Mohlo by sa zdať, že kríza, ktorú privodil pažravý, neregulovaný kapitalizmus by zmenila zopár názorov na základný charakter globálnej ekonomiky.

To je ale mylné. Je pravdou, že v dnešnom svete nechýba antikapitalistické cítenie, obzvlášť keď kríza, ktorú spôsobili najhoršie systémové rozdiely, pokračuje v pustošení globálnej ekonomiky. Ak môžeme zaznamenať niečo dôležité, tak je to, že sme svedkami prebytku kritík hrôz kapitalizmu: Knihy, novinové zistenia, a TV noviny sa hemžia správami o firmách bezohľadne znečisťujúcich prostredie, skorumpovaných bankároch, ktorí naďalej dostávajú tučné bonusy, zatiaľ čo sú ich banky zachraňované peniazmi daňových poplatníkov, a robotárňach, v ktorých pracujú deti cezčas.

Avšak, bez ohľadu na to, ako zlé sú tieto zneužitia, či ako veľmi indikujú väčšie, systémovejšie zlyhanie, jestvuje tu obmedzenie pre to, ako ďaleko tieto kritiky zachádzajú. Cieľom je vždy demokratizácia kapitalizmu v mene boja s týmito extrémami a rozšírenie demokratickej kontroly nad ekonomikou prostredníctvom tlaku väčšieho mediálneho dohľadu, parlamentných prieskumov, prísnejších zákonov, a poctivého policajného vyšetrovania. To, čo sa nikdy nespochybňuje, je buržoázny právny štát, na ktorom závisí moderný kapitalizmus. Ten ostáva posvätnou kravou, ktorej sa dokonca ani tí najradikálnejší kritici z Occupy Wall Street a World Social Forum a podobní neopovažujú dotknúť.

Potom niet divu, že optimistické ľavicové očakávania, že prebiehajúca kríza bude chvíľou vytriezvenia –zobudením sa zo sna- sa ukázali byť nebezpečne krátkozrakými. Rok 2011 bol istotne rokom nebezpečného snenia, návratu radikálnej emancipatórnej politiky po celom svete. Rok na to je každý deň novým dôkazom toho, ako krehké a nekonzistentné toto prebudenie naozaj bolo. Entuziazmus Arabskej jari bol pošpinený kompromismi a náboženským fundamentalizmom; Occupy stráca na sile do takej miery, že policajné vypratanie newyorského Zuccotti parku sa dokonca zdalo ako prestrojené požehnanie. Po celom svete je príbeh rovnaký: nepálski maoisti boli pravdepodobne vymanévrovaní reakčnými kráľovskými silami; Venezuelský „Bolivarský“ experiment stále viac a viac upadá do caudillovsky poháňaného populizmu; a dokonca ten najnádejnejší náznak, grécke hnutie proti škrtom stratilo silu po volebnej porážke ľavicovej strany Syriza.

Teraz sa zdá, že primárnym politickým dopadom ekonomickej krízy nebol vzostup radikálnej ľavice, ale rasového populizmu, väčších vojen, väčšej chudoby v najchudobnejších krajinách Tretieho sveta, a rozširovania sa rozdielov medzi bohatými a chudobnými. Pretože všetky takéto krízy otrasú spokojnosťou ľudí a primäjú ich pýtať sa po základoch svojich životov, prvou spontánnou reakciou nie je revolúcia, ale panika, ktorá vedie k návratu k základným potrebám: jedlu a úkrytu. Podstatné premisy vládnucej ideológie nie sú spochybnené. Sú presadzované dokonca vehementnejšie.

Môžeme už vskutku sledovať podmienky pre ďalšiu radikalizáciu kapitalizmu? Nemecký filozof Peter Sloterdijk mi raz povedal, že ak jestvuje nejaká žijúca osoba, ktorej budú o sto rokov stavať pamätníky, je to Lee Kuan Yew, singapurský líder, ktorý spravil viac ako ktokoľvek iný pre propagáciu a realizáciu sňatku kapitalizmu a autoritárstva – dohodu, ktorú eufemisticky označuje ako „ázijské hodnoty“. Vírus tohto autoritárskeho kapitalizmu sa pomaly ale isto šíri po planéte, nikde tak silno ako v Číne.

Čeliac dnešnej explózii kapitalizmu v Číne sa analytici často pýtajú, kedy sa ako „prirodzený“ sprievodný znak kapitalizmu presadí politická demokracia. No, čo ak tá sľúbená demokratizácia nikdy nedorazí? Čo ak autoritársky kapitalizmus nie je zastavením na ceste k ďalšej demokratizácii, ale konečným stavom, ku ktorému smeruje zvyšok sveta?

Lev Trockij raz charakterizoval cárske Rusko ako „zlovestnú kombináciu ázijského biča a európskej burzy cenných papierov,“ no tento opis sa dokonca lepšie hodí na dnešnú Čínu. V čínskom opakovaní sa kombinácia môže ukázať ako stabilnejšia než demokratický kapitalistický model, ktorý sme považovali za prirodzený.

Hlavnou obeťou prebiehajúcej krízy tak nie je kapitalizmus, ktorý sa zrejme vyvíja do ešte prenikavejšej a zhubnejšej formy, ale demokracia – nespomínajúc ľavicu, ktorej neschopnosť ponúknuť životaschopnú globálnu alternatívu sa opäť ukázala všetkým. Bola to ľavica, ktorá bola v podstate prichytená so spadnutými nohavicami. Je to takmer tak, akoby táto kríza mala ukázať, že jediným riešením na zlyhanie kapitalizmu je viac kapitalizmu.