Článek

Peter Takáč  História, hystéria a Peter Kalmus

O autorovi

Peter Takáč, slovenský levicový filozof, publicista a překladatel. Zabývá se problematikou ideologie, mj. např. Slavojem Žižekem. Je autorem monografií Žižek a tí druhí. Ideológia v postideologickej dobe (2023) a Už len nejaké MY nás môže zachrániť. Eseje o marxizme a marxistoch (2024). Spoluorganizuje přednášky a diskuse na sociální a ekologická témata

Anotace

Text Petera Takáče se zamýšlí nad provokativními akcemi slovenských umělců, které spočívaly v ničení soch a památníků z dob reálného socialismu.

Vymedzovanie sa tzv. kultúrnej obce voči minulému režimu prostredníctvom poškodzovania sôch a pamätníkov s ním nejako súvisiacich, poukazuje na hlbší a temnejší pôvod týchto činov. Kde sa totiž berú snahy kvázi-aktivistov odstraňovať novo osadené sochy a hanobiť tie staré, ako napr. strhnutie symbolov kladiva a kosáka (pôvodne značiacich priemysel a poľnohospodárstvo) z pamätníka Osloboditeľov od fašizmu v Košiciach? Odkiaľ tie revízie prínosu umelcovho diela pre národnú kultúru, ako pri kauze zosnulého básnika Petra Rúfusa, ktorého bohurovne odsúdil Štefan Hríb v rozhlase? Nejde tiež len o umelca Petra Kalmusa a ďalších košických kultúrnych vandalov s titulmi historik umenia v prípade hanobenia busty Laca Novomeského. Kontroverzia je omnoho širšieho rozsahu.

Jazdec, kôň, či sochár?

Prípad osadenia Svätoplukovej sochy, ktorej rušivým elementom pre podnet preskúmania bola aj autorova minulosť, ukázal, že tieto “záchvaty“ nie sú náhodné a poukazujú na nejakú hlbšiu traumatickú spomienku celej, značnej časti obyvateľstva. Vonkoncom nejde len o túto sochu. Podľa pribúdajúcich prípadov -podľa verejnosti- sporných sôch sa zdá, že táto doba je háklivá na rôzne personifikované kamenné symboly. A to nielen preto, že je doba premenlivejšia, tekutejšia a že nemá záujem obetovať priestor svojich centier niečomu trvácnejšiemu, či preto, že je unavená z toporných póz odcudzených „hrdinov“.

Aj v tomto ohľade vyplýva postmoderná masová hystéria z histórie. Minulá doba socializmu zasväcovala svoj projekt –nanešťastie ako fašizmus- budúcnosti nového človeka, pre ktorého chcela vybudovať spoločnosť a obetovať pre to svoju snahu. Tento zámer navonok manifestovala aj zobrazovaním pracujúcich, hojne aj v podobe sôch. Skutočnosť bola však presne opačná: protosocialistický režim nivočil ľudský tvorivý potenciál a nivelizoval jednotlivcov na pracujúce mravce. Marxovo ponímanie ideológie ako zobrazovateľa skutočnosti v prevrátenej podobe sa aj tu, žiaľ, doznalo svojej definície. Pracoviská, inštitúcie a budovy sa tak obrazne „postupne menili na obyčajný piedestál sochy, dôležitejšej ako život.“ ([1]; 9)

Nepochádza táto nechuť voči sochám, sochárom, umelcom či ľuďom majúcim čosi dočinenia s minulým režimom práve z asociácií s takýmto zaobchádzaním s jednotlivcom vtedy? Spomeňme si len na prípad Svätoplukovej sochy a znepokojujúce poznámky na koňský falus tíško rezonujúce v diskusiách. Nie je to práve úzkosť z určujúceho signifikantu moci vychádzajúca z nepríjemne sa otŕčajúcej, útlak pripomínajúcej skúsenosti, ktorý má byť, naopak, „prítomný vo svojej neprítomnosti“ ([2]; 120)?

Hysterický symptóm

Poškodenie (a difamácia) pamätníka bojovníkov proti fašizmu s odôvodnením, že pod rovnakým symbolom, aký je na ňom, obetúval ľudí tyran Stalin, nemôže byť v tomto konkrétnom prípade postačujúce[1. Nemožno to považovať za dostatočné, pretože nikto nepôjde analogicky v Košiciach zamazávať či demontovať sochu Jána Pavla II. s odôvodnením, že sa s tichým súhlasom nasledovného pápeža premlčala pedofília kňazov, či za krvavé šírenie kresťanstva.] a skôr v tom treba vidieť symptóm čohosi iného. Treba sa tu možno skúsiť opýtať, čo stojí pri koreni tohto aktu a nazerať ho skôr ako zásterku pre určité temnejšie, pre subjekt neuvedomelé motivácie. Ak si vezmeme na pomoc psychoanalýzu, môžeme povedať, že „manifestná podoba hysterického symptómu je síce signifikatívna jednotka, avšak signifikácia tohto znaku onu manifestnú podobu ďaleko presahuje. …je to indícia skrytého významu, ktorý je treba najprv dešifrovať.“ ([2]; 27) Tento čin postráda vlastný zmysel: boja sa azda Kalmus a spol. návratu komunistov k moci? Je si dnes možné predstaviť situáciu, kedy by väčšina dnešnej spoločnosti diametrálne zmenila svoju mienku a začala mať na nedemokratickú variantu socializmu s centrálnym riadením spoločenského vlastníctva iný názor? Na čo to teda poukazuje? Akty hanobenia sôch a pamätných miest „socialistickej“ minulosti majú v tomto prípade podobu hysterického návratu vytesneného. Ich význam je prebytočný - je to „veľa kriku pre nič“.

Naviac, ani forma sa nezdá byť náhodná. Skupina okolo Petra Kalmusa, Gabriela Kládeka a Petra Neuwirtha svoje „akcie“ síce opakuje, no dopredu ich neoznamuje, takže pravdepodobne môže ísť o happening. V tejto súvislosti je možno zaujímavé podotknúť, že Freudov predchodca Jean-Martin Charcot sa hystériu nesnažil poznávať, ale uspokojil sa s popisom jej znakov, fenoménov. Táto deskripčná metóda nabrala v jeho poňatí podobu paródie na samú seba, keďže figuranti niekedy simulovali normotvorné znaky tohto psychického ochorenia, pričom sa dá povedať, že pritom šlo -slovami Josefa Fulku- o „akési umenie“. ([2]; 23) Nie sú akty hanobenia sôch osadených v minulosti viac ako 20 rokov po zmene režimu skôr ako aktuálnou subverznou činnosťou alebo pripomenutím jej zločinov len napodobovaním a opakovaním výsmechu z centralizovanej moci reálneho socializmu? Namiesto vyrovnania sa so zážitkom, predstavou, tu teda vidíme (už) freudovské nutkanie k opakovaniu: „Opakovanie takto nahradzuje spomínanie, alebo lepšie opakovanie zamedzuje spomínaniu, je to ochranná aktivita, brániaca vytesneným prvkom vstupovať do slova a do písmena späť do času, teda ustavovať sa ako súčasť pacientovej uvedomovanej minulosti…“ ([2]; 56)

Ideologická choroba?

Predtým, ako budeme pokračovať, musíme dôrazne upozorniť na to, že cieľom nášho textu nie je odsúdiť dané konanie ako čosi nezdravé, v spoločnosti nenormálne, čo si vyžaduje  nápravu liečebnej terapie. Nechceme však ani upadnúť do podobnej pasce iného nutkania k opakovaniu a “iba“ poukázať na osobné újmy, ktoré režim spôsobil jednotlivcom svojím útlakom. Na druhej strane ani ich bagatelizovať. Antikomunizmus, ako aj iné ideológie, nemôže byť v žiadnom prípade považovaný za duševnú chorobu, ktorá sa môže týkať len psychicky chorého človeka, resp. ktorá sa musí liečiť. Nutnosť vyhýbať sa podobným zjednodušeniam vysvetľuje Slavoj Žižek v súvislosti s obdobným problémom, týkajúcim sa anti-semitizmu: „[A]nti-semitizmus v našich Západných spoločnostiach nebol –a nie je- ideológiou prejavujúcou sa u nepríčetných, ale súčasťou spontánnych ideologických postojov perfektne zdravých ľudí, samotného nášho ideologického zdravia.“ ([3]; 40) Bolo by omnoho ľahšie vysporiadať sa s anti-semitizmom tým, že by sa odsunul do sféry klinickej praxe, avšak treba mať na pamäti, že to by bol postoj analogicky príbuzný zaobchádzaniu s politickými nepriateľmi v Sovietskom zväze za Stalina.

Popri tomto, je ďalšou veľkou chybou a nešťastím, ktorého sa možno dopustiť, orientácia protiútoku mladých slovenských komunistov (organizácia SZM) do podoby zneuznanlivých referencií k vlastnému umeniu Petra Kalmusa [4]. Takéto hodnotiace rozdeľovanie umenia môže potom kedykoľvek nechcene pripomínať nacistické vyčleňovanie istého typu umenia  (ba celých umeleckých smerov ako expresionizmus, dadaizmus, surrealizmus, kubizmus…), ktoré si v súvislosti s danou ideológiou našlo označenie „degenerované“, pretože sa vzťahovalo na tamojšie teoretické zdôvodnenie dehonestujúce určité ľudské rasy. Takto sa vytvoril odpor napr. voči dielam Oskara Kokoschku, Paula Kleeho, či Maxa Ernsta, ktorí boli samotní postavení do nemilosti režimu.

 

Stranícka cirkev

Umenie nemožno rozdeľovať na vhodné a nevhodné. Pánovi Kalmusovi a ďalším ľuďom, zďaleka nielen umelcom, spôsobila újmu kolosálna inštitúcia, ktorá nebola schopná sa reformovať, či kriticky reflektovať. (Práve preto nemôže byť –napr. aj podľa rozlíšenia Louisa Althussera- v žiadnom prípade považovaná za vedeckú, čo je v kontraste s tým, ako sa toto adjektívum hojne používalo v súvislosti s teoretickou oporou daného režimu – „vedecký komunizmus“.)

Niečo podobné, kedy systematicky dochádza k opakovanému násiliu spôsobenému spoločensky neotrasiteľnou podobou štruktúry nejakej inštitúciíe, môžeme bezpochyby nájsť aj dnes: Napríklad pri celosvetovo známych a opakovaných prípadoch ľudí, ktorým katolícky, cirkevný duchovný znásilnil dieťa. Slavoj Žižek píše, že „ak nebude plne participovať na ich vyšetrovaní, stáva sa cirkev vlastne ich komplicom; naviac, cirkev ako taká by mala byť donútená uznať spôsoby, ktorými systematicky vytvára podmienky pre dianie sa takých zločinov.“ [[3]; 39] Otázkou, ktorú sa tu treba pýtať, je to, či sa kresťanská cirkev ako inštitúcia dokáže zreflektovať a pomôcť vyšetrovaniu trestných činov pedofílie, keďže aj jej najväčší predstaviteľ pápež čerstvé vedomosti o nich premlčal, či to, že obete samotné nevypovedávali.

Skutočnosť, že difamačné akty reliktov kresťanskej cirkvi oproti tým komunistickým menej pertraktované v médiách, vypovedá o rozšírení sa hystérie antikomunizmu. V súčasnej, globálne hospodársky krízovej dobe to zpodľa všetkého súvisí so stratou legitimity mainstreamovej ideológie, ktorá sa vracia k svojmu zakladajúcemu vymedzeniu, teda voči tomu, čo tu bolo pred ňou. Aký je však jej zámer a od čoho sa chce vymedziť? Podľa mienky Slovákov sa totiž to podstatné vlastne nezmenilo: moc má ešte vždy v rukách hŕstka privilegovaných. No pritom sa nedá len tak hravo konštatovať, že sú to stále tí istí ako predtým. Napríklad kapitalitické USA pokus o socializmus neprekonali a pri moci je tam stále niekoľko hyperbohatých, spolu s korporáciami. V čom je teda problém a prečo táto, cez spoločnosť sa prevaľujúca, vlna antikomunizmu?

Kolektívna neuróza

Vráťme sa však späť a pýtajme sa po našej pôvodnej línii ďalej: Vynoreniu sa čoho teda majú zabrániť opakujúce sa difamačné akty sôch a pamätníkov? V predostretom psychoanalytickom kontexte sa odpoveď núka sama. Ako by sa mohol odblokovať vytesnený traumatizujúci zážitok reálneho socializmu, keď tu namiesto vyrovnania s ním nebol prekonaný odpor ani najčerstvejších zážitkov s ním spojených, ba pribudli nové vrstvy nánosov spomienkového materiálu: archív spolupracovníkov ŠtB, honby a čistky vo verejnom živote na bývalých členov Strany (politikov, umelcov, cirkevných hodnostárov, intelektuálov, hudobníkov…), snahy o zrovnávanie totality „komunizmu“ s fašizmom a vyratúvanie a porovnávanie ich obetí. K rozmeľňovaniu a homogenizácii minulosti prispieva i vlna očierňujúcej populárnej filmovej tvorby, tak blízka mladým ľuďom, z ktorej vyobrazení ich rodičia vychádzajú ako neschopní, podvolní režimu a za mnohé vinní (kde je katarzný efekt?). Všetko toto nepomáha uvoľneniu negatívnych spomienok a oslobodeniu, či morálnemu sebaočisteniu spoločnosti, ale, naopak, ďalšiemu hrubému vymedzovania sa voči dobe predchodzej, odosobňovaniu sa od nej, jej popieraniu a čo najrýchlejšiemu zabúdaniu.

Zatiaľ čo na Západe sa od druhej svetovej vojny vážne diskutovalo a diskutuje o alternatívach voči konzumnej, človeka odcudzujúcej spoločnosti, ostali postkomunistické štáty krajne, v nietzscheovskom zmysle, reakčnými – zastavujúcimi zmenu. Ak Západ po páde Berlínskeho múru a Východného bloku očakával od krajín, ktoré si prežili pokus o socializmus akési ponaučenie, či hodnotnú skúsenosť, nemali im tieto krajiny čo povedať a radšej sa chytro, nedemokraticky jali zavádzať a doháňať kedysi protivný kapitalizmus tými najzbrklejšími spôsobmi. Intelektuáli Západu tak ostali sklamaní, že sa z druhej strany blokády neprinášajú poznatky, táto skúsenosť sa neberie na vedomie [5] a ľud týchto krajín skôr viac-menej radostne uteká staro-novému systému, ako akémusi starému rodičovi, u ktorého bolo na prázdninách vždy dobre, do náruče.

Prerieknutie (slip of tongue)

Inou podobou návratu vytesneného je zákaz KSM v Čechách, či posledné úvahy o zakázaní parlamentne relevantnej strany KSČM, ktorá sa naviac podieľala na vládnutí a v Prahe pomohla podržať i českú “pravicu“. Je to pozoruhodné, keďže, ako napísal jeden český publicista, „Česká republika sa dvadsaťjeden rokov po páde komunistického režimu hodlá pochlapiť tým, že konečne zakáže komunistov.“ [6] Čo je, vzhľadom na dobu a udalosti, ktoré medzitým uplynuli, naozaj trochu neskoro.

Pri zákaze KSM (Komunistický svaz mladých) sa však musíme pozastaviť nad príčinou tohto rozhodnutia: spochybňovanie práva na súkromné vlastníctvo. Nejde o to, že by boli falošne obvinení, veď je to napokon Marxova komunistická idea… Je ale zaujímavé si  povšimnúť to, že súkromné vlastníctvo (v zmysle výrobných prostriedkov) je tu dané na veľmi vysokú úroveň vzhľadom na ostatné ľudské práva. Ondřej Slačálek pri tom upozorňuje, že tým „orgány českého štátu nadsadili toto právo nad právo združovacie a teda v podstate i nad slobodu sociálne artikulovaného slova, dali tým najavo, že právo na majetok nie je len tak hocijakou položkou v katalógu ľudských práv, ale je tým ľudským právom, kľúčovým právom, ktorý zo svojho nositeľa robí človeka, subjekt všetkých ostatných práv.“ [7; 155] Toto rozhodnutie by sme nemali brať na ľahkú váhu a považovať ho skôr za symptóm politicko-ekonomického systému súčasnosti, pretože tento (freudovský chybný úkon? prerieknutie?) akt je niečím viac, než len záverom právnej praxe a vzťahuje sa na samotný fundament tohto zriadenia. Ak je totiž právo na súkromné vlastníctvo nespochybniteľným právom ani voči slobode slova a združovania, je brané za právo najvyššie, nadradené.

Komunistické strany (v závislosti od programu) neberú toto právo za absolútne (v teórii narábajú s inými podobami vlastníctva – osobným, skupinovým, družstevným) a samotná ich verejne legálna prítomnosť a kritika legitimuje právo na slobodu slova, popričom stavia v ponímaní danej otvorenej spoločnosti (vrátane Popperovho poňatia) toto právo niekde medzi ostatné. Keďže KSM  neohrozovala dominantnú moc (napr. už len podľa počtu ľudí zúčastňujúcich sa ich tradičných akcií ako oslavy, predvolebné mítingy, kultúrne akcie v porovnaní s napr. pravicovými ODS [8]), možno povedať, že jej zakázanie bolo v tomto zmysle prerieknutím sa o pravej, tentokrát neuvedomelej povahe danej spoločnosti (teda takej, o ktorej možno ani sama nevie, dostatočne to nereflektuje). I keď táto na to má istý oficiálny, pre seba dostatočujúci dôvod, prečo to spravila.

Ak má predovšetkým prednosť súkromné vlastníctvo, potom sa môžu ísť právo na život v podobe všeobecnej zdravotnej starostlivosti, právo na zdravé životné prostredie, či právo na slobodu slova, ísť znova zaradiť do rady, a to tentokrát na jej koniec. Podľa Ondřeja Slačálka tak do „politických práv už toto právo zasiahlo, kam ďalej ešte môže zasahovať? Do moci nad starostlivosť o pacientov a nad záznamami o nich? Do moci nad výsledkami vedeckého výskumu a možnosťami ich publikácie?“ [tamže]

Hysterická spoločnosť

To, že to nebolo ojedinelé a výnimočné vybočenie od agendy spoločnosti deklarujúcej slobodu slova, dokazujú aj útoky na tvorbu umeleckého zoskupenia Guma Guar v roku 2008. V prvom prípade bola poničená pouličná výstava pranierujúca vysoko postavených ľudí s neslávne známou korupčnou povesťou [9]; kým v druhom prípade bola zničená expozícia s názvom „Meze tolerance“ kritizujúca spomínané zakázanie KSM v zmysle prehrešku voči slobode slova. Tento čin si namiesto vyšetrenia a dolapenia páchateľov vyslúžil zatvorenie danej výstavy, a to i navzdory vôli skupiny Guma Guar ponechať výstavu otvorenú i v stave v akom sa ocitla, kvôli poukazániu na potvrdenie sa kritiky ready-made diela (resp. kritiky medzí slobody slova na úkor práva na súkromné vlastníctvo). Inkriminovaný priestor patriaci Galerii hlavního města Prahy bol uzatvorený a vstup na ňu autorom zamietnutý až do následnej deinštalácie expozície. [10]

Aký účinok sebareflexie tak mohla zažiť spoločnosť kriticky konfrontovaná s jej vlastným nadsadzovaním súkromného vlastníctva nad slobodu slova? Nijaký. Opäť chýbal a trauma mohla pokračovať ďalej. Namiesto toho, aby výstava poslúžila ako zrkadlo, indikátor slobody a dávala priestor na diskusiu, bola stiahnutá vlnou strachu. Spoločnosť v stanovisku galérie tak dala „jasne najavo, že o kultúre sa v Česku rozhoduje násilím.“ [11], dodáva opäť Slačálek. To napokon popiera všetku jej deklarovanú otvorenosť.

 

Prekonanie traumy

Na záver treba dodať, že problém vyrovnať sa s temnou stránkou minulosti, v ktorej sa „budoval socializmus“ však nanešťastie majú i dnešní komunisti. Ako si má bežný človek nespájať so slovom komunizmus alebo socializmus meno Stalin či likvidáciu protivníkov, ak sa toho nehodlajú vzdať ani mnohí súčasní, preživší predstavitelia tejto strany? Robia tým zo seba len púhu druhú stranu mince s nápisom hysterický antikomunizmus. Avšak, nájdu sa aj takí, ktorí na tento nešvár a rozhodujúcu chybu, ktorá môže byť pre nich zhubná, dlhodobo upozorňujú. Medzi nimi je počuť hlas člena strany Josefa Hellera, ktorý si uvedomuje rozhodujúcu vec o bývalom režime, a to to, že „nebol trvalo životaschopný a zdegeneroval v dôsledku systémových vád, predovšetkým tej formy vlastníctva výrobných prostriedkov, na ktorej bol založený (lokálne obmedzené vlastníctvo riadiaceho aparátu ako vládnucej triedy) a z neho vyplývajúcich byrokratických a nedemokratických riadiacich a politických štruktúr (vrátane deformácie marxisticko-leninskej ideológie).“ [12] Neustále ustupovanie konzervatívnemu (stalinskému) prúdu v KSČM (ale i KSS) môže spôsobiť ak nie ďalšie zapadnutie strany na politickej scéne, tak ešte väčší odpor voči nej.

 

Môžu sa teda postkomunistické Komunistické strany niekedy ešte stať relevantnými (t.j. demokraticky podporovanými) politickými subjektmi, ktoré sa vedia prispôsobiť problémom a situácii novej doby? Ak áno, tak len úplným zavrhnutím realizácií myšlienky komunizmu v podaní 20. storočia – stalinizmu, i boľševizmu.

ODKAZY:

[1] Žižek, Slavoj: Mor fantázií. Vydavateľstvo Kalligram, Bratislava 1998

[2] Fulka, Josef: Psychoanalýza a francouzské myšlení. Herrmann & synové, Praha 2008

[3] Žižek, Slavoj: In Defense of Lost Causes. Verso 2008

[4] “Košickí antikomunisti opäť šaškovali” In: http://szm.hng.sk/index.php?option=com_content&task=view&id=1437&Itemid=49

[5] Túto premárnenú skúsenosť pripomína filozof Egon Bondy vo svojich esejach.

[6] Miessler, Jan: Ilegalita komunistům prospěje. In: http://denikreferendum.cz/clanek/9040-ilegalita-komunistum-prospeje

[7] Slačálek, Ondřej: Obnažování moci. Nástup neoliberálního vládnutí. In: Kritika depolitizovaného rozumu. Úvahy (nejen) o nové normalizaci. Grimmus, 2010

[8] Vidieť to napr. v dokumente Kupředu levá, kupředu pravá Lindy Jablonskej.

[9] In: http://artwall.cz/images/stories/Files/2008-05-15-tz-gumaguar.pdf

[10] Wohlmuth, Radek: Zničili prezentaci zakázaných komunistů Ztohoven? In: http://aktualne.centrum.cz/kultura/umeni/clanek.phtml?id=604652

[11] Slačálek, Ondřej: Násilí rozhoduje o programu galerie hlavního města Prahy. In: http://www.blisty.cz/art/40448.html

[12] Heller, Josef: Neradostné dědictví VI. sjezdu KSČM: model socialismu pro 21. Století. In: http://blisty.cz/art/53614.html