Nikto nie je ostrov, celý sám pre seba, napísal kedysi dávno básnik John Donne. Táto hlboká pravda má aj svoj celkom prízemný, totiž ekonomický aspekt. Nikto z nás nie je Robinsonom Crusoe, ktorý si sám len z trosiek lode a darov matky prírody vyrába všetko, čo potrebuje. V komplexnej modernej spoločnosti je každý z nás závislý od aktivity tisícov, ba možno miliónov ďalších jedincov. Drvivá väčšina ľudí má vďaka tomu dve „duše“: na jednej strane sme výrobcami, ktorí odovzdávajú svoju aktivitu ostatným. No na druhej strane sme spotrebitelia, ktorí aktivitu iných užívajú.

Z tohto očividného faktu, ktorú ekonómia nazvala „spoločenskou deľbou práce“, okamžite vyplýva existencia protichodných záujmov. Ako výrobca by totiž najradšej každý o svojich aktivitách rozhodoval sám; no ak by tak bolo, deľba práce by sa rozpadla. Podobne nemožno pri obmedzených zdrojoch uspokojiť všetky želania všetkých spotrebiteľov. Nuž a napokon vzniká protichodný záujem aj medzi výrobcami a spotrebiteľmi: jedni by najradšej robili čo najmenej a za čo najpohodlnejších podmienok, druhí by naopak čo najviac a čo najkvalitnejšie konzumovali.

Dominantnou odpoveďou na otázku, ako zladiť tieto protichodné záujmy, je dnes kapitalizmus. Teda, aby sme boli korektní, trhová ekonomika, v ktorej prevláda súkromné vlastníctvo. Z jej základných znakov vyplýva aj podoba odpovede. Medzi výrobcami dominujú tí, ktorí sú vlastníkmi – či už materiálneho majetku, alebo vzácnych znalostí a schopností. Úlohou ostatných je predovšetkým podriadiť sa a počúvať. Majetní dominujú aj v oblasti spotreby – nielenže si z nej ukrajujú väčší kus, ale svojimi peňažnými „hlasmi“ ovplyvňujú aj to, čo je ziskové a čo sa teda bude vyrábať v budúcnosti. Nuž a napokon práve výroba pre zisk znamená, že človek-výrobca je podriadený človeku-spotrebiteľovi. O tom, čo a ako sa bude vyrábať rozhoduje peniazmi podložený dopyt na trhu. O živobytí a postavení zamestnancov nepriamo rozhodujú ľudia, ktorých nikdy nevideli a s ktorými nemajú nič spoločné – tak ako zase oni v podobe spotrebiteľov rozhodujú o živote ďalších.

Tradičnou výzvou kapitalizmu bola po takmer dvesto rokov vízia socializmu. Pádom sovietskeho systému, ktorý priatelia i nepriatelia označovali za stelesnenie klasickej predstavy o socializme, utrpela táto vízia ťažkú, možno smrteľnú ranu. Keďže však nedostatok alternatív neznamená, že neduhy kapitalizmu sa vyparili, predsa len sa aj dnes objavujú myšlienky o tom, ako by mohol svet vyzerať inak. Takýmto predstavám je venovaný aj Kybersocializmus Allina Cottrella a W. Paula Cockshotta, či Ekonomická spravodlivosť a demokracia Robina Hahnela.

Posledne menovaný je produktom „novej ľavice“ šesťdesiatych rokov a sám seba označuje za „libertárskeho socialistu“. Ako profesor ekonómie a radikálny aktivista samozrejme dobre pozná myšlienky Karla Marxa. V podobe systematického spôsobu myslenia však marxizmus odmieta a vedome sa kloní skôr k „utopickému socializmu“. To značí, že svoju obhajobu alternatívneho systému stavia na morálnych a politických argumentoch, nie na „materialistickej koncepcii dejín“.

Naproti tomu Cockshott a Cottrell sú predstaviteľmi západného akademického marxizmu, lepšie povedané anglosaskej marxistickej ekonómie. Obaja sú si dobre vedomí, že plávajú proti prúdu, a zvlášť od obyvateľov bývalého Východného bloku žiadnu veľkú priazeň neočakávajú: „socialismus dnes [na začiatku deväťdesiatych rokov, pozn. M. P.] pro mnoho sovětských občanů neznamená nic jiného, než Brežnevův systém. Právě to jim říkali ad nauseam a oni sami mají jen málo důvodů k pochybnostem. Představa, že je možný a žádoucí velmi odlišný druh socialismu, závisí na klasických argumentech, návrzích a ideálech zakladatelů socialismu. Ti, kdo se s těmito ideály seznámili pouze v podobě strnulé oficiální apologetiky, mohou takovou představu vyznávat jen stěží.“

Prečo sa teda púšťať do takého riskantného podniku? Nestačí politika „krotenia trhu“? V kapitole o povojnových dejinách sociálnej demokracie dochádza Hahnel vo svojej knihe k záveru, že jej reformy boli v mnohom dôležité. V nehostinnejšom prostredí thatcherizmu ich však sociálni demokrati neboli schopní brániť. Zdôvodnenie možno nájsť u C a C. Sociálna demokracia síce dokáže tie najhoršie trhom spôsobené rany pomocou sociálneho štátu ošetriť. No na to, aby ho mala z čoho financovať, musí sa postarať o dostatočne výkonné fungovanie súkromného sektora. Iba z neho totiž vie získať potrebné prostriedky. Sociálna demokracia je teda založená na hlbokom paradoxe: na jednej strane chce síce brániť excesom kapitálu, no na druhej strane je závislá na dobrom výkonne presne tej istej kapitalistickej mašinérie, ktorú chce krotiť.

Z týchto argumentov môžeme vyvodiť, že v okamihu, keď sa ekonomika dostane do krízy ziskovosti, kompromis medzi týmito dvoma cieľmi sa stáva neudržateľným. V tej chvíli možno vykročiť dvoma smermi: buď v snahe obnoviť výkonnosť systému začať okresávať a napokon likvidovať sociálny štát, alebo sa pokúsiť obmedziť závislosť spoločnosti od trhu. Prvý prístup, ktorý sa dnes agresívne presadzuje na celom svete, dostal meno neoliberalizmus. Druhý predpokladá vyvinutie systémovej alternatívy voči kapitalizmu.

Kameňom úrazu je tu však opäť rozpad jediného systému, ktorý sa za takúto alternatívu vyhlasoval. Pravdaže, prosté historické fakty sú len surovinou pre rôzne možné interpretácie. Podľa dnes asi najrozšírenejšieho takéhoto výkladu sa pádom „komunizmu“ potvrdili argumenty ekonómov tzv. rakúskej školy, ktorí socializmu predpovedali neúspech od začiatku. V extrémnej forme, ostatne pre rakúsku školu typickej, predostreli tieto tvrdenia jej dôležití predstavitelia von Mises a Hayek. Socializmus sa o sebe mohol domnievať, že dokáže vzťahy medzi výrobcami a spotrebiteľmi usporiadať lepšie, ako kapitalizmus. No podľa Rakúšanov musel socializmus nutne zlyhať pri zodpovedaní oveľa základnejšej ekonomickej otázky: čo vlastne vyrábať?

Ich prvotným argumentom bolo, že plánovaná ekonomika jednoducho vôbec nemôže existovať. Iba trh totiž podľa nich na základe cenových signálov dokáže ozrejmiť intenzitu želaní jednotlivých ekonomických aktérov. Bez neho sa racionálne rozhodovať nedá. Ludwig von Mises pravda v dôsledku svojej neznalosti relevantných štúdií netušil, že tento jeho argument bol vyvrátený ešte skôr, než sa zrodil. Efektívne fungujúcu ekonomiku totiž možno popísať istou sústavou rovníc – a každý systém, ktorý dokáže túto sústavu rovníc vyriešiť, je tým pádom efektívny. Je nepodstatné, či na to využije trh, alebo nie. V druhom kole debaty preto Rakúšania predložili doplňujúci argument – jednak, že podobné riešenie by si vyžadovalo nepredstaviteľné množstvo času, a jednak, že tak či onak nie je možné zozbierať všetky informácie, aby sa dali tieto rovnice vôbec napísať.

Kybersocializmus obsahuje mnoho podnetných myšlienok o širokej škále tém – od feminizmu cez dôchodkovú reformu až po podoby demokracie. Jadro knihy však tvorí práve odpoveď na rukavicu, hodenú kedysi Rakúšanmi. Problémy predkladané rakúskou školou sa totiž podľa C a C dnes už dajú vďaka modernej výpočtovej technike relatívne ľahko vyriešiť (jeden z autorov je informatik). Kniha ponúka hneď dva konkrétne algoritmy, ktoré by boli schopné vytvoriť plán pre modernú komplexnú ekonomiku rádovo za niekoľko hodín. Ich prístup je inovatívny vďaka základnému predpokladu, že plán nemusí byť dokonalý. Plne postačuje, ak bude výsledok lepší, než aký dosiahne kapitalistická trhová ekonomika. K takémuto výsledku samozrejme sovietsky systém nedokázal dospieť nikdy; hrubá nekonzistentnosť plánu sa v praxi ukazovala v podobe nedostatkových tovarov na jednej strane a nepredstaviteľného plytvania na druhej.

Ako sa však nájdu informácie, ktoré treba spracovať? C a C riešia problém jednoducho: tieto informácie sú zaznamenávané už dnes, vo forme objednávok materiálov a údajoch o predajnosti. Stačí, aby každá firma zaznamenávala tieto údaje v štandardnom softvéri a aby boli všetky počítače s týmito údajmi navzájom prepojené. Ekonomiku kybersocializmu teda pokrýva počítačová sieť, ktorá umožňuje zber ekonomicky dôležitých údajov v reálnom čase, nie s niekoľkomesačným až niekoľkoročným oneskorením, ako je to v prípade kapitalistickej ekonomiky. Živým zárodkom kybersocializmu bol systém, ktorý za vlády prezidenta Allendeho zavádzal v Čile britský kybernetik Stafford Beer. Pinochetov puč znamenal nielen likvidáciu demokratickej vlády, ale aj na tú dobu neslýchane odvážneho technologického experimentu.

Politická uskutočniteľnosť vízie C a C je iste otázna. Zato z čisto technického hľadiska by kybersocializmus do nejakej miery pravdepodobne fungovať mohol. Práve v tom je však kameň úrazu. Z knihy totiž sála istý technokratický duch – akoby ani nešlo o riešenie spoločenských konfliktov, ale iba zložitej matematickej úlohy. Autori sú síce stúpencami radikálnej demokracie (a už len preto ich mnohí budú považovať za utopistov). No táto demokracia je len akýmsi voliteľným dodatkom, ktorý s popisovaným ekonomickým modelom nijako nesúvisí. Ten by rovnako dobre, ba možno lepšie mohol fungovať aj za diktatúry. Ich ekonomický model je prísne centralistický, kým ich politická vízia je výrazne decentralizovaná. Ale, marxisticky povedané, ako môže takáto politická nadstavba stáť na takejto ekonomickej základni?

Podobnú otázku by autorom zrejme položil aj Robin Hahnel. Podobne ako C a C, aj on odmieta nerovnosť vyplývajúcu z vlastníctva materiálnych statkov. Ba ide ešte ďalej: vychádzajúc z premisy, že zaslúžený príjem je len ten, o ktorý sa človek skutočne sám zaslúžil, odmieta dokonca odmeňovať aj prirodzený talent. Odmeny by totiž mali patriť tým, ktorí za ne niečo obetujú, teda vynakladajú na ich získanie nejaké úsilie. Jediným morálne ospravedlniteľným dôvodom na príjmovú nerovnosť je teda podľa Hahnela práve nerovnaká vynaložená námaha. Práca vynaložená na kultivovanie talentu by ocenená byť mala – no samotné nadanie, ktoré spadne človeku do lona bez akéhokoľvek jeho úsilia, si odmenu nezasluhuje.

Na rozdiel od C a C je však Hahnel ostrým odporcom nielen kapitalizmu, ale aj centrálne plánovanej ekonomiky. Z jednoduchého dôvodu: ekonomika, kde sa plán výroby tvorí centrálne a jednotlivcom zostáva iba poslušne ho naplniť, sa prieči princípu samosprávy, ktorý Hahnel považuje za fundamentálny. Tento princíp hovorí, že každý by mal o veciach rozhodovať do takej miery, do akej sa ho týkajú. Žiadny systém, ktorý neumožňuje jednotlivcom vyjadriť svoje želania a túžby ohľadom pracovného procesu, tento princíp napĺňať nemôže.

„Participatívna ekonomika“, ktorú Hahnel vytvoril s kolegom Michaelom Albertom, sa snaží problém riešiť pomocou decentralizovaného plánovania. Ide v podstate o realizáciu predstavy, akú majú jeho nekritickí prívrženci o kapitalizme – systém totiž funguje na princípe postupného vybalansovania dopytu a ponuky. S tým drobným rozdielom, že všetci aktéri sú si rovní (až na rozdiely spôsobené rozdielnou vynaloženou námahou), a že celý proces vyrovnávania sa deje ešte pred tým, ako sa začne vyrábať. Jednotlivci teda odovzdávajú do celospoločenského počítačového systému svoje „objednávky“ spotreby i svoje ponuky práce; po spracovaní z týchto údajov vznikajú „ceny“ jednotlivých tovarov. Z nich občania vychádzajú v ďalšom kole zadávania objednávok a ponúk, až dokým sa vďaka nastaveniu pravidiel kalkulácie napokon nedospeje ku konzistentnému plánu.

Rozdiel medzi kybersocializmom a „pareconom“ je v okruhu problémov, ktoré ten-ktorý systém dokáže pokryť. Oba predpokladajú verejné vlastníctvo a tým v zhode s prastarými socialistickými zásadami odstraňujú nerovnosť medzi spotrebiteľmi. No usporiadanie vzťahov medzi výrobcami vidí kybersocializmus celkom konvenčne; a podobne nezaručuje princíp samosprávy ani vo vzťahu medzi výrobcami a spotrebiteľmi. Naproti tomu parecon sa pokúša postarať sa aj o to, aby spotrebitelia nad výrobcami nedominovali, a aby skutočná rovnosť zavládla aj v rámci výroby. Pravdaže, postup, ktorý navrhuje, môže pôsobiť utopicky. Tento dojem je však do veľkej miery len dôsledkom vplyvu súčasného ekonomicko-politického systému na myslenie ľudí. Ten totiž zabraňuje spomínané otázky nie že riešiť – ale vôbec ich nastoliť.

Predstavy ľudí, ako sú Cockshott a Cottrell či Hahnel a Albert teda nie sú dôležité preto, že by sa mali stať doslovnými plánmi budúceho vývoja, nedajbože programami politických strán. Ich účelom nie je, aby boli do bodky zrealizované. Sú však praktickou ukážkou toho, že je možné logicky a premyslene uvažovať inak, než ako to predpisuje momentálne dominantný myšlienkový rámec. Mnohí ľudia si dnes iný spôsob myslenia ako ten práve vládnuci ani nedokážu predstaviť a alternatívy, ktoré ho bezstarostne prekračujú, iste prijmú s odporom. Práve v tom však tkvie ich užitočnosť. Myšlienky, ktoré rúcajú dogmy, to nikdy nemali ľahké. Iba ony však sú zárukou pokroku.