Postmoderná filozofia dala klasické ontologické otázky bokom. Avšak, tým, že sa ich vzdala, neprestali byť kladené. Namiesto toho sa stali predmetom popularizárov vedy z tzv. tretej kultúry. Prírodovedci, ako napríklad Richard Dawkins, Daniel Dennett, Steven Pinker, či Francisco Varela, prekračujú pole svojej odbornej pôsobnosti (biológia, kognitívne vedy) a vyjadrujú sa k hlbokým otázkam sveta a kozmu. Preberajú tak na seba rolu verejných intelektuálov, pôvodne pochádzajúcich z oblasti spoločenských vied, ktorí tento priestor dobrovoľne opustili. Z pozície autority „toho, ktorý vie“ (ako by povedal Jacques Lacan) vynášajú prírodovedci súdy o existenciálnych a spoločenských otázkach, relevantnosti jednotlivých náboženstiev, či náboženstva ako takého. Vedome či nevedome sa pritom dopúšťajú nelegitimnej ideologickej skratky, kedy sa vedecké poznatky nekriticky a bez ďalšej diskusie zneužívajú na legitimizáciu alebo podporu konkrétnych politických teórií alebo praxe. Ignorujú pritom priepasť, ktorá zeje medzi vedeckými poznatkami a vytváraním zmyslu, ktorého vyjadrovanie si vo verejnom priestore so sebou vždy nesie politický význam.

Ideologicky a významovo zaťažený pojem

Otázky o tom, aký je pôvod a podstata všetkého, resp., z čoho pozostáva realita sa presunuli z oblasti filozofie do oblasti vedy. Napriek dobovej tendencii postmodernej filozofie nehľadať odpovede na tieto otázky si filozof a kultúrny kritik Slavoj Žižek naďalej kladie otázku po podstate bytia. Prostredníctvom svojich ideových zdrojov G. W. F. Hegla a Jacqua Lacana sa na ňu snaží nazerať z nanovo premysleného materialistického hľadiska. Napriek sprofanovaniu sa pojmu historickým, ideologickým zneužitím, označuje svoj prístup k materializmu prívlastkom – dialektický. Toto slovné spojenie nájdeme aj v podtitule jeho dvoch kníh venovaných tejto téme: Less than Nothing: Hegel and the Shadow of Dialectical Materialism a Absolute Recoil: Towards a New Foundation of Dialectical Materialism. Ako na margo tohto pojmu poznamenáva Frank Ruda, jeho problémom je, že zdvojuje protiklady a stavia ich proti sebe: na jednej strane kladie dialektiku proti metafyzike, na druhej materializmus proti idealizmu. Spojenie týchto dvoch prístupov je však samo o sebe rozporné.1 Chce totiž vytvoriť myšlienkový systém na základe dialektiky, ktorej princíp spočíva práve v negácii, čo je ako chcieť vytvoriť nesystémový systém, alebo nehýbúci sa pohyb.
Omnoho jednoduchšie by bolo vytvoriť, tak ako Alain Badiou, materialistickú dialektiku. Dialektika v takejto podobe zachraňuje materializmus od toho, aby skĺzol k abstraktne idealistickej verzii materializmu, teda abstraktnej negácii idealizmu. Materializmus bez prívlastku je len inou podobou všeobsiahleho idealistického konceptu, vystupujúceho pod iným menom.2istá hmota je len to, čo ostáva, ak abstrahujeme od videnia, hmatania, ochutnávania atď.; čo vidíme, hmatáme, ochutnávame, nie je hmota, ale farba, kameň, nejaká soľ atď.; hmota naopak je čistá abstrakcia…“ Hegel, G.W.F., Fenomenologie ducha, Nakladatelství Československá akademie věd, Praha 1960, s. 364.] Materialistická dialektika ponecháva všetky systémy otvorené, zavádza do nich výnimku (u Badioua udalosť), čím sa vyhýba nebezpečenstvu formalizmu, ktorý by (tak ako v Stalinovej verzii dialektického materializmu) robil z dialektiky len prívesok materializmu.3
Prečo teda Žižek volí pojem zaťažený toľkým ideologickým a významovým bremenom? Na úvod si uveďme, že Žižekova filozofická inovácia spočíva v zásadnejšom obrate. Jeho „dialektický materializmus vracia späť do prírody nie subjektivitu ako takú, ale samotnú medzeru, ktorá oddeľuje subjektivitu od objektívnej reality.“4 Tým nielenže robí subjekt súčasťou univerza, ale formy javenia sa považuje za jeho podstatnú súčasť. Jav nie je realitou len pre subjekt, je realitou objektu. Inak povedané, objekt je objektom, teda tým, čím je vďaka subjektu. Tvrdenie, že javenie sa reality je realitou javu, neplatí len pre subjekt, ale aj pre objekt. Ešte predtým, ako si ukážeme, z čoho pri tomto tvrdení Žižek vychádza, vráťme sa k začiatkom definície materializmu.

Materializmus ovplyvňovaný epochálnymi objavmi

Podľa pôvodcu pojmu, Johanna Georga Walcha, „materializmom nazývame pohľad, ktorí popiera všetky duchovné substancie a nepripúšťa žiadne iné substancie ako tie telesné… O materializme hovoríme vtedy, keď sú všetky vlastnosti a fungovanie prírodných telies odvodené zo štruktúry hmoty, jej veľkosti, tvaru, váhy, vzájomného dopadu, zmiešania, bez toho, aby sme uznali nejaký ďalší duchovný princíp, čo sa rovná tomu, čo sa inak nazýva mechanicizmom.“5 Túto prvotnú formu modernej koncepcie materializmu inšpirovali úspechy mechaniky 17. a 18. storočia. Stáli za nimi objavy G. Galileia a I. Newtona o gravitačných, pohybových a prírodných zákonoch všeobecne. V zmysle takto poňatého, mechanistického a redukcionistického materializmu napísal francúzsky lekár a filozof Julien Offray de La Mettrie svoje dielo Človek stroj (1748). Poprel ním Descartov slávny dualizmus substancie ducha a hmoty, a z ľudskej duše spravil súčasť telesného stroja. Už vo Walchovej definícii bolo však možné rozpoznať viaceré aspekty materializmu, ktoré sa s ním spájali aj neskôr: mechanicizmus (kauzaliza), determinizmus (prenikajúci všetkými oblasťami), monizmus (protiklad dualizmu), redukcionizmus a scientizmus.
Práve tento posledný aspekt tohto filozofického postoja, čiže úzka prepojenosť na dobové vedecké objavy a pokrok bol dôležitý pre jeho meniace sa chápanie. Podobne to v reakcii na Feuerbachov materializmus poznamenal Friedrich Engels: „S každým epochálnym objavom, dokonca i v prírodovedeckej oblasti, musí materializmus zmeniť svoju formu; a odkedy sa i dejiny vysvetľujú materialisticky, otvára sa i tu nová vývinová cesta.“6 Súčasný materializmus v sebe už nemôže niesť prvky mechanistického materializmu, pretože tento vedecký svetonázor dávno zastaral. Ak sa pri jeho skúmaní chceme odraziť od kľúčového pojmu hmota, resp. matéria, ktorý sa s ním spája, musíme sa opýtať, čo dnes hmota znamená.

Aké epochálne vedecké objavy predznamenávajú naše chápanie hmoty? Pre Žižeka to sú objavy kvantovej fyziky, ktoré si zasluhujú filozofickú reflexiu. Požadujú odpovede, ktoré by nepodľahli zvodom obskúrneho idealizmu (kde myseľ vytvára realitu), ani pragmatického empirizmu, vyhýbajúceho sa hlbšiemu uchopeniu skúmaných fenoménov. Hoci zistenia tejto vedy nezapadajú do nášho bežného chápania reality – objekt sa tu môže nachádzať na dvoch miestach súčasne –, je potrebné si položiť otázku po ich základe. Nemožno ich totiž zredukovať na púhu predstavivosť vedca, avšak ani na historický konštrukt vedeckého diskurzu. V prípade vedy máme dočinenia s tvrdými dátami o samotnom charaktere sveta, predchádzajúcimi dobovým výpovediam o určitom objekte.
O čo konkrétne ide? Pri probléme kvantového merania máme dočinenia s nasledovným javom. Napriek tomu, že pri experimente sú elektróny vystreľované oddelene, správajú sa ako vlna (teda nevieme určiť ich polohu). No ak ich zmeriame, správajú sa ako častice (dokonca sa tak javia aj spätne). Paradoxom teda nie je len dvojaký charakter objektu, meniaci sa v závislosti od toho, či ho meriame alebo nie. K zmäteniu prispieva aj skutočnosť, že sa elektrón správa ako častica už za púhej prítomnosti meracieho prístroja, teda bez toho, aby bol vôbec na meranie použitý.7 Klasická filozofická definícia materializmu vychádza v takejto situácii nakrátko. Ako totiž možno hovoriť o predmetoch „existujúcich mimo mysle,“8 ak sa ich charakter mení na základe toho, či ich zachycujeme alebo nezachycujeme? Čo možno vlastne označiť za „existujúce mimo mysle“? Najnovšie objavy implikujú, že tzv. vonkajšia realita interaguje s našimi rozhodnutiami o tom, ako k objektu pristupujeme, resp. aký postoj k nemu zaujmeme. Klasické poňatie substancie sa tým pádom komplikuje. Zistenia kvantovej fyziky vzdorujú nášmu bežnému chápaniu materiálnej reality.
Do tohto zmätenia prichádza Žižek so zaujímavým postrehom. Viac než k čomukoľvek inému v prírode majú kvantové procesy podľa neho bližšie k jazyku a jeho fungovaniu. Svet kvánt nás podobne ako svet jazyka (Symbolična) poučuje o dvojakom charaktere reality. Tá sa nielenže pretvára, ale aj vytvára na základe toho, ako k nej pristupujeme. Alebo povedané inak, nielenže realitu nedokážeme jednoznačne zachytiť, ona reálne v jednotnom stave ani neexistuje. Ako sme už totiž spomínali, fenomén sa správa inak ak je sledovaný a zaznamenávaný a inak, ak nie je, a to i spätne (sic!). Súčasné zaregistrovanie stavu častice stanovuje zároveň to, čo sa muselo udiať pred pred tým, teda jej minulý stav. Vec nielenže je, ale stáva sama sebou – nachádza stopy svojej minulosti, ktorá dovtedy neexistovala. To isté sa deje vo vzťahu k budúcnosti: budúci stav má vplyv na súčasný stav častice, napriek tomu, že sa ešte neudiala.9
Uveďme si príklad z ľudského sveta. Až vykonaním nečakaného, impulzívneho rozhodnutia sa môžem dopátrať k príčinám, ktoré ho spôsobili. Teda spätne si uvedomiť, čo – aké impulzy alebo podnety boli jeho spúšťačom. Na tento paradox poukázal i Immanuel Kant. Na jednej strane zaryto trval na tom, že pre každý náš čin môžeme nájsť nejaký psychologický, patologický dôvod, ktorý dokazuje, že nikdy nie sme celkom slobodní; na druhej strane rovnako dôrazne nástojčil na tom, že sme plne zodpovední za všetky naše činy a že v nich nie je žiadna predurčenosť.10 Tento rozpor možno vysvetliť tak, že v momente činu konáme slobodne a až dodatočne dokážeme vypátrať cestu motívov alebo príčin, ktoré k nemu viedli. To isté platí aj vo vzťahu k budúcnosti. Neustála prítomnosť trestu hroziaceho nám v budúcnosti vopred ovplyvňuje naše súčasné správanie sa. Presah budúcnosti v prítomnosti predstavuje niečo, čo si so sebou nesieme stále.
Žižek tým naznačuje, že jazyk nie je len nedostatočným sprostredkovateľom obsahov či nedokonalým prenášačom významov. Vo svojom hegeliánskom obrate konštatuje zásadnejšiu vec a síce, že nedostatočnosť jazyka je obrazom neúplnosti vesmíru ako takého. Jazyk je takpovediac pozliepanou maketou sveta, alebo miniatúrou prostredia, ktorého charakter vyjadruje. Kvantová fyzika nám ukazuje, že tradičná naivná otázka o tom, aká je štruktúra sveta „bez ja“, je zavádzajúcou otázkou. Správna otázka vo vzťahu ku kozmológii by mala znieť: Prečo by odpoveď na otázku po základe všetkých vecí mala byť iná pre človeka, ako bez neho? Práve existencia človeka a nedokonalého vedomia poukazuje na to, že rozpor neleží len v človeku, ale aj v samotnom bytí. Napokon, človek je jeho súčasťou a jeho reflexia je dôkazom neúplnosti sveta.

Všetko je ne-hmota

Podnety pre svoje filozofické úvahy nachádza Žižek u svojich tradičných zdrojov Hegla a Lacana. Záver, ku ktorému sme dospeli môžeme nájsť pri čítaní Heglovej Fenomenológie ducha: „Nerovnosť, ku ktorej dochádza vo vedomí medzi ja a substanciou, ktorá je jeho predmetom, je rozdiel, zápornosť v najobecnejšom zmysle. Môže byť považovaná za nedostatok oboch, je však v skutočnosti ich dušou alebo hýbateľom…“11 Snaha zaceliť rozdiel medzi subjektom a objektom tvorí pohon sebapoznávania sa subjektu. Čosi podobné by sme ale našli aj u Fichteho. Heglovým prínosom je však ešte čosi iné, radikálnejšie, týkajúce sa podstaty skúmaného objektu, čosi, na čo sme poukázali už predtým. Ďalej totiž píše: „Aj keď sa teraz toto záporné spočiatku javí ako nerovnosť medzi ja a predmetom, je práve tak nerovnosťou substancie samotnej. Čo sa zdá prebiehať mimo nej, čo sa zdá činnosťou pôsobiacou na ňu, je jej vlastná činnosť, a substancia sa tak ukazuje bytostne subjektom.“12 Klasická potreba oddeľovať skúmajúci subjekt od skúmaného sveta je elementárnym východiskovým delením. Rozhodujúcim sa stáva spôsob, ktorým medzi nimi vytvoríme vzťah. Hegel totiž nehľadá syntézu medzi subjektom a objektom tak, ako sa mu to zvykne pripisovať. Tvrdí, že objekt, ktorý sa snažíme poznať je sám subjektom, takže postráda podstatu. Subjekt teda poznáva subjekt, ktorý sa mu javí byť objektom, avšak nie ako druhý človek, ale ako meniaca sa substancia. Ako ešte predtým poznamenáva Hegel, tu „záleží všetko na tom, či pochopíme a vyjadríme pravdu nie ako substanciu, ale práve tak ako subjekt.“13
Žižek k tomuto chápaniu Hegla dospieva tak, že ho číta cez dielo Jacqua Lacana. Konkrétne prostredníctvom Lacanovho chápania diferencie. Namiesto dlhého vysvetľovania, s čím tieto diferencie súvisia, sa uchýlime k jednoduchej skratke. Zatiaľ čo sa bežné opozície opierajú o svoj protiklad (život a smrť, človek a Boh, muž a žena), pri odlišnej diferencii, ktorú nazveme radikálnou, neexistuje priamy protiklad, pretože vec sa v prvom rade odlišuje sama od seba. V tom prípade môžeme napríklad povedať, že opakom života nie je smrť, ale ne-život, teda slovo poskytujúce priestor rozličným ďalším obsahom a významom. Podobne by sme za opak človeka mohli označiť ne-človeka, teda niečo, do čoho by spadali rozličné bytosti majúce čiastočne ľudské, ale i iné črty (anjel, diabol, kentaur, vlkodlak, duch). Ak túto „radikálnu diferenciu“ aplikujeme na ontologickú otázku, nebudeme si v prípade filozofickej substancie musieť voliť medzi duchom a hmotou, a možnosti nášho uvažovania sa rozšíria. Na margo tejto dilemy s ohľadom na materialistický prístup Žižek poznamenáva: „[E]xistuje základný rozdiel medzi tézou „všetko je hmota“ … a tézou „neexistuje nič, čo nie je hmota“ (ktorá, spolu so svojou opačnou stranou, „ne-všetko je látka“, vytvára priestor pre popis nemateriálnych javov). To znamená, že naozaj radikálny materializmus je zo svojej podstaty neredukcionistický: „nemateriálnym“ javom pripisuje zvláštne pozitívne ne-bytie a rozhodne netvrdí, že „všetko je hmota“.“14 Inšpirovaní Heglom, u ktorého je „substancia subjektom“ a Lacanovou radikálnou diferenciou, obsahujúcou rozdiel v sebe samej, dospievame k takému chápaniu materializmu, ktorý ponecháva základ rozpoltený a neuzatvorený. Nie je to teda niečo, k čomu by sme mali smerovať, alebo sa vracať. Nič, čo by nám hocako predpisovalo šablónu alebo predurčovalo vzor, ktorým by sme sa mali riadiť. Podstatou reality takéhoto materializmu by nebola inertná hustota hmoty, ale otvorenosť a prázdnota. U takto poňatej substancie spočíva spoločný základ všetkých vecí práve v ich neurčitosti.
Materializmus znamená, že veci majú určitý neidealistický základ, teda, že ich podstatou nie je nejaká forma idey. No Žižekova radikalizovaná verzia materializmu tvrdí, že tento základ je sám v sebe rozpoltený, že je nedokonalým základom. Bez toho, aby sme za ním museli hľadať úplnejšiu formu, konzistentnejšie východisko pre ďalšie skúmanie, musíme sa uspokojiť s tým, že bod, z ktorého vychádzame, je sám v sebe nekonzistentný. Povedané ešte inak: materialistické tvrdenie, že základom všetkého je hmota (resp. všetko je matéria) sa tu chápe inak, konkrétne na odlišnej úrovni protikladnosti. Nejde o vzťah kontrárnosti, pri ktorom sa dva pozitívne významy o bytí vylučujú (buď platí jedno alebo druhé, napr. idea alebo matéria), ale o vzťah kontradiktórnosti, kde negatívum či zápor vzniká vylúčením oboch protikladov (neguje sa pozitívny obsah, ale nenahrádza ho nový význam, napr. ne-bytie, ne-hmota). Kontradiktórnosť popiera pôvodný význam, ale ďalej ho nešpecifikuje.
Táto zvláštna, vnútorná odlišnosť od seba (bytia) sa diskutuje už u Platóna, a to v jeho dialógu Sofista. Postava, ktorá v ňom vystupuje ako hosť, tvrdí: „Nech nám teda nikto nevyčíta, že vysvetľujeme nesúcno ako opak súcna, a pritom sa odvažujeme tvrdiť, že nesúcno je. … Podľa nás rody súcien (pojmy) sa navzájom zlučujú, oblasť súcna a odlišnosti sa rozširuje na všetky súcna v ich vzájomnom vzťahu. Odlišnosť, ktorá má účasť na súcne, jestvuje práve pôsobením tejto účasti…“ (259 A)15 Podľa Platóna teda ne-súcno jestvuje, a to vo forme odlišnosti. Ne-súcno totiž má podiel na súcne, čím ho robí tým, čím je – teda určitým konkrétnym súcnom odlišným od ostatných súcien. Ako komentuje Žižek, „Platónovou základnou stratégiou je teda relativizovať ne-bytie, to jest, brať ho nie ako absolútnu negáciu bytia, ale ako relačnú negáciu predikátu.“16 Ne-bytie sa potvrdzuje ako bližšie neurčená súčasť každého bytia. Vo vzťahu k idey (pojmu) sú všetky veci neúplné, pretože sú odlišné. Každá hmota je fakticky ne-hmotou, neúplnou podobou hmoty, pretože je len určitým podielom na hmote ako takej. Už v tejto úvahe by sme mohli nájsť pôvod kontradiktórnosti pojmu, teda skutočnosti, že veci sú v prvom rade odlišné samy od seba.

Záver

Ak z materialistického hľadiska vezmeme do úvahy vedecké poznatky, ktoré priniesla kvantová fyzika, dôjdeme k záveru, že objekt o sebe v „realite“ neexistuje. Výsledky vedeckého skúmania veličín ukazujú na problémy merania, z ktorých vyplýva, že ne-bytie nemusí byť len idealistickým, ale i materialistickým konceptom, ak ho takto chápeme. Ak sa pri našom svetonázore opierame o závery vedy, môže nám pojem ne-hmoty slúžiť ako adekvátne filozofické východisko.
Ak sa budeme neustále kantovsky pýtať, aký je svet o sebe, resp. ako vyzerá bez skreslenia našich zmyslov a rozumu, ostaneme zaseknutí v slepej uličke transcendentálneho apriori, z ktorej niet východiska. Podľa Žižeka však heglovsky „[p]ochopiť substanciu ako subjekt znamená práve to, že rozštiepenie, fenomenalizácia a ďalšie patria k životu samotného Absolútna. Nie je tu žiadny „absolútny subjekt“ – subjekt „ako taký“ je relatívny, spočívajúci v sebe-rozdelení, a práve ako taký náleží subjekt k substancii.“17 Inde to zas podáva nasledovane: „Cesta k o sebe vedie cez subjektívnu trhlinu, keďže trhlina medzi pre nás a o sebe je imanentná o sebe: javenie sa je samo „objektívne“…“18 Alebo, ak to povieme ešte inak, znamená to uvedomiť si, že každá realita je transcendentálne konštituovaná. V podstate neexistuje dvojaký charakter reality, kde sa nám jedna časť javí a druhá je realitou o sebe. Javenie sa je inherentné realite, pretože ho produkuje subjekt, ktorý je rovnako tak jej súčasťou. Realita sa javí, avšak tento jav je realitou. Subjekt predstavuje súčasť absolútna (Hegel: substancia je subjekt), a preto je jeho poznávanie možné označiť za absolútne. Medzera medzi subjektom a objektom umožňuje ich myšlienkové oddeľovanie, no toto delenie však nebráni alebo nezamedzuje v tom vnímať subjektívne ako súčasť objektívneho. A ak je jedna z čŕt materializmu neustále reagovať na dobové vedecké poznatky, potom sú úvahy o absolútnom subjekte a substancii ako subjekte už nie len idealistické, ale v novej situácii nadobúdajú nový, materialistický rozmer.