John Gray nazval Žižeka „brilantným a vtipným pastišistom1 najvyššej úrovne”.2 Keď ho čítame, narážame na množstvo nečakaných a vtipných postrehov, neintuitívnych zvratov či teoretických vhľadov. Skúsenejším čitateľom sa však vybaví pocit déjà vu: nečítal som to už niekde? Nehovoril niečo podobné už Marx, Adorno, Benjamin, Jameson, Derrida, Lacan, Barthes…? Je teda na tom, čo hovorí, niečo nové? Pre férovosť je najprv potrebné povedať, že Žižek sa k tomuto opakovaniu priznáva. Sám sa s ohľadom na Lacanove štyri diskurzy označuje za hysterika – za niekoho, kto podkopáva moc Pána - figúru prinášajúcu smerodatné pravdy -, aby dospel k novému poznaniu. Pre čitateľa však Žižek vystupuje v role analytika. Figúry, nachádzajúcou sa niekde medzi intelektuálom a duchovným vodcom, konfrontujúcou čitateľa s jeho túžbou, ktorú mu odhaľuje („Cítiš sa nespokojný v kultúre kapitalizmu? A máš odvahu zmeniť ho? Nie je to len predvádzanie sa pred veľkým Druhými - z radov priateľov alebo profesorov z akadémie?), čím z neho robí rozpoltený subjekt, postavený pred otázku, či to, po čom túži, naozaj chce.

Ak totiž Žižek v súlade s Lacanom tvrdí, že veľký Druhý neexistuje, pokiaľ ho sami nepomáhame vytvárať,3 vyplýva z toho, že tým veľkým Druhým nie je ani samotný Žižek. Zrejme preto vzniká toľko nedorozumení o tom, k čomu vlastne vyzýva: k revolučnej angažovanosti, k zaujatiu odstupu od diania (ak sa možnosti, ktoré sú nám ponúkané, od seba neodlišujú), či k dožadovaniu sa nejakej tretej možnosti… Rex Butler poukázal na význam Pána-signifikanta v Žižekových politicko-filozofických čítaniach a intervenciách. Každý Žižekov komentár, kniha, či prednáška je variáciou, demonštráciou tohto kľúčového pojmu – na základe ktorého sa na problém možno pozrieť z inej perspektívy, z ktorej dáva všetko celkom iný význam, ak sa na vec pozrieme z hľadiska určovaného iným kľúčovým pojmom, zväzujúceho látku textu inými stehmi.4 Popri takejto výmene významov zároveň poukazuje na absenciu, manko východiskového bodu analýzy – či ide o psychologickú alebo politickú oblasť. Na to, že žiadne hľadisko nie je úplné, ani vyčerpávajúce, takže si žiada pomoc ilúzie/fantázie, ktorá mu dojem uzatvorenosti a celivosti prepožičia.

Napokon, skutočný filozofický materialista ani nemá inú možnosť. Ako náhle si určitý pojem stanovíme za určujúci alebo východiskový (pracovná sila, kapitál, proletariát, technológie), esencializujeme a fetišizujeme ho, t. j. vynímame ho z sociálnych súvislostí a vplyvov, umelo modelujeme realitu a prehliadame jej neuzavretosť a premenlivosť. Ak sa nám majú stať východiskom ľudské práva, tak môžu byť rôzne definované. Právo na prácu garantoval aj koncentračný tábor Auschwitz, no nie právo na život alebo slobodu pohybu. Právo na bývanie dokáže zaistiť čínsky autoritársky kapitalizmus, no nie právo na zhromažďovanie či slobodu slova. Tie sú garantované západným liberálnym kapitalizmom, no na úkor tých predchádzajúcich. Fredric Jameson prišiel s dialektickou kritikou – prístupom, podľa ktorého musí byť každý pojem, ktorý používame na kritiku kritizovateľný z inej pozície.5 Ian Buchanan túto metódu opisuje nasledovne: „Dialektická kritika sa odlišuje od iných druhov kritiky tým, že rozvíja kritiku vlastných pojmov a kategórií a zároveň ich používa. V najširšom zmysle to znamená zohľadniť pozíciu pozorovateľa v analýze a brať do úvahy samotné sebauvedomenie mysliteľa.6 Lacanovsko-marxistická kritika, a diskuzívna analýza znamená neustály kolotoč a výmenu diskurzívnych pozícií s ohľadom na kritiku, ktorú vykonávame.7 Kritika sa stáva neprestajnou, raz a) z pohľadu komunistického ideálu, nastavujúceho liberálneho kapitalizmu kritické zrkadlo nenaplnenej utópie a ašpirácií na rovnosť a slobodu všetkých ľudí; inokedy b) z pohľadu nedostatočnej produktivity obmedzovanej výrobnými vzťahmi súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov; alebo naopak c) excesívnej produktivity zapríčinenej akumuláciou kapitálu na úkor deštrukcie planéty; d) kritika odcudzenosti práce ničiacej potenciál tvorivý pracujúceho e) kritika toho, ako je podnikateľ či pracujúci pohltený prácou, atď. Kritika neznamená pochváliť systém za to, čo splnil a spravil, ale to, čo nespravil, prípadne aká cena za to bola zaplatená, aké obete dané na oltár, aby sa naplnil virtuálny a v konečnom dôsledku nerealizovateľný cieľ.

Nerobí však takéto nové čítanie filozofie a iných diskurzov každý originálny filozof? A je vôbec možné byť originálny v postmodernej dobe, o to viac, ak sa Žižek drží lacanovsko-hegelovského východiska o neprestajnej prítomnosti veľkého Druhého v našich životoch? O tom, že sa rodíme a žijeme v prebratých štrukturálnych rolách a významoch? Byť originálny u Žižeka znamená byť prinajlepšom dobrou kópiou. Kópiou kombinujúcou a obracajúcou to, čo intímne poznáme – zvyky, trendy, odkazy – naruby. Voľným narábaním s kultúrnym dedičstvom napodobňujeme podobne ako návštevník múzea obliekajúci si tradičný kostým, ktorý dokáže svojmu nositeľovi dodať dôstojnosť alebo ho naopak zosmiešniť, karikovať a zvýrazniť jeho negatívne črty. Spomeňme si na Marxov popis synovca Napoleona Bonaparteho, ktorý zaujal miesto na tróne vďaka insígniám – identifikačným znakom sociálneho postavenia svojich predchodcov.8 Komických a tragických napodobiteľov lídrov však nájdeme aj dnes. Na jednej strane tu máme biznismenov typu Silvio Berlusconi a Donald Trump, ktorých napodobňovanie štátnika pôsobí ako fraška (ich vládnutie sprevádzali škandály, sprenevera postavenia), na druhej ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského, ktorý sa stal populárnym vďaka televíznej satire Sluha ľudu, v ktorej hral prezidenta, aby sa nakoniec stal štátnikom veliacim krajine, ktorá sa musí brániť útoku Ruska vymazať jej identitu. Kontrast medzi napodobením a realitou vo vzťahu k agresívnej vojne Ruska postrehol aj novinár Peter Pomerantsev, keď poznamenal, že na Ukrajine sa hodnoty slobody, suverenity, patriotizmu, či občianskej spoločnosti, o ktorých sa na Západe vedú povrchné debaty v abstraktnej rovine, stali realitou – súčasťou každodenného života a prežitia.9 Čo teda komik Zelenskyj ponúkol voličom, ktorý mu v roku 2019 dali 31 percent v prvom a 73 percent v druhom kole volieb? Využil vlnu populistickej politiky, ktorú následne premenil na štátnický výkon.

Desaťročie po finančnej kríze sa medzi obyvateľstvom západného sveta rozšíril pocit, ktorý by sme parafrázujúc Freuda mohli nazvať nespokojnosťou v cynizme (Unbehagen in Zynismus). Pocit zrady, že politici nezastupujú záujmy ani hodnoty voličov a že sú ako politická trieda rovnakí. Preto zatúžili po svete, kde nevládnu profesionálni politici, ale bežní ľudia, resp. niekto ako oni. Hľadali niekoho, kto má niečo, čo druhí nemajú, ako spieva France Gall v pesničke o Elle: Ella elle l´a, ce je ne sais qoui, que d´autres n´ont pas. Chceli prejsť od toho, čo sa v lacanovskej psychoanalýze nazýva veľký Druhý (Grand Autre) – etablovaných politických smerov a strán (konzervatívci, liberáli, sociálni demokrati), stanovujúcich medze politicky možnej reality, k malému druhému (que l´autre n´a pas) – neuchopiteľnému objektu politična, ktorý bol vytesnený zo sociálnej reality, stanovujúcemu rámec toho, čo je (považované za) možné. Keď fungovali v medziach neoliberalizmu, kládli si otázky ako: Prečo sme prišli o svoje domovy a zamestnanie? Prečo sa museli finančne osekať sociálne služby a uskromňovať sa, ak sa zachraňovali banky? Prečo nadobudla nerovnosť až neporovnateľných rozmerov? Atď. A dávali si na ne alebo im boli ponúkané vymyslené (fantazijné) vysvetlenia: „Žili sme si nad pomery, „Nič iné sa nedá robiť“, „Systém je potrebné udržať v chode“. Pokus o prekonanie týchto predstáv, o – ako hovorí Žižek – prechod fantáziou vyplňujúcou prázdne miesto chýbajúceho personalizovaného naratívu, prišiel s protestami Occupy Wall Street. Prechod fantáziou by sa vyjadriť slovami piesne Heaven and Hell od Black Sabbath: „Čím bližšie sa dostanete k zmyslu, tým skôr zistíte, že snívate.“ Protestujúci sa zhromaždili na námestiach veľkých miest, aby videli, že ilúzia, ktorej sa roky držali a riadili sa podľa nej, naozaj bola iba ilúziou, pretože v tomto uvedomení odrazu neboli sami. Proces však nebol dokončený, pretože ako popisuje Žižek: „Vyjadrili autentický hnev, ktorý sa nedokázal premeniť ani na minimálny pozitívny program sociálno-politických zmien. Vyjadrili ducha vzbury bez revolúcie.“10 Ich neurčitá túžba vyprodukovala zástupy populistických politikov obliekajúcich, správajúcich a vyjadrujúcich sa jazykom (údajných) bežných ľudí. Takmer každý, kto vstupoval do politiky začal hovoriť otvorene a nevyberane to, čo počul hovoriť voličov v anketách, bežne si pritom protirečiť, a hlavne nadávať na predchádzajúce elity v mene vybájneného ľudu, za ktorého hovorcu sa nominoval. Vďaka popularite, a neexistencii alternatívnej radikálnej politiky, došlo a až dodnes dochádza k pozičnému boju medzi – v Gramsciho terminológii – starými, tradičnými intelektuálmi a novými, organickými intelektuálmi.

Dnes rozpor predstavuje starý establishment demokratickej a republikánskej strany v USA, a zdiskreditovaní sociálni-demokrati a konzervatívno-liberálna pravica v EÚ na strane jednej, a trumpovskí populisti (a nedávno aj demokratickí socialisti) na strane druhej.11 Kvôli neschopnosti zmeniť politickú realitu dostali nespokojní ľudia (v Grécku, Španielsku, UK…) nového pána. Ich nejasne formulované požiadavky ironicky viedli k novému trendu nahradenia bežných politikov vládami depolitizovaných technokratov, k trendu, v ktorom rezonuje varovanie Jacquesa Lacana revolucionárom roku 1968 („To, po čom ako revolucionári túžite, je nový Pán. Dostanete ho.“), po ktorom nasledovalo rozmach diskurzu Univerzity, teda vlády expertov, byrokratov a bankárov.12 Odtiene rôzne ideologicky zafarbených politických strán boli nahradené sivými expertmi, ktorí nie sú ani pravicoví, ani ľavicoví, ale postupujú podľa „neutrálnych“, postideologických odporučení. Ilúzia tentokrát spočíva v dojme, že za expertným riadením nie je mocenský záujem, ale že vedenie je otvorené a zhovievavé ku každému rovnako. V skutočnosti však tento trend smeruje k ovládaniu spoločnosti prostredníctvom permanentného výnimočného stavu a pozastaveniu politickej demokracie.13 K niečomu, čo sme mohli sledovať pri snahe Trojky (Európska komisia, Európska centrálna banka, Medzinárodný menový fond) donútiť Grécko splatiť štátny dlh či pri Orbánovom vládnutí dekrétmi. Populizmus a technokracia sú dvomi alternatívami, dvomi spôsobmi riadenia krízového stavu, ktoré je potrebné odmietnuť. Populisti sa snažia zviesť voličov antiimigračnou propagandou – byť odmietaví navonok (taktiež proti EÚ, NATO), aby pod spoločným menom zjednotili rozdelený národ.14 Technokrati chcú viesť štát pod hlavičkou nezávislého rozhodovania zbaveného subjektívnych záujmov.

Na prvý by sa dalo reagovať obmenou kresťanského prikázania „Miluj blížneho svojho“ na „Miluj kolegu svojho“ . Teda prijatím niekoho, koho si nevyberáme, s kým musíme zdieľať spoločný priestor, a ktorého prítomnosť pre nás môže dokonca byť nepríjemne traumatizujúca. Ak sa zbavíme idealistickej ilúzie o druhom budeme nútení konfrontovať sa s jeho Reálnom – môže napríklad ísť o alkoholika, aktéra domáceho násilia, stúpenca patriarchátu, homofóba, atď.15 Milovať druhého podľa Žižeka znamená niečo iné ako túžiť po tom, čo on. Znamená to akceptovať, že túžba druhého je iná ako túžba moja. Namiesto skúmania a priblíženia sa k nej si žiada udržať si od nej odstup – ignorovať ju. Preto jedným z častých taktík krajnej pravice ako získať sympatizantov je vystavovanie odlišného kultúrneho života v jeho špecifických podobách a vyvolávanie odporu k nemu („Toto robia doma, chceli by ste to tu mať aj vy?!“) Obranou voči technokracii je dožadovanie sa politického preskúmania navrhovaných riešení a ich politizácia. Technokracia vedie k mikropolitike – deleniu politicko-ideologických otázok na najmenšie partikulárne rozhodnutia, kvôli čomu absentuje debata o širšom rámci, v ktorom sa tieto kroky podnikajú, a ktorý problémy zapríčiňuje. Problém však nie je len s pravicovým, ale aj ľavicovým populizmom. Ako podotýka Žižek, systémové chyby kapitalizmu sú tu stotožňované s jeho najviditeľnejšími prejavmi – bankármi, finančnými manipulátormi, ultrabohatými… Konfrontáciu s základným rozporom, ktorí tieto anomálie produkuje odkladá na neurčito. Ľavicoví populisti chcú terajší, nie iný systém bez jeho symptómov ako sú korupcia, zlyhávanie, krízy, čo je dočasne možné. Neskôr je však vždy nutné konfrontovať sa s kapitalistickým systémom, ktorý ich produkuje.16 Ako ho teda konfrontovať?

Podľa Žižeka by sme Lacanov diskurz kapitalizmu mali vnímať ako kombináciu všetkých štyroch diskurzov (Pán, Hysterik, Analytik, Univerzita). Kapitalizmus v prvom rade plní funkciu diskurzu Pána – predstavuje posledný horizont alebo lievik, do ktorého všetky nám známe významy ústia („Všetko je to o peniazoch” „Ide len o zisk”). Podoba jeho nadvlády je však skrytá – jednotlivci sú si formálne rovní a slobodní, dominancia sa presunula na vzťahy medzi vecami-tovarmi (ľudia predávajú svoju pracovnú silu na trhu ako tovar, ktorého vytvorenú nadhodnotu si privlastňujú jej kupcovia – kapitalisti). Vzhľadom na nepriamy charakter sa nadvláda prejavuje dvojakým spôsobom – vládou expertov či demokraciou a intelektuálmi (revolta roku 1968) – spochybňujúcimi etablovanú autoritu (Diskurz univerzity). Zároveň sa takto vytvára nové vedenie, noví Páni a nové subjekty (Diskurz hysterika), teda kolobeh priamych a nepriamych foriem nadvlády a vzdorov voči nim.17 Žižek z toho stavu vyvodzuje záver, že na to, aby sa zastavilo produkovanie nového poznania a slasti, ktoré je možné komodifikovať a udržiavať systém v chode je potrebný iný druh Pána alebo lídra. Žiada si to autoritu, ktorá by prerušila fascináciu subjektov novými objektami a zastavila tak kolobeh túžby, živiacej kapitalizmus.18 Tomuto postup musí predchádzať diskurzom Analytika, v ktorom sa dáva dôraz na dva rozmery pojmu objet petit a, ktorý používal Lacan. A to nielen fascinujúceho prvku, podnecujúceho našu túžbu, ale aj prázdna, ktorý tento objekt zapĺňa.19 Prelomenie kúzla kapitalistickej túžby znamená rozpoznať, že za tým, čo nás priťahuje (na tovare) je prázdno. A teda ho nepotrebujeme.