K postmarxistickému environmentálnemu mysleniu

Úvod

V roku 2022 sa dá len ťažko spochybniť, že ako ľudstvo žijeme neudržateľným spôsobom, ktorý ničí predpoklady civilizovaného spôsobu života a sociálnej organizácie ľudstva. Túto skutočnosť považujem za hlavnú výzvu pre súčasné kritické myslenie a politickú filozofiu, adekvátnu pre globálne hrozby a výzvy 21. storočia. 1 Koncept antropocénu bol vypracovaný v záujme toho, aby systematicky uchopil súbor nesmierne komplexných a vzájomne podmienených javov devastácie a prudkých zmien väčšiny planetárnych systémov, za ktoré zodpovedá ľudstvo. Na západných univerzitách a akademických inštitúciách patrí medzi hlavné oblasti výskumného záujmu, zato v slovenských a čes- kých akademických podmienkach nie je v rámci spoločenských a humanitných vied tento koncept adekvátne teoreticky reflektovaný.2
Môžem konštatovať, že interdisciplinárny výskum antropocénu na Slovensku v podstate neexistuje. Tento koncept v slovenských a českých podmienkach žiadnym spôsobom nereflektujú najmä politické vedy, hoci antropocén transformuje prakticky celú oblasť toho, čo v politickom myslení od čias Aristotela označujeme adjektívom „politické“.3 Týmto sa značne spochybňuje celý teoretický rámec uvažovania o všetkých politických konceptoch v podmienkach slovenskej a českej proveniencie. Slovenská a česká syste- matická filozofia, ale aj politická veda, ktorá nereflektuje koncept antropocénu a jeho politické dôsledky, tak žiadnym spôsobom nezodpovedá súčasnej dobe a ani krízovej situácii, v ktorej sa ľudstvo ako biologický druh nachádza v súvislosti s hroziacim envi- ronmentálnym kolapsom. Hypertrofia patologických aspektov kapitalistickej racionality môže spôsobiť zrútenie ľudskej civilizácie.
Predložená interdisciplinárna štúdia sa zameriava na filozoficko-kritickú reflexiu konceptov antropocénu a kapitalocénu z perspektívy humanitných a spoločenských vied. Vychádzam však z predpokladu, že poznatky prírodných vied tvoria nevyhnutný základ pre adekvátne pochopenie oboch konceptov. 4 Tieto poznatky nemožno v humanitných vedách ignorovať, pretože bez nich nie je možné korektne pochopiť ani prírodu, ani históriu, ani komplexný vplyv človeka na planétu Zem. V štúdii budem z postmarxistickej perspektívy tvrdiť, že antropocén je redukcionistický koncept, pretože nereflektuje kapitalistické procesy (industrializácia, komercializácia, komodifikácia atď.) či systémové imperatívy (rast, konkurencieschopnosť, flexibilita a maximalizácia zisku – všetky povýšené na axiomatický základ ekonomickej a sociálnej politiky) alebo patriarchát, kolonializmus či rasové formácie.
Predložená štúdia je skonštruovaná z marxistických, post-marxistických,5 neogram- sciánskych a neomalthuziánskych6 pozícií a z perspektív environmentálneho (pozitív- neho) alarmizmu, 7 marxistickej (politickej) ekonómie (globálneho) kapitalizmu,8 teórie globálneho kapitalizmu 9 a kritickej teórie (globálnej) spoločnosti, ktoré sú kritické k etablovaným sociálnym, ekonomickým a politickým systémom.
Cieľom štúdie je načrtnúť parametre post-marxistickej kritickej reinterpretácie konceptu antropocénu vo vzťahu ku konceptu kapitalocénu z hľadiska fungovania globálneho (neskorého) kapitalizmu, jeho základných systémových imperatívov, ktoré produkujú štrukturálne sociálne a environmentálne „defekty“, „excesy“ či najrôznejšie „nespravod- livosti“, ale aj z hľadiska pohlavia a rasy, genderových rolí, postkoloniálnych10 a (post) feministických štúdií; 11 a rovnako z hľadiska potreby vzniku normatívno-ontologického rámca pre globálnu environmentálnu a sociálnu spravodlivosť.

Koncept antropocénu: Viac než epocha?

Planéta Zem sa nachádza v globálnej environmentálnej kríze a ohrozené sú základné predpoklady existencie súčasného ekonomicko-politického systému i globálnej civili- zácie vôbec. 12 Koncept antropocénu naznačuje, že ľudstvo je nová geofyzikálna sila, ktorá transformuje planétu nad rámec súčasného ľudského poznania, najmä spaľovaním enormného množstva fosílnych palív: uhlia, ropy a zemného plynu, 13 a preto môže predstavovať základný rámec akejkoľvek filozofickej diskusie o spoločenských či politických ideách a konceptoch. Antropocén predstavuje jeden z najefektívnejších konceptov, ktoré systematicky rámcujú problém globálnej environmentálnej krízy. Koncept antropocénu do vedeckého diskurzu zaviedol chemik P. Crutzen v roku 2000 počas stretnutia Medzinárodného programu geosféry a biosféry v Mexiku.14 Tento koncept je mimoriadne prínosný a prevratný, aj napriek tomu, že vykazuje niekoľko nedostatkov.
Koncept antropocénu by mal byť akýmsi východiskovým bodom kritického uva- žovania o „súčasnom stave planéty a sveta“; je to totiž najvplyvnejší koncept v envi- ronmentálnych štúdiách a filozofii minimálne za posledné desaťročie. Napriek tomu ostáva faktom, že ohľadom existencie antropocénu v súčasnosti neexistuje vedecká zhoda. Antropocén je teda ambivalentný, či skôr polyvalentný a aj konfúzny koncept, ktorý nás zákonite prenáša do teoretického terénu amfibológie. 15 „V dnešných humanitných vedách“ je antropocén „polysémická kategória“.15 Neexistuje totiž ani všeobecne akceptovaná definícia toho, čím koncept antropocénu v skutočnosti je, a už vôbec nie definičný normatívno-ontologický rámec toho, čím by koncept antropocénu byť mal.
Myšlienka existencie antropocénu, novej epochy človeka alebo ľudstva, sa už viac než dve desaťročia relatívne úspešne presúva zo svojho pôvodného kontextu v geologických vedách, resp. vedách o Zemi, aj do ďalších vedeckých disciplín. Formálne označenie antropocénu len ako epochy alebo veku však považujeme za redukcionistické. Antropocén teda nie je len nejakým obdobím v planetárnej histórii ľudskej civilizácie. Antropocén je totiž aj epistemologický nástroj, globálny megatrend, nová vedecká pa- radigma a v istom zmysle aj vedecká revolúcia – tak ako ju chápe T. S. Kuhn. 16 Je však aj epistemologickým obratom v ponímaní G. Bachelarda17 a neskôr aj L. Althussera. 18 „Moderná epistemológia, ktorá vidí ‚prírodu‘ alebo ‚svet‘ iba ako pasívne a stabilné pozadie ľudského konania“, sa v paradigme antropocénu stala neudržateľnou. 19 Antro pocén je výzvou k transdiciplinárnemu mysleniu, ale aj k aktivite a k zmene spôsobu života ľudskej civilizácie a jej organizácie. Antropocén je v tomto zmysle performatívom. Diskusia o koncepte antropocénu nás núti prehodnotiť tradičné témy, akými sú napríklad rozdiel medzi kultúrou a prírodou, výnimočnosť ľudského druhu, základy politického či ekonomického poriadku či estetika prírody.
Antropocén je teda v tej najvšeobecnejšej rovine definovaný ako doba, keď majú ľudské aktivity významný vplyv na zemský systém; a to vzhľadom na to, že po niekoľko desaťročí sa hromadili vedecké dôkazy o tom, že ľudské aktivity významne narúša- jú prirodzené geologické procesy. 20 „Ľudská stopa totiž zanechala viditeľný odtlačok takmer všade, a to najmä vďaka exponenciálnemu nárastu ľudských aktivít, populácie a technologických inovácií. Tie poháňajú neobnoviteľné zdroje energie a vedú nás tak ku krátkodobej degradácii životného prostredia, ako aj k dlhodobej klimatickej zmene.“ 21 Antropocén je v tomto zmysle nová geologická epocha, ktorá je podľa väčšiny jej teo- retikov produktom posledných storočí našej histórie – je to „naša epocha a náš stav“.22 Žijeme v antropocéne – geologickej epoche, v ktorej zemskú atmosféru, litosféru a bio- sféru formujú predovšetkým ľudské, resp. človekom vyvolané sily, porovnateľné s tými geologickými, 23 či, presnejšie, geofyzikálnymi. Ľudská činnosť je teda silou planéty transformujúcej sa na rovnakej úrovni ako geofyzikálne vlastnosti prírody. Koncept antropocénu výstižne označuje vplyv človeka na planétu Zem. Zahŕňa ľudskú činnosť, a hoci môžu rôznym ľuďom prislúchať rôzne úrovne zodpovednosti, väčšina obyvateľstva v bohatých krajinách s vysokými spotrebnými nárokmi je spoluvinná prostredníctvom kultúrnej ideológie konzumerizmu poháňanej ekonomickým neoliberalizmom. V tejto súvislosti skutočne „žijeme v antropocéne, ktorý sa realizuje a zintenzívňuje v rámci systému kapitalistickej globalizácie, podporovanej hierarchickými štátmi“.24 A preto mnohí autori navrhujú koncept antropocénu reinterpretovať, alebo ho nahradiť kon- ceptom kapitalocénu.
Antropocén nie je taký známy a akceptovaný koncept ako globálne klimatické zmeny. Je to však efektívnejšia paradigma pri analyzovaní kumulatívneho dopadu ľudskej civilizácie. Úzke zameranie na klimatické zmeny by mohlo naznačovať, že ľudstvo jednoducho musí prestať vypúšťať skleníkové plyny a využívať obnoviteľnú energiu na zmiernenie antropogénnych tlakov na planétu. Ľudská stopa je však oveľa väčšia. 25
„Klimatická zmena je len jednou z [tých stôp], ďalšími sú okysľovanie oceánov, strata stratosférického ozónu, cykly dusíka a fosforu, globálne využívanie sladkej vody, zmena využívania pôdy, strata biodiverzity, zaťaženie atmosférickým aerosólom a chemické znečistenie.“ 26 V konečnom dôsledku však najväčšou hrozbou nie je globálne otepľovanie, ale jeho politické a sociálne dôsledky: Hladomor, súperenie o geografický priestor a prírodné zdroje; alebo vojny. 27
Geologická sila ľudstva je kumulatívnym účinkom nespočetných nekoordinovaných individuálnych akcií na celom svete. Dôsledky tlaku aktivít ľudstva na planétu Zem a na environmentálne podmienky, v ktorých je vôbec možná existencia ľudskej civilizácie, sú planetárne. Environmentálne a sociálne hrozby a riziká antropocénu sú globálne, a preto by politická a environmentálna filozofia mala uvažovať v globálnom meradle a navrhovať adekvátne politické, právne a inštitucionálne rámce pre globálnu civilizáciu; teda také, ktoré konceptuálne prekračujú hranice teritoriálnych národných štátov. „V súčasnej ére antropocénu ľudstvo chaoticky a negatívne mení ekosystém skôr len ako nezamýšľaný dôsledok svojich iných činností, než že by zámerne koncipovalo žiaducu symbiózu ľudských a prírodných procesov“, konštatuje M. Hrubec.28 Tieto ľudské sily posúvajú podmienky biosférickej stability – predovšetkým v oblasti klímy a biodiver- zity – k „prahom udržateľnosti“,29 „bodom zlomu“,30 „planetárnym hraniciam“31 alebo
„limitom rastu“.32 J. B. Foster v tejto súvislosti konštatuje, že v období po roku 1945 svet vstúpil do novej etapy planetárnej krízy, v ktorej ľudské aktivity začali úplne novým spôsobom ovplyvňovať základné podmienky života na Zemi […] Ako svetová ekonomika naďalej rástla, rozsah ľudských ekonomických procesov začal súperiť s ekologickými cyklami planéty, čím sa ako nikdy predtým otvorila možnosť celoplanetárnych ekologických katastrof. Dnes už len málokto pochybuje o tom, že [kapitalistický] systém prekročil kritické hranice udržateľnosti.33
Koncept antropocénu bol ešte pred jeho formálnym etablovaním vo vedeckom diskurze na začiatku 21. storočia anticipovaný aj v marxistickej literatúre. Marxistický filozof S. Sayers v knihe Marxism and Human Nature publikovanej ešte v roku 1998 konštatuje:

Novinkou posledných rokov je enormný rozvoj priemyslu a rozsah jeho vplyvu na životné prostredie, ktorý je v súčasnosti globálny a nie len lokálny. Postoj k prírode sa vďaka tomu rýchlo mení. Hrozba, ktorú predstavuje ľudská priemyselná a so- ciálna činnosť pre životné prostredie, je teraz zrejmá. Je evidentné, že prírodné prostredie nie je neobmedzené, ale naopak krehké a ohrozené našou činnosťou. 34

Táto pasáž je dôkazom, že súčasnému (post-)marxistickému mysleniu nie je koncept antropocénu cudzí. (Hoci Marx environmentálnu deštrukciu planéty a možnosť kli- matického kolapsu predpovedať nemohol, nie je predsa len filozoficky mimoriadne zaujímavé, že mladý Marx išiel tak ďaleko, že definoval svoj projekt komunizmu ako
„bytostná jednota človeka s prírodou“?35) Prelom medzi 20. a 21. storočím je z hľadiska vedeckého záujmu špecifickým posunom od filozofického lamentovania nad „koncom prírody“,36 ktorý anticipovala „radikálna ekológia“, k systematickejšiemu a interdisciplinárnejšiemu uvažovaniu o antropocéne. R. Sťahel ponúka túto definíciu antropocénu:

Koncept antropocénu vychádza z toho, že ľudské aktivity významne prispeli k tomu, že relatívne stabilná geologicko-klimatická epocha holocénu, ktorá umožnila vznik poľnohospodárstva, a tým aj civilizácie, sa preklopila do relatívne nestabilnej, a preto nepredvídateľnej epochy, označovanej ako antropocén. Ľudstvo sa tak svojou početnosťou, svojimi technológiami a ich vedľajšími, často neželanými dôsledkami, stalo geofyzikálnou silou. 37

Kľúčové je tu „preklopenie“ antropocénu z holocénu ako prechod od holocénnej geolo- gicko-klimatickej stability k antropocénnej geologicko-klimatickej nestabilite. Epocha holocénu ako „geologického časového úseku“ začína podľa najnovšieho výskumu pri- bližne pred 11 700 rokmi (na konci epochy pleistocénu) a končí začiatkom antropocénu. 38 Holocén umožnil pred 10 tisíc rokmi prechod od spoločnosti lovcov a zberačov k spoločnosti zameranej na usadlejší spôsob života a obrábanie pôdy, k poľnohospodárskej civilizácii. Tento proces sa označuje ako neolitická revolúcia. Táto epocha je totožná s celými ľudskými dejinami od praveku cez starovek a stredovek až po novovek. 39 „Počas celej histórie vývoja ľudstva bola takmer celá planéta z klimatického hľadiska pre nás pomerne príjemná.“ 40 Stabilná koncepcia politického prostredia sa môže udržať iba v relatívne stabilnom klimaticko-planetárnom prostredí. 41 „Holocén poskytol environ- mentálne podmienky pre všetko, čo sme začali nazývať ľudskou civilizáciou: usadlosť, poľnohospodárstvo, mestá, obchod, zložité sociálne inštitúcie, nástroje a stroje, ako aj všetky médiá, ktoré sa používajú na uchovávanie a šírenie ľudských vedomostí.“ 42
Akademická diskusia o datovaní epochy antropocénu stále prebieha. Návrhy na začiatok jeho datovania siahajú od ranej ľudskej kontroly nad ohňom cez vzostup poľ- nohospodárstva pred viac ako 10 tisíc rokmi až po vrcholný rok jadrového spadu v roku 1964, podporovaný dôkazmi siahajúcimi od plynových bublín zachytených v ľadových jadrách a rozšírených ložísk sadzí a rádionuklidov, až po výskyt domestikovaného kuku- ričného peľu v jadrách sedimentov po celom svete. 43 B. Moldan konštatuje, že začiatok antropocénu možno symbolicky zasadiť do roku 1784, keď James Watt zostrojil parnú lokomotívu; alebo do roku 1789, keď Veľká francúzska revolúcia, hoci len symbolicky, ukončila feudalizmus; prípadne do roku 1776, keď Adam Smith vydal knihu Bohatstvo národov, ktorá položila teoretické základy trhovej ekonómie. 44 P. Dukes za začiatok antropocénu považuje rok 1763 – koniec konfliktu medzi Francúzskom a Veľkou Bri- tániou, ktorá sa ako víťazná sila vydala na cestu priemyselnej revolúcie. 45 J. Lovelock datuje začiatok epochy antropocénu do roku 1712, keď vznikol prvý parný stroj, ktorý spaľoval uhlie. 46
Za referenčný bod začiatku antropocénu by sme mali skôr považovať predovšetkým nástup masívneho využívania nového zdroja energie – fosílnych palív. 47 A to konkrét- ne v 19. storočí a najmä v Európe. Tento zdroj energie spôsobil radikálnu revolúciu v ekonomickom a technologickom rozvoji; a tým aj radikálny zlom v trajektórii ľudskej civilizácie. Kým v pred-priemyselnom období dominoval tzv. cyklický metabolizmus v rámci agroekosystémov, v rámci ktorého takmer neexistujú kvantitatívne významné odpady; tak po nástupe fosílneho kapitalizmu sa dominantným stáva priemyselný metabolizmus jednosmerného prúdu poháňaný fosílnymi zdrojmi, na konci ktorého je (prirodzenými procesmi nerozložiteľný) priemyselný odpad. „Antropocén je sériou metabolických trhlín, pri ktorých sa jedna molekula za druhou extrahuje pomocou práce a techniky za účelom výroby vecí pre ľudí, ale odpadové produkty sa nevracajú, aby sa cyklus mohol obnoviť sám.“ 48
Hoci ide v politickej ekonómii o výrazne menšinovú (a aj redukcionistickú) perspektívu, môžem konštatovať, že celá história rýchleho ekonomického rastu, ktorý bol naštarto- vaný na prelome 18. a 19. storočia (a neskôr ešte viac v povojnovom období tzv. „veľkej akcelerácie“), je výsledkom masového využívania fosílnych palív a energie z nich; a nie dynamiky voľného trhu, ako to predpokladá politický liberalizmus a neoklasická ekonómia. Za začiatok antropocénu teda budeme považovať začiatok druhej industriál- nej revolúcie (S. Pirani datuje nástup tejto revolúcie do roku 187049) s dôrazom na to, že tá bola úplne závislá od objavenia fosílnych palív, najmä uhlia; 50 tiež na exploatácii a privlastňovaní zdrojov a najmä na brutálnom kapitalistickom vykorisťovaní námezdnej práce (čo sa v nemarxistickej antropocénnej literatúre akosi zabúda čo i len spomenúť). Energetické režimy totiž môžeme, ako odvážne konštatujú E. Horn a H. Bergthaller, považovať za základ ľudskej kultúry a spoločenskej organizácie. Transformácia z tzv. slnečno-agrárneho energetického režimu na režim založený na fosílnych zdrojoch počas priemyselnej revolúcie umožnila nielen nové formy produkčných technológií, ale aj signifikantne významné zmeny v spoločenských štruktúrach vtedajších ekonomických a politických systémov, zmeny v etických hodnotách a formovaní subjektov.51
Fosílne palivá sa stali ústredným bodom modernej kapitalistickej ekonomiky; jej motorom. Snaha získať prístup k novým zdrojom fosílnych palív, chrániť a objaviť ich, sa stala jedným z hlavných záujmov kapitalistických štátov. Politické a ekonomické elity sa v tomto období začali čoraz väčšmi spoliehať na silu strojov a nie na energiu získanú od ľudí alebo zvierat.52 Fosílne zdroje energie dominujú až do súčasnosti. „Napriek značnému záujmu o obnoviteľné zdroje energie zostáva systém globálnej ekonomiky závislý od ropy, plynu a uhlia.“ 53 Potreba riešiť globálnu klimatickú krízu od nás vyžaduje, aby zásoby fosílnych palív zostali pod zemou a začalo sa s transformá- ciou k ekonomike 21. storočia založenej na obnoviteľnej energii. 54 Až s kapitalistickou priemyselnou revolúciou založenou na fosílnych palivách sa začalo endemické ničenie prírody a bezohľadná exploatácia jej zdrojov. Až s priemyselnou revolúciou, ktorá bola sprevádzaná bezprecedentným nárastom spaľovania fosílnych palív, sa zrýchlila miera entropie a skleníkový efekt.
Mnoho pesimistických vedcov dokonca naznačuje, že epocha antropocénu „môže byť najkratšou geologickou érou zo všetkých, vzhľadom na zvyšujúce sa riziko náhlej, nelineárnej zmeny, ktorá môže narušiť podmienky rozkvetu ľudskej civilizácie“. 55 „Nové technológie, používanie fosílnych palív a rastúca svetová populácia vyústili do planéty, ktorá sa zdá byť úplne pod kontrolou ľudí. To by znamenalo, že nielen súčasnosť, ale aj budúcnosť planéty je teraz v našich rukách.“ 56Koncept antropocénu vyvoláva aj očakávania ohľadom jeho politických dôsledkov; tým, že je inkluzívnejší než iné koncepty (napr. globálne klimatické zmeny), umožňuje vedcom podnecovať politické kroky, ktoré riešia environmentálne problémy, ktoré zahŕňajú, ale presahujú globálne klimatické zmeny. Antropocén je teda neodmysliteľne politickým konceptom. 57 Antropocén totiž vo svojich dôsledkoch transformuje v podstate všetky koncepty politického myslenia (sloboda, zodpovednosť, rovnosť, spravodlivosť, suverenita, legitimita atď.) tým, že vytvára nový konceptuálny rámec, s ktorým minulé politické myslenie nepočítalo. V dôsledku hrozieb a výziev antropocénu sa súčasná sociálna organizácia globálnej civilizácie stáva environmentálne neudržateľnou.

„Veľká akcelerácia“ a planetárna ekologická katastrofa

Od prvej priemyselnej revolúcie sa ľudstvo pred fázou tzv. „veľkej akcelerácie“, tj. do roku 1945, resp. 1950, rozvíjalo relatívne pomaly v priebehu asi 150 rokov. 58 Neskôr však spotreba akcelerovaná novým bohatstvom v „zlatej ére“ povojnového kapitalizmu vytvorila z ľudstva dominantnú hnaciu silu zmien planetárneho systému a tento trend pokračuje do súčasnosti. Práve v období po roku 1945 svet vstúpil do novej etapy planetárnej krízy, v ktorej ľudské aktivity začali úplne novými spôsobmi ovplyvňovať základné environmentálne podmienky ľudského života na Zemi. Ako globálny kapitalizmus expandoval, rozsah ekonomických procesov začal konkurovať geofyzikálnym cyklom planéty a otvoril tak reálnu možnosť planetárnej ekologickej katastrofy. Globálny kapitalizmus by teda mal byť kľúčom k nášmu uvažovaniu o koncepte antropocénu. Globálny kapitalistický systém totiž pravdepodobne prekročil kritické prahy udržateľnosti už pred desaťročiami, konštatujú marxisti ako J. B. Foster, 59 M. Empson52 či S. Sayers. 60 A táto planetárna ekologická katastrofa je zároveň akousi „epickou vojnou bohatých proti chudobným“, keďže len asi sto nadnárodných korporácií je zodpovedných až za 71 percent globálnych emisií skleníkových plynov; 61 no v dôsledku ich vypúšťania trpia tí najchudobnejší na svete. 62
Tieto nadnárodné korporácie prostredníctvom finančného kapitálu, ktorý majú k dispozícii, už desaťročia sabotujú environmentálne opatrenia, ovplyvňujú politické rozhodnutia a štedro financujú „ideológiu popierania zmien klímy“.63
Prírodní vedci, ktorí vynašli pojem antropocén, v skutočnosti nepredpokladali, že za zmenu klímy môžu všetci ľudia rovnako.64 Zmena globálnej klímy tiež objasňuje skutočnosť, že neexistuje nič také ako univerzálny ľudský aktér, ktorý túto novú éru akceleroval v planetárnej histórii. Skôr existujú len rôzne ľudské spoločenstvá, skupiny či triedy, a spôsoby, ako zdôvodniť našu cestu rozvoja v tomto nestabilnom čase.65 Oxid uhličitý, vypustený do zemskej atmosféry počas uplynulých dvoch storočí, spôsobuje súčasné globálne klimatické zmeny. Historicky však bola značná časť všetkých skleníkových plynov emitovaná ako vedľajší produkt ľudských aktivít, nie však masami obyčajných pracujúcich ľudí, ale skôr bohatej menšiny. Dokonca aj J. Lovelock tvrdí, že globálne otepľovanie, acidifikácia oceánov a ďalšie environmentálne problémy sú len prejavmi rozmanitých patológií spôsobených nadbytkom bohatých ľudí.66
Za to, v akom stave sa nachádza planéta, primárne nesie zodpovednosť práve táto bohatá menšina, nadnárodná kapitalistická trieda,67 ktorá ako globálna trieda prostredníctvom nadnárodných korporácií ovláda nadnárodné nástroje globálnej ekonomiky a ovplyvňuje rozhodnutia a politiky globálnych politických organizácií. Globálny kapitalizmus, industrializácia, extraktivizmus prírodných zdrojov a politické systémy hierarchických štátov viedli k ľudskému odcudzeniu a globálnej environmentálnej deštrukcii. Antropogénne klimatické zmeny spolu s rastúcimi globálnymi teplotami, stúpajúcou hladinou morí a oceánov a ďalšími súvisiacimi zmenami životného pro stredia teraz ohrozujú samotnú existenciu ľudských a iných živočíšnych a rastlinných druhov na planéte. „Neúnavná snaha kapitalizmu akumulovať kapitál je jeho charak- teristickou črtou, ktorá zabezpečuje antropogénne trhliny a ekologickú deštrukciu, pretože systematicky podkopáva celkové podmienky života.“68 Je to dynamika kapitalizmu, dynamika peňazí a dynamika zisku, ktoré celkom evidentne ničia prírodný svet a ohrozujú existenciu ľudstva. 69
Nejde tu však len o globálnu environmentálnou krízu v dôsledku deštrukcie plane- tárneho ekosystému, ale aj o krízu filozofie a prostredníctvom nej aj krízu základov kultúry a politického systému. 70 Kriticky reinterpretovaný koncept antropocénu by nám mohol poskytovať filozofický pojem, ktorý pomôže prekonať túto krízu. Pokračovanie súčasného spôsobu života väčšiny obyvateľstva, resp. jej životnej stratégie, 71 ktorá zároveň znamená pokračovanie etablovaného ekonomického systému bez radikálnych či revolučných zmien, totiž môže potenciálne spôsobiť stav, keď sa planéta Zem, resp. jej prevažná časť, stane pre ľudstvo, a to už v dohľadnej dobe, prakticky neobývateľnou.72 Etablovaný spôsob výroby a spotreby vyspelých kapitalistických krajín – kapitalizmus, ktorý je založený na logike neobmedzenej akumulácie (kapitálu, ziskov a komodít atď.), exploatácie a plytvania prírodnými zdrojmi, okázalej spotreby a deštrukcie životného prostredia, sa nemôže rozšíriť na celú planétu bez deštruktívneho environmentálneho kolapsu. „Korene súčasných environmentálnych kríz sa tak zhodujú so vznikom kapitalistickej výroby, ktorá odštartovala obdobie obrovského ekonomického rastu, rozmachu konzumných kultúr a globalizácie trhu.“ 73 Akademická diskusia o koncepte antropocénu však jeho kapitalistický rozmer ignoruje a zodpovednosť za environmentálnu krízu prenáša na ľudstvo ako celok. Literatúra zameraná na koncept antropocénu tak implicitne zahmlieva skutočnosť, že príčinou environmentálnej krízy je globálne etablovaný ekonomický systém.
Je preto nedostatočné analyzovať mimoriadny vplyv ľudskej civilizácie na utváranie prírodného prostredia bez toho, aby sme zároveň analyzovali spojenie s kapitalistickým systémom, na ktorý sa táto civilizácia viaže, a ktorým ju skutočne poháňa. Ako teda môžeme vágne filozofovať o antropocéne bez toho, aby sme globálny kapitalizmus a jeho sily chamtivosti a konkurencie, etablované hierarchie a vykorisťovanie diagnostikovali ako skutočné filozofické korene súčasnej environmentálnej krízy a špecifické črty an- tropocénnej epochy? Nie je teda v skutočnosti podvod analyzovať antropocén oddelene od globálneho kapitalizmu, čím sa globálna ekologická katastrofa len naturalizuje ako prirodzená súčasť planetárnej evolúcie?

Kritika antropocénu: Absentujúci „anthropos“

Je teda za globálnu klimatickú krízu zodpovedný človek ako anthropos, alebo sú to nadnárodné korporácie fosílneho kapitalizmu? Kto vlastne je tento anthropos, od ktorého koncept antropocénu dostal svoje pomenovanie? Kto je ten „človek“, ktorý sa má teraz chápať ako „geofyzikálna sila“? A aké sú charakteristické vlastnosti, ktoré umožnili nášmu druhu dosiahnuť také dominantné postavenie na planéte? V súvislosti s antropocénom by sme si mali klásť práve tieto filozofické otázky. Existujú totiž legitímne argumenty, ktoré naznačujú, že koncept antropocénu je mimoriadne škodlivý, pretože podporuje pohľad na ľudstvo ako na nejaký jednotný anthropos, a to na úkor povedomia o kultúrnych, politických, ekonomických a sociálnych rozdieloch a nespravodlivostiach v rámci ľudskej civilizácie. 74
Ak je totiž ľudstvo skutočne novou dominujúcou silou zmien na planéte, potom sú humanitné a spoločenské vedy povolané preskúmať varianty budúceho smerovania ľudskej civilizácie a navrhnúť alternatívne scenáre udržateľného vývoja. Mali by sme preto teoreticky prispieť k prepájaniu toxickej spleti globálnych sociálnych nerovností75 či vzťahov vykorisťovania, útlaku a nadvlády a antropogénnych klimatických zmien s ich deštruktívnym účinkom na planétu a jej klimatický systém.76 Týmto chceme prispieť k budovaniu post-marxistickej kritiky globálnej triednej štruktúry a dynamiky antropo- cénnej epochy. 77 Miera, rozsah a spôsob, akým využívame prírodu a jej zdroje, sa musí prepojiť s hlavnou logikou globálneho liberálneho kapitalizmu; nie s technológiami alebo antropocentrizmom. Nie je to totiž žiadny univerzálny aktér anthropos, ale logika globálneho kapitalizmu, ktorá transformuje planétu Zem a ovplyvňuje ľudské správanie.
D. Chakrabarty zastáva názor, že to neboli ľudia, kto sa zaoberal kolonizáciou Ame- riky v 15. a 16. storočí; bola to výlučne európska civilizácia, ktorá poháňala tento proces akcelerovaný potrebou cenných prírodných zdrojov. A neboli to všeobecne ľudia, kto začal ukladať uhlík do zemskej kôry v 18. a neskôr v 19. storočí, ale opäť len európska civilizácia zaangažovaná vo veku objavov, industrializácie a kolonizácie Indie, Afriky, častí Ázie a Tichomoria. 78 Keď si uvedomíme skutočnosť, že aktérmi týchto procesov boli predstavitelia výlučne európskych kultúr, môžeme ľahko dospieť k záveru, že antropocén ako taký veľmi sofistikovane prekrýva skutočnosť, že len relatívne malá časť svetovej populácie je historicky zodpovedná za emisie skleníkových plynov vypustených do atmosféry a vytvorenie uhlíkovej vrstvy v zemskej kôre od roku 1800; a že hodnoty, kultúrne rámce, vzorce správania, dominantné ekonomické či filozofické paradigmy, spotrebné návyky a imperiálne životné stratégie tejto civilizácie tvoria dominantný rámec antropocénu. To znamená, že antropocénny diskurz je zákonite eurocentrický. 79 K. Yusoff dokonca obviňuje koncept antropocénu z toho, že je inherentne rasistický, pretože „úhľadne vymazáva históriu rasizmu“.80 Podobne J. W. Moore, vychádzajúc z marxistickej teórie svetových systémov, konceptu sveto-ekológie a historickej analýzy koloniálnych praktík, konštatuje, že nie len pojem antropocén, ale dokonca aj slovné spojenie antropogénna zmena klímy slúži na nepriame obviňovanie obetí vykorisťo- vania, násilia a chudoby. 81
To, čo teda príliš často absentuje vo vedeckom diskurze o antropocéne, je postkoloniálna perspektíva, ktorá poukazuje na skutočnosť, že by sme nemali hovoriť o nejakých zovšeobecňujúcich sociálnych, ekonomických a kultúrnych štruktúrach, konceptuál- nych rámcoch a systémoch viery; ale že – vice versa – by sme mali analyzovať veľmi špecifické politické, ekonomické a diskurzívne „režimy moci“ či skôr „režimy pravdy“,82 ktoré určovali a naďalej určujú špecifický vývoj svetových dejín ľudstva. Pokračujúca existencia týchto špecifických režimov v rámci antropocénu si vyžaduje fundamentálnu kritiku ich základných ideologických pilierov a implicitných presvedčení.
Akákoľvek kritická filozofia v antropocéne musí byť nielen spojená s postkoloniálnou perspektívou, ale aj doplnená o normatívno-ontologický rámec globálnej environ- mentálnej spravodlivosti. 83 V súčasných diskusiách o antropocéne medzi jeho hlavný- mi aktérmi (E. F. Stoermer, P. Crutzen atď.) však do súčasnosti nebol žiadny z týchto aspektov rozvinutý systematickým spôsobom. Prírodné vedy tieto aspekty ignorujú. Silnejší dôraz na kritický rámec ukotvený v postkoloniálnej perspektíve a perspektíve normatívnej environmentálnej spravodlivosti a jej princípov môže len napraviť inak dosť naivný prístup (ignorujúci sociálne nerovnosti a diferenciáciu v procesoch ekologickej deštrukcie) ku všetkým záležitostiam sociálnej a kultúrnej organizácie ľudstva; a to vo veku, keď musíme brať do úvahy nadnárodné siete, globálnu mobilitu, vzájomnú komplexnosť, závislosť a prepojenosť všetkých objektov.

Kapitalocén: Koherentná alternatíva pre epochu globálneho kapitalizmu?

V súčasnosti je najvýznamnejší alternatívny názov pre antropocén pojem kapitalocén, koncipovaný ako náhradné označenie pre epochu zemského systému po holocéne. Antropocén ako názov novej epochy v geologickej časovej škále je len akousi neobháji- teľnou abstrakciou, keďže sa nezaoberá sociálnou realitou fosílneho kapitálu. 84 Marxista A. Malm, vychádzajúc z historickej analýzy triednej štruktúry a vzťahov v britskom priemysle, preto navrhuje nahradiť antropocén konceptom kapitalocénu, čím by sa diskusia presunula od „geológie ľudstva“ 85 ku „geológii akumulácie kapitálu“. 86
Ekonomickú a sociálnu nerovnosť a jej prehlbovanie môžeme totiž považovať za prirodzenú a neoddeliteľnú súčasť globálneho kapitalizmu a základnou príčinou prehl- bujúcej sa ekonomickej nerovnosti je neoliberalizmus. Jeho fungovanie je totiž založené na pauperizácii chudobných a znevýhodnených ľudí, ako aj na koncentrácii majetku v rukách elít, čo je len vágnym termínom pre vládnucu triedu, zdôrazňuje B. Latour. 87 A táto vládnuca trieda je z perspektívy teórie globálneho kapitalizmu nadnárodnou kapitalistickou triedou. Je ilúziou domnievať sa, že ekonomický rast alebo zákony trhovej ekonomiky by svojou povahou zabezpečovali zníženie nerovnosti bohatstva a dosiahnutie harmonickej stability. 88 Neoliberálny program je racionálny z hľadiska logiky globálnej akumulácie kapitálu, avšak iracionálny z hľadiska širšej sociálnej logiky, čoho následkom je i prehlbovanie sociálnych nerovností. 89
Je to práve globálny kapitalistický systém, čo disponuje „základňou“, ktorá sprostred- kúva a vytvára najrôznejšie excesy a štrukturálne defekty (environmentálne hrozby atď.). 90 Je to globálny kapitalizmus, čo podporuje neustále bežiaci pás výroby a spotreby s prvoradým cieľom akumulovať kapitál len pre niekoľkých ľudí; a v tomto procese obetuje fundamentálne ľudské potreby a udržateľnosť životného prostredia, pretože ich hodnotí ako menej dôležité v porovnaní s tvorbou zisku. „Ústrednou patovou situáciou a neriešiteľnou dilemou tejto doby je otázka schopnosti ľudstva zabezpečiť naraz ekonomický rast aj ekologickú udržateľnosť. Neustály rast totiž vylučuje udržateľnosť, a vice versa“, konštatuje T. H. Eriksen. 91 Je to samotný systém založený na neľútostnej konkurencii, požiadavkách rastu a pretekoch o okamžitý finančný zisk, čo ničí rovnováhu v životnom prostredí. 92 Každý kapitalistický podnik je v rámci systému pod konkurenčným tlakom, a ak chce prežiť, musí sa správať tak, ako ostatní; fungovať podľa vzoru: výroba, zisk, ďalšie investície a rast. Globálna environmentálna kríza je tak v podstate systematickou krízou kapitalistickej akumulácie. 93 Koreňom tejto krízy je súčasný systém akumulácie kapitálu poháňaný neoliberálnou ideológiou. 94 Globálny kapitalizmus je jadrom súčasnej globálnej environmentálnej (biosférickej, klimatickej) krízy.
Medzi etablovaným globálnym kapitalizmom a environmentálnou deštrukciou skutočne existuje silné „kauzálne spojenie“.95 Hoci formy spoločenskej reprodukcie boli čiastočne neudržateľné aj v predchádzajúcich formáciách, globálny kapitalizmus je v skutočnosti prvým ekonomickým systémom v dejinách ľudskej civilizácie, ktorý akceleruje environmentálnu devastáciu planéty. A tento spôsob jeho fungovania umožňuje ekonomickým aktérom zameriavať sa výlučne na akumuláciu, pričom prírodné alebo sociálne procesy sú pre nich nepodstatné, druhoradé. 96 Environmentálna devastácia tak nie je len nejakým náhodným či vedľajším dôsledkom kapitalistického rozvoja; je jeho inherentným prvkom, rovnako integrálnym ako triedne vykorisťovanie, chudoba, rasizmus a imperiálne vojny. Environmentálna deštrukcia je tak súčasťou produkcie kapitalistického bohatstva, jej sprievodným javom, tak isto ako chudoba, sociálne nerovnosti, neistota, politické konflikty, a napokon aj nihilizmus. 97
Naozaj teda žijeme v antropocéne, s jeho návratom k eurocentrickému zúženému pohľadu ľudstva a s jeho spoliehaním sa na otrepané predstavy o zdrojovom a technologickom determinizme? Alebo žijeme v kapitalocéne, historickej ére formovanej vzťahmi privilegujúcimi nekonečnú akumuláciu kapitálu? Koncept kapitalocénu v tomto kontexte predstavuje kapitalizmus ako situovanú a multidisciplinárnu sveto-ekológiu kapitálu, moci a (re)produkcie. Koncept kapitalocénu je proti vzťahu antropocénu s modelom modernity posledných dvoch storočí. 98 J. W. Moore tvrdí, že súčasný klimatický kapitalizmus vo svojej globálnej podobe aplikuje súčasne tieto tri procesy: privlastňovanie (privatizácia), komodifikácia a financializácia. A expanduje prostredníctvom jedineč- nej kombinácie uplatňovania štátneho násilia, obchodných príležitostí a kultúrnych posunov (konzumerizmus). 99 Z jeho analýzy tiež vyplýva, že komodifikácia prírody je základom politickej ekonómie kapitalizmu, založenej na lacnej prírode ako nevyhnutnej akumulačnej stratégii kapitalizmu. 100 Kapitalizmus má schopnosť extrahovať konkrétne prvky z komplexných ekosystémov, v ktorých sú prepojené, a premieňať ich na komodity. Globálny kapitalizmus týmto spôsobom „bezohľadne rozkladá komplexný prírodný svet a jeho jednotlivé prvky ochudobňuje tým, že ich premieňa na […] vymeniteľné entity a súčasne dokáže celkom zničiť tie systémové prvky, ktoré zdanlivo nemajú okamžitú výmennú hodnotu“.101 V kapitalizme prírodné zdroje existujú a slúžia nám výlučne ako trhové komodity. Považujeme ich za bezduché, bezmyšlienkové entity, ktoré si nezasluhujú žiadnu osobitnú úctu alebo morálnu pozornosť. 102
Koncept kapitalocénu však neoznačuje kapitalizmus ako hospodársky alebo sociálny systém. Kapitalocén skôr označuje kapitalizmus ako spôsob organizovania prírody – ako akúsi mnohorakosť, situovanú kapitalistickú svetovú ekológiu. Model modernej svetovej histórie ako vek kapitálu alebo éra kapitalizmu je v tomto kontexte epochou svetovej ekológie moci, kapitálu a prírody. 103 Každá komplexná analýza kapitalocénu musí zahŕňať aj analýzu ľudského šovinizmu, teda osí, pozdĺž ktorých je kapitál záso- bovaný zdrojmi a prácou. Tieto osi by mali byť analyticky definované z hľadiska rasy, pohlavia, triednej stratifikácie či genderových rolí. 104 Bez pochopenia toho, ako a prečo ľudstvo čelí najrôznejším nespravodlivostiam, zostaneme odsúdení na to, aby sme sa naďalej uspokojovali s trvalo nespravodlivým a neudržateľným svetom. Koncept kapitalocénu, hoci nejde o „esteticky príjemnú prezývku“,105 má tú výhodu, že odkazuje na sociálne a historicky špecifické determinanty environmentálnej deštrukcie – na rozdiel od veľmi všeobecného pojmu antropocén, ktorý implicitne naznačuje, že na vine je ľudská činnosť ako taká. V skutočne politickej diskusii o tom, ako riešiť globálne klimatické zmeny a iné ekologické krízy, je mimoriadne dôležité, aby sme boli sociálne, historicky a politicky precízni.

Filozofia ekosocializmu a ekologická revolúcia

Globálny kapitalizmus vytvára chaotický svetový systém, ktorý znásobuje environmen- tálne krízy. Z histórie ľudskej civilizácie však vieme, že systémové krízy sú momenty paradoxov, ale aj diapazón možností, z ktorých môžu vzniknúť najrôznejšie alternatívy, vrátane socialistických. 106 Súčasná pragmatická politika sociálnej demokracie a zeleného reformizmu však nedokáže ohroziť nastolenú trajektóriu dejinného vývoja. Preto je po- trebná radikálnejšia politika založená na ekosocialistických základoch, tvrdí D. Pepper. 107 Súčasné environmentálne problémy nemožno vyriešiť pomocou technologických alebo trhových riešení, ak pri tom existujúce sociálne, ekonomické a politické vzťahy zostanú nedotknuté. Je potrebná transformácia v sociálnych vzťahoch: v komunite, kultúre a hospodárstve; v tom, ako sa k sebe navzájom správame a ako sa vzťahujeme k Zemi. Ako tvrdia F. Magdoff a J. B. Foster, je potrebná ekologická revolúcia. 108 Pokiaľ totiž chceme zmeniť dejinnú trajektóriu ľudskej civilizácie, potrebujeme environmentálnu udržateľnosť, kontrolu nad organizáciou, produkciou a distribúciou nadproduktu pre dlhodobý prospech všetkých. Pokiaľ máme zabezpečiť environmentálnu udržateľnosť v globálnom meradle, tak radikálna transformácia ekonomického a politického systému bude nevyhnutná, pretože deštruktívny globálny kapitalizmus a liberálna demokracia, ktorá sa s environmentálnymi výzvami a hrozbami antropocénu nedokáže vyrovnať, možno považovať za neudržateľné.
V súčasnosti totiž existuje množstvo vzájomne súvisiacich environmentálnych problémov, ktoré vyplývajú z ekonomického systému zameraného na nekonečne sa rozvíjajúcu akumuláciu kapitálu, ktorá pripravuje chudobných ľudí o napĺňanie ich základných, bezprostredných potrieb. Je nutné obmedziť nielen uhlíkové, ale aj ekologické stopy; čo znamená, že je potrebné obmedziť alebo dokonca zastaviť ekonomickú expanziu na globálnej úrovni, a to najmä v bohatých krajinách dominujúcich svetovému hos- podárstvu. Navyše, mnoho extrémne chudobných rozvojových krajín zároveň „potrebuje rozvíjať svoje ekonomiky, čo si vyžaduje ešte väčšie zníženie ekologických stôp národných ekonomík bohatých krajín, aby sa vytvoril priestor rozvoja na periférii“.109 Politická filozofia však otázky globálnej klimatickej krízy, výzvy a hrozby antropocénu adekvátne nereflektuje. V tomto kontexte existuje akási priepasť medzi vedeckými poznatkami z prírodných vied a politicko-filozofickými reakciami. 110 Ak sa však planéta Zem nachádza v stave globálnej environmentálnej krízy, a to najmä v dôsledku antro- pogénnych aktivít, predovšetkým v dôsledku spaľovania fosílnych palív, tak akákoľvek politická a sociálna filozofia musí byť adekvátna a relevantná voči environmentálnym globálnym rizikám a hrozbám 21. storočia. Potrebujeme politickú filozofiu adekvátnu práve tým rizikám a hrozbám, ktoré pre globálnu civilizáciu predstavuje antropocén. Súčasná kritická politická a sociálna filozofia musí reflektovať environmentálne pred- poklady a limity existencie, ako aj formy ekonomických a politických systémov. Ako tvrdí R. Sťahel, úlohou politickej a sociálnej filozofie v kontexte antropocénu je v tejto súvislosti schopnosť rozpoznať problémy, porozumieť im a vyvinúť riešenia. 111
V tejto otázke je práve úlohou filozofie otvoriť diskusiu o ekosocializme. Ekosocializmus je radikálny filozofický návrh, ktorý rešpektuje korene environmentálnej krízy a ktorý sa zároveň rovnako radikálne odlišuje od rôznych produktivistických variantov socializmu v 20. storočí; ako aj od rôznych environmentálnych prúdov, ktoré sa v minulosti prispôsobovali kapitalistickému vývoju. Tento návrh si kladie za fundamentálny cieľ nielen radikálne transformovať výrobné vzťahy, výrobný aparát a dominantné vzorce spotreby; ale aj vytvoriť nový spôsob života, ktorý skoncuje so základmi modernej západnej kapitalistickej civilizácie. Ekosocializmus si tiež kladie za cieľ vybudovať červeno-zelené hnutia založené na sociálno-ekologickom ponímaní súčasnej globálnej krízy a podporovať radikálne hnutia za sociálnu a environmentálnu spravodlivosť. 112 Podľa môjho názoru je jediným riešením súčasnej globálnej environmentálnej krízy vo vzťahu ku globálnemu kapitalizmu exit stratégia. 113

Sme prvou a pravdepodobne aj poslednou generáciou, ktorá disponuje dostatočným rozsahom vedeckých poznatkov o globálnych procesoch, prírodných cykloch, environmentálnych rizikách a hrozbách determinujúcich životaschopnosť planetár- nych systémov a ekosystémových služieb, ktoré sú výrazne ohrozené v dôsledku našej vlastnej činnosti. A pravdepodobne je naša generácia zároveň poslednou, ktorá môže s týmto nežiaducim stavom niečo urobiť. „Znamená to, že ak sme planétu priviedli na pokraj […] katastrofy počas jednej generácie, zodpovednosť za to, aby sme sa jej vyhli, má tiež len jedna generácia. Všetci ju poznáme. Je to naša generácia.“ 114
Stabilizujúca transformácia environmentálnych podmienok ľudstva, vrátane ochrany klimatického systému Zeme, je v záujme prakticky všetkých obyvateľov tejto planéty, vrátane budúcich generácií. Ľudská civilizácia má morálnu a epistemickú zodpovednosť za udržanie a rozvíjanie biotickej rozmanitosti a integrity ekologických systémov. Povinnosťou ľudstva ako inteligentného biologického druhu je v prvom rade prežiť. 115 V súčasnosti etablovaný ekonomický systém vo forme nekontrolovateľného globálneho kapitalizmu je každopádne v rozpore s udržateľným rozvojom ľudskej civilizácie.

Záver

Napriek kritickej reflexii konceptu antropocénu z postmarxistickej perspektívy tvrdím, že akékoľvek politicko-filozofické myslenie musí brať do úvahy antropocén a jeho en- vironmentálne výzvy, hoci ide o koncept mimoriadne problematický už len vzhľadom na to, že v realite nič také ako anthropos neexistuje; neexistuje totiž žiadne ľudstvo ako univerzálny celok; nie je žiadny jednoliaty homogénny aktér planetárnych zmien. Na označovanie súčasnej epochy ľudskej civilizácie je preto koncept kapitalocénu vhodnejší a presnejší. Ako som argumentoval, antropocén je však viac než len označenie nejakého časového úseku v dejinách ľudstva. Je preto potrebná jeho reinterpretácia. Nemožno ho analyzovať oddelene od etablovaného globálneho kapitalizmu a bez zohľadňovania ekonomických a politických dejín, vrátane dejín kapitalizmu a kolonializmu; bez tejto analýzy môže byť globálna environmentálna kríza naturalizovaná iba ako prirodzená súčasť planetárnej evolúcie. A ani potenciálne vyhynutie ľudského druhu predsa nie je možné analyzovať izolovane od kritiky globálneho kapitalizmu a jeho imperatívov a rôznych aktuálnych a budúcich foriem imperializmu, postkolonializmu, nadvlády, nátlaku, vylúčenia, vykorisťovania či systémového násilia.
Koncept antropocénu je určite najvplyvnejší v celom spektre environmentálneho myslenia. Žiadny iný koncept nie je taký významný a žiadny iný koncept neupútal takú pozornosť. (Kapitalocén je len jeden z mnohých alternatívnych konceptov vo vzťahu k antropocénu podobne ako „novacén“, „nekrocén“, „pyrocén“, „plantocén“, „anglocén“,
„agnotocén“, „chthulucén“, „anthrobscén“, „ekonocén“, „technocén“, „mizantropocén“ alebo „mantropocén“.) Spomedzi týchto alternatívnych konceptov je koncept kapita- locénu najvýznamnejší a podľa môjho názoru aj najpresnejší, pretože zahŕňa otázky, ktoré antropocén ignoruje: deštruktivitu kapitalizmu, otázky moci a triednej štruktú- ry, antropocentrizmus, dualistický rámec prírody a spoločnosti či hierarchické štáty a ich imperiálne ambície. V praktickom zmysle však nahradenie antropocénu konceptom kapitalocénu naráža na viacero problémov. Koncept antropocénu je hlboko zakorenený v prírodných, ale aj sociálnych vedách a predstavuje uznanie zásadnej zmeny v ľudskej a geologickej histórii, ktorá je rozhodujúca pre pochopenie epochy planetárnej ekolo- gickej krízy. Ešte dôležitejšie: hoci je pravda, že koncept antropocénu podľa niektorých interpretácií vznikol v dôsledku kapitalizmu v určitej fáze jeho vývoja, zmena názvu z antropocénu na kapitalocén by z antropocénu ireverzibilne vymazala kritický pohľad na životnú stratégiu ľudskej civilizácie, ktorý je v ňom inherentne stelesnený.
Antropocénneho myslenia a antropocénnej perspektívy by sme sa preto, napriek všetkému, nemali na pôde sociálnych a humanitných vied vzdať. Antropocén však musí zahŕňať sociálne nerovnosti ako kľúčovú a neoddeliteľnú súčasť problému, a tento koncept by sme mali zároveň reinterpretovať z postmarxistickej perspektívy a vidieť ho ako planetárny stav predstavujúci globálnu environmentálnu krízu, ktorá vznikla v dôsledku vývoja kapitalistických výrobných síl. Ak v súčasnosti žijeme v epoche, ktorá je produktom globálneho monopolného kapitalizmu po druhej svetovej vojne, potom by sme ju mohli nazývať tak, ako to na základe najnovšieho výskumu navrhujú
J. B. Foster a B. Clark, tj. ako kapitaliánsky antropocén. 116

Článek původně vyšel v časopise Kontradikce (Ekosocialismus) 2022/1, s.45-71.