlo moderné vedecké poznanie povahu kalkulovateľnosti a spočítateľnosti. Každý subjekt si musí strážiť, či napĺňa formálne a kvantitatívne predpísané hodnoty výskumných publikácií a zmestí sa do administratívou požadovaných tabuliek.
V prípade chudobnejších študentov alebo krajín so zavedeným školným je tento princíp znásobovaný nutnosťou študentských pôžičiek, ktoré ešte viac tlačia ich poberateľov k produkcii nového vedenia. Časť produkcie sa tým pádom zákonite stáva samoúčelnou, pretože slúži len na spĺňanie stanovených kritérií. Študenti na seba preberajú úlohu subjektov vedy – jedincov podriadených zbyrokratizovanej racionalite, ktorej dopady na svoje životy nedokážu sami kontrolovať alebo obmedziť. Filozof Samo Tomšič dodáva, že v diskurze Univerzity preberá subjekt pozíciu produktu, čím sa stáva súčasťou mocenských vzťahov a prichádza o schopnosť vzdorovať im.17

Psychoanalýza ako ne-veda

Čo by teda malo byť opakom byrokratickej formy racionality? Lacanova teória diskurzov vychádza z tzv. slabej logiky, teda predpokladu, že každý poriadok stojí na vlastnej neúplnosti. Konkrétne diskurz Univerzity je poháňaný nedostatkom – nedosiahnuteľným objektom poznania, ktorý nedokáže zachytiť a uspokojiť tak subjekt. Zdá sa, že čím viac byrokratický rámec vytvára v subjekte túžbu postihnúť nové a nové vedenie, tým viac ho ponecháva vyprázdneným a nespokojným. V dôsledku toho sa diskurz stáva nekontrolovateľným a samoúčelným. Stephen Frosh preto poznamenáva, že Lacanov princíp ne-všetkého si vyžaduje iný prístup. Freudiánska revolúcia podľa neho nemá ambíciu k úplnému vševedeniu, ale naopak dáva priestor pre rozdelený subjekt.18 T. j. subjekt, ktorý akceptuje neúplnosť, neobjektívnosť svojho poznania, ako aj neúplnosť, nepoznateľnosť celej svojej identity. Túžba po úplnom objektívnom vedení je len inou formou túžby po pánovi. Subjekt nemôže nájsť naplnenie v masovo šírenom či objektivizovanom vedení, ale vo svojom vlastnom, neúplnom a subjektivizovanom prístupe k poznaniu. Teda v tom, že akceptuje vlastné neúplné vedenie, resp. nevedenie. Podľa Lacana ho umožňuje psychoanalýza, čo je dôvod, prečo jej prístup nie je odovzdateľný tak, ako iné formy vedenia.19 Angažovaný, subjektívny postoj k poznaniu je úprimnejším a slobodnejším poznaním ako predstieranie nezávislosti bádania a objektívnosti výsledkov, ktoré majú produkovať byrokratické inštitúcie. Príkladmi angažovaných prístupov k vedeniu môžu byť filozofi Sören Kierkegaard, Friedrich Nietzsche, či Walter Benjamin.20 Hoci pôsobili mimo inštitúcií, dokonca boli ich horlivými kritikmi (cirkvi, štátu, univerzity), dnešný akademický svet z ich diela hojne čerpá. Univerzity by mali ostávať v kontakte s verejnosťou a jej potrebami nie potrebami byrokratickej moci. Inak hrozí, že upadnú do produkcie samoúčelného vedenia, ktoré sa na seba ani spoločnosť nedokáže pozrieť kriticky.