Článek

Peter Dinuš  Svet kapitalizmu a Milan Valach

Stáhnout jako PDF

O autorovi

Peter Dinuš (1970), slovenský politolog a historik. —- Studia na Filozofické fakultě Univerzity Komenského absolvoval v letech 1988-1993 (Mgr.) a 1994-1999 (PhD.). Po působení na různých pracovních pozicích (mj.: poradce ministra spravedlnosti SR v letech 1999-2002, pracovník českého Úřadu dokumentace a vyšetřování zločinů komunismu v letech 2002-2006) zakotvil roku 2007 na Ústavu politických vied SAV. —- Dinušovou badatelskou specializací jsou dějiny komunistického Československa a problémové aspekty polistopadového vývoje: hegemonní působení antikomunistického diskurzu.
Díla: Znovuzrození Evropy. Fragmenty k filosofii dějin (2004); Politika bez masky: Příspěvek k politickému diskurzu na Slovensku po roce 1989 (2015).

Anotace

Recenze knihy Milana Valacha Svět na předělu.

Úvod

Z podtitulu knihy Milana Valacha „Svět na předělu. O politické a morální krizi kapitalismu“ (Grimmus, Všeň 2009, 408 strán, ISBN 978-80-902831-5-2) vyplýva, že jej obsahom je kríza vládnuceho kapitalistického systému. Ako v úvode uvádza sám Valach, o kríze prítomnosti a o očakávaní nového hovorí široké spektrum autorov od Paula Ricoeura cez Ralfa Dahrendorfa, Ericha Fromma, Herberta Marcuseho, Alvina Tofflera, Al Gora až po Hansa Künga. Valacha s nimi nespojuje len viera v budúcnosť, ale aj prístup k stanovenému problému a snahe o jeho riešenie: z pozície intelektuála a intelektuálov. Z hľadiska „intelektuálního usilování o novou vizi“ si spolu s Tofflerom kladie zásadnú otázku: „Jaký chceme, aby byl svět“? Zároveň volá po novom sebapochopení intelektuálov. Opakuje pritom tézu viacerých intelektuálov, že žijeme v čase prechodu („řečeno s Paulem Ricoeurem, žijeme v čase přechodu“), na inom mieste svojej knihy však tvrdí, že žijeme v dobe zvratu („doba, v níž žijeme, je dobou zvratu“). Žijeme teda v čase prechodu alebo zvratu? Náš čas je však každopádne časom krízy.

Valach je k súčasnému svetu kritický. Jeho kritika je však predovšetkým moralistická, vedená z pozícií „radikální humanizace světa člověka“. Kríza dnešného kapitalizmu súvisí s krízou morálnou. Autor preto poukazuje na súčasný morálny úpadok politiky (v kapitalistickom systéme), je presvedčený, že pokiaľ tento úpadok neodstránime budú (kapitalistické) vlády stáť na nemorálnych základoch „zrady, možného vydírání a korupce“. Volá po spoločných hodnotách slobody, solidarity, dôvery, zodpovednosti, tvorivosti, aktivity, po novom étose svetovej civilizácie (Küng), ktorý by sme mali hľadať pretože bez neho je spoločné úsilie o riešenie krízy nemožné. Volá po hľadaní novej cesty, úplne novej podoby ľudského spoločenstva ako niečoho, čo doposiaľ nikdo nepozná a čo bude niečím úplne novým, čo len príde. Súčasná (kapitalistická) civilizácia potrebuje podľa Valacha novú víziu, novú podobu spoločenského systému: „Dnešní vysoce dynamická civilizace potřebuje novou vizi více, než tomu bylo kdykoliv v minulosti. Její prudký růst vyhrocuje rozpory v ní samé i v jejím vztahu s přírodou. Proto lze říci, že hledání nové podoby společenského systému není jen výrazem morální touhy po humánnější společnosti, ale také prostým projevem pudu sebezáchovy“. (s. 51)

V spôsobe Valachovho uvažovania hrá podstatnú úlohu jeho téza o „demoralizácii“, mimo iných zrejme inšpirovaná Václavom Havlom. Objavuje sa hneď v úvodných pasážach Valachovej knihy, kde autor čitateľovi približuje cieľ svojej obsiahlej eseje: „Cílem knihy je ukázat, že každý vztah, v němž je člověk nesvobodnou, zotročenou bytostí, má pro něj hluboce demoralizující účinky. Lhostejnost člověka vůči člověku, nenávist a agresivita mezi lidmi, pokud se stávají masovými jevy, mají kořeny právě v této ponižující nesvobodě. V dosavadních dějinách nebylo možné se tomuto vyhnout. Avšak vyslovujeme pevné přesvědčení, že nesvoboda či jakákoliv forma útlaku představuje nyní pro člověka smrtelné nebezpečí“. (s. 26)

Nesloboda, ktorá spôsobuje demoralizáciu, bezohľadnosť človeka voči človeku i jeho bezohľadnosť k podmienkam života druhých ľudí, existuje v spoločnostiach s hierarchickým usporiadaním. Menšina v nich ovláda väčšinu, privilegovaná menšina vládne nad neprivilegovanou väčšinou. Valach v snahe nájsť liek na neslobodu a z nej vyplývajúcu demoralizáciu chce odstrániť nielen spoločenskú hierarchiu, ale anarchisticky aj vládu človeka nad človekom (označuje ju za najvážnejší problém vo vzťahoch medzi ľuďmi).  Negatívne dôsledky hierarchického usporiadania a vlády človeka nad človekom vidí v obnovenom nebezpečí vojen, v sociálnej nespravodlivosti a v ekologickej kríze. Preto sa jeho krédom stalo „…takové přetvoření spoločenského systému, aby rozhodujícími ve společnosti již nadále nebyly egoistické zájmy privilegovaných skupin, ale zájem širokých vrstev obyvatel na životě v lidsky důstojných podmínkách. Což v neposlední řadě znamená život v krásném a zdravém životním prostředí…Ona krajina, v níž nám kyne nový a zase o něco zajímavější život, bude krajinou lidské solidarity a spolupráce svobodných a tvořivých lidí.“ (s. 29 a 30) Je teda potrebné nájsť iný systém. Ako? „…jako důsledek spontánního fungování společenského systému, a nikoliv jako zvnějšku, shora…“ (s. 200) Humanistické (všeľudské) morálne hodnoty môžu byť prakticky uskutočnené len v takom mocenskom systéme, v ktorom rozhodujúcu moc budú mať v rukách priamo občania (ľudia vo svojej väčšine) sami.

K tomu potrebujeme veriť vo vlastné sily a mať odvahu k sneniu a k uskutečňovaniu svojich snov: „Musíme snít o novém světě, v němž nebude ani hlad, ani nesmyslnost prázdného dne v konzumní společnosti… A naše snění musí být velice vážnou záležitostí, protože nejde o nic méně než o život. Nepomůže tedy jen tak si snít, ale musíme dokázat snít takový sen, který nám a vůbec životu na této planetě dá budoucnost“. (s. 45) Veľkou príležitosťou k nášmu poučeniu je podľa autora hnutie hippies, a to jednak v otázke dôvodov ich neúspešnosti ako aj problémov a vážnych nedostatkov kapitalistického systému na ktoré poukazovalo: „Měli bychom se proto poučit ze zkušenosti hippies, z toho, jaký sen a s jakými výsledky snili“ (s. 73)

Z hľadiska celkových perspektív kapitalistickej civilizácie považuje za sporné či sa uskutoční „vízia Francisa Fukuyamu“ o konci dejín a večnej vláde kapitalizmu, alebo skôr „Marxovo a Engelsovo presvedčenie“ o nevyhnuteľnosti konfliktov medzi jednotlivými kapitalistickými štátmi. Valach sa kloní na stranu „Marxovho a Engelsovho presvedčenia“ proti „Fukuyamovmu presvedčeniu“ o ktorom tvrdí, že je založené na naivnej moralistickej ilúzii o podstate kapitalistického systému. Valach tu teda kritizuje moralistické východisko z ktorého on sám chce riešiť existujúcu krízu kapitalizmu.

Z Valachovho textu vyplýva, že autor k problému pristupuje z pozície ľavicového intelektuála. Jeho kritika i snaha o pozitívne riešenie vychádza z „ľavicového ideálu“, ktorý spája s humanitným ideálom takže ľavicové je zároveň humanitné a humanitné ľavicové (tieto pojmy autor v texte často zamieňa). Pravicové, voči ktorému sa vyhraňuje, nie je humanitné ale elitárske. Naša snaha o prekonanie krízy, o humanizáciu a demokratizáciu existujúcej (kapitalistickej) spoločnosti preto závisí od naplnenia „ľavicového ideálu“. Problémom však je, že tento ideál je dnes zdiskreditovaný a tým je zdiskreditovaná i vízia humánnejšej, spravodlivejšej spoločnosti. Diskreditácia „ľavicového ideálu“ sa odvíja od vystúpenia bolševikov a od existencie „komunistického režimu“, tohoto „největšího podvodu v dějinách lidstva“, ktorý nás má dodnes zväzovať i v našej odvahe myslieť kriticky o prítomnosti a hľadať k nej alternatívy.[i] Nutným sa tak ukazuje emancipovať humanitné (ľavicové) ideály od ich zajatia komunistickou minulosťou, rehabilitovať ideál spravodlivej humánnej spoločnosti a vrátiť mu dôstojnosť a motivačnú silu. Valach sice tvrdí, že cesta k tejto rehabilitácii vedie cez kritickú etickú analýzu „totalitnej“ i súčasnej kapitalistickej spoločnosti, avšak podstatným a rozhodným je u autora jedno: vykreslenie a zhodnotenie obdobia vlády komunistickej strany ako absolútneho zla, dejinného nešťastia s osudovými následkami.

Východisko jeho reflexie apriorne obsahuje zlo, ktoré predstavuje „zločinný, totalitný režim“.

Valachovu posadnutosť odhaliť toto zlo dokladá aj skutočnosť, že v podkapitole „Fašistický mrak na obzoru“ - v rozpore s jej názvom - namiesto o fašizme píše o „komunizme“, po fašizme, ktorý sľubuje podkapitola nezostala takmer nijaká stopa. Téma „komunistickej totality“ sa mu totiž nejaví tak dobre spracovaná ako téma nacizmu a fašizmu. S rovnakou „múdrosťou“ sa môže slovenský čitateľ stretnúť v predhovore zborníka Zločiny komunizmu na Slovensku z pera jezuitského kardinála J. Ch. Korca. Ak je však východiskom jeho reflexie zlo, ako ju môžeme považovať za kritickú?

Valach odmieta hodnotenie skutočnosti cez prizmu dobra a zla, preto o kapitalizme napríklad hovorí, že nie je dobrý ani zlý. Túto zásadu však popiera pri hodnotení „komunistickej“ minulosti, akúkoľvek diferenciáciu dobrých a zlých stránok reality života prednovembrovej spoločnosti odmieta. Pozná len zlo. Ak však definuje zlo, musí niekde existovať aj dobro. Aj keď to Valach nepripúšťa, logika jeho uvažovania ho vedie presne tam kde nechce a voči čomu sa striktne vymedzuje: k rozlišovaniu a pohľadu na svet skrze zlo a dobro, cez polaritu čierne a biele.

Z dôvodu rehabilitácie „ľavicového ideálu“ usiluje o vyrovnanie s „komunistickou“ minulosťou. Uvádza pritom známu Santayanovu tézu o opakovaní dejín pre ich neznalosť, tézu, ktorá sa za posledné dve desaťročia stala frázou. Pretože doteraz nemá existovať kritická reflexia našej skúsenosti s „totalitným“ systémom ani objektívne skúmanie „totalitnej“ minulosti, musí túto „nechutnosť“ riešiť náš autor. Dôvodov má viac ako dosť: „Dědictví totalitní minulosti nám dosud způsobuje paralýzu myšlení. Podmínkou uzdravení je její kritické zhodnocení…„Jestliže nyní usilujeme o obnovení levicového ideálu, potřebujeme toto poučení dějinami…“. (s. 145) Čitateľ si len kladie otázku prečo tak autor robí, keď na strane 366 svojej knihy prehlasuje, že „kriticky ji zkoumat (komunistickú minulosť – poz. autora) by pak znamenalo nejen se zabývat něčím nechutným, ale dokonce i hloupým“?

Pozrime sa bližšie na Valachovu „kritickú“ reflexiu prednovembrovej minulosti. Autor ju prezentuje kladením otázok „kde sa vzala tá strašná brutalita“, „kde sa vzala (totalitná) moc“, čo viedlo k prijatiu „totalitnej ideológie“ a vzniku „totalitnej spoločnosti“? 

Za predobraz „komunistickej ideológie“ a jej realizácie v praxi považuje Platóna, vnímaného ako pôvodcu totalitnej koncepcie organizácie spoločnosti. Valach sa striktne vyhraňuje voči platónskemu totalitarizmu, vníma ho ako zlo, ktoré inšpirovalo „utopický a totalitářský komunismus např. Tommase Campanelly či Thomase Mora“. Otvorene hovorí o praktickej podobe tohoto totalitarizmu len v stredoveku, de facto sa však platónska tradícia mala realizovať predovšetkým v „totalitných režimoch“. Valach chce vidieť a vidí v „komunistickom režime“ platónsky štát, v komunistoch absolútnych vládcov a idealistov.[ii] Adekvátne tomu ho aj vykresľuje: „Ve jménu trpících je tedy nutno očistit ideál obecného dobra od jeho perverzního spojení s dosavadními elitami, postavit se v čelo těchto trpících a uskutečnit ráj na zemi, nastolit spravedlivou a humánní společnost. Pak již stát nebude nástrojem soukromých zájmů, ale vyjádřením obecného dobra, stejně jako jeho uskutočňovatelem. Místo zmatku a trapného dohadování parlamentních stran nastane ideální jednota lidu. Místo chaotické scény, přeplněné různými zájmy, přehledná harmonie vznešené jediné pravdy sjednocující lid kolem jeho vůdců“ (s. 91) Tento platónsky koncept mal podrobiť zdrvujúcej kritike F. Hayek, mená teoretikov totalitarizmu a K. R. Poppera v tejto súvislosti nespomína. Popperova kritika platonizmu musí byť Valachovi blízka a predsa sa odvoláva na Marxa, ktorého Popper vníma ako falošného proroka.

Napriek tomu, že autor si uvedomuje, že to, čo „rozděluje svět na soupeřící státy není ani tak ta či ona ideologie, ale že jsou to především ekonomické, geopolitické a vojenské zájmy“,  dôraz kladie na ideológiu. Prečo sa chce oslobodzovať od „komunistickej ideológie“ keď v porovnaní s ekonomickou, geopolitickou a vojenskou skutočnosťou hrá len druhoradú úlohu? Príčinou je Valachova ilúzia o „ľavicovom ideáli“, ktorý mala „komunistická ideológia“ zdiskreditovať. Preto pri odsudzovaní rokov 1948-1989 hľadá rozpory „totalitnej ideológie“. Za jeden z nich považuje, že „slíbená šťastná budoucnost jako by vlastně již nastala, lidé žijí v budoucnosti“. (s. 149) V skutočnosti sa praktický projekt premeny v pofebruárovom období nemá uskutočňovať, naopak praktická premena „byla prakticky opuštěna a změněna jen ve vyprávění o bájné budoucnosti, v mýtus“. (s. 149) Ľudia nikde nevideli, že v porovnaní s minulosťou sa okolo nich tvorí lepší svet, nežili vlastne v skutočnosti ale vo svete mýtu, vo svete ideí, v heslách, budovateľských knihách a filmoch, v ideológii. Chýbala skutočnosť, nahradila ju preto ideológia a viera, miesto skúsenosti o zludšťujúcich sa podmienkach života v „komunistickom režime“ nastúpila propaganda. V totalitnom režime totiž nezáleží na skutočnom živote, na skutočných ľuďoch, ale len na ideológii a viere. Totalitní vodcovia a totalitní ideológovia nevystupovali ako reprezentanti reálne existujúceho celku spoločnosti, ale ako celku mýtického. To znamená, že v skutočnosti ani neexistovali. Vyvstáva ale otázka ako mohol mať potom tento „režim“ vývoj? Valach totiž píše, že jeho vývoj  sa neodohrával len v ideovej rovine, tá mala skôr odrážať reálne zmeny systému. Ale aké keď „režim“ bol mýtický? Ako mohol existovať „odpor reálneho sveta“ proti „totalitnej moci“ keď je svet neskutočný? A predsa mal podľa Valacha tento „neskutočný“ svet svoju prax, ktorá mala ukazovať „děsivé následky“. Ako neskutočnosť produkuje skutočnosť vo forme praxe autor nevysvetľuje. Hovorí len o prechode od sľubov ideológie k praxi „totalitného systému“ ako pokusu o jej uskutočnenie. Možné to však bolo len za podmienky absolútnej moci, absolútneho ovládania zotročených ľudí. Najvyšší predstavitelia platónskeho „komunistického režimu“ totiž mali absolútnu moc. Toto tvrdenie však Valach v zápätí popiera vyjadrením, že „režim“ nebol schopný absolútnej kontroly spoločnosti. Vlastne len vďaka svojej technickej neschopnosti túto kontrolu dosiahnuť mohol fungovať!

Za príčiny prijatia „totalitnej ideologie“ v „takové demokratické zemi, jako bylo Československo“ idealisticky považuje napríklad „zážitek selhání evropské civilizace“ alebo „zradu Západu“. Podľa Valacha na príklade Československa možeme v súvislosti s podporou komunistickej strany vidieť, ako dejinná skúsenosť dvadsiateho storočia oslovila humanitne a demokraticky zmýšľajúcich intelektuálov. Teda nie námezdne pracujúce masy, ale intelektuálov! Snaží sa pritom vykresliť niektorých prokomunistických intelektuálov ako antikomunistov (napr. F. X. Šaldu, K. Teigeho, Z. Kalandru, J. Wericha). Za dôkaz ich antikomunizmu považuje ich kritické poznámky na adresu stalinizmu, teda prejavy antistalinizmu automaticky chápe ako antikomunizmus. Sťažuje si na zlé historické skúsenosti „se svými politickými elitami“ v roku 1938, mlčí však o postoji komunistov v dobe mníchovskej krízy. Po druhej svetovej vojne mala väčšina československej spoločnosti hľadať alternatívu, ktorá by zabránila opakovaniu podobných tragických a odporných udalostí a garantovala dosiahnutie pôvodných demokratických a humanitných cieľov. Podľa autora sa zdalo, že túto alternatívu ponúka „komunistická ideológia“. Teda väčšina obyvateľstva nehľadala alternatívu k doterajšiemu vývoju v zmene sociálno-ekonomickej štruktúry prvorepublikovej spoločnosti, ktorú považovala za nespravodlivú, ale v ideológii. To je číry idealizmus.

Po Valachovej analýze „zločinnej komunistickej ideológie“ a vývoja tzv. elitných skupín mu zostala analýza každodenného života priemerného človeka v „totalitnom systéme“. Spoločenská angažovanosť, práca v prospech spoločnosti je v ňom len zámienkou. Vzájomná dôvera je narušovaná všadeprítomným strachom z moci, režim podporuje vzájomné udavačstvo, ľudia sa v ňom zhromažďujú z rozhodnutia a na príkaz moci, neexistuje medzi nimi nijaká solidarita len samota, odcudzenie a strach jedného pred druhým. Pretože tu nie je priestor pre spoluprácu a ľudské vzťahy, človek môže prežiť len za cenu bezohľadného úsilia o uspokojenie bezprostredných súkromných záujmov a kolaborácie s režimom pri ktorej zapiera sám seba. Učí sa žiť vo svete lži čo vedie k hlbokej demoralizácii. Spontánne vzťahy medzi ľuďmi sa zachovali len tam, kde se darilo unikať vplyvu režimu (teda zrejme napríklad v prostredí Charty 77). Ľudí naučila ich  vlastná prax nenávidieť režim, stranu a ideológiu. Škoda len, že autor po takomto hodnotení nevysvetľuje, ako sa potom občiansky záujem o veci verejné mohol po roku 1989 javiť ako „pozůstatek doby minulé a jako nepříjemné obtěžování“. Nakoniec Valach v kapitole nazvanej Konec totality a otázka kolektivní viny podľahol  maloburžoáznej ideológii malého českého národa a malého českého človeka keď napísal: „Naší národní chybou je tedy to, že nejsme národem dostatečně silných, sebevědomých a vzájemně solidárních osobností, které mezi sebou vždy najdou někoho, komu mohou důvěřovat, a koho proto mohou bez obav pověřovat zastupováním svých zájmů“. (s. 189)

Valachova interpretácia platónskeho „komunistického režimu“ vykazuje rad protirečení. Uvádza napríklad, že komunisti vládli ľudu proti ich vôli, že sa ich nepýtali, ale na strane 369 tvrdí, že humanitné ideály „komunistickej ideológie“ boli využité pre získanie súhlasu s mocou komunistickej elity zo strany širokých vrstiev obyvateľstva. Ako teda vládli proti ich vôli keď získali ich súhlas? Ak je ideálom totalitnej moci prísny individualizmus a nie kolektivizmus, prečo potom „totalitný režim“ organizoval „všeľudové slávnosti“? Ak má byť poprením „totalitnej“ minulosti utváranie vzťahov ľudskej spolupráce a solidarity, prečo k nej dnes nedochádza? Ako chce vysvetliť, že na jednej strane tvrdí, že v „komunistickom režime“ neexistovali žiadne diskusie, žiadne kritiky, že akékoľvek kritické myslenie bolo likvidované a na druhej, že na „demoralizující účinky totalitného systému“ bolo poukazované ešte za jeho vlády a uvádza príklad filozofa Milana Machovca, ktorý ich mal vysloviť vo svojej knihe „Smysl lidského života“? Na strane 15 píše, že v priebehu 90. rokov 20. storočia u nás nakoniec došlo k rastu materiálneho komfortu. To mu však nebráni, aby na inom mieste svojej knihy tvrdil, že v 70. rokoch režim korumpoval spoločnosť prostredníctvom konzumu. Ako mohol „režim“ korumpovať spoločnosť konzumom, keď k jeho rastu došlo až v priebehu 90. rokov 20. storočia? V takom prípade spoločnosť korumpuje ponovembrový kapitalistický režim. Prečo teda túto „demoralizáciu“ pripisuje tomu minulému a nie súčasnému?

Totalitarizmus

Otázka vyrovnávania s „komunistickou“ minulosťou pre autora predstavuje „dosud nevyřešený  problém totalitarizmu“. To znamená, že prednovembrovú minulosť vykladá pomocou teórie totalitarizmu, ktorá vznikla v priebehu 50. rokov 20. storočia v Spojených štátoch amerických ako ideologický nástroj studenej vojny. Pri „kritickom zhodnotení našej totalitnej minulosti“ sa priamo odvoláva na teoretikov totalitarizmu (napr. H. Arendtovú, G. Sartoriho a ďalších).

Jedným z podstatných problémov tejto teórie je jej aplikácia na politickú skutočnosť. Voči koncepcii totalitarizmu majú v kontexte jej vzťahu k politickej praxi najväčšie výhrady historici i politológovia. Dôvodom je jej statickosť. Nielen statický charakter analytického rámca teórie totalitarizmu, ale aj jej ideologická inštrumentalizácia v čase studenej vojny spôsobila, že procesy zmien v „komunistických režimoch“ teoretici totalitarizmu nezohľadňovali. Väčšina politológov preto na rozdiel od politických strán, novinárov a publicistov nezaraďuje povojnovú východnú Európu medzi totalitarizmi, ale pri svojom hodnotení týchto politických systémov sa prikláňa k rôznym varintám autoritarizmu. Dokonca ani obdobie konca 40. a začiatku 50. rokov 20. storočia pre niektorých z nich neprináša dostatok dôvodov, prečo charakterizovať štáty východnej Európy ako „totalitné“.

Valach však nedostatkom relevantných dôvodov rozhodne netrpí. Navyše v zmysle tzv. politického náboženstva vulgárne pripodobňuje „komunizmus“ k cirkvi resp. k sekte. Platí, že ak sa pojem komunizmus spojí so silnými emóciami tak to zvádza k tomu, aby sa vyvodzovala reálna situácia „komunistických“ krajín z nemennej, metafyzickej povahy totalitarizmu, z modelu, teoretickej konštrukcie či náboženstva než z empirickej analýzy.

Totalitnohistorický spôsob výkladu prednovembrovej spoločnosti presvedčivo analyzoval historik Michal Pullmann. Ústrednou kategóriou tohoto výkladu sa stal pojem „režim“. „Režim“ nepredstavuje len súbor inštitúcií, ktoré prináležali štátnemu a straníckemu aparátu, ale spravidla sa stáva jednajúcim subjektom dejín - má vplyv („režim“ sledoval, vykonával tlak atď.), svoje záujmy („režim“ chcel obmedzovať, brzdiť atď.) a dokonca i špecifickú psychológiu („režim“ si bol vedomý, niektoré aktivity mu boli nepríjemné alebo nimi dokonca bol zaskočený atď.).[iii] Vo Valachovom opise sa „režim“ pokúšal dosahovať, podporoval, korumpoval, „režim“ sa mohol odhaliť, ničil tvorivý potenciál ľudí z ktorých robil len bábky v rukách mocných atď. Do podobných naratívnych súvislostí je zaradené i slovo „moc“ - moc mohla získať nadvládu, prejavovať ochotu k ústupkom alebo byť bezradná a podobne.[iv] Vo Valachovom opise „moc“ prikazovala, mala snahu, sústreďovala sa atď.

„Režim“ bol teda akýmsi kolektívnym aktérom s vlastnou psychológiou a zámermi. Proti takto vyznačenému aktérovi potom stála „spoločnosť“ predstavujúca objekt ovládania a kontroly (objekt nivelizácie, likvidácie).[v] Medzi „režimom“ a „spoločnosťou“ tak bola vytvorená pomyselná deliaca čiara vyznačujúca sféru manipulatívnych snáh „režimu“ prichádzajúcich z vonkajšieho sveta (zo Sovietskeho zväzu) a znášajúcich sa ako zlá sila na v zásade nevinnú, ovládanú „spoločnosť“. Vzťah medzi „režimom“ a „spoločnosťou“ je interpretovaný v podobe jednostranného ovládania - zo strany „režimu“ smerom ku „spoločnosti“ tu pôsobili „prevodové páky“ (predovšetkým donútenie a teror), v opačnom slede, teda zo strany „spoločnosti“ smerom k „režimu“ sa uplatňoval strach, dezilúzia a oportunizmus.

Do tejto čierno-bielej šablóny (monolitného „režimu“ verzus ovládnutej „spoločnosti“) je zasadený Valachov výklad prednovembrového socializmu. Z „režimu“ sa stal hlavný, ba dokonca možno jediný historický aktér, zatiaľ čo „spoločnosť“ sa stala len reaktívnym poľom jeho pôsobnosti. Hýbateľom dejín sa stal démonický „režim“ o ktorom sa predpokladá, že bol takmer či úplne všemocný (a paralelne k nemu „moc“, ktorá bola neobmedzená). „Spoločnosť“ mu buď vzdorovala alebo sa mu pasívne či aktívne prispôsobovala. Konanie ľudí je tu dopredu zaradené do danej schémy, príslušné role sú rozdané a úlohy zasadené do príbehu so spravodlivým koncom. 

Pojem „režim“ má teda špecifický teleologický rozmer: príbeh „komunizmu“ je možné vykladať s poukazom na jeho zrútenie v roku 1989. Neznesiteľnosť útlaku a neefektívnosť hospodárenia neodvratne smerovali ku skaze „režimu” a otvárali tak cestu „historicky nevyhnutnému“ presadeniu slobody a demokracie. Ak Valach prehlasuje, že sa po páde zlého „režimu“ spolu s ďaľšími snaží vrátiť slovám ich pravý a v dejinách ustálený význam, tak tu o tom podáva presvedčivý dôkaz.

Následkom presadenia konceptu „totalitného režimu“, ktorý bol zákonom definitívne sankcionovaný (!) v Slovenskej republike roku 2002 a Českej republike v roku 2007, sa historici musia úzkostlivo vyhýbať analýze všetkého, čo by mohlo ukázať pluralitu každodenných stratégií. V zmysle Valachovho uvažovania sú teda demoralizovaní, rovnako ako pamätníci prednovembrového systému, ktorí sú pri verejnej prezentácii svojich výpovedí nútení pohybovať sa v šablóne zlého režimu a dobrej spoločnosti. Ich svedectvo je tak nutne deformované vládnucou ideológiou totalitarizmu.

Na otázku prečo sa v (buržoáznej) historiografii neotvorili otázky súvisiace s legitimitou prednovembrového socializmu Pullmann odpovedá. „Muselo by sa tu totiž pripustiť, že komunistický projekt mal možno vo svojej dobe (z rôznych dôvodov) vysokú popularitu a že teda nastolenie dikatúry i neskoršie represívne zásahy mali nezanedbateľnú podporu obyvateľstva, ďalej, že reformné a neskôr i disidentské aktivity možno vôbec nie je možné poňať ako hnutie smerujúce k postupnému pádu „režimu“, ale skôr ako špecifické pokusy o nápravu projektu socializmu, ďalej že násilie a represia možno vo svojej dobe (predovšetkým v období normalizácie) neboli dominantne vnímané ako nelegitímne (alebo že stigmatizácia a represia oponentov bola úspešná), že väčšina obyvateľstva vo svojich každodenných „obyčajných“ životoch možno nepociťovala nijako zvláštny strach ani etickú vyprázdnenosť atď“.[vi]

Je len prirodzené, že Valach ako ľavicový teoretik totalitarizmu spája svoje úvahy o „komunizme“ s úvahami o fašizme, resp. nacizme. Hovorí o ich spoločnej podstate, spoločnom jadre, o ich vražednej povahe, porovnáva počty obetí nacizmu a „komunizmu“. Podobne ako hlavný autor Čiernej knihy komunizmu Stephane Courtois či Francois Furet tvrdí, že v komunistickej a nacistickej ideológii môžeme vidieť veľa zhodného. Pri takejto interpretácii vznikajú viaceré otázky. Ak fašizmus a nacizmus úplne zdiskreditoval mnohé pravicové ideály, ako mohol byť „komunizmus“, ktorý zdiskreditoval ideály ľavicové, rovnaký ako fašizmus, teda pravicová diktatúra? Autor sa pýta: „Nevznikli snad hrůzné totalitní režimy právě ve jménu humanistických ideálů“? (s. 50) A my sa pýtame: vznikol nacizmus v mene humanistických ideálov? Podobne ako fašizmus a nacizmus aj „komunizmus“ oslavoval vôľu, autoritu, moc a vojnu? Komunisti vo svojej ideológii „glorifikovali“ rovnaký ideál absolútnej moci vodcov ako fašisti?

Podľa vydavateľa je Valachova kniha „zásadním příspěvkem do debaty o naší komunistické minulosti a jejím dědictví. Čtenářům nabízí její převratnou až šokující interpretaci, která však otevírá cestu k překonání této historické zátěže“. Tento „zásadný príspevok“, táto „prevratná až šokujúca“ interpretácia však nie je ničím iným než ideologickým výkladom v zásade zhodným s oficiálnym diskurzom ponovembrového kapitalizmu. Prečo by potom „vládnuca elita“ nemala záujem o pochopenie Valachovej podstaty „komunistických režimov“ ako pravdivej analýzy?

Klasifikácia politických systémov

Teórii totalitarizmu, ktorá sa stala východiskom Valachových apriórnych tvrdení, je poplatná i jeho protirečivá „klasifikácia“ politických systémov.

Pri zdôvodňovaní oprávnenosti užívania slova „komunizmus“, ktorým má na mysli obdobie vlád komunistickej strany (v prípade Československa teda dobu medzi rokmi 1948-1989) tvrdí, že „vlastně jsme již v komunismu žili“. Poznamenajme, že Valach „komunizmy“ nediferencuje, všetky hádže do jedného vreca. Komunizmus sem, komunizmus tam, takže čitateľ často ani nevie o akom „komunizme“ vlastne autor hovorí, či o československom, sovietskom, maďarskom… 

Keďže má minulý systém predstavovať anomáliu dejín, dokonca i z hľadiska lineárnej teórie pokroku platí, že „komunistické“ systémy sa javia ako „přechodná fáze mezi feudalismem a kapitalismem“. Na strane 119 môžeme nájsť iné vyjadrenie: „Souhrnně řečeno, lze asi říci, že jak nacistická, tak i bolševická totalita může být považována za pokus o obnovení feudalizmu v jeho čisté podobě, včetně feudálního systému víry. Můžeme je tedy chápat jako pokus o refeudalizaci…“. Z autorovho ekonomického popisu prednovembrového systému nakoniec vyplýva, že sa nejednalo ani o komunizmus, ani o prechod medzi feudalizmom a kapitalizmom, ani o pokus o obnovenie feudalizmu, ale o: 1. kapitalizmus. „Komunistickými stranami nastolené systémy byly tedy založeny na soukromém vlastnictví výrobních prostředků a na nekontrolovatelné moci této malé vlastnické elity. Z hlediska historicky vzniklých definic levice a pravice pak byly tzv. komunistické režimy režimy pravicovými založenými na soukromém vlastnictví výrobních prostředků. Komunistické strany pak pravicovými stranami lživě se kryjícími za částečně levicová hesla”. (s. 144) V tomto „režime“ boli bezohľadne vykorisťovní ľudia a ničená príroda. 2. fašizmus.Valach tvrdí, že politický systém z rokov 1948-1989 bol podľa vlastného významu slov ľavica a pravica pravicová diktatúra. To čo malo zostať po komunistoch má byť úcta k moci, podľa autora vlastné jadro totalitarizmu, zbavené svojho humanistického obalu a ukazujúce svoju fašistickú podstatu. Z uvedeného vyplýva, že prednovembrový systém predstavoval zároveň komunizmus, polofeudalizmus, polokapitalizmus, pokus o obnovenie feudalizmu, kapitalizmus a fašizmus. Teda dokonalý „guláš“.

Podľa Valacha sa Marxova „vízia“ o kapitalizme ako svetovom systéme, ktorý všade na svete kam príde premieňa doterajšie zaostalé spoločenské štruktúry k svojmu obrazu naplní až v súčastnosti alebo v blízskej budúcnosti, keď sa Rusko, Čína, Severná Kórea, India a Vietnam, resp. i všetky tzv. postkomunistické krajiny stanú klasické kapitalistické krajiny. Ich situácia má približne zodpovedať tomu, čo sa odohrávalo v Európe v 19. a v prvej polovici 20. storočia. To znamená aj režimy po roku 1989 (rovnako ako „komunizmy“ pred rokom 1989) sa nachádzajú v prechode medzi feudalizmom a kapitalizmom, teda v polofeudalizme a polokapitalizme. Na strane 22 však Valach tvrdí pravý opak: „Země bývalého sovětského bloku, a rovněž Čína, se staly kapitalistickými“. Zaujímavé je, že autor považuje Čínu za kapitalistickú a zároveň za „totalitnú“. Z dikcie jeho textu však vyplýva, že by sa to malo vylučovať.

Autor obhajuje diktatúru proletariátu ako vládu demokratickej väčšiny a pritom prvú československú republiku považuje za demokratickú. Je to prekvapujúce o to viac, že si uvedomuje skutočnosť, že politickým výrazom kapitalistického obsahu je diktatúra: „Tam, kde ztroskotává hra na sílu, nezávislost a originalitu, v krizi celého systému (kapitalizmu – poz. autora), se projevuje jeho skutečný obsah: konformismus, autoritativnost, masová šedivost. Politický výraz tohoto obsahu je diktatura, v lepším případe není přímo fašistickou“. (s. 76)

Paradoxom Valachovho hodnotenia prednovembrového socializmu je skutočnosť, že ho súčasne vníma ako platónsku „komunistickú totalitu“ a zároveň ako formu akéhosi nedemokratického kapitalizmu. Predlohou pre takéto hodnotenie mu bol zrejme trockizmus s jeho tézou o novej vládnucej triede, ktorú tvoria tzv. nomenklatúrne kádre. V logike takéhoto chápania prehlasuje, že skutočnosť „komunistického totalitarizmu“ spočívala v bezohľadnej moci mocenských  a predovšetkým majetkových elít nad „zbytkom spoločnosti“ vystavenej utrpeniu.[vii] Táto moc mala slúžiť k spokojovaniu súkromných záujmov vládnucej elity, ktorá bola „svého druhu vykořisťovatelskou třídou“. Valach totiž pokladá prednovembrové štátne vlastníctvo za vlastníctvo „mocenskej elity“ (t. j. nomenklatúry) ovládajúcej štát: „Věci, oficiálně v socialistickém vlastnictví, byly fakticky ve vlastnictví těch, kdož k nim měli dispoziční právo“. (s. 162) Hlavným cieľom v systéme prednovembrových hospodárskych vzťahov bola maximalizácia osobného zisku. Podľa Valacha sa tým spoločenská nerovnosť v porovnaní s predfebruárovým obdobím nezmenšila, ale naopak zväčšila, pretože sa malo jednať o vyvlastnenie mnohých súkromých vlastníkov jednou súkromnovlastníckou skupinou. Jej moc nad robotníkmi mala byť mnohonásobne väčšia ako moc jednotlivého kapitalistu predovšetkým preto, že nemohla byť vyvažovaná nezávislými odbormi v podniku a kontrolovaná demokratickými inštitúciami. O pravdivosti tohoto tvrdenia by najlepšie mohli hovoriť šikanovaní a strachom zdeptaní námezdní otroci dnešných kapitalistických výrobcov. Všimnime si však jedno dôležité protirečenie. Valach na úvod podkapitoly „Podstata tzv. socialistického vlastnictví“ uvádza citát z oficiálnych materiálov „komunistického režimu“ o charaktere jeho spoločenského vlastníctva a interpretuje ho nasledovne: „jinak řečeno, vlastníkem je ten, kdo má faktickou pravomoc rozhodovat o předmětu vlastnictví, o jeho užívání i spotřebě“.(s. 141) Presne takto Valach definuje toto vlastníctvo keď tvrdí, že pred rokom 1989 boli „nomenklatúrne kádre“ skutočnými vlastníkmi výrobných prostriedkov. „Stručně řečeno ekonomickou podstatou tohoto systému bylo soukromé vlastnictví výrobních prostředků soustředěné v rukou mocenské elity uvnitř komunistické strany“. (s. 143) Zdrojom pre Valachov záver o tejto otázke je tu „odporná komunistická ideologie“. Na jednej strane ju kritizuje a odsudzuje, na druhej ju berie ako „bernú mincu“.

Valach uvádza: „z hlediska povahy vlastnictví výrobních prostředků je pak nutné říci, že tyto prostředky byly v soukromém vlastnictví. To úzce souvisí s tím, že skutečnou moc v socialistických státech měla, jak jsme viděli, malá privilegovaná menšina, která tyto prostředky díky své moci vlastnila. Pak ovšem je rok 1948, v němž byla v ČR nastolena vláda komunistické strany u nás, rokem, v němž soukromě vlastněné výrobní prostředky přešly z jedněch soukromých rukou do jiných rukou stejně soukromých, aby se totéž zopakovalo o zhruba 40 let později po tzv. sametovej revoluci v roce 1989“. (s. 144) K tomu možno kriticky uviesť nasledovné. Po prvé: tvrdenie, že po roku 1989 prešli súkromne vlastnené výrobné prostriedky z jedných súkromných rúk do iných rúk je v rozpore s tvrdením, že toto vlastníctvo si aj po roku 1989 vo veľkej miere uchovali príslušníci nomenklatúry. Po druhé: ak teda nomenklatúrne kádre (v autorovom poňatí vykorisťovateľská trieda) skutočne vlastnili výrobné prostriedky už v období pred rokom 1989, prečo potom zorganizovali v roku 1989 štátny prevrat? Tvrdenie, že chceli byť plnohodnotnými vlastníkmi de facto i de iure je v zmysle autorovho výkladu nepodstatné. Po tretie: ako chce Valach z marxistického hľadiska vysvetliť, že terajší kapitalistickí podnikatelia z radov bývalých nomenklatúrnych manažerov dnes ovládajú len hospodársku sféru a nie mocenskú, politickú? To je v kapitalizme holý nezmysel. Po štvrté: Valach v kapitole Podstata komunismu uvádza, že „…zcizení levicového ideálu, jeho zneužití k obhajobě v podstatě pravicové praxe bylo možné právě proto, že občané, ani levicová inteligence nechápali význam moci po pádu kapitalismu“. Z toho vyplýva, že v roku 1948 v Československu padol kapitalizmus, že ho komunisti v tomto období zničili. Lenže tým si Valach protirečí pretože tvrdí, že kapitalizmus v podstate u nás existoval i naďalej.

Tvrdenie o vykorisťovateľskej triede súkromných vlastníkov výrobných prostriedkov pred rokom 1989 Valachovi umožňuje, aby na adresu oficiálnej ideológie prednovembrového socializmu prenášal Marxov záver o falošnom vedomí vládnucej triedy.[viii] Čo iného ale môžeme očakávať od autora, ktorý na komunistov mechanicky aplikuje to, čo Marx adresuje buržoázii?

Valachovým záverom o komunistoch predchádzajú jeho úvahy o Leninovi a bolševickej revolúcii. S odvolaním sa na platonizmus, teoretikov totalitarizmu (Sartori), sovietológov ( Pipes), Marxa a Masaryka[ix] kritizuje Lenina a to napriek tomu, že niektoré Valachove vyjadrenia v kapitole „Válka a logika dějin kapitalizmu“ sú leninské (konštatovania o zostrovaní konkurencie na svetových trhoch, o úlohe monopolov, o povahe vojen za kapitalizmu,  o kapitalistickom delení sveta apod.). Chabý pokus o kritiku Lenina na základe Marxa je poplatný dogmatizmu. Dôkazom Valachovho doktrinárskeho chápania Marxa je fakt, že za potvrdenie odlišnosti Leninovej koncepcie od Marxovej považuje Leninovo učenie o strane nového typu. Nechápe, že Marxovo učenie nie je dogmou, že s koncepciou novej strany nemohol prísť Marx, ktorý žil v iných historických podmienkach než Lenin. Valachovo tvrdenie, že v Marxovom diele na rozdiel od Lenina nie je nič o strane ako predvoji revolúcie, je úplne irelevantné.

V duchu starého reformistického stanoviska odmieta bolševickú revolúciu i jej trajektóriu.Obhajuje sice princíp diktatúry proletariátu, ale odmieta jeho legitímnosť v prípade bolševického uchopenia moci. Pri hodnotení bolševickej revolúcie uvádza, že na rozdiel od Marxovho poňatia išlo o revolúciu riadenú zhora. „Samotná revoluce se tak v Rusku a jemu podobných zemích stává zápasem malých elit o moc. Lid zde hraje jen pasivní roli vedených mas.“ (s. 83) Opakuje staré, Kautskému poplatné obvinenia na adresu bolševikov, že zničili demokraciu, rozohnali Ústavodarné zhromaždenie, že Lenin nastolil vládu jedinej pravdy apod. Prekvapujúce je, že Valach napriek svojej kritike a odsudzovaniu bolševickej revolúcie ju stále označuje za revolúciu, ani raz nehovorí o kontrarevolúcii. A pritom bolševici mali zničiť demokraciu a nastoliť totalitný režim. Čo iného by to v autorovom poňatí malo byť ak nie kontrarevolúcia!

Pripomeňme tu autorovi Engelsovo zhodnotenie parížskej Komúny z hľadiska … demokracie (Valach pri hodnotení Komúny využíva citátov teoretikov totalitarizmu): „Viděli tito pánové (protiautoritáři) vůbec někdy revoluci? Je přece nesporné, že revoluce je nejautoritativnější věc, jaká je jen možná. Revoluce je akt, při kterém část obyvatelstva vnucuje svou vůli druhé části puškami, bodáky a děly, t. j. prostředky neobyčejně autoritativními. A strana, jež zvítězila, nevyhnutelně bývá nucena udržovat své panství strachem, který nahánějí reakcionářům její zbraně“.[x]

Čo mali bolševici v daných historických podmienkach zahraničnej intervencie, vnútenej občianskej vojny a následného kolapsu robiť aby si udržali moc, aby nedošlo k obnoveniu vlády statkárov a kapitalistov, aby konsolidovali situáciu v krajine? Mali na výber medzi autoritou v podobe štátneho a straníckeho centralizmu a samosprávou?

Kritika kapitalizmu

Marxizmom inšpirovaná kritika existujúceho kapitalizmu (Valach hovorí o podivuhodnosti, že Marxove závery o kapitalizme platia i v súčasnosti) pri ktorej sa autor neustále opakuje (ako nakoniec v celej knihe), je v porovnaní s cieľom súdiť a odsúdiť prednovembrové obdobie československých dejín a všeobecne „komunizmus“ okrajová. Hovorí sice o drastickej skúsenosti s kapitalistickou spoločnosťou v Európe predminulého a minulého storočia, avšak v porovnaní so skúsenosťou platónskej „komunistickej totality“ je k nej oveľa zhovievavejší. Zatiaľ čo minulý systém je totalitný a zločinný, súčasný je len v politickej, morálnej a ekologickej kríze, ktorú treba odstraniť. Valach usiluje o humanizáciu a demokratizáciu existujúcej spoločnosti, nie o jej revolučné zvrhnutie, nehovorí nič o revolučnom riešení „nepretržitého zápasu práce a kapitálu“. Jeho krédom je reformizmus. Zreteľne o ňom vypovedajú autorove slová o aktívnom odpore občianskej spoločnosti, ktorý „vychýlí dosavadní katastrofické směřování světového vývoje k mírovější a optimističtější budoucnosti. Tento odpor může přinutit politiky a vlivné skupiny ve společnosti, aby hledali jiná řešení svých rozporů…“. (str. 23) Podľa Valacha „…musí jít o tisíce a miliony dílčích změn vytvářejících vlnu přenášející nás přes současné problémy do krajiny nového světa…“ (s. 372)

Napriek tomu, že aj kapitalistický systém pokladá za formu hierarchickej organizácie, tento do ním uvádzanej skupiny platónskych režimov nezaraďuje. Zrejme sa pridŕža Popperovej kritiky „historicizmu“ a idey „otvorenej spoločnosti“ avšak s tým rozdielom, že Marxa (a Hegela) neradí do jednej línie s Platónom ako Popper (!).

Pri kritike trajektórie bolševickej revolúcie píše: „Již jsme viděli, že tato cesta skutečně nevedla ke zničení kapitalismu, ale k jeho rozvinutí, a v důsledku toho ke skutečnému a radikálnímu zlepšení podmínek života prostých lidí“. (s. 106) Kapitalizmus tak prostým ľuďom prináša „skutočné a radikálne“ zlepšenie podmienok ich života. Vedľa kritiky kapitalizmu, resp. jeho dôsledkov, sa tak u Valacha stretávame s jeho obhajobou. Vysledkom však nemôže byť nič len protirečenie. Prostí ľudia, ktorým kapitalizmus prináša „skutočné a radikálne zlepšenie“ podmienok života nakoniec pochopia, že „přes všechen vzrůst životní úrovně nejsou pořád nic jiného než ovládaný a vykořisťovaný proletariát“. (s. 17)

Významnou mierou k tomuto (kapitalistickému) svetu blahobytu ovšem mala prispieť existencia konkurenčného sovietskeho systému, ktorý mal nútiť kapitalistickú triedu k väčším ústupkom, než k akým by bola inak ochotná. Zmiznutie systémového konkurenta (bývalý ZSSR Valach nazýva „hlavnou ríšou zla“, impériom, imperiálnou ríšou) podľa autora zníži mieru ochoty kapitalistov k progresívnemu zdaneniu svojich ziskov a povedie k poklesu reálnej mzdy, k nemu prispejú aj zvýšené výdaje na zbrojenie. Ako je však možné, že „zločinná komunistická totalita“, ktorá v skutočnosti sama predstavovala refeudalizované kapitalistické vykorisťovanie a útlak, nútila kapitalizmus k mnohým reformným krokom, k demokratizácii a humanizácii? 

Valach uvádza, že kapitalismus dokázal veľmi mnoho. „Do jisté míry osvobodil člověka z ponižující osobní závislosti a poslušnosti. Položil praktické základy demokracie, které v principu říkají, že každý člověk má právo podílet se na rozhodování o věcech, jež se ho týkají“. (s. 56) Na strane 17 však tvrdí, že všetky ľudské a občianske práva, ktorými sa súčasné štáty tak pyšnia, si predkovia dnešných zamestnancov kapitalistických firiem museli na kapitalistoch tvrdo vybojovať, že svoje práva nemáme vďaka kapitalizmu, ale navzdory kapitalizmu!

Valach „skutočný“ marxista?

Na mnohých miestach svojej práce sa Valach odvoláva na Marxa. Zvlášť sa ho dovoláva pri totalitnohistorickom (!) výklade prednovembrového socializmu a to v snahe dokázať, že s marxizmom nemal nič spoločné (toto úsilie nakoniec nie je vlastné len Valachovi). Pri kritike existujúceho kapitalizmu sa vyhýba marxistickému slovníku (zrejme v snahe, aby vrátil slovám ich „pravý a v dejinách ustálený“ význam), nehovorí o triednom panstve buržoázie ale o vládnucej menšine, vládnucej vrstve, o vláde politikov alebo zamestnávateľov. Najčastejšie však hovorí o vláde „elít“. Uvádza pritom nespočet prívlastkov slova „elita“. Sú to napríklad ekonomické elity, mocenské elity, vlastnicko-mocenské elity, spoločenské elity, politické elity, vládnuce elity, vlastnické elity, privilegované elity apod. Proti takto vymedzenej moci potom stoja občania, resp. ľud. Problém vládnucich a ovládaných tak chápe idealisticky, subjektom spoločenských zmien nie je konkrétna trieda, ale všeobecne občania, teda všetky triedy. Preto je autorovým ideálom nadtriedna resp. mimotriedna „spoločná zodpovednosť“.

Zoberme si jeho názor na štát a porovnajme ho s marxistickým chápaním. Podľa Valacha „samotná role státu je ale v kapitalistické společnosti rozporná“ (s. 23) Tento názor vyplýva z Valachovho liberalistického presvedčenia, že štát je všetkých občanov, že by sme ho všetci mali pociťovať ako naše spoločné dielo. V prípade, že štát nepociťujeme ako naše spoločné dielo, ale ako cudziu a nepriateľskú moc nad nami, sa dostávame do stavu odcudzenia. Výsledkom týchto, z hľadiska historického materializmu chybných úvah, je nasledovné tvrdenie: „Stát tedy nefunguje jako prostý nástroj moci vlivných skupin, ale jako nástroj, který tyto skupiny dovedou a mohou využívat ve svůj prospěch mnohem více než skupiny jiné či veřejnost, a to díky převaze své moci – svého vlivu na stát“. (s. 63) Na verejnosti tak údajne záleží ako bude vyzerať regulačná úloha štátu vo vzťahu k trhu, na neprivilegovaných zamestnancoch a ich schopnosti presadiť ich spoločné záujmy proti spoločným záujmom kapitalistov. V triednej spoločnosti však štát nepatrí všetkým, nie je to slobodný priestor pre presadzovanie vplyvu kapitalistických skupín versus verejnosti na ich spoločný štát. Štát nie je mimotriednym ani nadtriednym organizmom. „Ve skutečnosti však stát není nic jiného než stroj na potlačování jedné třídy druhou třídou, a to v demokratické republice o nic méně než v monarchii“ (Engels v predhovore k Marxovej Občianskej vojne vo Francúzsku).

Valach hovorí o odcudzení štátu väčšine spoločnosti v podmienkach triedne antagonistickej spoločnosti. Tvrdí, že z hľadiska materialistickej teórie dejín zrušenie tohoto odcudzenia je možné len tak, že štát zanikne ako zvláštna sila nad ľuďmi. Odcudzenie o ktorom hovorí Valach je odcudzenie buržoázneho štátu námezdne pracujúcim masám. Zrušenie tohoto odcudzenia je možné len tak, že trieda námezdne pracujúcich (proletariát) v revolúcii zvrhne moc buržoázie, rozbije buržoázny štátny aparát a vytvorí si vlastný, teda predpokladom je diktatúra proletariátu ako forma štátu. Štát nemôže zaniknúť zo dňa na deň alebo z roka na rok ako si to predstavujú anarchisti. Proletariát sa nemôže vzdať štátnej moci, naopak musí využiť všetky jej páky k potlačeniu odporu zvrhnutej triedy. Podobne nemôže byť proletárska moc decentralizovaná. Bolo by hlúpe ak by sa proletárska moc v podmienkach triedneho boja s buržoáziou, v podmienkach kapitalistického obkľúčenia vzdávala centralizovanej vlády.

Valach na jednej strane tvrdí, že diktatúra proletariátu uzákoní všeobecné volebné právo a ďalšie princípy demokratickej spoločnosti (slobodu prejavu, zhromažďovania, zlučovania atď.) a na druhej strane tvrdí, že bez týchto demokratických opatrení by nebolo možné diktatúru proletariátu uskutočniť. V takto formulovanej vete existuje zjavné protirečenie, ktoré si sám uvedomuje, no nijako ho nevysvetľuje. Navyše zabúda, že všeobecné volebné právo, sloboda zhromažďovania, prejavu apod. sú buržoázne požiadavky, ktoré proletariát vo vlastnom záujme sice podporuje a presadzuje, avšak vo svojom politickom úsilí ide podstatne ďalej, k likvidácii buržoáznej moci, k vyvlastneniu buržoázie, k likvidácii kapitalistickej formy výroby, k zavedeniu spoločenského vlastníctva výrobných prostriedkov. To je skutočný obsah diktatúry proletariátu, nie „demokracia ako ideál“.

Autor píše, že proletariát nemôže vládnuť inak ako demokraticky. Ak však musí byť táto demokracia nastolená proti vôli dosiaľ privilegovaných menšín nemôže byť voči nim predsa demokratická, ale autoritatívna (viď Engelsovo stanovisko k autorite citované vyššie v súvislosti s Komúnou). Ak to vyžaduje situácia môžu byť na čas obmedzené alebo dokonca zrušené niektoré demokratické práva.

Dôkazom, že Valach neuvažuje marxisticky ale liberalisticky je skutočnosť, že  pojmy demokracia a sloboda nevykladá triedne. O demokracii uvažuje všeobecne, z hľadiska čistej, netriednej, resp. nadtriednej demokracie, demokracie vôbec. Rovnosť všetkých občanov – inak nie je demokracie! Je prirodzené, ak hovorí liberál o „demokracii“ vôbec, marxista však nikdy nezapomenie položiť otázku: „pre ktorú triedu?“ Rovnako to platí i v prípade slobody. Nie je všeobecná, ale triedne podmienená. Čistá demokracia, jednoducho „demokracia“ a čistá sloboda, jednoducho „sloboda“ je len pretlmočením Lassallovho „slobodného ľudového štátu“, t. j. čírym nezmyslom. „A ježto je stát jen přechodným zařízením, jehož se používá v boji, v revoluci, aby byli násilím potlačeni naši protivníci, je čirý nesmysl mluvit o svobodném lidovém státě: pokud proletariát ještě potřebuje stát, potřebuje ho nikoli v zájmu svobody, nýbrž aby potlačil své protivníky; a jakmile se může mluvit o svobodě, přestává stát jako takový existovat“. (Engels v dopise Bebelovi z 28. 3. 1875).

Valach priznáva právo menšiny v demokracii vznášať také požiadavky ako je zrušenie všeobecného volebného práva a opätovné nastolenie jej diktatúry. „Toto právo je nutné přiznat, i když v praxi tomu tak často není“. (s. 132) Prečo tomu tak nie je? Pre odpor vládnucej väčšiny, pre odpor jej štátu. Valach priamo požaduje, aby menšina usilovala o získanie väčšiny na svoju stranu, a to v demokratických voľbách. Môžeme však namietať, že ak by ju získala, nastolila by svoju diktatúru. Ak by bolševici nepotlačili snahy o obnovenie tejto diktatúry, v Rusku by došlo k obnoveniu moci statkárov a kapitalistov. Valach však pokračuje: „Pokud by chtěla uchopit moc (menšina – poz. autora) a nastolit diktaturu menšiny násilnou cestou, odmítla by tedy demokratický mechanismus voleb, je podle zákonů policie, resp. i armáda povinna vystoupit silou na ochranu demokratického systému. Ústava přiznává toto právo na ozbrojený odpor vůči podobným pokusům o zrušení demokracie i občanům obecně. Tento princip je tedy nadiktován i oněm autoritářským menšinám… Většina diktuje toto pravidlo celé společnosti, uskutečňuje tedy v tomto smyslu svou diktaturu“. (s. 132) To ale platí len v prípade, že by menšina usilovala o nastolenie svojej diktatúry násilnou cestou. Teda pokojne, v demokratických voľbách o nastolenie svojej diktatúry usilovať môže!? Valach uvedené vety formuluje z dôvodu, aby opakovane tvrdil, že v „komunistickom režime“ vládla menšina väčšine, že sa jednalo o diktatúru (privilegovanej) menšiny proti (neprivilegovanej) neslobodnej väčšine, že to teda nebola diktatúra proletariátu, t. j. demokracie „ako ideálu“, ale hierarchický systém.

Ak by sme tvrdili, že diktatúra väčšiny, teda proletariátu je možná len v podmienkach priamej demokracie, ignorovali by sme konkrétne historické okolnosti revolučného vydobitia moci proletariátom a jej udržanie a upevňovanie v podmienkach neustáleho úsilia buržoázie o zvrátenie vývoja. Forma diktatúry proletariátu závisí od konkrétnych historických podmienok. Nakoniec tvrdenie, že diktatúra proletariátu je možná len v podmienkach priamej demokracie a jej obsah ako diktatúry sa vyčerpáva ustanovením „tohoto přímo demokratického systému“ obsahuje protirečenie: ako môže byť možná tam kde sa končí jej obsah, resp. ako môže byť možná len v podmienkach priamej demokracie keď má byť diktatúrou len v akte nastolenia radikálne demokratických podmienok pre tvorbu spoločných rozhodnutí?

Valach kritizuje, že komunistická strana  sa vydávala za robotnícku triedu. Nebola však tvorená členmi tejto triedy, nevyjadrovala jej záujmy? Sama sa rozhodla, že bude zastupovať robotníkov bez ohľadu na to, čo si sami „skutoční“ robotníci myslia či prajú? Ako majú byť robotníci reprezentovaní inak ako politickou stranou? V politické strany sa robotníci organizovali na základe uznesení kongresu I. Internacionály v Haagu od 2. polovice 19. storočia. Najväčšia z robotníckych strán bola nemecká. Proces redukcie robotníckej triedy na jej politicky organizovanú menšinu v podobe politickej strany je predsa zákonitý. Chce Valach popierať význam politickej strany a politického boja robotníkov na spôsob Bakuninových anarchistov?

Náš autor tvrdí, že politický pluralizmus bol v období vlády komunistickej strany nebezpečný tým, že by pripravil či mohol pripraviť túto stranu o moc. To však zároveň znamená, že v daných historických podmienkach studenej vojny by so zánikom moci komunistickej strany padla i diktatúra proletariátu a došlo by k reštaurácii kapitalizmu. To nakoniec povrdil i vývoj po roku 1989. O idealistickom stanovisku autora, ktoré neberie do úvahy dané historické okolnosti reálneho rozloženia triednych síl vypovedá záver o možnosti naplnenia komunistického ideálu „jen cestou revoluce svrhávající vládu komunistické strany nad společností“. (s. 84) V roku 1989 bola táto moc zničená. A naplnil sa komunistický alebo kapitalistický ideál?

Pravdaže, Valach ako teoretik totalitarizmu nepovažuje obdobie rokov 1948-1989 za diktatúru proletariátu, ale za „totalitu“, za „najväčší podvod v dejinách ľudstva“, za stelesnenie zla. Na „zločinnom“ obsahu vlády komunistických strán nemá nič meniť ani oficiálna ideológia, „neboť není podstatné, co lidé a režimy o sobě říkají, jak zdůrazňoval již Karel Marx, ale čím skutečně jsou“. Valach si tu prispôsobuje Marxa svojej vlastnej interpretácii. Marx nehovoril o režimoch, nevychádzal totiž z buržoáznej ideológie, ktorá si v snahe nájsť nástroj k diskreditácii antikapitalistických komunistov zvolila ako základný pojem svojej argumentácie „režim“ s adekvátnymi konotáciami, prívlastkami a klasifikáciami.

Svoje idealistické presvedčenie Valach nijako nezakrýva: „Protože se lidské myšlení rádo pohybuje v jasných protikladech, ve světě jednoduché polarity bílé a černé, je prostě vše, co bylo nějak spojeno s totalitním systémem prohlášeno za černé, tedy špatné“. (s. 365)Takže to nie je dôsledok buržoáznej antikomunistickej ideológie a propagandy, ale v zaľúbení ľudí vidieť čierno-biele. Pád „totalitného režimu“ bol potom nutným dôsledkom len jeho vlastného vnútorného vývoja a nie aj pôsobenia vonkajších síl, ktoré mali o tento pád záujem a podporovali ho. Zmena dominantných hodnôt má nutne za následok aj zmenu spoločenského systému, t. j. o zmene spoločenského systému nerozhoduje pomer medzi výrobnými silami a výrobnými vzťahmi v základni ale ideologická nadstavba. Pretože „… ve jménu čeho jiného než ve jménu humanitních ideálů je možné se vzepřít světu panství a vlastnění?“. (s. 198) Podobných idealistických záverov by sme u Valacha našli viac. Rovnako ako protirečení. Valach napríklad tvrdí, že rok 1968 „nebyl pouze, a dokonce ani převážně jakýmsi pokusem reformních komunistů, byl především výrazem humanitního usilování národa vyvíjejícího tlak, kterému mocenská elita ustupovala, a k němuž se někteří její členové z vlastního přesvědčení přidávali“. (s. 197) Ako to bolo možné v podmienkach „totality“ kde vládne hlboká demoralizácia, kde je spoločenská angažovanosť len zámienkou, kde vládne strach z moci, kde sa ľudia zhromažďujú z príkazu moci, kde vládne bezohľadné úsilie o uspokojovanie bezprostredných súkromných záujmov, kde neexistuje nijaká solidarita len samota, odcudzenie a strach? Valach na jednej strane uvádza, že česká spoločnosť je úplne preniknutá elitárstvom, na druhej strane však tvrdí, že v českom národe konštitujúcom sa zdola v miere inde nebývalej, v národe majúcom neúctu k autorite ako svoj charakterový rys, existujú silné a nebezpečné ľavicové tendencie. Vyzýva čitateľa, aby si s ním predstavil, že v súčasnej Českej republike žijú jej obyvatelia ešte pred vybojovaním demokracie a skutočnú moc v štáte má malá privilegovaná menšina a dodáva „jak tomu také skutečně bylo“. A už nie je? Aj keď to vyplýva z niektorých Valachových tvrdení, nepriznáva to. Hovorí len, že i my teraz žijeme v určitej forme diktatúry. Zrejme myslí demokratickej. Teda proletárskej?

Praktická podoba zmeny

Aký je Valachov liek na politickú a morálnu krízu kapitalizmu? Zdá sa mu, že k dlhodobému a účinnému zvýšeniu produktivity práce a inovačného správania zamestancov je nutné odstrániť rozpor medzi zamestnancami a vlastníkmi, ktorý - ako inak - má byť zdrojom demoralizácie ľudskej spoločnosti. Receptom na túto chorobu je prevod vlastníctva podnikov do rúk ich zamestnancov. Každý zamestnanec tak má podiel na vlastníctve a na rozhodovaní firmy ako samosprávneho pracoviska (Valach to tvrdí napriek tomu, že kritizuje a odsudzuje „posvätnosť súkromného vlastníctva“). Priznáva, že takáto forma vlastníctva a podnikania vo svete už existuje. Konkrétne uvádza skúsenosti s americkými ESOP-mi založenými na zamestanenckom vlastníctve akcií vlastného podniku (v roku 1974 boli v USA prijaté zákony na podporu ESOP-ov). Kvituje, že podporu tomuto „ľudovému kapitalizmu“ poskytovala i vláda Margaret Thatcherovej. Pozoruhodný má byť i rast španielského družstva Mondragon založeného počas Franckovho klérofašistického režimu. Naopak ekonomický systém založený na samospráve výrobcov aký existoval v povojnovej Juhoslávii odmieta. Správa spoločenského vlastníctva v priemysle tu prešla na kolektívy výrobcov a vedenie podnikov na robotnícke rady. Mimo samosprávy výrobcov v hospodárstve existovala spoločenská samospráva v obciach i vo vyšších administratívnych celkoch. Tieto princípy tzv. samosprávneho socializmu v Juhoslávii náš autor odmieta z dôvodu, že tam neexistovala parlamentná demokracia: „…demokracie při řízení podniků není možná, pokud není součástí pluralitní demokratické společnosti. Demokracie v podnicích a demokracie v politice, t. j. při správě celé společnosti, jsou vzájemně provázány“. (s. 349) To znamená, že participatívny podnik je možný len v podmienkach existujúcej buržoáznej demokracie, t. j. diktatúry bohatej menšiny, ktorú Valach – aspoň v teórii – paradoxne odmieta. A dokonca mohol existovať aj v podmienkach Franckovho režimu. Že by parlamentnej demokracie?

Participatívny podnik má byť základom procesu „hlbinnej zmeny“ ľudskej spoločnosti, ktorý mení vzťah človeka k človeku i ľudí k prírode. Podľa Valacha ho možno zhrnúť v pojme „participatívna spoločnosť“, ktorá sa stáva vysneným liekom na všetky neduhy existujúceho kapitalizmu. Participácia totiž neznamená len trpenú spoluúčasť občanov na vláde „spoločenskej elity“, ale spoluúčasť všetkých na riešení spoločných problémov, na správe našej vlastnej spoločnosti. Teda priamu, presnejšie polopriamu demokraciu zavedenú úpravou doterajšej ústavy zastupiteľskej parlamentnej demokracie v zmysle uzákonenia niektorých zásad priamej demokracie (predovšetkým záväzného referenda). Ak sa do existujúcej zastupiteľskej demokracie zapojí maximum prvkov demokracie priamej ako základných princípov  politického systému, vyriešia sa tak problémy, ktoré sú objektom Valachovej kritiky: odcudzený štát, malé skupiny profesionálnych politikov, ich vlastníctvo, prospechárstvo a proces tzv. oligarchizácie v politických stranách.[xi] Podobne ako si Lassalle predstavoval, že pomocou všeobecného volebného práva bude možné premeniť pruský štát postupne v tzv. slobodný ľudový štát si Valach myslí, že pomocou prvkov priamej demokracie bude možné premeniť súčasný štát ako cudziu a nepriateľskú moc nad nami postupne v náš spoločný, neodcudzený štát.

Na princípoch priamej demokracie sú dnes postavené napríklad tzv. participatívne rozpočty v Latinskej Amerike (napr. participatívny rozpočet v brazílskom Porto Alegre) a v niektorých krajinách západnej Európy. Tieto rozpočty sú prezentované ako nástroje tzv. participatívnej demokracie, ktorá občanom umožňuje zasahovať do záležitostí verejného rozpočtu a politiky a zároveň prijímať relevantné rozhodnutia. Čo však zmenili na podstate buržoázneho štátu, na existujúcej buržoáznej diktatúre, teda na diktatúre bohatej a privilegovanej menšiny nad demokratickou väčšinou spoločnosti? Nič.

Ak Valach na strane 345 píše, že „tato snaha o radikální humanizaci lidské společnosti je reálným projektem naplňujícím se již dnes ve snahách rozvinout parlamentní demokracii v demokracii participativní – přímou – a překročit nespravedlnost a nehumánnost klasického soukromého vlastnictví soukromým vlastnictvím zaměstnanců“ priznáva, že chce len jednu formu súkromného vlastníctva zameniť za inú formu súkromného vlastníctva, nespravodlivé a nehumánne súkromné vlastníctvo za spravodlivé a humánne. Túžbu po majetku nepovažuje „materialista“ Valach (na rozdiel od takého „idealistu“ akým bol Marx) za zlo. „Myslím, že…. by si měli všimnout všichni nadšení idealisté, považující touhu po majetku za nejhorší zlo“. (s. 157) Autor je predsa len proti „hierarchickému kapitalistickému vlastníctvu“, „rovnostárske kapitalistické vlastníctvo“ je v poriadku. Ako chce však zabrániť tomu, aby robotníci v „participatívnom vlastníctve“, ktoré je predsa len súkromným vlastníctvom neusilovali o maximalizáciu zisku? Zabezpečia to princípy priamej demokracie, humanity a spravodlivosti alebo Valachova strana budúcnosti? Tvrdenie, že v „participatívnej spoločnosti“ majetok nedáva majiteľovi väčšieho podielu právo vládnuť ostatným je pri zachovaní kapitalistickej formy výroby ilúziou. Participatívny podnik sa môže javiť ako skok z terajšieho zlého sveta vykorisťovateľov do čistého nebeského povetria rovnosti, humanity a spravodlivosti. Lenže prevod vlastníctva sa vôbec nedotýka kapitalistického spôsobu výroby, tohoto základu existujúcej spoločnosti. Valach si podobne ako Engelsom kritizovaný Dühring myslí, že kapitalistický spôsob výroby je celkom dobrý a môže trvať aj naďalej, ale kapitalistický spôsob rozdeľovania je zlý a musí zmiznúť, aby bol nahradený spoločnou participáciou na výnose.

Najhlúpejším je pritom to, že svojim záverom prispôsobuje aj výklad Marxa. „Autentický“ Marx má spočívať vo vlastníctve robotníkov (výrobcov) a priamej demokracii, preto musí byť vykreslený ako bojovník za zamestnanecké súkromné vlastníctvo a priamu demokraciu. Uvádza preto celý rad citátov Marxa. „Kupodivu, k velmi zajímavým výsledkům se dá dospět již při jejím velmi jednoduchém výkladu a použití“ (Marxovej metódy – poz. autora) poučuje čitateľa do tajov „skutočného“ Marxa zasvätený Valach.

Marxa považuje za nositeľa „ľavicového ideálu“ bratstva, resp. solidarity. Jeho rozvedenie do konkrétnejšej podoby malo u Marxa vyústiť do požiadavku politického systému založeného na priamej demokracii. Odvoláva sa na Marxov citát z Občianskej vojny vo Francúzsku, aby zvýraznil svoje tvrdenie, že Marx mal v súvislosti s touto organizáciou na mysli politickú formu priamej demokracie. Nehovorí teda o skúsenostiach proletárskej moci počas Komúny, ale o projekte jej národnej organizácie. Ak aj mal Marx na mysli politickú formu priamej demokracie tak rozhodne nie v podmienkach buržoáznej moci, v podmienkach buržoázneho štátu, v podmienkach buržoáznej demokracie, teda nie v podmienkach o akých v súvislosti so zavádzaním metód priamej, resp. polopriamej demokracie hovorí Valach.

Podľa Valacha demokracia sa Marxovi stáva hlavnou podmienkou humánnosti ľudskej spoločnosti. Valach sa mýli ak tvrdí, že touto ľudskou podobou je u Marxa „demokracie jako důsledné uskutečnění hodnot rovnosti, svobody a solidarity“. V takom prípade by Marx nebol ničím iným než buržoáznym ideológom. Marx nie je moralizátor ani liberál. Odmieta analyzovať svet na základe morálky, hodnôt a práva, vidí ich len ako dôsledok reálneho spoločensko-historického procesu, ktorý sa vyvíja podľa ekonomických zákonitostí. U Marxa neexistuje nadtriedna demokracia, čistá demokracia, ale diktatúra proletariátu ako najvyššia forma demokracie. Zrušenie tried proletariátom povedie nielen k zániku panstva proletariátu samotného ale i samotnej demokracie. V komunistickej spoločnosti sa bude demokracia pretvárať a premieňať v zvyk, bude odumierať, nebude nikdy „čistou“ demokraciou.

Ak chce Valach tvrdiť, že Marxovým cieľom bolo urobiť z robotníkov súkromných vlastníkov tak je to buď hlboké nedorozumenie alebo otvorená lož. Marxovo združené vlastníctvo robotníkov nie je ich súkromné ale kolektívne vlastníctvo. Pri citovaní Marxa pletie súhrnné vlastníctvo so súkromným vlastníctvom, „pospolnú držbu půdy a jimi vyrobených výrobních prostředků“ vykladá ako súkromné vlastníctvo robotníkov.

Nebol to Marx ale Proudhon kto oceňoval súkromné vlastníctvo robotníkov pred súhrnným vlastníctvom „pracujúceho ľudu“. Veľkokapitalistické súkromné vlastníctvo sice vyhlasoval za „krádež“, drobné súkromné vlastníctvo však zvečňoval. Záchranu z biedy a rozporov kapitalizmu totiž nevidel v triednom boji proletariátu proti buržoázii, ale v postupnej premene robotníkov vo vlastníkov.

Nie je pravdou, že poznanie objektívnej reality - funkcie a vývoja ľudskej spoločnosti -nevytvára u jeho nositeľa schopnosť riadiť jej smerovanie. Kde by sa potom vzala revolučná prax? Valach sám píše, že z rozporov triedne antagonistického režimu sa rodí motivácia konkrétnej sociálnej skupiny ku vzájomným bojom, triednym bojom i boj potlačených tried za ich oslobodenie. Sám seba vyvracia citáciou tretej tézy o Feuerbachovi (ľuďmi menené okolnosti a ľudská činnosť sú jedným - revolučnou praxou, ktorá spôsobuje zmenu v smerovaní spoločnosti).

Vývoj ľudskej spoločnosti nie je zásadne určovaný výrobnou činnosťou miliónov jej členov, ale formou výroby. Relevantným nie je to, či vývoj v spôsobe výroby určuje či je nová deľba práce zlučiteľná alebo nezlučiteľná s doterajšou podobou spoločenského systému, ale to, že tento vývoj určuje či výrobné vzťahy zodpovedajú úrovni rozvoja výrobných síl. A kto pred rokom 1989 tvrdil, že ideologické oddelenie ústredného výboru komunistickej strany s tým môže niečo urobiť?

Valachovi triedna spoločnosť splýva s existenciou hierarchickej spoločnosti, t. j. moci vládnucej menšiny nad ovládanou väčšinou (táto podoba spoločnosti mala byť už dávno pred Marxom identifikovaná ako príčina demoralizácie ľudskej spoločnosti). Marxova požiadavka, aby charakteru spoločenského systému bola daná ľudská podoba nevyplýva z Valachovej „demoralizácie hierarchickej spoločnosti“, ale z vykorisťovania človeka človekom, z triedneho vykorisťovania pracovnej sily proletára odkázaného na mzdu buržoáznym vlastníkom kapitálu a to v konkrétnom spoločensko-ekonomickom systéme kapitalizmu.

Otázka prednovembrového socializmu

Na tomto mieste je potrebné uviesť niekoľko slov k otázke Valachom prekliateho prednovembrového socializmu.

Tí, ktorí z ľavicových pozícií odsudzujú minulý systém, hľadajú a očakávajú príchod toho pravého, nefalšovaného, ideálneho socializmu, ktorý sa asi vôbec nemá zrodiť a vyvíjať v reálnych dejinách, v historických bojoch, ale má byť zrodený v počestnej nevinnosti z „ľavicového ideálu“.

Tento idealizmus a utopizmus je vlastný aj Valachovi. Jeho odsudzovanie prednovembrového socializmu, tohto krátkeho obdobia našich dejín, nie je dialektickej ale metafyzickej povahy. Spočíva v tom, že vôbec alebo len minimálne berie do úvahy konkrétne historické podmienky, v ktorých sa zrodil a vyvíjal. Ich následkom nemohol byť ideálny a nedeformovaný. Ak by parížska Komúna vydržala dlhší čas, títo idealisti by s najväčšou pravdepodobnosťou odsúdili aj ju a prehlásili, že sa zvrhla.

Marx a Engels pri jej hodnotení ukázali, že jej zásluha spočíva v tom, že sa pokúsila rozbiť „hotový štátny stroj“. Valach túto triednu podstatu štátneho aparátu v prednovembrovom období a všeobecne vo východoeurópskom socializme, ktorý bol po Komúne druhým konkrétnym pokusom o prekonanie kapitalizmu, nevidí. Nezrušili však komunisti buržoázny štátny mechanizmus, starý buržoázny aparát, nelikvidovali starú armádu, byrokraciu, parlamentarizmus? Tým, že zvrhli moc buržoázie, že ju vyvlastnili, zlikvidovali kapitalistický výrobný spôsob. Výrobné sily prestali byť vlastnosťou kapitálu, nepôsobili už ako prírodné sily, slepo, násilne, ničivo; cez štátne vlastníctvo sa ich otvorene a priamo zmocnila spoločnosť. Tým, že boli zospoločenštené, sa fakticky uznal spoločenský charakter moderných výrobných síl, teda spôsob výroby, privlastňovania a výmeny sa zladil so spoločenským charakterom výrobných prostriedkov. Spoločenská anarchia výroby, teda hybná sila, ktorá v kapitalizme väčšinu obyvateľov čoraz viac proletarizuje, zvlášť v čase kríz, bola nahradená spoločensky plánovitým regulovaním výroby. Tým bola odstránená moc donucovacích zákonov konkurencie, ktoré sa v kapitalizme presadzujú bez výrobcov a proti výrobcom ako slepo pôsobiace prírodné zákony ich formy výroby, bezohľadne odstraňujúce každého porazeného. Z dôvodu, že spoločnosť prestala byť založená na kapitáli, bol odstránený darvinovský boj o individuálnu existenciu.

Valach prijíma Marxovu kritiku biedy, ktorá spôsobuje zosurovenie človeka, nepýta sa však či trpeli ľudia v prednovembrovom socializme biedou alebo či v ňom pracovali pod tlakom núdze (v uvádzanom citáte Marxa sa hovorí, že ríša slobody sa začína v skutočnosti až tam, kde sa prestáva pracovať pod tlakom núdze). „Právě toto hledisko obyčejného člověka“ - píše Valach – „nám ukazuje, že obtížná cesta od minulosti k přítomnosti a od přítomnosti k budoucnosti je přece jen cestou, na níž rostou šance, že nebude vystaven svévolnému násilí, že nebude zabit, znásilněn, zotročen, že nebude trpět zimou a hladem a že neuvidí své děti umírat hladem či na nějakou běžnou nemoc“. (s. 32) Práve toto bola cesta (a povedzme rovno, že úspěšná) prednovembrového socializmu. Bol to prvý spoločensko-politický systém v našich dejinách v ktorom ľudové masy neboli vystavené hmotnej núdzi, v ktorom neboli vystavené sociálno-ekonomickému tlaku. A to je to podstatné.

Ľavica

Valachova kniha je príspevkom do dnes rozšírenej diskusie ľavicových intelektuálov o kríze ľavice, o jej ideovej bezradnosti. Hovoriť a písať o súčasnej ľavici a jej kríze, ktorú v záujme emancipácie spoločnosti treba prekonať, sa medzi týmito intelektuálmi stalo za posledné obdobie takmer módnou záležitosťou. Rozhodujúcou príčinou tejto diskusie je dezilúzia, ktorá nastala po páde socializmu vo východnej Európe. V období tesne po štátnom prevrate v Československu, s ktorým sympatizovala väčšina socialistických a sociálnodemokratických strán západnej Európy sa zdalo, že sa naplnia predstavy o slobodnej, sociálne založenej, otvorenej spoločnosti s rovnosťou príležitostí k adekvátnemu uplatneniu sa každého. Valach napríklad ľutuje, že zmena z roku 1989 nepriniesla zrušenie hierarchického systému moci s privilegovanými elitami na vrchole. To mu však nebráni, aby túto zmenu hájil v domnienke, že v roku 1989 sme si vládli sami a len pre svoju lenivosť a naivitu sme to potom nechali na „malej skupine politikov“. Nielen Valachovi, ale väčšine intelektuálov, ktorí sa označujú za ľavicových nezostáva napriek hlbokej dezilúzii z vývoja po roku 1989 nič iné len označovať prevrat za „rozhodne pozitívny“. Preto ani nie je námetom ich diskusií. Tým je „komunistický režim“ a „ľavica“. Prvé ako negatívum, druhé ako pozitívum. Dichotomické nazeranie vedie k rozlišovaniu autentickej (resp. skutočnej, pravej) ľavice, ľavicového hnutia, ľavicovej strany, ľavicovej sebaorganizácie od neautentickej (resp. neskutočnej, nepravej) ľavice, hnutia, strany, sebaorganizácie, k rozlišovaniu autentického, skutočného či pravého Marxa od ortodoxného, dogmatického alebo stalinistického Marxa. Valach hovorí aj o skutočnom socializme[xii], dokonca o skutočných robotníkoch.

Hľadači autentickej ľavice (a autentického Marxa) o nej často hovoria a píšu ako o substancii, vnútorne nediferencovanom celku, ktorý zabudol na svoj vývoj. Konkrétne Valach pri svojej kritike neberie do úvahy historické skúsenosti z vývoja ľavicového (socialistického) hnutia, pozná len „popis“ vývoja dejinami nepoškvrneného „ľavicového ideálu“. Ľavica vždy bola a je diferencovaná, v jej rámci existovali a existujú boje vyplývajúce z protichodných postojov a cieľov. Tak ako v minulosti aj dnes sú sociálno-triednej povahy, tak ako za Marxa odrážajú záujmy a ciele námezdne pracujúcich, maloburžoázie, súkromne hospodáriacich roľníkov, lumpenproletariátu. Súčasný stav ľavice preto nie je možné posudzovať bez historickej retrospektívy, ktorá nám odhaľuje zdroje príčin jej súčasného stavu. Pripomeňme si preto niektoré základné skutočnosti z dejín socialistického hnutia, ktoré dnes poznáme pod označením „ľavica“.

Katalyzátorom rozkolu ľavicového (socialistického) hnutia sa stala prvá svetová vojna.  V roku 1914 socialistické strany štátov Dohody (s výnimkou ruských bolševikov) a Ústredných mocností hlasovali za vojnové úvery. Napriek tomu, že v roku 1912 podpísali Manifest bazilejského kongresu II. Internacionály, ktorý sa vzťahoval k prvej svetovej vojne, po jej vypuknutí začali obhajovať vojnu pod heslom „obrany vlasti“. Manifest pritom neobsahoval jediné slovo ani o obrane vlasti, ani o rozdiele medzi vojnou útočnou a vojnou obrannou, naopak jasne formuloval dobyvačný, reakčný charakter vojny.

Pomerne pokojný ráz obdobia od roku 1871 do roku 1914 živil v socialistickom hnutí oportunizmus. Známym sa stalo predovšetkým bernsteinovstvo, ktoré sa ako sociálny produkt rozporov II. Internacionály objavilo v Nemecku. Jeho stúpenci chceli revíziou marxizmu dosiahnuť, aby sa zo sociálnej demokracie ako strany sociálnej revolúcie stala strana sociálnych reforiem. V dôsledku kompromisníckeho postoja väčšiny vodcov sa nemecká strana nedištancovala od bernsteinovstva, naďalej sa šíril a nachádzal podporu v ďalších stranách II. Internacionály. Prehlásenie Rosi Luxemburgovej o nemeckej sociálnej demokracii ako„páchnucej mŕtvole“ dosvedčovalo, že z nemeckej sociálno-demokratickej strany sa do roku 1914 stala nacionálno-liberálna robotnícka strana. Rovnaké tendencie vykazoval tzv. millerandizmus alebo anglická liberálna robotnícka politika.

Politickým výrazom oportunizmu v socialistických stranách sa stal reformizmus, jeden z dvoch základných tendencií v socialistickom hnutí. V opozícii voči nemu stál socializmus, ktorý hájil revolučno-dialektické stanovisko (jeho najvýraznejšími reprezentantmi boli ruskí bolševici).

Boj reformistického a revolučného socializmu otvorene prepukol práve v rokoch prvej svetovej vojny a tesne po jej skončení. Jeho výsledkom bol rozkol medzinárodného socialistického hnutia na pravicu (napr. Scheidemann, Noske, Renner), stred (nemeckí centristi v čele s Kautským, Longuet, Turati, MacDonald) a ľavicu (predovšetkým bolševici a  nemeckí spartakovci). Po splynutí centristickej Dvaapoltej internacionáli s pravicovou Socialistickou internacionálou (pre nás známou tým, že v roku 1938 nedokázala odsúdiť mníchovskú dohodu) bol tento rozkol symbolizovaný socialistami na jednej strane a komunistami na strane druhej.

V druhej polovici 30. rokov 20. storočia sa v prostredí socialistických strán objavila skepsa k progresívnej úlohe proletariátu. Touto skepsou sú poznamenané aj teoretické úvahy predstaviteľov frankfurtskej školy (napr. M. Horkheimera, H. Marcuseho). Nádeje vkladané do tejto spoločenskej triedy v predchádzajúcom období sa mali silne rozplývať, triedne definované spojenie teórie a praxe – odraz teoretických nádejí v spoločenskej realite a vo vedomí ľudí – pohasínať. „Situácia proletariátu nedáva spoločnosti záruku správného poznania“ písal M. Horkheimer podľa ktorého „neexistuje spoločenská trieda, o súhlas ktorej by bolo možné sa oprieť“.[xiii] Marxizmus mal zlyhávať, pretože proletariát ako dominantný subjekt spoločenskej zmeny sa údajne vytrácal zo scény.[xiv]

Po skončení druhej svetovej vojny sa Socialistická internacionála otvorene zriekla marxizmu, prehlásila ho za zastaraný a prekonaný.[xv] Nahradila ho zásadami tzv. demokratického socializmu. Na svojom ustanovujúcom kongrese (1951) sa vyslovila za jeho základné hodnoty, ktorými sa stali sloboda, spravodlivosť a solidarita. V stálom procese reforiem majú byť tieto hodnoty (prezentované aj Valachom) „merítkom pre hodnotenie jednotlivých politických rozhodnutí“ (W. Brandt).

V demokratickom socializme videli socialistické a sociálnodemokratické strany spoločenský model, ktorý by na základe parlamentne demokratického právneho štátu odstraňoval nedostatky kapitalizmu a triedne privilégia, garantoval sociálnu istotu a uskutočňoval demokraciu nielen v štáte a v spoločnosti, ale aj v hospodárstve. Socializmus nechápu ako konečný cieľ, ale ako trvalú úlohu. Nie je to nič iné než Bernsteinovo „hnutie je všetkým, konečný cieľ ničím“. Reformistický socializmus (demokratický) sa stal ideologickým výrazom politiky prispôsobovania robotníckeho hnutia záujmom buržoázie s ktorou strany Socialistickej internacionály dodnes otvorene spolupracujú. Vyzerá tak aj ich prax. Od polovice 60. rokov minulého storočia hrajú socialisti (demokratická ľavica) dôležitú úlohu vo vládach veľkých západoeurópskych krajín. Socialistické strany združené v Socialistickej internacionále, ktorá hrá fakticky úlohu prisluhovača medzinárodnej buržoázie, nakoniec pevne stoja na pôde NATO.

Programové úvahy demokratickej ľavice vychádzali zo skutočnosti meniacej sa sociálnej štruktúry. Základná úvaha spočívala v tom, že ak by sa ľavicové strany v podmienkach v ktorých už nie je možné hovoriť o jednotnej triednej situácii námezdne pracujúcich más naďalej opierali o robotnícku triedu, zužovala by sa ich sociálna základňa. Z tohoto hľadiska sa marxistická téza, že proletariát sám o sebe je schopný predstavovať obecný záujem, mala ukázať ako prekonaná. Nemalo byť totiž ľahké syntetizovať s robotníckym záujmom určité radikálne politické požiadavky (ekológia, ženy, mládež). Preto mala robotnícka strana  ukázať, že môže byť korporatívna.[xvi] Tradičné ľavicové heslá európskych socialistov začali zanikať. Nielenže zmizol cieľ prekonania kapitalizmu (o tom hovoria už len komunisti), ale i uskutočňovanie tradičných reformistických požiadaviek dospelo k hranici, za ktorou prestávajú byť racionálne a dostávajú sa do rozporu so základnými hodnotami ľavice: to sa týka rozširovania verejného sektoru, zvyšovania verejných výdajov, zmenšovania mzdových rozdielov.[xvii] Ideálom je situácia v ktorej by čo najviac bohatých solidarizovalo s chudobnými (P. Glotz), v ktorej by bol tradičný kolektivizmu doplnený individualizmom zľava, teda orientáciou na aktivizáciu rozumu, uvoľnenia fantázie a tvorivosti.[xviii]

Uviedli sme, že socialistická (demokratická) ľavica najskôr spochybnila a potom odmietla proletariát ako základný subjekt spoločenskej zmeny pretože jeho dejinné poslanie malo zlyhať. Ako dôvod tejto rezignácie sa uvádza predovšetkým vplyv všeobecného trendu dezintegrácie proletariátu v kapitalistických krajinách a zmena sociálnej štruktúry spoločnosti. Podľa Valacha robotníci prijali kapitalistický systém, prestali byť revolučnou silou následkom vzniku konzumnej spoločnosti, rastu životnej úrovne, štátu blahobytu, lepších podmienok než v „totalitnom režime“. Ich požiadavky sa sústreďujú prevažne na ďalší rast životnej úrovne a jej zabezpečenie. Vyjadruje tak súhlasné stanovisko s výrokom H. Marcuseho že „v podmínkách rostoucího životního standardu se jeví nesouhlas se systémem …jako společensky nesmyslný“ (s. 60). Naďalej ale platí, že námezdne pracujúci „přes všechen vzrůst životní úrovně nejsou pořád nic jiného než ovládaný a vykořisťovaný proletariát“. Táto skutočnosť jasne potvrdzuje platnosť marxizmu, ktorého sa socialistická (demokratická) ľavica zriekla takmer súčasne s rezignáciou na progresívnu úlohu proletariátu (rezignácia na proletariát a vzdanie sa marxizmu sú nakoniec spojené, vzájomne súvisiace veci). Pýtame sa preto, nie je táto rezignácia na proletariát a marxizmus predovšetkým výrazom reformistickej politiky socialistických strán, ktorá sa vinie od rozkolu medzinárodného socialistického hnutia? Nie je výrazom zlyhania vodcov týchto strán? Ich tradičného oportunizmu, ktorý má korene v revizionistickom bernsteinovstve?

Keď Valach hovorí, že sme sa po roku 1989 vrátili do starého sveta, ktorý vygeneroval neuveriteľné množstvo vojen, vrátane dvoch svetových pýta sa, či sa v ňom zmenilo niečo podstatného, aby sme sa mohli upokojiť nádejou, že sa už nič podobné nebude opakovať.  Pýtajme sa však čo na tomto starom svete zmenila táto ľavica, títo socialisti? Čo urobili títo potomci „obrancov vlasti“ z roku 1914 a kompromisníckych centristov preto, aby sme sa mohli uspokojiť nádejou, že sa už nič podobné nebude opakovať? Takmer nič.

Reformisti vždy pokladali a pokladajú normálne buržoázne pomery za hranicu, ktorú nie je dovolené prekročiť. Preto všetci „neortodoxní marxisti“, „neomarxisti“, „postmarxisti“ apod. preberajú z marxizmu len to, čo je prijateľné pre liberálov, pre buržoáziu a vynechávajú, zamlčujú a zastierajú v marxizme to, čo je pre buržoáziu neprijateľné (jej revolučné zvrhnutie a vyvlastnenie). Z kontroly nad rozhodovaním politikov, napríklad prostriedkami priamej demokracie nemajú politici všetkých stran a „pyšní elitári všetkých vyznaní“ úprimnú hrôzu ako sa domnieva Valach. Skutočnú hrôzu majú len z jedného: z ich vyvlastnenia a zvrhnutia ich moci.

Záver

Valachova esej, autorom pokladaná za kritickú analýzu, sa číta ťažko. Dôvodom sú apriórne tvrdenia, ktoré sa vzťahujú predovšetkým k otázke hodnotenia komunistickej vlády. Valach pri tomto hodnotení, ktoré má charakter rozsudku, vychádza z filozofického eklekticizmu. Dospel k nezmyselnej syntéze dvoch vzájomne sa vylučujúcich konceptov: teórie totalitarizmu a marxizmu, ktorý prevracia v liberalizmus. Na základe fráz teórie totalitarizmu usiluje o „nemilosrdnú a radikálnu kritiku“ obdobia vlády komunistickej strany, ktorá v zásade nepredstavuje nič iné než negatívny verdikt, konštatáciu zla. Tvrdí, že „apriorní souzení, které již předem ,zná, odpověď, nemá s vědou nic společného a vypovídá spíše o ideologické předsudečnosti či přímo zaslepenosti takto soudícího člověka“.(s. 122) Spôsob Valachovho výkladu zjavný od prvých strán recenzovanej knihy dosvedčuje, že táto veta sa plne vzťahuje na samotného autora.

Valachov postup je nasledovný: uvedie zmes ideologických tvrdení, ktoré nazve analýza, aby nakoniec skonštatoval, že už je nám všetko zrejmé a jasné. O pravdivosti svojich tvrdení nijako nepochybuje, naopak vyjadrenia typu „…jsme takto identifikovali pravou  povahu…“ alebo „…jehož pravou povahu jsme již prozkoumali…“ sú pre autora charakteristické. Zdanlivo to teda môže byť tak a tak, ale „pokud si uvědomíme“ to a to je to fakticky úlne inak. Zvlášť na pôvod niektorých negatívnych javov súčasnej reality kapitalizmu má jednoduchú a pohotovú odpoveď: je to dedičstvo „totality“. Autor čitateľa varuje, že „nepochopení této překvapivé skutečnosti vede k řadě zmatků a nedorozumění…“ Valachovi je teda takmer všetko jasné, predovšetkým skutočný zmysel a faktický obsah „komunizmu“. Jeho „zasvätený“ a miestami emotívny výklad tohoto „najväčšieho podvodu v dejinách“ by sme mohli prijať ako produkt zjavenej pravdy.

Ak hovorí o dôležitosti objasnenia pojmov s ktorými sa pracuje tak by sme očakávali, že toto objasnenie uskutoční aspoň v prípade jeho dominantnej témy ktorou je výklad obdobia rokov 1948-1989. Skutočnosť je ale úplne opačná. Raz totiž o tomto období hovorí ako o totalitnom, inokedy ako o autoritárskom, niekedy ako o despotickom režime. Terminologické vymedzenie tohoto historického obdobia predstavuje skutočný zmätok. Pre roky 1948-1989 používa nasledovné označenia: „tzv. reálny socializmus“, „tak zvaný socializmus“, „socializmus“, „komunistický režim“, „tzv. komunistický režim“, „komunizmus“, „tzv. komunizmus“.

Logika Valachovho uvažovania je nasledovná: v období krátko po novembri 1989 existovala v Československu diktatúra proletariátu, ale dedičstvo komunistického totalitarizmu spočívajúce v bohatstve a moci bolo také silné, že prevážilo a preto bol u nás nastolený kapitalizmus. Ak totiž dnes hodnoty bohatstva a moci, ktoré boli „pravým obsahom totalitnej spoločnosti“ existujú, tak to nie je v dôsledku prirodzenej podstaty vzťahov v kapitalizme, ktoré Valach sám označuje za vzťahy zisku a moci, ale je to dedičstvo „totality“ (pripomeňme, že autor sa dovoláva „autentického“ Marxa). Pretože súčasný kapitalizmus je v politickej a morálnej kríze, musíme hľadať a nachádzať riešenia pre jej prekonanie a tým aj cestu k novej spoločenskej situácii. Na konci Valachovej knihy sme sa dozvedeli, že cestou k „úplne novej podobe ľudského spoločenstva ako niečoho čo doposiaľ nikdo nepozná“ bude participatívna spoločnosť zahrnujúca vznik a rast počtu podnikov vlastnených zamestnancami a rast počtu prvkov priamej demokracie v doterajších politických systémoch. To bude tá komplexná zmena zasahujúca podstatu súčasnej spoločnosti, ktorú uskutočnia milióny prostých ľudí, to je „v této knize načrtnutý projekt zásadní změny ekonomického a politického systému“! (s. 371)  Súkromné vlastníctvo zamestnancov bude viesť k ľudskej solidarite a spolupráci slobodných a tvorivých ľudí, k radikálnej humanizácii ľudskej spoločnosti, princípy priamej demokracie nás ochránia pred hrozbou možnej katastrofy, zničenia ľudského života na tejto planéte. Valach verí, že participatívna spoločnosť bude cestou k „otvorenej a priateľskej budúcnosti“. Uvažuje aj o ceste vedúcej ku vzniku globálneho participatívneho systému, vrátane globálneho participatívneho systému hospodárskeho, ktorý má dávať nádej na riešenie súčasných problémov humanizáciou svetovej civilizácie ako celku. Môže však autorov optimizmus korenšpondovať s nasledovnou vetou, ktorá sa vzťahuje na ústredný bod Valachovej kritiky, ktorým je hierarchický systém? Na strane 83 totiž pesimisticky uviedol: „Jak je z dějin velmi dobře známo, každá moc korumpuje…“.

Píše, že naša špecifická skúsenosť s „totalitným režimom“ nám dáva šancu vložiť do usilovania o zmenu originálny vklad, dôležitú skúsenosť, ktorá by nás mala chrániť pred opätovným upadnutím do pasti totalitnej diktatúry. V rozpore s týmto tvrdením však uvádza: „Všichni lidé, a tedy také intelektuálové, kteří žili v totalitním systému, jsou nejen sami vnitřně demoralizováni, ale také jsou pro ně veškeré ideje sociální spravedlnosti, solidarity a podobné zcela zdiskreditovány“. (s. 194) To znamená, že naša skúsenosť s „totalitným režimom“ z hľadiska úsilia o zmenu je irelevantná. Všetci sme demoralizovaní, Valach sám je v zmysle naplnenia „ľavicového ideálu“ vnútorne demoralizovaný a nespôsobilý. Jeho kniha je teda z rozhodujúcej časti zbytočná.

[i] Na adresu bývalej Komunistickej strany Československa vznáša nasledovné obvinenie: „Za tímto svým hanebným účelem („totalitným a zločinným“ – poz. autora) zneužila tisícileté sny prostých lidí o spravedlivé společnosti bez bídy a útlaku, o životě ve svobodě a vzájemné pomoci, když jim slíbila uskutečnění tohoto ideálu (ľavicového – poz. autora) pod podmínkou, že se jí bezvýhradně podřídí. Avšak místo uskutečnění tohoto demokratického a humanitního – ve skutečnosti tedy levicového – ideálu nastolila hierarchickou vládu nomenklaturních kádrů, kteří sami sebe označili za lidi jiné, všem ostatním nadřazené kategorie“. (s. 206) To, že dosiaľ komunistická strana existuje pokladá autor za paradox, ktorý prehlbuje morálnu krízu českej spoločnosti. Prehlasuje, že komunistická strana, ktorá má niesť jednoznačnú zodpovednosť za „všetky zločiny minulosti“ mala byť zakázaná už v roku 1990. V principiálnej zhode s českým zákonom č. 198/1993 Zb. o „protiprávnosti komunistického režimu a o odpore proti nemu“ tvrdí, že „tato organizace má na svědomí mnoho životů, rozsáhlou morální devastaci českého národa a šířila zločineckou ideologii založenou na kultu osobnosti a právu jedné strany vládnout všem občanům, bez ohledu na jejich vlastní přání a názory“. (s. 206)

[ii] Lenin bol podľa Valacha plátónsky idealista. Z tohoto pohľadu ho obviňuje, že kritériom pravdy sa u neho stáva vlastné presvedčenie, že táto pravda je u Lenina vecou viery, že k tejto viere nedospieva poznaním, ale osvietením: „Pravda se zde nehledá ve sporu logických a faktických argumentů, pravda je zde věcí víry“. (s. 106) Optikou platónskych okuliarov hodnotí aj komunistické myslenie. To malo obsahovať dve nezlučiteľné časti: „marxovskú“ a „cársku“(leninskú), t. j. platónsku. Prvú mali tvoriť hodnoty slobody, solidarity, rovnosti, tvorivej práce, mieru, všeobecného blahobytu, druhá mala obsahovať tvrdenie, že spoločnosti, v ktorých tieto hodnoty budú realizované môžu ľudia dosiahnuť len keď budú vedení a úplne sa podriadia moci privilegovanej menšiny komunistických funkcionárov a nechajú sa viesť do tohoto vysneného raja.

[iii] Pullmann, M.: Sociální dějiny a totalitněhistorické vyprávění. In: Soudobé dějiny XV/3-4, 2008, str. 704.

[iv] Tamtiež, str. 705.

[v] Tamtiež, str. 705.

[vi] Pullmann, M.: Diktatura, konsensus a společenská změna. K výkladu komunistické diktatury v českých akademických diskusích po roce 1989. Storchová, L. - Horský, J. a kol.: Paralely, průsečíky, mimoběžky. Teorie, koncepty a pojmy v české a světové historiografii 20. století. Albis international. Praha 2009, str. 245.

[vii] „Poníženost poddaných, absence jejich sebeúcty jako lidských bytostí, má v opačném pohledu, shora, svůj protějšek v opovržení jimi samými, v jejich chápání jako pouhých nástrojů na plnění panské vůle.“ (s. 118)

[viii] Marxov záver platí v podmienkach sociálne antagonistickej spoločnosti v ktorej dochádza k vykorisťovaniu námezdnej pracovnej sily.

[ix] Valachovo hodnotenie bolševikov poplatné T. G. Masarykovi je najviac zrejmé z autorovho tvrdenia, že bolševizmus vyrastá z dlhej tradície autoritárstva, zo zboštenia národa, štátu a cára, spojenej s asketizmom, opovrhovaním súkromných záujmov, pocitom vyvolenosti, mesiášstva. To všetko podľa Valacha prechádza z cárskeho Ruska priamo do bolševickej ideológie, tvorí jej základ. Z tohoto hľadiska sa vlastne jedná o variant sekty či fundamentalistickej cirkvi. Totalita tejto cirkvi sa ustanovila ako systém masového teroru a vraždenia s každodennou skúsenosťou útlaku a brutality. Podobne Lenin nevie nič o slobode diskusie, pozná len mocenský a ideový monopol cára a cirkvi a myslí na základe týchto získaných stereotypov. Môžeme teda prehlásiť, že Lenin bol de facto novým cárom a novým generálnym prokurátorom Svätého synodu zároveň!

[x] Marx, K. – Engels, B.: Vybrané spisy ve dvou svazcích, sv. I, Praha 1954, str. 663.

[xi] „Účinné vyjádření demokratického principu proto vedle transformace ekonomického systému na systém participativní vyžaduje i zrušení moci jako privilegia, t. j. transformaci demokracie na demokracii přímou. K tomu je nutné pochopit, že politici ,nejsou pány lidu, ale jeho úředníky,… Je nutné pochopit, že politici jsou námi pověření správci našeho společného života…“. (s. 357) „Pokud budou politický systém ovládat politici, zničí jeho demokratickou podstatu a přetvoří jej ve vládu volené aristokracie, za níž sami sebe považují“. (s. 359)

[xii] V puristickej snahe „očistiť česť mena socializmus a komunizmus“ prehlasuje, že “skutečný socialismus, v jeho marxovské podobě, je pak něčím, co teprve leží před námi“. (s. 145)

[xiii] Horkheimer, M.: Tradiční a kritická teorie. Prel. P. Binková. Aluze 1/2001, s. 89 a 105.

[xiv] V dôsledku sklamania z  údajnej marginalizácie spoločenskej úlohy robotníckej triedy začínala byť pre M. Horkheimera dôležitá normatívna predstava človeka v jeho všeobecných charakteristikách. Dôraz bol u tohoto čelného predstaviteľa neomarxizmu kladený na zovšeobecnenie zatiaľ nepresadených, ale obecne ľudských charakteristík. Referenčným rámcom sa stávalo „ľudstvo a všetky jeho možnosti“, pojmovým vymedzením napr. „spoločenstvo slobodných ľudí“. Podobne Marcuse sa domnieval, že už nie je možné vkladať prílišné filozoficko-dejinné nádeje do robotníckej triedy. Zatiaľ čo za Marxa malo prevažovať presvedčenie o budúcom pozitívnom výsledku vývoja spoločnosti, odraz kritickej teórie v spoločenskej realite prostredníctvom údajného vyhasínania úlohy proletariátu v 30. rokoch 20. storočia slabol. Pozri: Hrubec, M.: Projekt kritické teorie společnosti: Horkheimer a Marcuse. In: Dinuš, P. (ed): Marx a spoločenské zmeny po roku 1989, Bratislava 2009, str. 69-70.

[xv] Nemecká SPD tak učinila na kongrese v Bad Godesbergu v roku 1959. Vo svojom (godesbergskom) programe opustila tradičné heslá o triednom boji, zdôraznila názorovú toleranciu a v záverečnej kapitole programu sa prehlásila za stranu ľudu.

[xvi] V takejto perspektíve nemecká SPD v godesbergskom programe prehlásila, že Sociálno demokratická strana sa stala zo strany robotníckej triedy stranou ľudu.

[xvii] Pozri: Mencl, V. – Hájek, M. – Otáhal, M. – Kadlecová, E.: Křižovatky 20. století. Světlo na bílá místa v nejnovějších dějinách. Naše vojsko. Praha 1990, str. 370-371.

[xviii] Tamtiež, str. 370-371.