Článek

Peter Takáč  Filozofia ako udalosť

O autorovi

Peter Takáč, slovenský levicový filozof, publicista a překladatel. Zabývá se problematikou ideologie, mj. např. Slavojem Žižekem. Je autorem monografií Žižek a tí druhí. Ideológia v postideologickej dobe (2023) a Už len nejaké MY nás môže zachrániť. Eseje o marxizme a marxistoch (2024). Spoluorganizuje přednášky a diskuse na sociální a ekologická témata

Anotace

Úvahy Petera Takáče nad knihou Slavoje Žižka a Alaina Badioua Philosophy in the Present o roli filosofie v současnosti a o přístupech obou myslitelů k revolucím a společenským změnám.

Philosophy in the Present, Alain Badiou and Slavoj Žižek. Cambridge, Polity Press 2009

Na filozofii je špecifické to, že stále nanovo premýšľa svoj vlastný význam a úlohu, ktorú má alebo má mať. Prečo to robí?, pýtame sa, pýtate sa. Ak má nejaké spoločenské ambície a chce si udržať aspoň aké-také miesto medzi vedami, mala by mať svoj predmet a svoj zámer predsa dávno vyriešené. Otázka, či je vôbec vedou, ba základnejšia, aký je jej zmysel, ju sprevádzajú celé jej dejiny. Jestvuje teda len zo zotrvačnosti? Pre ostatnú spoločnosť pritom pôsobí ešte provokujúcejšie, že sa samotní filozofi nevedia ujednotiť na jej cieľoch a význame. A nie sú diskusie o význame filozofie napokon len zúfalými snahami o jej legitimizáciu? Toľko otázok, až sa toto pýtanie odrazu javí chorobným. Skúsme si na príklade (knihy „Filozofia v súčasnosti“) ukázať, ako k tomu pristupujú jeden-dvaja súčasní, žijúci filozofi, akú dávajú odpoveď na význam filozofie a možno začneme rozumieť tomu, o čo vo filozofii ide, alebo aká je snaha filozofov.

Ak platí, že na predstavách jednotlivých filozofov o úlohe filozofie sa dá demonštrovať ich vlastná filozofia, tak u Badioua a Žižeka pôjde o úlohu, ktorá je spätá s konaním a výzvou k nemu. I keď je Žižek u niektorých známy i spojeniami ako „vzdor je kapitulácia“ (Žižek2007), možno povedať, že tým dodáva dôraz na konanie, závislé a odvíjajúce sa od teórie. Práve tu a jedine tu treba mimochodom hľadať aj Žižekovo zaujatie Leninom.

Takúto činnosť (či už teoretickú alebo praktickú) zaoberajúcu sa konaním by sme však mohli nazvať etikou. Čo k tomu môžu povedať filozofi častokrát sa skrývajúci za abstraktné konštrukcie vzdialené od jednoduchých, každodenných otázok ako dobro a zlo? Badiou z tohto dôvodu nejasnosti uvádza niekoľko príkladov toho, čo to filozofia je.

Badiou približuje čitateľovi, že filozofia stojí niekde mimo to, čo je zvyčajné. To však nie je samoúčelné alebo sa to nedeje zo zásady, či z trucu. Filozofia má totiž svoj čas, svoju chvíľu kedy a pri čom má zasahovať. Ak niečo prinesie, musí to ustanoviť, takpovediac založiť. Koncept či filozofická intervencia nemôže stáť na vratkých nohách. A systém, ktorý vytvára musí byť pevný a členitý. Ak by to tak nebolo, myšlienka, ako prvotný impulz tejto stavby, by sa stratila a zanikla. Preto musí mať podložie, ale aj vystihovať situáciu. Stavba, ktorá evokuje čosi statické, tu ale znamená súvislý komplex, ktorý dokáže všetko pohltiť do svojich útrob a premeniť na svoj obraz. Môžeme povedať, že to je skôr sklo ako betón, keďže to, čo predstavuje spodobuje podľa seba; a skôr katedrála z kameňa, než dom z tehál, pretože stavebný materiál je plasticky prepojený, prechádzajúci celým telom stavby. Do tejto stavby sa napokon dá vstúpiť viacerými vchodmi.

Kedy teda intervenuje filozofia? V situácii, keď sa predstavuje nejaký názor, napríklad v diskusii, môže zasiahnuť filozof s tým, že predstaví iný pohľad na vec. Nič mu hneď, pochopiteľne, nezaručuje, že bude správny, alebo pravdivejší. Dôležité je preto predstaviť ho v celej šírke, rozvinúť ho a tým pádom podporiť. Opačnou stratégiou je spochybňovanie úplnosti prvého názoru príkladmi, ktoré mu nezodpovedajú a vymykajú sa mu. To, že môže byť takáto stratégia využitá aj proti filozofovi sa nevylučuje. Dôležité je však potom filozofiu rozlíšiť od rétorických cvičení alebo sofizmu.

S tým sa potýkal už Sokrates a mnohé príklady toho sa objavujú v Platónových dialógoch. Badiou, odvolávajúci sa na Platóna, sám napísal dialóg inšpirovaný jeho Štátom (Politeiou) (Badiou2010a), kde popisuje spôsob ako sa vyhnúť neustálemu sofistickému vyvracaniu nových myšlienok. Musí ho poraziť rovnakými, rétorickými prostriedkami. Iba vtedy sa uvoľní priestor pre formulovanie a potvrdenie novej koncepcie. Sofista je totiž predstaviteľ daného, udržiavateľ toho, čo je, a to v podobe osobných záujmov podmanených tým a tými, čo majú moc. Len takto možno zvrátiť podmienky zápasu na svoju stranu.

Tu sme postihli ďalší aspekt filozofického stanoviska, t.j. dištancia od pravidiel moci. Moc prevádza diskusiu na svoje pole, na ktorom vládnu jej vlastné pravidlá. Sokrates, filozof par excellence, obvinený z kazenia mládeže, túto pozíciu dištancie zastával dokonale. Práve mládež, na ceste zaradenia sa do spoločnosti, s ktorou sa Sokrates stretával a diskutoval, je potom zrejme skupinou, na ktorú môže mať filozofia najväčší vplyv. Pri konfrontovaní sa s mocou dopadol Sokrates zle, ba sa dokonca tým, že pristúpil na jej pravidlá (pole), sám podvolil jej rozsudku.

K čomu sa filozof teda podujíma a aká je záruka správnosti jeho filozofického postoja? Nie je to teda etik, keďže jeho prínosy a myšlienky sa nezameriavajú len na konanie, no, čo je dôležitejšie, vymykajú sa stanovenému rámcu konania. Filozof však nie je ani politik. Sokrates napokon nechcel obec meniť, ale svojimi otázkami a spochybňovaním otváral nové horizonty myslenia. Badiou vo svojej prednáške doslova hovorí, že „Politika sa zameriava na transformáciu kolektívnych situácii, zatiaľ čo filozofia sa snaží predkladať nové problémy pre všetkých.“ (Badiou-Žižek2009) Ambíciou filozofie teda je ukázať celý nový pohľad na veci.

Ako nadväzuje vo svojom príspevku Žižek, gestom filozofa je zmeniť samotné poňatie danej debaty. Jednou z aktuálnych debát napríklad je, čo robiť keď sa rozpadávajú staré hodnoty a jedinou motiváciou človeka ostáva užívanie si? Jedno, konzervatívne krídlo sa kloní k návratu k pevným hodnotám, zatiaľ čo druhé, považujúce morálny postoj za istú podobu útlaku, sa radšej chce prispôsobovať daným situáciám a podľa toho rozhodovať. V rôznych rozšírených, dobre známych sporoch dvoch protikladných názorov by mal byť zásah filozofa niečím viac než len podporením jednej strany. Preformulovanie problému alebo dištancia vyzerá inak: stojí otázka naozaj takto? Je jediným vodítkom ľudského konania západnej kultúry dnes len hedonizmus?

Zdá sa, že človek je kontrolovaný imperatívmi spoločnosti, aby zdravo žil. Okrem rozšíreného stravovania sa vo fast-foodoch hojne pribudlo ľudí, ktorí chodia behávať, trávia čas v posilňovniach a držia diéty. Domnele sexuálne promiskuitnú liberálnu spoločnosť v USA všade sprevádzajú upozornenia pred sexuálnym obťažovaním. A takto spoločnosť, z ktorej sa vytratili všetky zábrany naozaj nevyzerá. Príslovečnými (známymi) príkladmi je rozšírenie sa výrobkov nealkoholického piva, či coca-coly bez cukru. Zdá sa, že pôžitok je tu dávkovaný, korigovaný a človek je privádzaný ku konzumovaniu podľa daného trendu. Disciplína je vtelená do samotných vecí a pôžitku.

Úlohou filozofa teda je zamerať pozornosť na nanovo postavené problémy. Nemá argumentovať v prospech jednej strany, pretože to robí politik, politológ alebo agitátor. On obracia perspektívu. V tomto zmysle by sa dalo povedať, že túto úlohu vystihol Nietzsche, ktorý sa orientoval na perspektívy a ich obracanie. Avšak, tu by sme si mali dať pozor. To, že svoje tvrdenia vyslovujeme z nejakej pozície je taktiež určitým filozofickým problémom, ktorý niekto vytvoril a upriamil pozornosť na túto skutočnosť. No tým sa však vraciame späť k sofistom, ktorých sme ale predsa pred chvíľou utíšili, aby sme mohli formulovať niečo nové. Znamená to, že sa zaplietame, točíme vo filozofickom kruhu? Ako to teda Badiou myslí s filozofiou?

Badiou cituje jedného zo svojich obľúbených básnikov, Saint-John Perse-a, ktorý v jednej zo svojich básní píše o cudzincovi:

Cudzinec, odený vo svojich nových myšlienkach, získava stále viac partizánov na cestách ticha. (Badiou-Žižek2009)

Kto je tento cudzinec? Podľa Badioua filozofická angažovanosť. Filozof totiž vždy prichádza s niečím novým a upriamuje pozornosť na tento nový pohľad. Dôležité je povedať, že to nové potvrdzuje, neodmieta to ako čosi z mnohého. Vyzdvihuje istý pohľad a robí ho univerzálnym. Z tohto dôvodu je toto univerzálno v podstate neobjektívne. To znamená, že takýto pohľad počíta s tým, že sú i iné stanoviská, no to svoje, postavené na potvrdení niečoho nového, predstavuje ako univerzálny problém. Toto potvrdzovanie nového napokon nachádzame aj u Nietzscheho v podobe pritakávania životu (Deleuze2004).

Badiou sa univerzálnu venoval napríklad v knihe Svätý Pavol ako zakladateľ univerzalizmu (Badiou2010b). Na jeho príklade vidíme, že to, čo ustanovuje univerzálno a čo si k nemu udržiava vzťah nie je spoločnosť, ale priamo subjekt. Spočiatku sa objavuje v jednotlivých myšlienkach, ktoré sa zozbierajú v univerzálno pôsobiace všeobecne a trvácne. Univerzálno sa vymedzuje voči danému, stavia sa nad neho a zakladá nové. Asi tak, ako napríklad zásah lásky, ktorý sa objaví medzi dvomi ľuďmi. Tí sa síce dovtedy mohli poznať, ba dokonca mať svoje záväzky, no po tom, ako jeden z nich vysloví „Milujem ťa“, sa všetko zmení. Na vyslovenie toho musela byť prítomná istá situácia, ktorá to umožnila. Univerzálno teda nie je možné zakladať kedykoľvek, pretože by nemalo svoj výnimočný význam, t.j. zakladajúci akt, ktorý všetko dovtedajšie mení na svoj obraz. Bez udalosti univerzálno nie je možné ustaviť, keďže by sa neskoncipovalo, alebo by bolo hneď spochybnené, a tiež preto, lebo by bolo rovnaké ako všetko dovtedajšie. I keď sa udalosť vytratí, a to „Milujem“ z príkladu doznie, milenci ako subjekty mu ostávajú verní.

Z histórie dokladá Badiou vernosť udalosti Pavlovou vierou v zmŕtvychvstanie Krista, či vernosťou boľševikov Ruskej revolúcii. To sú akty, ktoré celkom zvrátili dovtedajšie dianie a rozhodli o možných (eventual), nerozhodnutých tvrdeniach jedným spôsobom. Badiou v knihe o svätom Pavlovi dokladá, že ten vo svojej dobe rozhodol, že charakteristické znaky ako národnosť (Grék, Žid…) či pohlavie nie sú vzhľadom na Boha podstatné a tak sú pri ňom všetci jednoducho len ľuďmi. Židia dovtedy napríklad nemohli stolovať s ne-židmi, Pavlova vernosť udalosti, ktorou ovplyvnil mnohých ďalších však mala veľký dopad na tieto zvyky, i keď od nich niektorí silní tradicionalisti nechceli upustiť.

Vzťah univerzálna k subjektu sa zakladá na odčítaní partikulárnych, deskriptívnych predikátov zanechávajúcich len singularity, medzi ktorými nie sú prekážky, ktoré by zamedzovali objaveniu a rozšíreniu sa univerzálna. Zvláštne partikularity (Grék, Žid, žena, muž..) robia rozdiely medzi jednotlivými singularitami, zahaľujú ich príbuznosť a pretrhávajú univerzálno, ktoré na nich môže vyvstať. Z toho je zrejmé, že univerzálno sa môže ustaviť len myšlienkovou operáciou subjektu.

Ukážkovým prípadom nerozhodnuteľnosti nejakého problému v dnešnej dobe je status ilegálneho imigranta. Cesta k jeho singularite je zahataná partikularitami národnosti, štátneho občianstva a povolenia k pobytu. V danom spoločenskom poriadku vládnucom vo Francúzsku sú dva názory na status ilegálnych imigrantov: patria sem, lebo tu žijú a pracujú; nepatria sem, pretože nemajú doklady, ktoré by to legálne dokazovali. Subjekt, ako aktér verný udalosti ustanovujúci univerzálno, sa môže objaviť iba v tejto medzere v danom vedení, teda tam, kde objektívne vedenie chýba alebo nie je zrejmé.

Ak to vztiahneme späť na filozofiu, tak práve tá má do činenia s „nesúmerateľnosťou, radikálnym rozhodnutím, dištanciou alebo výnimkou“, teda sa angažuje pre “tretie“ riešenie, ktoré má vyriešiť zlé pozície v nesprávne položených otázkach. Rozhoduje sa, čo znamená ustanovuje pravdu (sic!) voči moci, konfrontáciu nesúmerateľného voči diskusii (Sokrates voči Kaliklovi v Platónovom Gorgiovi), nové (problémy, pohľady) voči starému.

Aké je však postavenie takejto filozofie dnes, keď sa ďalšie skúsenosti s novými perspektívami odmietajú ako nebezpečné, sa v náväznosti na kolegu pýta Slavoj Žižek.

Zoberme si situáciu vo filozofii dnes konkrétne na najznámejších filozofoch poslednej doby. Zdá sa, že možnosť presadzovať svoju “pravdu“ je dnes zatarasená samotnými filozofickými konceptami. Ako primäť ku konfrontácii toho Lévinasovho Druhého, ak je medzi týmito dvoma totalitami celé nekonečno? Alebo u Derridu, ktorý namiesto radikálneho myslenia iného, vo svojej knihe Strašidlá Marxa, vyrátal 10 pohrôm, ktorým čelí dnešný svet. Žižek, pôvodne zanietený zástanca dekonštruktivizmu, vyjadril veľké prekvapenie, keď sa k tejto časti dostal. Čo Habermas, z ktorého sa stal štátny filozof, ktorý spolu s pápežom Ratzingerom uvažujú o prevratných dopadoch biogenetiky s hrôzou, že by sa mohlo niečo zmeniť. (tiež v rozhovore Humanismus nestačí. (Hauser2008)) Nepôsobia tieto filozofie „stretávania sa s druhým“ až podozrivo opatrne, alebo ako snaha vyhnúť sa tomu, čo je naozaj iné?

Je toto reakcia filozofov na situáciu liberálneho kapitalizmu, ktorý je “dokonalý“ v istých medziach, no voči ktorému sa nemožno postaviť naozaj kriticky? Kde sa podela tá schopnosť dištancie filozofa pozrieť sa na vec z druhej strany, ako to, čo opisuje Descartes, ktorému začali na cestách pripadať zvyky svojej krajiny také cudzie? Je dnešná doba filozoficky oslabená?

Fundamentálna kritika súčasnej doby sa neobjavuje zrejme preto, že v nej vládne demokracia.

To vystihuje vyhlásenie Richarda Rortyho, že „demokracia je napokon dôležitejšia ako filozofia.“ (Badiou-Žižek2009) Žižek sa nad týmto konštatovaním čuduje zrejme oprávnene, pretože obaja sú napokon filozofi-kolegovia. Je však demokracia posledným a neohrozeným horizontom myslenia? Zabezpečuje demokracia istotu pred hrozbami, ktorými sa chceme zo všetkého najviac vyhnúť?

Ak si totiž nekladieme otázky ďalej, neskúmame ani daný charakter demokracie, ba ani jej dopady a odozvy. Opäť sa musíme k veci postaviť s odstupom, aby sme uvideli, že problém už možno nestojí v naivnej podobe: demokracia alebo nie. Síce môže byť tým, čo otvára priestor slobody, alebo aj sa na druhej strane stať zlatým teľaťom, ktorému sa treba klaniať, a ktorý pritom možno slobodu obmedzuje. Veď napokon i v 20. storočí bola demokracia rozšírená a predsa dopomohla nástupu fašizmu a nacizmu k moci.

Čo sa teda skrýva za dnešnou demokraciou? Mandát politik či strana, ktorý im je udelený po parlamentných voľbách síce dostávajú od ľudí, no nie všetky kroky (môže ich byť i veľmi málo), ktoré odsúhlasí, by schválili i jeho voliči. Ako sa však brániť voči niečomu takému, keď všetci rešpektujú výsledky volieb, bez ohľadu na ich priebeh. Žižek tu spomína veľmi dôležité kontroverzné voľby prezidenta USA v roku 2000, kde bol výsledok do poslednej chvíle nejasný. Napokon sa rozhodli tesne a podľa viacerých ohlasov veľmi pofidérnymi, prepočítavanými hlasmi posledného okrsku.

Aké sú to ale voľby kde sú dva vyprofilované tábory, pričom rozhoduje zvyšná, nerozhodnutá časť, pýta sa Badiou. Ako to, že veľké percentá ľudí nemajú dostatok informácií, či radšej nejdú voliť? Ako to, že taký veľký vplyv na voličov má médiálny imidž, namiesto obsahu programu strany, či politiky kandidátov?

Otázky teda smerujú hlbšie ako by sa na prvý pohľad zdalo potrebné. Ako možno vôbec robiť radikálnu kritiku ak v nej bráni pokrivené zrkadlo demokracie? Nemá byť práve ona cieľom každej vážnejšej a hlbšej kritiky dnes?

Čo v tomto prípade teda môže spraviť filozofia, že ju títo dvaja filozofi spájajú s takýmito témami? Filozofia je, zjednodušene povedané, radikálnou zmenou, inak povedané, revolúciou, a to nielen v myslení. Za čias Veľkej francúzskej revolúcie v Nemecku rozkvitala filozofia nemeckého idealizmu a sám Hegel ju nazval inou podobou revolúcie. Zdá sa, akoby nebolo možné mať obe. Dá sa teda povedať, že filozofia je tiež zásahom v paradoxnej situácii. Aká zmena, či revolúcia nám teda vyhovuje viacej?

ODKAZY:

Žižek, S. (2007). Resistance Is Surrender. London Review of Books. In: http://www.lrb.co.uk/v29/n22/slavoj-zizek/resistance-is-surrender

Badiou, A. (2010a) Reducing the Sophist to Silence. Lacanian ink 35. In: http://www.scribd.com/doc/40089038/Badiou-Reducing-the-Sophist-to-Silence

Badiou, A.; Žižek, S. (2009) Philosophy in the Present. Cambridge: Polity Press; Deleuze, G. (2004) Nietzsche a filosofie. Praha: Herrmann & synové;

Badiou, A. (2010b) Svatý Pavel. Zakladatel univerzalismu. Praha: Svoboda Servis;

Hauser, M.; Žižek, S. (2008) Humanismus nestačí. Praha: Filosofia.