Michael Hauser je čitateľom Alaina Badioua. K jeho filozofii a jej význame pre súčasnú, postmodernú dobu napísal rozsiahlu knihu Doba prechodu. Tranzitná ontológia a dielo Alaina Badioua (2021). Možno práve Badiouova posledná kniha Poznámky k dezorientácii sveta (2022) ho podnietila venovať sa okrem filozofie aj reálnym návrhom pre ľavicovú politiku. Badiou v nej totiž píše, že marxistickú filozofiu oslabuje ak je redukovaná iba na kritickú iniciatívu. Omnoho účinnejšie a revolučnejšie je, ak zároveň prichádza s pozitívnymi návrhmi v oblasti mocenských vzťahov.

K tomuto záveru nedávno dospel aj slávny ekonóm Thomas Piketty. Jedna vec totiž je popis masívnych spoločenských nerovností a tvrdenie, že kapitalizmus nemá budúcnosť, a trochu iná vyvodiť z toho dôsledky, že je čas na novú formu socializmu, ako znel názov nedávnej Pikettyho knihy Time for Socialism, ktorú Hauser cituje. Napokon, majú dnes socialisti ešte čo povedať? Čo môžu ponúknuť v 21. storočí po krachu štátneho socializmu? Ako píše na začiatku Manifestu jeho autor, ak sa ľavica nemá zmeniť na doplnok či chvost liberálov alebo konzervatívcov, musí si položiť otázku, ako vrátiť do hry socialistický prúd.

V minulosti fungoval socializmus progresívne, teda prichádzal s novými témami, ktoré vyjadrovali spoločenské tendencie smerujúce k budúcnosti. Patrilo sem všeobecné volebné právo, antikolonializmus, regulácia kapitálu, sociálne práva, rovnosť žien, ekonomická demokracia. (s. 22) Znamená to, že ak si túto agendu osvojili demokratické štáty, prebrali ju rozličné parlamentné strany, prípadne sa stala súčasťou činnosti ľudskoprávnych hnutí, tak socializmus stratil zmysel? Nie. Tak ako každé veľké učenie aj socializmus sa potrebuje vrátiť k svojim začiatkom, aby si prostredníctvom dobrých vykladačov premyslel a určil, čo jeho odkaz znamená v súčasnej dobe.

Marx s Engelsom v čase písania Manifestu komunistickej strany predpokladali, že kapitalizmus smeruje k svojmu sebazničeniu. Nedokázali si predstaviť, že pracujúcim dokáže zabezpečiť sociálne výhody a že bude trvať ešte hodnú dobu než sa rozšíri po celej Zemi. To bol napokon dôvod, prečo sa časť marxistov, ktorá prišla po nich (ako Eduard Bernstein) domnievala, že vďaka svojej prispôsobivosti dokáže kapitalizmus zmierňovať svoj vykorisťovateľský charakter. Tieto dva postoje – prekonať kapitalizmus alebo tlmiť jeho rozpory – ostali prítomné v socialistickom hnutí.

Práve v čase, keď sa kapitalizmus globalizoval, teda došlo k prepojeniu trhov naprieč národnými štátmi, takže kapitál nemusí podliehať ich reguláciám, ostáva otázka, čo sa bude diať ďalej. V takýchto pomeroch sa drvivá väčšina obyvateľov Zeme ocitá v rovnakej situácii. Nevlastnia nič, okrem svojej pracovnej sily a prichádzajú o výdobytky sociálneho štátu, ktorý ich podporoval v nezamestnanosti a poskytoval im dôležité statky a služby (bývanie, zdravotníctvo). Ako podotýka Hauser, zatiaľ čo pracujúca väčšina bojuje o živobytie, malá skupinka hyperburžoázie stojí nad spoločnosťou a jej problémami, ako napovedá grécky význam predpony tohto slova. (s. 32)

Hauser v knihe kritizuje v poslednej dobe populárne iniciatívy ako všeobecný základný príjem (s. 54), prechod na plnú automatizáciu produkcie (s. 53), či zelenú ekonomiku (s 75). Bez zmeny ekonomického systému by totiž aj tieto progresívne kroky namiesto zlepšenia alebo vyriešenia zhoršujúcej sa situácie podhodnotených pracujúcich viedli k ich väčšiemu zbedačeniu. Ako vieme, Marx rozlišoval medzi chudobou, prítomnou v mnohých spoločnostiach, a kapitalistickou pauperizáciou, teda postupným prepadávaním sa ďalších skupín do chudoby. Práve preto sa voči iniciatívam nezohľadňujúcim ich potreby pracujúci inštinktívne bránia. Ako však upozorňoval Lenin, na túto spontaneitu más sa nedá spoliehať.

Dejiny nás podľa Hausera varujú, že spoločenské krízy automaticky nevedú k solidarite a internacionalizmu. Naopak, vedú k nacionalistickému uzatváraniu sa a nenávistným prejavom voči slabým a chudobným ľuďom z iného národa alebo etnika. Fašizmus vedie k podozrievavosti a vytváraniu rozkolov medzi pracujúcou väčšinou, čo má za následok oslabovanie jej spoločných záujmov. Hauser preto navrhuje reagovať na tekutosť kapitálu a kultúrny globalizmus nebiologickým a otvoreným chápaním národa, ktorý nevylučuje nikoho, kto sa v ňom rozhodne žiť. (s. 110-111)

S takýmto zdôvodnením možno súhlasiť. Pokiaľ sa dnes kapitál pohybuje po planéte takmer voľne, presun ľudí sa stále viac kontroluje a obmedzuje. Malo by to však byť naopak. Prečo brániť voľnému pohybu osôb, ak sa peniaze prelievajú z jedného konca sveta na druhý a neberú pri tom ohľad na sociálne ani environmentálne štandardy? Znižujú tak cenu práce, ničia prírodu, aby ešte viac znásobili svoju moc a moc hŕstky vlastníkov. Z toho potom vyplýva, že tomu, komu treba navliecť kazajku je kapitál, ak sa stáva hrozbou pre životy ostatných.

Riešenia, ktoré prináša Manifest socialistického hnutia sa netýkajú len určitej skupiny ľudí, alebo jedného politického názoru. Zrušenie kapitálovej renty z duševného vlastníctva (patenty, vedecké objavy), verejná kontrola tvorby peňazí, progresívna daň z kapitálu, politika zamestnanosti, bytovej výstavby, bezplatných verejných služieb (doprava, sociálna starostlivosť) a vzdelania sú prostriedky k vytvoreniu spokojnejšej spoločnosti. Problémy, ktoré opisuje sa vlastne netýkajú len tých, ktorí majú ilúzie. Ilúzie o tom, že spoločenská a teda aj ich individuálna situácia nemôže byť horšia.

Vyšlo v Listoch, dvojmesačníku pre kultúru a dialóg, č. 1/2024
www.listy.cz/