Článek

Slavoj Žižek  Permanentná ekonomická pohotovosť

O autorovi

Slavoj Žižek (1949), slovinský filozof, kulturní teoretik a politický aktivista. —- Vystudoval filozofii na univerzitě v Lublani (Dr.A. 1981) a psychoanalýzu na Université Paris VIII Vincennes-Saint Denis (PhD 1985). Vyučuje na univerzitách v Lublani, Londýně a New Yorku. —- K ranému ovlivnění hegeliánským marxismem a heideggeriánstvím jeho slovinských učitelů přibyl u něho během let vliv lacanovské psychoanalýzy, Althusserova strukturálního marxismu a politické filozofie Althusserových žáků (A. Badiou, J. Ranciéra, É. Balibara). —- Jeho politický vývoj byl podobný vývoji jiných východoevropských disentních intelektuálů: Ve volbách roku 1990 kandidoval do tehdy přímo voleného presídia země - za Liberální demokracii -, nicméně již během následujících deseti let se posunul směrem k čím dál radikálnější levici; v současnosti se prohlašuje za marxistu a komunistu. Angažuje se přitom nejen coby publicista či politický aktivista, nýbrž především jako “populární intelektuál”: popularizátor filozofických koncepcí, jejichž politické implikace pokládá za nejhodnotnější (především Lacanova pojetí fantazmatu v těsném prolnutí s Althusserovým pojetím ideologie). Vedle psaní knih a článků se věnuje koncipování polo-dokumentárních filmů, ve kterých i sám účinkuje, vsadiv na svoji dlouhodobě budovanou excentrickou image filozofujícího “yettiho”. —- K Žižekově “nepohodlnosti” pro pravicové liberály se v poslední době přidávají kontroverze, které vzbuzuje mezi svými levicovými příznivci: srov. např. ohlasy na jeho stanovisko k americkým volbám na podzim 2016, interpretovatelné jako podpora Donalda Trumpa.
Díla: Vznešený předmět ideologie (1989); Multi-kulturalismus aneb Kulturní logika multi-nacionálního kapitalismu (1997); Nahodilost, hegemonie, univerzalita (s J. Butler a E. Laclauem, 2000); Jak číst Lacana (2006); Perverzní průvodce ideologií (film, 2012).

Anotace

Úvaha Slavoje Žižka o krizi uvnitř EU a řecké ekonomii.

Počas tohoročných protestov proti úsporným opatreniam Eurozóny –v Grécku a, v menšej miere, Írsku, Taliansku a Španielsku- sa zaviedli dva príbehy. [1] Prevládajúci príbeh establishmentu navrhuje depolitizovanú naturalizáciu krízy: regulačné opatrenia sú predstavované nie ako rozhodnutia založené na politických rozhodnutiach, ale ako imperatívy neutrálnej finančnej logiky – ak chceme, aby sa naše ekonomiky stabilizovali, musíme jednoducho prehltnúť trpkú pilulku. Iný príbeh, ten protestujúcich pracujúcich, študentov, dôchodcov, nazerá na úsporné opatrenia ako na ďalší pokus medzinárodného finančného kapitálu demontovať posledné zvyšky sociálneho štátu. MMF sa tak z jednej strany javí ako neutrálny agent disciplíny a poriadku, a z druhej ako tyranský agent globálneho kapitálu.

O oboch pohľadoch je trocha pravdy. Nemožno prehliadnuť dimenziu superega v spôsobe, akým MMF pristupuje k svojím klientským štátom – zatiaľ čo ich kára a trestá za nesplatené dlhy, zároveň im ponúka nové pôžičky, o ktorých každý vie, že ich nebudú schopní vrátiť, čím ich stále viac ťahá do zlovestného kruhu dlhu vytvárajúceho väčší dlh. Na druhej strane, dôvod, prečo táto stratégia superega funguje, je, že požičiavajúci štát, plne si vedomý toho, že nikdy nebude musieť splatiť celkovú sumu dlhu, verí, že z toho bude v konečnom dôsledku profitovať.

Avšak, hoci každý príbeh obsahuje zrnko pravdy, oba sú v podstate falošné. Príbeh európskeho establishmentu zakrýva fakt, že ohromné deficity narástli do výšky v dôsledku obrovských záchranných balíčkov finančnému sektoru, ako aj klesajúcich vládnych príjmov počas recesie; veľká pôžička Aténam bude použitá na splatenie Gréckeho dlhu veľkým francúzskym a nemeckým bankám. Skutočným cieľom garancií EÚ je pomôcť súkromým bankám, keďže, ak akýkoľvek štát Eurozóny skrachuje, budú tým ťažko zasiahnutí. Na druhej strane, príbeh protestujúcich však opäť svedčí o biede súčasnej ľavice: k jej požiadavkám nejestvuje žiaden pozitívny programový obsah, iba všeobecné odmietnutie kompromisu súčasného sociálneho štátu. Utópiou tu nie je radikálna zmena systému, ale myšlienka, že v rámci systému si je možné udržať sociálny štát. Tu by sme opäť nemali vynechať to zrnko pravdy vo vyrovnávajúcom argumente: ak ostaneme v hraniciach systému globálneho kapitalizmu, potom sú opatrenia na vyžmýkanie ďalších súm od pracujúcich, študentov a dôchodcov, fakticky nevyhnutné.

Často počúvame, že skutočný posolstvom krízy Eurozóny je, že nielen Euro, ale projekt zjednotenej Európy samotný je mŕtvy. No predtým ako potvrdíme toto všeobecné stanovisko, mali by sme mu dať leninistický obrat: Európa je mŕtva – v poriadku, ale aká Európa? Odpoveď je: postpolitická Európa prispôsobujúca sa svetovému trhu, Európa, ktorá bola opakovane odmietnutá pri referendách, technokraticko-expertná Európa Bruselu. Európa, ktorá sa prezentuje ako zastupiteľka chladného európskeho rozumu voči gréckemu citu a skazenosti, matematiky proti pátosu. No akokoľvek utopicky sa to môže zdať, priestor je vždy otvorený pre inú Európu: repolitizovanú Európu, založenú na zdieľanom emancipačnom projekte; Európu, ktorá zrodila starovekú grécku demokraciu, Francúzsku a Októbrovú revolúciu. To je dôvod, prečo by sme sa mali vyhnúť pokušeniu reagovať na prebiehajúcu finančnú krízu cúvnutím k plne suverénnym národným štátom, ľahkej koristi voľne plávajúcemu medzinárodnému kapitálu, ktorým môže hrať jedným štátom voči druhému. Viac než kedykoľvek predtým by odpoveď na krízu mala byť medzinárodnejšia a univerzalistickejšia než univerzalita globálneho kapitálu.

Nové obdobie

Jedna vec je jasná: po desaťročiach sociálneho štátu, kedy boli škrty relatívne obmedzené a prichádzali s prísľubom, že veci sa čoskoro vrátia do normálu, teraz vstupujeme do obdobia, v ktorom sa istý druh ekonomického stavu pohotovosti stáva permanentným: mení sa na konštantu, na spôsob života. Prináša hrozbu ešte drastickejších úsporných opatrení, škrtov výhod, krátenia zdravotných a vzdelávacích služieb a ešte prekérnejšej zamestnanosti. Ľavica čelí obtiažnej úlohe zdôrazňovať, že tu máme dočinenia s politickou ekonómiou – že na takejto kríze nie je nič ´prirodzené´, že jestvujúci globálny ekonomický systém sa spolieha na sériu politických rozhodnutí – zatiaľ čo si je zároveň plne vedomý, že kým ostávame v kapitalistickom systéme, porušovanie jeho pravidiel fakticky spôsobuje ekonomický kolaps, keďže sa systém riadi svojou vlastnou akože-prirodzenou logikou. Takže, i keď je jasné, že vstupujeme do novej fázy väčšieho vykorisťovania, uľahčenej podmienkami globálneho trhu (outsourcing, atď.), mali by sme mať tiež na pamäti, že to je spôsobené fungovaním systému samotného, neustále na pokraji finančného kolapsu.

Bolo by preto zbytočné len dúfať, že prebiehajúca kríza bude obmedzená a že európsky kapitalizmus bude naďalej garantovať relatívne vysoký životný štandard pre stále väčší počet ľudí. Vlastne by to bola zvláštna radikálna politika, ktorej hlavnou nádejou je, že okolnosti by ju spravili nefunkčnou a okrajovou. Voči takejto argumentácii by sme mali čítať Badiouovo motto, mieux vaut un désastre qu’un dés?tre: radšej pohromu, než ne-bytie; je potrebné podstúpiť riziko vernosti k Udalosti, i keď Udalosť skončí ´temnou pohromou´. Najlepším indikátorom nedostatku sebadôvery ľavice dnes je jej strach z krízy. Skutočná ľavica berie krízu vážne, bez ilúzií. Jej základným vhľadom je, že aj keď sú krízy bolestivé a nebezpečné, sú nevyhnutné, a že sú terénom, na ktorom treba viesť vojny a víťaziť. Čo je dôvodom, prečo je dnes staré motto Mao Tse-tunga relevantné viac, než kedykoľvek predtým: ´Všetko pod nebom je v úplnom chaose; situácia je vynikajúca.´

Dnes nie je málo anti-kapitalistov. Sme dokonca svedkami prebytku kritík hrôz kapitalizmu: vyšetrovania v tlači, TV správy a dobre sa predávajúce knihy oplývajúce spoločnosťami znečisťujúcimi životné prostredie, skorumpovaní bankári, ktorí naďalej dostávajú obrovské bonusy, zatiaľ čo sú ich firmy zachraňované verejnými peniazmi, robotárne, v ktorých pracujú deti cezčas. No vo všetkých týchto kritikách je háčik, tak nemilosrdný, ako sa len môže zdať: to, čo ako pravidlo nie je spochybňované, je liberálno-demokratická schéma, v ktorej sa má bojovať s týmito excesmi. Cieľom, explicitným či implicitným, je regulovať kapitalizmus – prostredníctvom  tlaku médií, parlamentných volieb, prísnejších zákonov, poctivých policajných vyšetrovaní – no nikdy nespochybňovať liberálno-demokratické inštitucionálne mechanizmy buržoázneho štátu. To ostáva posvätnou kravou, ktorej sa ani najradikálnejšie formy ´etického anti-kapitalizmu´ -Svetové sociálne fórum v Porto Allegre, hnutie Seattle- nesmú dotknúť.

Štát a trieda

Tu ostáva platným Marxov kľúčový vhľad, dnes zrejme viac než predtým. Pre Marxa nemá byť otázka slobody primárne umiestnená vo vlastnej politickej sfére, ako pri kritériách, ktoré aplikujú globálne finančné inštitúcie ak chcú nad krajinou vyriecť rozsudok – sú o tom slobodné voľby? Sú títo sudcovia nezávislí? Sú médiá oslobodené od skrytých tlakov? Rešpektujú sa ľudské práva? Kľúč k skutočným slobodám spočíva skôr v ´apolitickej´ sieti spoločenských vzťahov, od trhu po rodinu, kde potrebnou zmenou pre skutočné zlepšenie nie je politická reforma, ale premena spoločenských vzťahov produkcie. Nerozhodujeme o tom, kto čo vlastní, či o vzťahu pracujúci-management vo fabrike; všetko to je ponechané procesom mimo sféry politického. Je iluzórne očakávať, že je možné naozaj zmeniť veci ´rozšírením´ demokracie do tejto sféry, povedzme, zorganizovaním ´demokratických´ bánk pod kontrolu ľudí. Radikálne zmeny v tejto doméne spočívajú mimo sféry legálnych práv. Takéto demokratické procedúry môžu samozrejme hrať pozitívnu rolu. No ostávajú súčasťou štátneho aparátu buržoázie, ktorých účelom je garantovať nerušené fungovanie kapitalistickej reprodukcie. Práve v tomto zmysle mal Badiou pravdu vo svojom tvrdení, že meno absolútneho nepriateľa dnes nie je kapitalizmus, impérium alebo vykorisťovanie, ale demokracia. Je to prijatie ´demokratických mechanizmov´ ako absolútny rámec, ktorý bráni radikálnej transformácii kapitalistických vzťahov.

S nutnou defetišizáciou ´demokratických inštitúcií´ je úzko prepojená defetišizácia negatívneho protipólu: násilia. Napríklad, Badiou nedávno navrhol uplatňovanie ´defenzívneho násilia´ prostredníctvom vytvorenia voľných domén oddelených od štátnej moci, odrátaných od jej vlády (ako Solidarność v Poľsku) a len vzdorovaním silou sa štát snaží zničiť a opätovne si privlastniť tieto ´oslobodené zóny´. Problém s týmto vzorcom je, že sa spolieha na hlboko problematické rozdelenie medzi ´normálnym´ fungovaním štátnych aparátov a ´prehnaným´ vykonávaním štátneho násilia. No základom marxistického pojmu triedneho boja je téza, že ´mierumilovný´ sociálny život samotný je prejavom (dočasného) víťazstva jednej triedy – tej vládnucej.  Zo stanoviska podriadených a utlačených je samotná existencia štátu, ako aparátu triednej dominancie, násilným faktom. Podobne Robespierre tvrdil, že vražda kráľa nie je ospravedlnená dokázaním, že kráľ spáchal nejaký špecifický zločin: samotná existencia kráľa je zločinom, útok na slobodu ľudí. V tomto prísnom zmysle je použitie sily utláčanými proti vládnucej triede a jej štátu vždy úplne ´obranné´. Ak nepripustíme toto hľadisko, tak nolens voles ´normalizujeme´ štát a akceptujeme jeho násilie ako záležitosť púhych náhodilých excesov. Štandardné liberálne motto –že je niekedy nutné uchýliť sa k násiliu, no nie je to nikdy legitímne- nestačí. Z radikálne-emancipačnej perspektívy by sme to mali obrátiť: pre utláčaných je násilie vždy legitímne –pretože ich samotný stav je dôsledkom násilia- no nikdy nie nutné: je to vždy záležitosť strategickej úvahy, či proti nepriateľovi použiť silu alebo nie.

Skrátka, téma násilia by mala byť demystifikovaná. Čo bolo zlé na komunizme 20. storočia, nebolo samotné uchýlenie sa k násiliu – chopenie sa štátnej moci, občianska vojna na jeho udržanie-, ale väčší spôsob fungovania, ktorý urobil tento druh uchýlenia sa k násiliu nevyhnutným a legitimizovaným: Strana ako nástroj historickej nevyhnutnosti, a podobne. Henry Kissinger, radiaci ako podkopať Allendeho vládu, v poznámke pre CIA výstižne napísal: ´Spravte tak, aby ekonomika trpela´. Bývalí funkcionári USA dnes otvorene pripúšťajú, že rovnaká stratégia sa používa vo Venezuele: bývalý minister zahraničia USA, Lawrence Eagleburger, o Venezuelskej ekonomike na Fox News povedal: ´Tá zbraň, ktorú proti (Chávezovi) máme na začiatok, a ktorú by sme mali použiť, menovite ekonomické nástroje, by mali spraviť ekonomiku ešte horšou tak, že jeho pôsobivosť a celý región klesne´. V súčasnej ekonomickej pohotovosti taktiež zrejme nemáme dočinenia so slepými trhovými procesmi, ale s vysoko organizovanými, strategickými intervenciami štátov a finančných inštitúcií, zámerom vyriešiť krízu v jej vlastných podmienkach – a nie sú za takýchto podmienok v poriadku obranné proti-opatrenia?

Tieto úvahy môžu len otriasť pohodlnou subjektívnou pozíciou radikálnych intelektuálov, i keď pokračujú vo svojich mentálnych cvičeniach, ktoré si tak počas 20. storočia vychutnávali: nutkanie ´katastrofizovať´ politické situácie. Adorno a Horkheimer videli katastrofu v kulminácii ´dialektiky osvietenstva´ v ´administrovanom svete´; Giorgio Agamben definoval koncentračné tábory 20. storočia ako ´pravdu´ celého politického projektu Západu. Spomeňte si na obraz Horkheimera v Západnom Nemecku 1950-tych rokov. Zatiaľ čo odsudzoval ´zatmenie rozumu´ v modernej Západnej spoločnosti konzumu, zároveň tú istú spoločnosť obraňoval ako jediný ostrov slobody v mori totalitarizmov a skorumpovaných diktatúr. Čo ak , v skutočnosti, intelektuáli vedú v podstate bezpečné a pohodlné životy, a preto, aby ospravedlnili svoje živobytie vytvárajú scenáre radikálnej katastrofy? Pre mnohých sa nepochybne, ak sa revolúcia deje, musí objaviť v bezpečnej vzdialenosti –Kuba, Nikaragua, Venezuela- tak, aby, zatiaľ čo sú ich srdcia zohriate premýšľaním o vzdialených udalostiach, môžu pokračovať vo vykonávaní svojich kariér. No so súčasným kolapsom riadne fungujúceho sociálneho štátu v rozvinutých industriálnych ekonomikách sa radikálni intelektuáli môžu približovať k momentu pravdy, keď musia robiť takéto ujasnenia: chceli skutočnú zmenu – teraz ju môžu mať.

Ekonomika ako ideológia

Stav permanentnej ekonomickej pohotovosti neznamená, že ľavica by mala zanechať trpezlivú intelektuálnu prácu bez okamžitého ´praktického použitia´. Naopak: dnes by sme, viac než predtým, mali pamätať na to, že komunizmus začína s tým, čo Kant vo svojej známej pasáži eseje ´Čo je osvietenstvo?´ nazval ´verejné použitie rozumu´: s egalitárnou univerzalitou myslenia. Náš boj by mal zdôrazniť tieto aspekty súčasnej ´reštrukturácie´, ktorá predstavuje hrozbu transnacionálnemu otvorenému priestoru. Jedným príkladom by bol prebiehajúci ´Bolognský proces´ EÚ, ktorého cieľom je ´zharmonizovať stavbu európskeho systému vyššieho vzdelania´, a ktorý je vlastne koncentrovaným útokom na verejné použitie rozumu.

Za týmito reformami je naliehanie podriadiť vyššie vzdelanie problému vyriešenia konkrétnych problémov spoločnosti prostredníctvom vytvárania odborných názorov. Tu sa stráca skutočná úloha myslenia: nielen ponúkať riešenia problémov nastoľovaných ´spoločnosťou´ -v skutočnosti štátom a kapitálom- ale odrážať samotnú formu týchto problémov; rozpoznať problém v samotnom spôsobe akým problém vnímame. Redukcia vyššieho vzdelania na úlohu vytvárania spoločensky užitočnej verejnej mienky je paradigmatickou formou Kantovho ´súkromného používania rozumu´ -to jest, obmedzeným náhodilými, dogmatickými predpokladmi- v dnešnom globálnom kapitalizme. V Kantových pojmoch to znamená byť vo funkcii ´nevyzretých´ jednotlivcov, nie ako slobodné ľudské bytosti spočívajúce vo sfére univerzality rozumu.

Je rozhodujúce prepojiť tento nátlak k zjednodušeniu vyššieho vzdelania –nielen v podobe priamej privatizácie či prepojenia s biznisom, ale tiež všeobecnejšom zmysle orientovania vzdelania na vytváranie odbornej mienky- s procesom zaberania commons [spoločne zdieľané výdobytky] intelektuálnych produktov , privatizáciou všeobecného intelektu. Tento proces je sám súčasťou globálnej premeny spôsobu ideologickej interpelácie. Užitočné by tu mohlo byť pripomenúť Althusserov pojem ´ideologických štátnych aparátov´. Ak v stredoveku bola rozhodujúcim IŠA cirkev, v zmysle náboženstva ako inštitúcie, úsvit kapitalistickej modernity zaviedol dvojitú hegemóniu školského systému a právnej ideológie. Z jednotlivcov sa prostredníctvom povinného všeobecného vzdelania stali právne subjekty, kým subjekty boli interpelovaní ako patriotickí slobodní občania v právnom poriadku. Medzera sa tak udržiavala medzi buržoáziou a občanom, medzi egotisticko-utilitárnym jednotlivcom so svojimi osobnými záujmami a citoyenom oddaným univerzálnej doméne štátu. Pokiaľ je, v spontánnom ideologickom vnímaní, ideológia obmedzená na univerzálnu sféru občianstva, zatiaľ čo privátna sféra egotistických záujmov je považovaná za ´pred-ideologickú´, samotná medzera medzi ideológiou a ne-ideológiou je takto presunutá do ideológie.

To, čo sa stalo v poslednom štádiu kapitalizmu po ´68 je, že ekonomika samotná –logika trhu a súťaže- sa postupne sama stala hegemonickou ideológiou. Vo vzdelaní sme svedkami stále väčšej demontáže klasicky-buržoázneho, školského IŠA: školský systém je čoraz menej a menej povinnou sieťou povýšenou nad trh a organizovanou priamo štátom, nositeľom osvietenských hodnôt – slobody, rovnosti, bratstva. V mene posvätnej formulky ´nižšie náklady, vyššia efektívnosť´, to postupne prestupuje rozličné formy PPP, či public-private partnership [spolupráca medzi verejným a súkromným sektorom]. V organizácii a legitimizácii moci je volebný systém taktiež stále viac ponímaný na modeli trhovej súťaže: voľby sú ako komerčná výmena, kde si voliči ´kupujú´ možnosť, ktorá ponúka udržanie spoločenského poriadku, potrestanie zločinu, a tak ďalej, najefektívnejšie.

V mene tej istej formulky ´nižšie náklady, vyššia efektívnosť´ môžu byť funkcie, kedysi výhradené pre doménu štátnej moci, ako chod väzníc, sprivatizované; armáda už viac nie je založená na všeobecnej brannej povinnosti, ale pozostáva z najímaných žoldnierov. Dokonca i štátna byrokracia už nie je viac vnímaná ako hegelovská univerzálna trieda, ako sa to stáva evidentným v prípade Berlusconiho. V dnešnom Taliansku je štátna moc priamo vykonávaná základnou buržoáziou, ktorá ju nemilosrdne a otvorene zneužíva ako prostriedok ochrany svojich osobných záujmov.      

Dokonca i procesy zapájania emocionálnych vzťahov sú väčšmi organizované v líniách trhových vzťahov. Takáto procedúra sa spolieha na seba-komodifikáciu: pokiaľ ide o internetové chodenie na rande či svadobné agentúry, potenciálni partneri sa prezentujú ako komodity, vymenúvajú svoje kvality a posielajú fotografie. Čo tu chýba, je niečo, čo Freud nazval der einige Zug, jedinečné priťahovanie, vďaka ktorému sa mi druhý páči alebo nepáči. Láska je voľba, ktorá je vnímaná ako nutnosť. V istom bode sme ovládnutí pocitom, že už sme zamilovaní, a že nemôžeme inak. Tým pádom, samozrejme, nemôže byť láskou porovnávanie kvalít daných kandidátov, čo by rozhodlo do koho sa zamilovať. To je dôvod prečo sú zoznamovacie agentúry vecou proti láske par excellence.

Aký druh posunu vo fungovaní ideológie to implikuje? Keď Althusser tvrdí, že ideológia interpeluje jednotlivcov ako subjekty, ´jednotlivci´ tu predstavujú žijúce bytosti, na ktorých fungujú ideologické štátne aparáty, ktoré na nich ustanovujú sieť mikropraktík. Naproti tomu, ´subjekt´ nie je kategóriou žijúcej bytosti, substancie, ale dôsledkom týchto žijúcich bytostí chytených v IŠA dispozitíve, či mechanizme; v symbolickom poriadku. Celkom logicky, pokiaľ je ekonomika považovaná za sféru ne-ideológie, tento statočný nový svet globálnej komodifikácie sa sám považuje za post-ideologický. IŠA sú, samozrejme, stále tu; viac než kedykoľvek predtým. Avšak, pokiaľ je vo svojom sebvnímaní ideológia umiestnená v subjektoch, na rozdiel od pred-ideologických jednotlivcov, nemôže sa táto hegemónia ekonomickej sféry javiť inak, než ako neprítomnosť ideológie. To neznamená, že ideológia jednoducho ´reflektuje´ ekonomiku, ako nadstavba svoju základňu. Ekonomika tu skôr funguje ako ideologický model samotný, takže budeme môcť celkom oprávnene povedať, že je operatívna ako IŠA – na rozdiel od ´reálneho´ ekonomického života, ktorý určite nenasleduje idealizovaný liberálno-trhový model.

Nemožné

Dnes sme však svedkami radikálnej zmeny vo fungovaní tohto ideologického mechanizmu. Agamben definuje našu súčasnú ´post-politickú´ alebo biopolitickú spoločnosť ako takú, kde mnohé dispozitívy desubjektivizujú jednotlivcov bez vytvárania novej subjektivity:

Preto to zatmenie politiky, predpokladajúce skutočné subjekty či identity (hnutie pracujúcich, buržoázia, atď.), a triumf ekonomiky, to jest, čistého riadenia, ktoré nasleduje len svoju vlastnú reprodukciu. Pravica a ľavica, ktoré dnes nasledujú jedna druhú v organizovaní moci, majú veľmi málo dočinenia s politickým kontextom, z ktorého vychádzajú ich ustanovujúce termíny. Dnes tieto termíny jednoducho pomenúvajú dva póly –ten, ktorý sa zameriava na desubjektivizáciu, bez škrupúľ, a ten, ktorý to chce zakryť pokyteckou maskou dobrého občana demokracie- rovnakého stroja vlády. [2]

´Bio-politika´ označuje konštaláciu, pri ktorej dispozitívy už nevytvárajú subjekty (´interpelujú jednotlivcov ako subjekty´), ale ich len spravujú a regulujú holý život jednotlivcov.

V takejto konštalácii sa môže samotná myšlienka radikálnej spoločenskej transformácie javiť ako nemožný sen – no ten termín ´nemožné´ by nás mal primäť zastaviť sa a premýšľať. Dnes je možné a nemožné rozdeľované zvláštnym spôsobom, oba súčasne prerastujú do excesov. Na jednej strane, v doménach osobných slobôd a vedeckých technológií, sa nám hovorí, že ´nič nie je nemožné´: môžeme si užívať sex v jeho všetkých perverzných podobách, celé archívy hudby, filmov, a TV seriálov si dostupné k stiahnutiu, cestovanie do vesmíru je prístupné každému (za istú cenu). Je tu vyhliadka na zvýšenie našich fyzických a psychických schopností, manipulácie našich základných vlastností prostredníctvom zásahu do genómu; dokonca technologicko-gnostický sen dosiahnutia nesmrteľnosti premenou našej identity na software, ktorý je možné stiahnuť na ten či onen hardware.

Na druhej strane, v doméne socio-ekonomických vzťahov sa naša doba vníma ako vek dospelosti, v ktorom ľudstvo upustilo od starých tisícročných utopických snov a prijalo obmedzenia reality – čítaj: kapitalistickej socio-ekonomickej reality – so všetkými jej nemožnosťami. Príkaz NESMIEŠ je jej mot d´ordrer: nesmiete sa zapájať do veľkých kolektívnych aktivít, ktoré nutne končia totalitárnym terorom; nesmiete sa držať starého sociálneho štátu, spraví vás to nekonkurencieschopnými a povedie to k ekonomickej kríze; nemôžete sa izolovať od svetového trhu bez toho, aby ste neprepadli strašidlu severokórejskej juche [doktrína Severnej Kórey: nezávislá politika, ekonomická sebestačnosť, sebaobrana]. Vo svojej ideologickej verzii pridáva ekológia taktiež svoj vlastný zoznam nemožného, takzvané prahové hodnoty –nie viac ako dva stupne globálneho otepľovania- založené na ´odbornej mienke´.

Je rozhodujúce tu rozlišovať medzi dvomi nemožnými: nemožným Reálnom sociálneho antagonizmu, a ´nemožnosťou´, na ktorú sa zameriava prevládajúce ideologické pole. Nemožné tu je zdvojené, slúži ako maska seba samého: to jest, ideologická funkcia druhej nemožnosti je zahaliť Reálno prvého. Dnes sa nás vládnuca ideológia snaží primäť prijať ´nemožnosť´ radikálnej zmeny, zničenia kapitalizmu, demokracie nezredukovanej na skorumpovaný parlamentnú hru, aby spravila neviditeľným nemožné Reálno antagonizmu, ktoré prechádza skrz kapitalistické spoločnosti. Toto Reálno je ´nemožné´ v tom zmysle, že je ´nemožným´ v jestvujúcom spoločenskom poriadku, jeho konštitutívnym antagonizmom; čo nemá znamenať, že sa s týmto nemožným Reálnom nedá vysporiadať, či ho radikálne transformovať. 

To je dôvod, prečo Lacanovou formulkou pre prekonanie ideologickej nemožnosti nie je ´všetko je možné´, ale ´nemožné sa deje´. Lacanovské nemožné Reálno nie je apriori obmedzením, ktoré treba vziať realisticky do úvahy, ale doménou činu. Čin je viac než intervenciou do domény možného – čin mení samotné koordináty toho, čo je možné a tak spätne vytvára podmienky svojej vlastnej možnosti. Preto sa komunizmus taktiež týka Reálna: konať ako komunista znamená zasiahnuť do Reálna základného antagonizmu, ktorý leží pod dnešným globálnym kapitalizmom.

Slobody?

No otázka ostáva: čo znamená takéto programové vyhlásenie o vykonaní nemožného, keď sme konfrontovaní s empirickou nemožnosťou: fiaskom komunizmu ako myšlienky schopnej mobilizovať veľké masy? Dva roky pred svojou smrťou, keď bolo jasné, že nebude žiadna celoeurópska revolúcia, a s poznaním, že idea vybudovania socializmu v jednej krajine je nezmysel, Lenin napísal:

Čo ak nám úplná beznádej situácie, desaťnásobne stimulujúca snahy pracujúcich a roľníkov, ponúkla príležitosť vytvoriť základné požiadavky pre civilizáciu celkom odlišnú od krajín Západnej Európy? [3]

Nebola to prekérna situácia Moralesovej vlády v Bolívii, Chávezovej vlády vo Venezuele, maoistickej vlády v Nepále? K vláde sa dostali prostredníctvom ´férových´ demokratických volieb, nie prostredníctvom povstania. No keď už boli pri moci, vykonávali ju spôsobom, ktorý je, prinajmenšom, čiastočne ´ne-štátny´: priamou mobilizáciou svojich podporovateľov, obídením predstaviteľskej siete strana-štát. Ich situácia je ´objektívne´ beznádejná: celý smer histórie je v podstate proti nim, nemôžu sa spoliehať na ´objektívne tendencie´ idúce ich smerom, jediné, čo môžu spraviť je improvizovať, robiť, čo, v tejto zúfalej situácii, môžu. No nedáva im toto napokon unikátnu slobodu? A nie sme my –dnešná ľavica- všetci presne v rovnakej situácii?

Sme v celkom opačnej situácii ako bola klasická situácia začiatkom 20. storočia, kedy ľavica vedela, čo treba robiť (vytvoriť diktatúru proletariátu), no musela trpezlivo čakať na vhodný moment pre jej vytvorenie. Dnes nevieme, čo máme robiť, no musíme konať teraz, pretože dôsledky nekonania by mohli byť katastrofálne. Budeme nútení žiť ako ´keby sme boli slobodní´. Budeme musieť riskovať kroky do priepasti, v úplne nevhodných situáciách; budeme musieť znova vynájsť aspekty nového, len aby sme nechali stroj v chode a udržali to, čo bolo dobré v starom – vzdelanie, zdravotnú starostlivosť, základné sociálne služby. Skrátka, naša situácia je taká, ako sa Stalin vyjadril o atómovej bombe: nie pre tých so slabými nervami. Alebo, ako povedal Gramsci, charakterizujúc epochu, ktorá začala prvou svetovou vojnou, ´starý svet zomiera, a rodia sa nové boje: teraz je čas príšer´.

Přel. Peter Takáč, jr.

[1] Vďaka Udi Aloni, Saroi Giri a Alenka Zupančič.

[2] Giorgio Agamben, Qu’est-ce qu’un dispositif?, Paris 2007, pp. 46–7.

[3] V. I. Lenin, ‘Our Revolution’ [1923], in Collected Works, vol. 33, Moscow 1966, p. 479.

New Left Review 64, July-August 2010

http://www.newleftreview.org/II/64/slavoj-zizek-a-permanent-economic-emergency